Cesta prestala stúpať. Majestátna hora Mt. Kinabalu, ktorá vyrastá prakticky z mora až do vyše štyroch tisícov metrov, sa pred nami týčila v plnej kráse. Prechádzali sme bránou národného parku zapísaného vo svetovom prírodnom dedičstve UNESCO.
Čakal na nás prales, vyznačený na všetkých mapách, jeden z najväčších na Borneu a v celej Ázii. Kolegovia prehltli ďalšiu dávku antimalarík a preberali, čo má kto za očkovanie a koľkotisíc ho stálo. A ja, ktorý som nič z toho nestihol, som začínal byť nervózny.
Predsa len, prales je prales. Asfaltovaná cesta, obdoba „nediaľnice“ aká vedie do Prešova, sa končila veľkým parkoviskom, kde stáli desiatky ďalších klimatizovaných mikrobusov a autobusov, čo sem dopravili turistov z celého sveta. Nedávno dostavaná hlavná budova parku mala na prvom poschodí výstavnú sieň, na dolnom poschodí reštauráciu zodpovedajúcu cenami, zariadením aj obsluhou slušnému štvorhviezdičkovému hotelu medzinárodného štandardu. Všetko s klimatizáciou, hoci tu, vo výške takmer dvetisíc metrov nad morom, to nebolo ani v Borneu nutné. Ale akosi sa to patrilo.
Kto by chcel v národnom parku stráviť viac ako deň, na toho čakal na druhej strane cesty hotel – štvorhviezdičkový. Anglický trávnik okolo neho zrejme neustále, takže aj v čase nášho príchodu, kosili kosačky.
.upravený prales
Čo sa dá robiť, povinná daň za globálnu turistiku, vraveli sme si a už sme sa tešili na chvíľu, keď skutočne vyrazíme. Náš sprievodca Bob nám vysvetlil, že sa musíme držať spolu, nesmieme zísť z vyznačených ciest, lebo prales je tu hlboký a zradný a žije v ňom všetka divá zver, aká sa na Borneu vyskytuje. Vrátane lovcov lebiek, dnes už údajne bývalých. Prihodil historku o britských špeciálnych jednotkách, ktoré tu mali vlani cvičenie a polovica vojakov sa pri ňom stratila. Zachránili ich až po dvoch týždňoch, ktoré prežili len vďaka tomu, že sa živili pralesnými potkanmi.
Zasmiali sme sa a vyrazili sme. Po asfaltke. Po niekoľkých stovkách metrov, keď sme vošli do pralesa, sa asfalt zmenil na solídne vydláždený chodník asi ako na Námestí SNP v Bratislave a po ďalšom kilometri prešiel do solídnej cesty podobnej hlavnej turistickej trase z Tatranskej Lomnice.
Okolo bol však skutočný prales, z ktorého sa ozývala úžasná zmes zvukov – prerývaná hukotom kosačiek na trávu zo vzďaľujúceho sa hotela. Šli sme po vyznačenom okruhu vybavenom ukazovateľmi ďalej. Hukot kosačky však nezmizol. Hoci som na rozdiel od kolegov nebral antimalariká, po ktorých človeka chytajú depresie, mňa chytili dvojnásobné. Nedokázal som myslieť na nič iné, než ako uniknúť zvuku kosačky a započúvať sa do spevu vtákov, cikád, vrešťania opíc a ktovie čoho ešte.
A tak som vypustil z hlavy Bobove rady aj osud britských vojakov a vybral som sa prvou odbočkou dovnútra pralesa. Ale aj táto cesta bola upravená na chôdzu v poltopánkach a značená.
Po polhodine a niekoľkých kilometroch hukot kosačky ustal. Na kameni predo mnou sedela obrovská červená stonožka, a keď som si ju s bleskom vyfotil, bojovne sa po mne zahnala. Okolo boli nekonečne vysoké stromy, po ktorých sa ťahali liany. Pri zemi sa v mnohých odtieňoch zelene sem-tam objavil bujaro farebný kvet. A tie nádherné, nerušené, rozprávkové zvuky, ktoré sa liali z nekonečného pralesa...
