A niekoľkých románov; ten posledný Zápisky z podzemia je z tohto roku. Je o láske, nostalgii, živote v Prahe za totality v polovici 80. rokov 20. storočia, vtedajšom disente, ľudskej dôstojnosti a hľadaní posvätnosti a zmyslu v živote, viere, zrade a sklamaní.
Scruton aktívne pomáhal česko-slovenskému disentu, cestoval k nám prednášať na bytové semináre („podzemnú univerzitu“) od roku 1979 do 1985, keď ho zatkla ŠtB a vyhostila. Vrátil sa až v roku 1990, po páde komunizmu, a na svoje prvej prednáške navrhol zákaz KSČ.
Kniha Zápisky z podzemia zobrazuje milostný príbeh medzi mladým Jánom a o štyri roky staršou Betkou v polovici 80. rokov v Prahe. Jánov otec zomrel vo väzení na začiatku normalizácie, jeho matku teraz uväznili za rozširovanie disidentskej literatúry. Tajomná a krásna Betka sa pohybuje medzi disidentmi a uvádza medzi nich aj Jána. Ten navštevuje bytové semináre a zoznámi sa s mystickým kňazom, otcom Pavlom.
Vzťah Jána a Betky sa komplikuje, on jej nerozumie a má dojem, že pred ním niečo tají. „Tej noci sme ležali veľmi blízko seba. Betkine slzy sa na vankúši miešali s mojimi… V našom sladkom smútku sme boli muž a žena… Smutná radosť tých dní zostává so mnou. Je to moja najvzácnejšia spomienka a jediný dôvod môjho života.“
Nakoniec je ich láska náhle pretrhnutá – emigráciou Betky z dôvodu, ktorý je smutný a dojemný zároveň (snaha pomôcť veľmi chorej malej dcérke, o ktorej Ján nevedel). Betka sa snažila pomôcť aj Jánovi, ale on s ňou nespolupracoval; aby sa pokúsila mu pomôcť a mohla pomôcť dcérke, musela ho zradiť – a to zradiť v dvoch zmysloch tohto slova.
Kniha končí po Nežnej revolúcii, Betka je profesorkou v New Yorku a Ján tiež hosťujúcim profesorom na inej univerzite v USA. Sklamaný zo svojho života i vývoja po novembri 1989: „Praha sa stala moderným mestom. Fast-foody, pornoshopy, cestovné agentúry a nadnárodné reťazce stimulovali naše nové skúsenosti a zároveň zaistili, že žiadna skúsenosť už nikdy nebude úplne nová… Otroci boli oslobodení a stali sa z nich blbci. Popmusic hučala v každom bare, kde sme si nie tak dávno šepkali o Kafkovi a Rilkem, o Mahlerovi a Schoenbergovi, o Musilovi a Rothovi a Svete včerajška, ktorého odchod Stefan Zweig tak smutne ľutoval.“
„Ako mám vysvetliť (americkým študentom), že boli doby, keď knihy boli rovnako dôležité ako život… bolo zločinom ich vlastniť a ešte väčším ich rozširovať, a my sme ich vnímali ako posvätné. Ako im vysvetliť, že veta vybraná zo sveta smrteľných udalostí a definitívne sformovaná na stránke, dokáže prepichnúť srdce ako šíp a môže byť rovnako významná ako záblesk lásky či manželský sľub?“
Roger Scruton je konzervatívec – a tak pár trefných poznámok na prázdnotu, plochosť – a dominanciu – ľavice na západných univerzitách:
Prof. Gunther z USA na disidentskom seminári: „Hovoril, že jeho krajina nie je takou baštou individuálnej slobody, ako si utlačovaní totalitou myslia. V Amerike silnie konsenzus, že práva majú chrániť skupiny, ako o tom píšu ľavicoví liberáli John Rawls a Ronald Dworkin. Hovoril o právach žien, homosexuálov, menšín. Varoval pred skorumpovanými, konzervatívnymi ideami slobody. Zmienil Richarda Rortyho a jeho teóriu pravdy: pravdivé je to, čo je užitočné pre skupinu... Jánovi to pripadalo ako komunistická doktrína; v duchu si myslel: ‚Na čej strane vlastne stojí?‘
Gunther pokračoval: v ‚práve na potrat‘ je na tom komunistické Československo lepšie než USA. Ženy sú utlačovanou triedou, žena je obeťou tehotenstva, utlačovaná patriarchálnymi štruktúrami. Ján v tom počul newspeak. A Gunther zakončil: nech už Čechoslováci trpia nespravodlivým obmedzením svojich práv akokoľvek, rovnako trpia i ženy v Amerike.
