Paralely medzi protestmi na Námestí nebeského pokoja, proti ktorým čínska vláda v roku 1989 krvavo zakročila, a demonštráciami, ktoré sa začali koncom septembra v Hongkongu, sa nedajú prehliadnuť. V roku 1989 sa stala symbolom tiananmenských protestov znepokojujúca fotografia: americký reportér Jeff Widener spravil záber muža, ktorý vyšiel na Námestie nebeského pokoja a len s igelitkou sa postavil do cesty kolóne tankov. „Tankmana“, ako nazvali anonymného zúfalca médiá, zachytili okrem Widenera ešte traja fotografi: Charlie Cole, Stuart Franklin a Arthur Tsang.
V nasledujúcich rokoch sa pred hlavne tankov – len makiet – stavali ľudia na území Hongkongu, aby vzdali česť obetiam z Tiananmenu. Peking sa prizeral, ako sa na jeho výsostnom území hlási o slovo sloboda, a postupne sa ju usiloval priškrtiť. Lebo Hongkong je výnimočný.
.negatívnu reakciu som nepočula
Je taký už od roku 1997, keď ho Veľká Británia ako svoju kolóniu podľa zmluvy vrátila do rúk Pekingu. Posledný britský guvernér Hongkongu, Chris Patten, pri rozlúčke vyjadril nádej, že Čína dodrží dohodu a 50 rokov nebude zasahovať do záležitostí Hongkongu. Súčasťou dohody bolo usporiadanie „dva systémy v jednej krajine“ – zachovanie slobôd pre Hongkong.
Spočiatku sa zdalo, že čínske úrady dohodu ctia. Ale snahy presadiť vôľu čínskych komunistov v tejto poslednej enkláve slobody sa množia. Napríklad pred dvoma rokmi sa Peking pokúsil nadiktovať hongkonským školám nové učebné osnovy, ospevujúce čínske vlastenectvo a najmä komunistické ideály. Sila protestov sa prejavila už vtedy a ľudia dosiahli svoje. Vzniklo hnutie Scholarism, ktoré založil 15-ročný Joshua Wong. Ten má dnes 17 rokov a stojí v popredí súčasných protestov. Nie je však ich vodcom a nie je ním ani nikto iný. Demonštranti, väčšinou študenti, ktorí koncom septembra obsadili hongkonské ulice a žiadali zavedenie všeobecného volebného práva, konali spontánne. Hneď sa k nim pridalo hnutie Occupy Central, vedené opozičnými intelektuálmi.
.istota pred slobodou?
Žofia Guráňová, absolventka čínskych štúdií a filmovej vedy, žije v Hongkongu už niekoľko rokov a pracuje ako manažérka v cestovnom ruchu. Osobne pozná mnohých ľudí, ktorí sa zúčastňujú na protestoch, a obdivuje skutočnosť, že demonštrácie prebiehajú tak pokojne a disciplinovane. „Hlavné ťahy mesta sú uzatvorené, plné transparentov a skupín demonštrantov, ale napriek enormnému počtu ľudí nevzniká chaos. Je zorganizovaný prísun vody a potravín, sú pripravené stánky prvej pomoci. Cítiť spolupatričnosť, zjednotenie a nádej. Drastický zásah polície v nedeľu veľa ľudí rozhorčil a zvýšil podporu pre demonštrantov. Aj moji kolegovia a známi sú takmer úplne všetci na strane demonštrantov. Nájdu sa takí, ktorí sa boja vyjadriť a napríklad vo finančnej sfére sú bankári, ktorí sa obávajú o svoje investície, ale ja osobne som medzi svojimi známymi nepočula negatívnu reakciu ani raz.“
V biznis sfére, kde Žofia Guráňová pracuje, teda neprevládol pragmatizmus, na aký sa zrejme spoliehajú čínske úrady, ktoré čakajú, že príslušníci strednej vrstvy uprednostnia takzvanú istotu pred slobodou. Demonštranti však našli podporu aj medzi bielymi goliermi. „Nikto z môjho okolia sa nesťažuje, že sa do kancelárií v strede mesta nedá dostať dopravou,“ vysvetľuje Žofia Guráňová. „Všetci chodia peši a nikomu to neprekáža. A v biznis sfére to v pondelok fungovalo tak, že po skončení pracovného času približne o siedmej sa všetci rýchlo prezliekli a šli protestovať. Z môjho pracoviska šlo na protest 90 percent Hongkončanov. Spravili to dômyselne – nechceli, aby protesty znížili ich pracovný výkon, tak vyjadrili podporu demokratickým myšlienkam v priebehu noci. Ráno disciplinovane prišli znovu do práce a kolobeh pokračoval.“