Ale rozprávka sa skončila. Malajzijčan pri kosačke zrejme dofajčil a znovu zapol svoj stroj. Vzdal som to a vrátil som sa. Pred civilizáciou naozaj niet úniku. Ani v bornejskom pralese.
.západ bez demokracie
„Mrakodrapy sa dnes stavajú najmä v rozvojových krajinách, ktoré tým chcú dokázať, že na to majú,“ zapamätal som si citát jedného svojho priateľa architekta. Malajzia na to má. Napokon, voľakedy stál v hlavnom meste Kuala Lumpur najväčší mrakodrap sveta.
Zo štátu, ktorý bol kedysi najmä vývozcom surového kaučuku, je dnes Malajzia svetovou jednotkou vo výrobe CD-romov, vyváža automobily a pokiaľ ide o infraštruktúru, necháva za sebou nielen také krajiny ako Slovensko a Česko, ale v niečom aj vyspelú západnú Európu. Diaľnica vedie cez celú Malajziu až do Singapuru, po železniciach chodia moderné rýchlovlaky a letisko v Kuala Lumpure bolo vlani vo svojej kategórii vyhlásené za najlepšie na svete. Hrubý domáci produkt krajiny dosahuje trinásťtisíc dolárov na hlavu a s výnimkou dvoch rokov ázijskej krízy koncom 90. rokov aj 20 rokov prudko rastie. Malajzijský a ázijský model sa tomu stredoeurópskemu podobá viac, než by ste čakali. Základ je rovnaký – nízke mzdy za kvalitnú prácu, nízke dane, slušná infraštruktúra a dobré vzdelanie. V prípade Malajzie pridajte prakticky všeobecnú znalosť angličtiny.
Hoci má dnes malajzijská ekonomika výkonnosť porovnateľnú napríklad s poľskou, priemerný príjem je niekde na polovici toho poľského – čiže okolo desaťtisíc slovenských korún. Treba však dodať, že štát negarantuje ľuďom nič: ani dôchodok, ani podporu v nezamestnanosti, ani zdravotníctvo. Platia sa aj školy. To sa netýka štátnych zamestnancov, okrem výnimiek etnických Malajcov. Tí majú garantované dôchodky a ďalšie výhody. Tento systém vytvára obrovské sociálne rozdiely. Na jednej strane tu máte mrakodrapové city či prímestské vilové štvrte porovnateľné s hocičím na Západe. Na druhej strane aj v Malajzii nájdete na okrajoch veľkých miest drevené obydlia na koloch, ktorých obyvatelia môžu o kanalizácii či pitnej vode len snívať.
Aj tu však vidieť, že Malajzia je naozaj jednou z najbohatších krajín juhovýchodnej Ázie (pred ňou je už len Singapur). Slumov a štvrtí chudoby – či skôr štvrtí, kde sa býva tak, ako sa v Malajzii bývalo kedysi – je omnoho menej než napríklad v susednom Thajsku či Indonézii. Podľa vládnych plánov vraj má chudoba v tejto podobe zmiznúť do roku 2020, keď sa chce Malajzia stať z rozvíjajúcej sa krajiny vyspelou svetovou ekonomikou.
Desať percent najbohatších Malajzijcov v takejto vyspelej ekonomike však už žije. Vozia sa v amerických terénnych autách, nakupujú v značkových obchodoch, chodia do multikín na hollywoodske filmy, počúvajú západnú hudbu – a muži sledujú cez satelit európske futbalové zápasy. A pokiaľ ide o golfové ihriská, ktorých návšteva je tu potvrdením príslušnosti k vyššej strednej triede, tých je v Malajzii omnoho viac ako v strednej Európe.
.budú ako my?
