Dospeláci majú zase raz nezaslúženú výhodu. Dobrá kniha pre dospelých je pre deti zväčša nečitateľná, ale dobrá kniha pre malých prináša chutné čítanie aj dospelým. To je aj prípad štvrtého románu írskeho spisovateľa Johna Boynea Chlapec v pásikavom pyžame. Čudný príbeh.
Autor John Boyne (1971) odmalička mnoho čítal a odmalička sa chcel stať spisovateľom. Sny sa z času na čas plnia, najmä keď majú odhodlaných, usilovných a šikovných snívateľov. Hneď jeho prvý román vyvolal pozornosť, Chlapec v pásikavom pyžame je ovenčený mnohými literárnymi cenami, publikovaný v tridsiatich dvoch krajinách a režisér Mark Herman nakrúca podľa tohto zvláštneho príbehu film.
Začiatok štyridsiatych rokov minulého storočia, Berlín, krásny veľký dom uprostred mesta. Býva v ňom deväťročný Bruno, jeho staršia sestra Gretel, mama, otec, služobníctvo. Pokojný život zámožnej rodiny zmení návšteva malého muža s ešte menšími fúzikmi a následný otcov kariérny postup. Jeho povýšenie vyžaduje okrem novučičkej uniformy aj sťahovanie kamsi ďaleko, kde už sa Bruno nebude môcť zabávať šmýkaním sa po zábradlí vysokého schodiska. Mama o novej rodinnej situácii povie: „Myslenie je luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť. Niektorí ľudia“ (a myslí tým aj svojho manžela) „rozhodujú za nás.“ Ten komentár je príhodný, ocitli sa totiž v koncentráku. Nie za plotom, pred plotom. Otec má prácu, mama svedomie, Gretel bábiky a poručíka Kotlera a Bruno... Bruno sa cíti hrozitánsky osamelý. Preto nám začne rozprávať svoj príbeh.
Podáva ho tak, ako mu pusa narástla. Detsky naivne, úprimne. „V prvom rade tam neboli skoro žiadne deti. Iba malí chlapci a veľkí chlapci, otcovia a dedovia. Možno aj zopár strýkov. A ešte tam boli ľudia, akí sú na každej ulici, ale nemajú nijakých príbuzných. Úplne obyčajní ľudia.“ Možno sa malý hrdina niekedy javí priam prostoducho. Práve preto sa v súvislosti s Brunom vynára otázka, či zodpovedá realite, že chlapec jeho veku, navyše syn veliteľa obrovského koncentračného tábora, nevie, kde sa vlastne nachádza a čo sa to okolo neho deje. Autor na to poznamenal: „Túto otázku som si pri písaní románu kládol asi najčastejšie. Pociťoval som veľmi výrazne, že Brunova naivnosť (nevinnosť) a ignorantstvo sú pre príbeh rozhodujúce. Mimochodom, táto otázka v sebe skrýva ešte jednu širšiu: Ako mohlo byť niekoľko miliónov ľudí zavraždených pred očami celého sveta a nikto o tom nevedel? Vskutku, ako? Keď sa vojna skončila a tábory boli oslobodené, svet bol šokovaný z toho, čo sa dozvedel. Ale tam sa veci diali celé roky. A dnes to pokračuje na mnohých miestach sveta a čo robíme pre tie society, pre tých ľudí?“ Niekedy veciam porozumieme, až keď prejde čas a dozvieme sa čosi z dejepisu. „Možno sa odpoveď skrýva v napätí medzi tým, že sa príbeh nemohol stať, a tým, že sa stal,“ vraví Boyne.
Viac už netreba hovoriť. Už stačí iba teóriu spomínanú na začiatku tohto textu – najlepšie knihy pre deti nie sú iba pre deti – premeniť na prax a zahrať si: Číta celá rodina (tú istú knižku). Stačí si iba predtým s deťmi prebrať, že to, čo malý Bruno vyslovuje ako Fujrer, je vlastne Führer a Ašic je Auschwitz.