.voľby bez zasahovania
Požiadavka na slobodné voľby vedenia Hongkongu je hlavnou témou protestov. Komunistická Čína si však voľby predstavuje tak, že kandidátov najskôr preverí – dá ich prelustrovať 1 200-člennej komisii lojálnej voči Pekingu. „Hongkončania nie sú ochotní akceptovať, do akej miery chce Čína ovplyvňovať ich voľby. Bolo len otázkou času, kedy tento hnev vyvrcholí,“ hovorí Žofia Guráňová. „Hnutie Occupy Central sa tento rok prejavovalo veľmi viditeľne už od júla, podpisovali sa petície a bolo jasné, že prídu aj protesty.“
Podobná 1 200-členná komisia zvolila pred niekoľkými rokmi Pekingom podporovaného lídra Hongkongu Leunga, keď ešte ľudové hlasovanie nebolo možné. Leung dnes riadi Hongkong pod kuratelou Pekingu a ocitol sa v komplikovanej situácii. Demonštranti žiadajú jeho odstúpenie, Peking mu zatiaľ dal možnosť, aby „krízu“ vyriešil. Najskôr spravil pokus o rozohnanie protestov, tým však len vystupňoval sympatie voči demonštrantom. Teraz asi dúfa, že protesty vyšumia dostratena. Žofia Guráňová pochybuje, že sa tak stane. „Hongkončania chcú ukázať svetu, že nesúhlasia s Pekingom, a určite sa ľahko nevzdajú. Veria, že pomôžu udržať základné demokratické princípy. Zaslúžia si rešpekt. Je to zážitok, vidieť ľudí odhodlaných bez násilia bojovať za svoje práva.“
.vyrieši sa to samo?
Komunistické vedenie môže proti nenásilným demonštrantom kruto zakročiť – a vyslúžiť si hnev medzinárodného spoločenstva, spôsobiť si ekonomické škody (lebo Hongkong musí zostať otvorený pre medzinárodný kapitál), prípadne vyvolať búrku protestov aj na iných častiach svojho územia. Alebo môže počkať, či sa všetko nevyrieši samo (a riskovať, že opozícia naberie odvahu, takže zakrátko sa ozve s ešte väčšou silou). Peking sa rozhoduje, Hongkong sa už rozhodol – zostať enklávou slobody v zatiaľ neslobodnej krajine.
V nasledujúcich rokoch sa pred hlavne tankov – len makiet – stavali ľudia na území Hongkongu, aby vzdali česť obetiam z Tiananmenu. Peking sa prizeral, ako sa na jeho výsostnom území hlási o slovo sloboda, a postupne sa ju usiloval priškrtiť. Lebo Hongkong je výnimočný.
.negatívnu reakciu som nepočula
Je taký už od roku 1997, keď ho Veľká Británia ako svoju kolóniu podľa zmluvy vrátila do rúk Pekingu. Posledný britský guvernér Hongkongu, Chris Patten, pri rozlúčke vyjadril nádej, že Čína dodrží dohodu a 50 rokov nebude zasahovať do záležitostí Hongkongu. Súčasťou dohody bolo usporiadanie „dva systémy v jednej krajine“ – zachovanie slobôd pre Hongkong.
Spočiatku sa zdalo, že čínske úrady dohodu ctia. Ale snahy presadiť vôľu čínskych komunistov v tejto poslednej enkláve slobody sa množia. Napríklad pred dvoma rokmi sa Peking pokúsil nadiktovať hongkonským školám nové učebné osnovy, ospevujúce čínske vlastenectvo a najmä komunistické ideály. Sila protestov sa prejavila už vtedy a ľudia dosiahli svoje. Vzniklo hnutie Scholarism, ktoré založil 15-ročný Joshua Wong. Ten má dnes 17 rokov a stojí v popredí súčasných protestov. Nie je však ich vodcom a nie je ním ani nikto iný. Demonštranti, väčšinou študenti, ktorí koncom septembra obsadili hongkonské ulice a žiadali zavedenie všeobecného volebného práva, konali spontánne. Hneď sa k nim pridalo hnutie Occupy Central, vedené opozičnými intelektuálmi.
.istota pred slobodou?