Malajzia sa často používa ako príklad tolerantného islamského štátu. Je to tým, že inak by to nešlo. Moslimskí Malajzijci tvoria len mierne nadpolovičnú väčšinu z 25 miliónov obyvateľov a 30 percent Číňanov ovláda celý súkromný sektor ekonomiky. Potom je tu 10 percent hinduistických Indov a desatinu obyvateľstva tvoria kresťania. Táto zmes núti aj moslimov k tolerancii, takže na uliciach aj v štátnych úradoch síce vidieť ženy v šatkách, nikdy však nie úplne zahalené.
Národný front tu vládne tvrdou rukou už 50 rokov. Opozícia je síce povolená – v posledných voľbách získala vyše tretiny hlasov – , no aj tak je Malajzia v najlepšom prípade „riadenou demokraciou“. Cenzúra médií patrí k najtvrdším na svete. Noviny okrem oficiálnych správ o vystúpeniach premiéra alebo oficiálne vládnuceho kráľa (do rotujúcej funkcie ho volia sultáni jednotlivých sultanátov) neuverejňujú nič. O to viac stránok venujú športu. Diskriminovaní sú Nemalajzijčania – ich počet na vysokých školách aj v štátnej správe sa obmedzuje.
Bohatá, Západu aspoň na povrchu čoraz podobnejšia Malajzia má však pre turistu jednu veľkú nevýhodu. Stráca exotiku, pôvodnosť, kolorit. Takže ani výprava do jej najodľahlejších častí, ako napríklad na sever Bornea, nie je útekom z civilizácie.
Civilizácii sa navyše neprispôsobujú len ľudia, ale aj zvieratá. Trojmetrový leguán na tropickom ostrove sa dá kŕmiť zvyškami od kuchárov z tamojšieho hotela – a je krotkejší než naše mačky. A keď sa o niekoľko desiatok metrov ďalej ponoríte medzi koralové útesy, dôjde vám, že ryby, ktoré sa okolo vás hrčia, čakajú na to isté – na pokrm.
Malajzia, kedysi tropický raj divých pralesných kmeňov, pirátov a ľudožrútov z Bornea, sa mení. Na niečo, čo bude o niekoľko desaťročí vyzerať presne ako náš svet. Našťastie, alebo na smolu?
.luboš Palata, Kota Kinabalu, Borneo
Autor je redaktor Lidových novín
Čakal na nás prales, vyznačený na všetkých mapách, jeden z najväčších na Borneu a v celej Ázii. Kolegovia prehltli ďalšiu dávku antimalarík a preberali, čo má kto za očkovanie a koľkotisíc ho stálo. A ja, ktorý som nič z toho nestihol, som začínal byť nervózny.
Predsa len, prales je prales. Asfaltovaná cesta, obdoba „nediaľnice“ aká vedie do Prešova, sa končila veľkým parkoviskom, kde stáli desiatky ďalších klimatizovaných mikrobusov a autobusov, čo sem dopravili turistov z celého sveta. Nedávno dostavaná hlavná budova parku mala na prvom poschodí výstavnú sieň, na dolnom poschodí reštauráciu zodpovedajúcu cenami, zariadením aj obsluhou slušnému štvorhviezdičkovému hotelu medzinárodného štandardu. Všetko s klimatizáciou, hoci tu, vo výške takmer dvetisíc metrov nad morom, to nebolo ani v Borneu nutné. Ale akosi sa to patrilo.
Kto by chcel v národnom parku stráviť viac ako deň, na toho čakal na druhej strane cesty hotel – štvorhviezdičkový. Anglický trávnik okolo neho zrejme neustále, takže aj v čase nášho príchodu, kosili kosačky.
.upravený prales
Čo sa dá robiť, povinná daň za globálnu turistiku, vraveli sme si a už sme sa tešili na chvíľu, keď skutočne vyrazíme. Náš sprievodca Bob nám vysvetlil, že sa musíme držať spolu, nesmieme zísť z vyznačených ciest, lebo prales je tu hlboký a zradný a žije v ňom všetka divá zver, aká sa na Borneu vyskytuje. Vrátane lovcov lebiek, dnes už údajne bývalých. Prihodil historku o britských špeciálnych jednotkách, ktoré tu mali vlani cvičenie a polovica vojakov sa pri ňom stratila. Zachránili ich až po dvoch týždňoch, ktoré prežili len vďaka tomu, že sa živili pralesnými potkanmi.