John Boyne: Chlapec v pásikavom pyžame, Slovart 2007. Preklad: Alena Redlingerová
Autor John Boyne (1971) odmalička mnoho čítal a odmalička sa chcel stať spisovateľom. Sny sa z času na čas plnia, najmä keď majú odhodlaných, usilovných a šikovných snívateľov. Hneď jeho prvý román vyvolal pozornosť, Chlapec v pásikavom pyžame je ovenčený mnohými literárnymi cenami, publikovaný v tridsiatich dvoch krajinách a režisér Mark Herman nakrúca podľa tohto zvláštneho príbehu film.
Začiatok štyridsiatych rokov minulého storočia, Berlín, krásny veľký dom uprostred mesta. Býva v ňom deväťročný Bruno, jeho staršia sestra Gretel, mama, otec, služobníctvo. Pokojný život zámožnej rodiny zmení návšteva malého muža s ešte menšími fúzikmi a následný otcov kariérny postup. Jeho povýšenie vyžaduje okrem novučičkej uniformy aj sťahovanie kamsi ďaleko, kde už sa Bruno nebude môcť zabávať šmýkaním sa po zábradlí vysokého schodiska. Mama o novej rodinnej situácii povie: „Myslenie je luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť. Niektorí ľudia“ (a myslí tým aj svojho manžela) „rozhodujú za nás.“ Ten komentár je príhodný, ocitli sa totiž v koncentráku. Nie za plotom, pred plotom. Otec má prácu, mama svedomie, Gretel bábiky a poručíka Kotlera a Bruno... Bruno sa cíti hrozitánsky osamelý. Preto nám začne rozprávať svoj príbeh.
Podáva ho tak, ako mu pusa narástla. Detsky naivne, úprimne. „V prvom rade tam neboli skoro žiadne deti. Iba malí chlapci a veľkí chlapci, otcovia a dedovia. Možno aj zopár strýkov. A ešte tam boli ľudia, akí sú na každej ulici, ale nemajú nijakých príbuzných. Úplne obyčajní ľudia.“ Možno sa malý hrdina niekedy javí priam prostoducho. Práve preto sa v súvislosti s Brunom vynára otázka, či zodpovedá realite, že chlapec jeho veku, navyše syn veliteľa obrovského koncentračného tábora, nevie, kde sa vlastne nachádza a čo sa to okolo neho deje. Autor na to poznamenal: „Túto otázku som si pri písaní románu kládol asi najčastejšie. Pociťoval som veľmi výrazne, že Brunova naivnosť (nevinnosť) a ignorantstvo sú pre príbeh rozhodujúce. Mimochodom, táto otázka v sebe skrýva ešte jednu širšiu: Ako mohlo byť niekoľko miliónov ľudí zavraždených pred očami celého sveta a nikto o tom nevedel? Vskutku, ako? Keď sa vojna skončila a tábory boli oslobodené, svet bol šokovaný z toho, čo sa dozvedel. Ale tam sa veci diali celé roky. A dnes to pokračuje na mnohých miestach sveta a čo robíme pre tie society, pre tých ľudí?“ Niekedy veciam porozumieme, až keď prejde čas a dozvieme sa čosi z dejepisu. „Možno sa odpoveď skrýva v napätí medzi tým, že sa príbeh nemohol stať, a tým, že sa stal,“ vraví Boyne.
Viac už netreba hovoriť. Už stačí iba teóriu spomínanú na začiatku tohto textu – najlepšie knihy pre deti nie sú iba pre deti – premeniť na prax a zahrať si: Číta celá rodina (tú istú knižku). Stačí si iba predtým s deťmi prebrať, že to, čo malý Bruno vyslovuje ako Fujrer, je vlastne Führer a Ašic je Auschwitz.
John Boyne: Chlapec v pásikavom pyžame, Slovart 2007. Preklad: Alena Redlingerová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.