Vysoká kultúra Laca Terena

Medzi iným som sa dozvedel, že určite nerozumiem po rakúsky, že musím piť viac, aby som nemal migrénu, že som zaplatil noc v hoteli, v ktorom som nespal, aj keď som bol pozvaný, že Viedeň nie je vždy Viedeň, že mám niečo s pažerákom, že asistentky galeristov sú osoby s jemnou psyché, že mám vysoký spodný tlak, že meridián nie je vždy poludník, že môže byť aj podvodník, že neviem, kde som si položil ožehlenú košelu, že Viennafair je vlastne Unfair, a ešte jeden latinský citát, ktorého kontext som nepochopil, pacta sunt servanda, že nie sú taxíky a ja skoro nestíham na koncert. Ale stihol som. Nádherný koncert, hlas, pri ktorom mi po lícach pomaly stekajú slzy a ja sa cítim ako v mojom detstve, ako v teple a v bezpečí. To je ten výraz – v bezpečí. Moja mama hovorievala „ako v božom koši“. Šťastný, bol som šťastný. Vyšiel som bočným vchodom a zapaľujúc si cigaretu, myslel som na svoju mamu. Mal by som ísť do cukrárne Gerbeaud, do Pešti, dám si tam s ňou kávu a môj obľúbený zákusok szivarvány – dúhu. Chcel som ísť domov, ale išiel som s priateľmi na pohárik. Tam som sa dozvedel o tom, čo som na koncerte počul, úplne všetko, veľmi fundované názory, nepochybne správne, vôbec ma to nezaujíma. Pomaly sa ma začala zmocnovať bolesť hlavy. Vybral som sa domov,  bolo už po jednej, pes aj vlk už spali. V ruke som niesol pohár medu od Andrejky ako jantárovú lampu. The wizard is never late. Spal som dlho a dobre, šedé hmlisté ráno k tomu ešte nahralo rozospatú atmosféru bezčasia. Mám rád kávu s medom, čudné.
Ráno so našiel krásnu báseň od Emily Dickinsonovej. Fame is a bee./ It has a song—/ It has a sting—/ Ah, too, it has a wing.