Zasmiali sme sa a vyrazili sme. Po asfaltke. Po niekoľkých stovkách metrov, keď sme vošli do pralesa, sa asfalt zmenil na solídne vydláždený chodník asi ako na Námestí SNP v Bratislave a po ďalšom kilometri prešiel do solídnej cesty podobnej hlavnej turistickej trase z Tatranskej Lomnice.
Okolo bol však skutočný prales, z ktorého sa ozývala úžasná zmes zvukov – prerývaná hukotom kosačiek na trávu zo vzďaľujúceho sa hotela. Šli sme po vyznačenom okruhu vybavenom ukazovateľmi ďalej. Hukot kosačky však nezmizol. Hoci som na rozdiel od kolegov nebral antimalariká, po ktorých človeka chytajú depresie, mňa chytili dvojnásobné. Nedokázal som myslieť na nič iné, než ako uniknúť zvuku kosačky a započúvať sa do spevu vtákov, cikád, vrešťania opíc a ktovie čoho ešte.
A tak som vypustil z hlavy Bobove rady aj osud britských vojakov a vybral som sa prvou odbočkou dovnútra pralesa. Ale aj táto cesta bola upravená na chôdzu v poltopánkach a značená.
Po polhodine a niekoľkých kilometroch hukot kosačky ustal. Na kameni predo mnou sedela obrovská červená stonožka, a keď som si ju s bleskom vyfotil, bojovne sa po mne zahnala. Okolo boli nekonečne vysoké stromy, po ktorých sa ťahali liany. Pri zemi sa v mnohých odtieňoch zelene sem-tam objavil bujaro farebný kvet. A tie nádherné, nerušené, rozprávkové zvuky, ktoré sa liali z nekonečného pralesa...
Ale rozprávka sa skončila. Malajzijčan pri kosačke zrejme dofajčil a znovu zapol svoj stroj. Vzdal som to a vrátil som sa. Pred civilizáciou naozaj niet úniku. Ani v bornejskom pralese.
.západ bez demokracie
„Mrakodrapy sa dnes stavajú najmä v rozvojových krajinách, ktoré tým chcú dokázať, že na to majú,“ zapamätal som si citát jedného svojho priateľa architekta. Malajzia na to má. Napokon, voľakedy stál v hlavnom meste Kuala Lumpur najväčší mrakodrap sveta.
Zo štátu, ktorý bol kedysi najmä vývozcom surového kaučuku, je dnes Malajzia svetovou jednotkou vo výrobe CD-romov, vyváža automobily a pokiaľ ide o infraštruktúru, necháva za sebou nielen také krajiny ako Slovensko a Česko, ale v niečom aj vyspelú západnú Európu. Diaľnica vedie cez celú Malajziu až do Singapuru, po železniciach chodia moderné rýchlovlaky a letisko v Kuala Lumpure bolo vlani vo svojej kategórii vyhlásené za najlepšie na svete. Hrubý domáci produkt krajiny dosahuje trinásťtisíc dolárov na hlavu a s výnimkou dvoch rokov ázijskej krízy koncom 90. rokov aj 20 rokov prudko rastie. Malajzijský a ázijský model sa tomu stredoeurópskemu podobá viac, než by ste čakali. Základ je rovnaký – nízke mzdy za kvalitnú prácu, nízke dane, slušná infraštruktúra a dobré vzdelanie. V prípade Malajzie pridajte prakticky všeobecnú znalosť angličtiny.