Vedúci katedry – samozrejme ľavicový liberál, pretože len ľavicoví liberáli sa môžu dostať na vrchol akademickej pyramídy v Amerike – Jána prepustil: ‚…Svedkov konca komunizmu už netreba.‘“ Naozaj, nie. Sme anachronizmom.
Scruton aktívne pomáhal česko-slovenskému disentu, cestoval k nám prednášať na bytové semináre („podzemnú univerzitu“) od roku 1979 do 1985, keď ho zatkla ŠtB a vyhostila. Vrátil sa až v roku 1990, po páde komunizmu, a na svoje prvej prednáške navrhol zákaz KSČ.
Kniha Zápisky z podzemia zobrazuje milostný príbeh medzi mladým Jánom a o štyri roky staršou Betkou v polovici 80. rokov v Prahe. Jánov otec zomrel vo väzení na začiatku normalizácie, jeho matku teraz uväznili za rozširovanie disidentskej literatúry. Tajomná a krásna Betka sa pohybuje medzi disidentmi a uvádza medzi nich aj Jána. Ten navštevuje bytové semináre a zoznámi sa s mystickým kňazom, otcom Pavlom.
Vzťah Jána a Betky sa komplikuje, on jej nerozumie a má dojem, že pred ním niečo tají. „Tej noci sme ležali veľmi blízko seba. Betkine slzy sa na vankúši miešali s mojimi… V našom sladkom smútku sme boli muž a žena… Smutná radosť tých dní zostává so mnou. Je to moja najvzácnejšia spomienka a jediný dôvod môjho života.“
Nakoniec je ich láska náhle pretrhnutá – emigráciou Betky z dôvodu, ktorý je smutný a dojemný zároveň (snaha pomôcť veľmi chorej malej dcérke, o ktorej Ján nevedel). Betka sa snažila pomôcť aj Jánovi, ale on s ňou nespolupracoval; aby sa pokúsila mu pomôcť a mohla pomôcť dcérke, musela ho zradiť – a to zradiť v dvoch zmysloch tohto slova.
Kniha končí po Nežnej revolúcii, Betka je profesorkou v New Yorku a Ján tiež hosťujúcim profesorom na inej univerzite v USA. Sklamaný zo svojho života i vývoja po novembri 1989: „Praha sa stala moderným mestom. Fast-foody, pornoshopy, cestovné agentúry a nadnárodné reťazce stimulovali naše nové skúsenosti a zároveň zaistili, že žiadna skúsenosť už nikdy nebude úplne nová… Otroci boli oslobodení a stali sa z nich blbci. Popmusic hučala v každom bare, kde sme si nie tak dávno šepkali o Kafkovi a Rilkem, o Mahlerovi a Schoenbergovi, o Musilovi a Rothovi a Svete včerajška, ktorého odchod Stefan Zweig tak smutne ľutoval.“
„Ako mám vysvetliť (americkým študentom), že boli doby, keď knihy boli rovnako dôležité ako život… bolo zločinom ich vlastniť a ešte väčším ich rozširovať, a my sme ich vnímali ako posvätné. Ako im vysvetliť, že veta vybraná zo sveta smrteľných udalostí a definitívne sformovaná na stránke, dokáže prepichnúť srdce ako šíp a môže byť rovnako významná ako záblesk lásky či manželský sľub?“
Roger Scruton je konzervatívec – a tak pár trefných poznámok na prázdnotu, plochosť – a dominanciu – ľavice na západných univerzitách:
Prof. Gunther z USA na disidentskom seminári: „Hovoril, že jeho krajina nie je takou baštou individuálnej slobody, ako si utlačovaní totalitou myslia. V Amerike silnie konsenzus, že práva majú chrániť skupiny, ako o tom píšu ľavicoví liberáli John Rawls a Ronald Dworkin. Hovoril o právach žien, homosexuálov, menšín. Varoval pred skorumpovanými, konzervatívnymi ideami slobody. Zmienil Richarda Rortyho a jeho teóriu pravdy: pravdivé je to, čo je užitočné pre skupinu... Jánovi to pripadalo ako komunistická doktrína; v duchu si myslel: ‚Na čej strane vlastne stojí?‘
Gunther pokračoval: v ‚práve na potrat‘ je na tom komunistické Československo lepšie než USA. Ženy sú utlačovanou triedou, žena je obeťou tehotenstva, utlačovaná patriarchálnymi štruktúrami. Ján v tom počul newspeak. A Gunther zakončil: nech už Čechoslováci trpia nespravodlivým obmedzením svojich práv akokoľvek, rovnako trpia i ženy v Amerike.
Vedúci katedry – samozrejme ľavicový liberál, pretože len ľavicoví liberáli sa môžu dostať na vrchol akademickej pyramídy v Amerike – Jána prepustil: ‚…Svedkov konca komunizmu už netreba.‘“ Naozaj, nie. Sme anachronizmom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.