Žofia Guráňová, absolventka čínskych štúdií a filmovej vedy, žije v Hongkongu už niekoľko rokov a pracuje ako manažérka v cestovnom ruchu. Osobne pozná mnohých ľudí, ktorí sa zúčastňujú na protestoch, a obdivuje skutočnosť, že demonštrácie prebiehajú tak pokojne a disciplinovane. „Hlavné ťahy mesta sú uzatvorené, plné transparentov a skupín demonštrantov, ale napriek enormnému počtu ľudí nevzniká chaos. Je zorganizovaný prísun vody a potravín, sú pripravené stánky prvej pomoci. Cítiť spolupatričnosť, zjednotenie a nádej. Drastický zásah polície v nedeľu veľa ľudí rozhorčil a zvýšil podporu pre demonštrantov. Aj moji kolegovia a známi sú takmer úplne všetci na strane demonštrantov. Nájdu sa takí, ktorí sa boja vyjadriť a napríklad vo finančnej sfére sú bankári, ktorí sa obávajú o svoje investície, ale ja osobne som medzi svojimi známymi nepočula negatívnu reakciu ani raz.“
V biznis sfére, kde Žofia Guráňová pracuje, teda neprevládol pragmatizmus, na aký sa zrejme spoliehajú čínske úrady, ktoré čakajú, že príslušníci strednej vrstvy uprednostnia takzvanú istotu pred slobodou. Demonštranti však našli podporu aj medzi bielymi goliermi. „Nikto z môjho okolia sa nesťažuje, že sa do kancelárií v strede mesta nedá dostať dopravou,“ vysvetľuje Žofia Guráňová. „Všetci chodia peši a nikomu to neprekáža. A v biznis sfére to v pondelok fungovalo tak, že po skončení pracovného času približne o siedmej sa všetci rýchlo prezliekli a šli protestovať. Z môjho pracoviska šlo na protest 90 percent Hongkončanov. Spravili to dômyselne – nechceli, aby protesty znížili ich pracovný výkon, tak vyjadrili podporu demokratickým myšlienkam v priebehu noci. Ráno disciplinovane prišli znovu do práce a kolobeh pokračoval.“
.voľby bez zasahovania
Požiadavka na slobodné voľby vedenia Hongkongu je hlavnou témou protestov. Komunistická Čína si však voľby predstavuje tak, že kandidátov najskôr preverí – dá ich prelustrovať 1 200-člennej komisii lojálnej voči Pekingu. „Hongkončania nie sú ochotní akceptovať, do akej miery chce Čína ovplyvňovať ich voľby. Bolo len otázkou času, kedy tento hnev vyvrcholí,“ hovorí Žofia Guráňová. „Hnutie Occupy Central sa tento rok prejavovalo veľmi viditeľne už od júla, podpisovali sa petície a bolo jasné, že prídu aj protesty.“
Podobná 1 200-členná komisia zvolila pred niekoľkými rokmi Pekingom podporovaného lídra Hongkongu Leunga, keď ešte ľudové hlasovanie nebolo možné. Leung dnes riadi Hongkong pod kuratelou Pekingu a ocitol sa v komplikovanej situácii. Demonštranti žiadajú jeho odstúpenie, Peking mu zatiaľ dal možnosť, aby „krízu“ vyriešil. Najskôr spravil pokus o rozohnanie protestov, tým však len vystupňoval sympatie voči demonštrantom. Teraz asi dúfa, že protesty vyšumia dostratena. Žofia Guráňová pochybuje, že sa tak stane. „Hongkončania chcú ukázať svetu, že nesúhlasia s Pekingom, a určite sa ľahko nevzdajú. Veria, že pomôžu udržať základné demokratické princípy. Zaslúžia si rešpekt. Je to zážitok, vidieť ľudí odhodlaných bez násilia bojovať za svoje práva.“
.vyrieši sa to samo?
Komunistické vedenie môže proti nenásilným demonštrantom kruto zakročiť – a vyslúžiť si hnev medzinárodného spoločenstva, spôsobiť si ekonomické škody (lebo Hongkong musí zostať otvorený pre medzinárodný kapitál), prípadne vyvolať búrku protestov aj na iných častiach svojho územia. Alebo môže počkať, či sa všetko nevyrieši samo (a riskovať, že opozícia naberie odvahu, takže zakrátko sa ozve s ešte väčšou silou). Peking sa rozhoduje, Hongkong sa už rozhodol – zostať enklávou slobody v zatiaľ neslobodnej krajine.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.