Hoci má dnes malajzijská ekonomika výkonnosť porovnateľnú napríklad s poľskou, priemerný príjem je niekde na polovici toho poľského – čiže okolo desaťtisíc slovenských korún. Treba však dodať, že štát negarantuje ľuďom nič: ani dôchodok, ani podporu v nezamestnanosti, ani zdravotníctvo. Platia sa aj školy. To sa netýka štátnych zamestnancov, okrem výnimiek etnických Malajcov. Tí majú garantované dôchodky a ďalšie výhody. Tento systém vytvára obrovské sociálne rozdiely. Na jednej strane tu máte mrakodrapové city či prímestské vilové štvrte porovnateľné s hocičím na Západe. Na druhej strane aj v Malajzii nájdete na okrajoch veľkých miest drevené obydlia na koloch, ktorých obyvatelia môžu o kanalizácii či pitnej vode len snívať.
Aj tu však vidieť, že Malajzia je naozaj jednou z najbohatších krajín juhovýchodnej Ázie (pred ňou je už len Singapur). Slumov a štvrtí chudoby – či skôr štvrtí, kde sa býva tak, ako sa v Malajzii bývalo kedysi – je omnoho menej než napríklad v susednom Thajsku či Indonézii. Podľa vládnych plánov vraj má chudoba v tejto podobe zmiznúť do roku 2020, keď sa chce Malajzia stať z rozvíjajúcej sa krajiny vyspelou svetovou ekonomikou.
Desať percent najbohatších Malajzijcov v takejto vyspelej ekonomike však už žije. Vozia sa v amerických terénnych autách, nakupujú v značkových obchodoch, chodia do multikín na hollywoodske filmy, počúvajú západnú hudbu – a muži sledujú cez satelit európske futbalové zápasy. A pokiaľ ide o golfové ihriská, ktorých návšteva je tu potvrdením príslušnosti k vyššej strednej triede, tých je v Malajzii omnoho viac ako v strednej Európe.
.budú ako my?
Malajzia sa často používa ako príklad tolerantného islamského štátu. Je to tým, že inak by to nešlo. Moslimskí Malajzijci tvoria len mierne nadpolovičnú väčšinu z 25 miliónov obyvateľov a 30 percent Číňanov ovláda celý súkromný sektor ekonomiky. Potom je tu 10 percent hinduistických Indov a desatinu obyvateľstva tvoria kresťania. Táto zmes núti aj moslimov k tolerancii, takže na uliciach aj v štátnych úradoch síce vidieť ženy v šatkách, nikdy však nie úplne zahalené.
Národný front tu vládne tvrdou rukou už 50 rokov. Opozícia je síce povolená – v posledných voľbách získala vyše tretiny hlasov – , no aj tak je Malajzia v najlepšom prípade „riadenou demokraciou“. Cenzúra médií patrí k najtvrdším na svete. Noviny okrem oficiálnych správ o vystúpeniach premiéra alebo oficiálne vládnuceho kráľa (do rotujúcej funkcie ho volia sultáni jednotlivých sultanátov) neuverejňujú nič. O to viac stránok venujú športu. Diskriminovaní sú Nemalajzijčania – ich počet na vysokých školách aj v štátnej správe sa obmedzuje.
Bohatá, Západu aspoň na povrchu čoraz podobnejšia Malajzia má však pre turistu jednu veľkú nevýhodu. Stráca exotiku, pôvodnosť, kolorit. Takže ani výprava do jej najodľahlejších častí, ako napríklad na sever Bornea, nie je útekom z civilizácie.
Civilizácii sa navyše neprispôsobujú len ľudia, ale aj zvieratá. Trojmetrový leguán na tropickom ostrove sa dá kŕmiť zvyškami od kuchárov z tamojšieho hotela – a je krotkejší než naše mačky. A keď sa o niekoľko desiatok metrov ďalej ponoríte medzi koralové útesy, dôjde vám, že ryby, ktoré sa okolo vás hrčia, čakajú na to isté – na pokrm.
Malajzia, kedysi tropický raj divých pralesných kmeňov, pirátov a ľudožrútov z Bornea, sa mení. Na niečo, čo bude o niekoľko desaťročí vyzerať presne ako náš svet. Našťastie, alebo na smolu?
.luboš Palata, Kota Kinabalu, Borneo
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.