Američanka? Arabská (?) žena prechádzala z plynulej češtiny do plynulej angličtiny akoby nič. Kúsok vedľa som si dal dve čerstvé ustrice a pohár rulandského šedého. Bola to skvelá hodinka. Po príchode domov som si sadol k písaniu svojej pravidelnej glosy pre .týždeň. Dnes to malo byť o tom, čo sme dali Európskej únii a svetu. A o tom, čo sme dostali.
Sme súčasťou demokratického, otvoreného, pestrofarebného sveta a sme JEDNO. Bolo aj inak a stále medzi nami žijú aj pohrobkovia minulosti. Márne budú ziapať na námestiach, mlátiť inakších, vzývať napríklad panslavizmus, Tisa a vojnový slovenský štát. Tým nechcem povedať, že takto to bude navždy. Napríklad Rusko už teraz vrazilo nôž do chrbta transatlantickej integrácii, radikálni islamisti globalizácii, nacionalizmus voľnému pohybu ľudí, masový turizmus životnému prostrediu, a tak ďalej. Však nič, naši vnuci už tento problém riešiť nebudú, čo môže znamenať, že vytesnia národovecké zápecníctvo raz a navždy zo svojej agendy. Alebo v ňom budú pokračovať a ich svet sa vráti k časom izolovaných enkláv klanového typu, ktoré budú samy seba nazývať štátmi.
Jasné, niektorí majú aj vyššie ambície. Napríklad nedávno som stretol kolegu, roky sme sa nevideli. Profesor sociológie na Karlovej univerzite, čiže v domácich pomeroch šľachta. Zaujímalo ma, čo obnáša takéto výsadné postavenie v medzinárodnom kontexte. „Tak predovšetkým vedomie vlastnej bezvýznamnosti,“ povedal a dodal: „Chceš, aby ťa brali? Presaď sa v globálnej konkurencii. Bez vysokej profesionality v odbore, jazykových a komunikačných schopností, bez príslušnosti k uznávanému myšlienkovému prúdu, bez permanentného a viditeľného pohybu po globálnom teritóriu (konferencie, prednášky, publikácie), marketingu, charizmy a tiež trochy šťastia je to takmer nemožné.“ Dôverne tiež poznám autora, ktorý píše kvalitné texty na rozhraní literatúry a filozofie. Napriek tomu, že vydal niekoľko kníh v Česku i na Slovensku, ani pes po ňom neštekol. Zmenil to záujem nakladateľov z USA. Predtým však bolo treba nájsť skvelého prekladateľa, zaplatiť si ho, publikovať v rade zahraničných periodík ... a odriecť si kadečo. Otázka však neznie, či to stojí za to, ale či na to mám. Žeby aj tu bol zdroj národoveckej zatrpknutosti a xenofóbie?
Kto vlastne som? Svetoobčan? Európan? Slovák? Žid? Z každého troška a ešte všeličo navyše. A záleží na tom? P. Z. by povedal, že som kultúrny ignorant a napriek všetkým tým rečiam Slovák ako repa. Že by?
Sme súčasťou demokratického, otvoreného, pestrofarebného sveta a sme JEDNO. Bolo aj inak a stále medzi nami žijú aj pohrobkovia minulosti. Márne budú ziapať na námestiach, mlátiť inakších, vzývať napríklad panslavizmus, Tisa a vojnový slovenský štát. Tým nechcem povedať, že takto to bude navždy. Napríklad Rusko už teraz vrazilo nôž do chrbta transatlantickej integrácii, radikálni islamisti globalizácii, nacionalizmus voľnému pohybu ľudí, masový turizmus životnému prostrediu, a tak ďalej. Však nič, naši vnuci už tento problém riešiť nebudú, čo môže znamenať, že vytesnia národovecké zápecníctvo raz a navždy zo svojej agendy. Alebo v ňom budú pokračovať a ich svet sa vráti k časom izolovaných enkláv klanového typu, ktoré budú samy seba nazývať štátmi.
Jasné, niektorí majú aj vyššie ambície. Napríklad nedávno som stretol kolegu, roky sme sa nevideli. Profesor sociológie na Karlovej univerzite, čiže v domácich pomeroch šľachta. Zaujímalo ma, čo obnáša takéto výsadné postavenie v medzinárodnom kontexte. „Tak predovšetkým vedomie vlastnej bezvýznamnosti,“ povedal a dodal: „Chceš, aby ťa brali? Presaď sa v globálnej konkurencii. Bez vysokej profesionality v odbore, jazykových a komunikačných schopností, bez príslušnosti k uznávanému myšlienkovému prúdu, bez permanentného a viditeľného pohybu po globálnom teritóriu (konferencie, prednášky, publikácie), marketingu, charizmy a tiež trochy šťastia je to takmer nemožné.“ Dôverne tiež poznám autora, ktorý píše kvalitné texty na rozhraní literatúry a filozofie. Napriek tomu, že vydal niekoľko kníh v Česku i na Slovensku, ani pes po ňom neštekol. Zmenil to záujem nakladateľov z USA. Predtým však bolo treba nájsť skvelého prekladateľa, zaplatiť si ho, publikovať v rade zahraničných periodík ... a odriecť si kadečo. Otázka však neznie, či to stojí za to, ale či na to mám. Žeby aj tu bol zdroj národoveckej zatrpknutosti a xenofóbie?
Kto vlastne som? Svetoobčan? Európan? Slovák? Žid? Z každého troška a ešte všeličo navyše. A záleží na tom? P. Z. by povedal, že som kultúrny ignorant a napriek všetkým tým rečiam Slovák ako repa. Že by?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.