Hoci do slávnostnej ceremónie v Los Angeles zostáva ešte viac než 130 dní, vo filmovom svete sa už hovorí o „Award Season”. Je to, ako keď si deti porovnávajú svoje vianočné priania uprostred leta. Ale to je zrejme presne ten dôvod, prečo je táto kalifornská súťaž taká príťažlivá. Lobisti sa snažia zvádzať približne 6 000 členov Akadémie filmu a filmovej vedy, a dať im tak do pozornosti práve ten „svoj” film. Musia mať pritom na pamäti, že 77 percent členov sú muži a že ich priemerný vek je 62 rokov.
S dvanástimi Oscarmi za najlepší zahraničný film majú Francúzi dostatočnú skúsenosť a presne vedia, ako táto hra funguje. Zrejme práve preto sa rozhodli nenominovať nepochybne najlepší francúzsky film minulého roka, Zlatou palmou odmenenú lesbickú lovestory Život Adéle. Príliš intenzívne, príliš šokujúce pre dôstojných akademikov. Američania milujú naše ikony, a tak nám životopisný film o módnom návrhárovi Saint Laurent zaručí minimálne účasť vo finálovej deviatke. Rusi na druhej strane urobili odvážny a prekvapivý ťah, keď nominovali Leviathana, film o ničivej korupcii, pomerne kritický voči putinizmu. Ak by išlo len o umeleckú stránku veci, tento film Andreja Zvjaginceva do shortlistu určite patrí, podobne ako snímka Xaviera Dolana Mommy (Kanada), film Gett: The Trial of Viviane Amsallem súrodencov Ronit a Shlomiho Elkabetzovcov (Izrael) a Force Mjeure Rubena Ostlunda (Švédsko). Obávam sa, že aj napriek Zlatej palme bude 196 minút filmu Winter Sleep pre publikum v Los Angeles príliš silnou dávkou, a tak ani štvrtý pokus Nuriho Bilge Ceylana o Oscara nebude úspešný. Toľko k Turecku.
Pravdupovediac, pochybujem o tom, či sa viac než sedemdesiatim nomináciám dostane šanca na pozorné zhliadnutie a ocenenie. Koľko akademikov vydrží napríklad 250 minút filipínskeho filmu Lava Diaza Norte, the End of History? Predstavujem si ranné premietanie na Hollywood Boulevard, kde bude Diazov film doplnený o slovenského kandidáta o prestížnu cenu (Krok do tmy Miroslava Luthera), na ktorom sa zúčastní hŕstka akademikov, obávajúcich sa zrušenia svojho členstva v slovutnej inštitúcii. Preto radšej na to premietanie prídu, hoci veľmi neochotne.
Akademikov aj divákov určite viac zaujmú dve komédie z Latinskej Ameriky, na ktorých úspech by som ja osobne aj niečo stavil: Wild Tales Damiana Szifrona (Argentína) a Mr. Kaplan Alvára Brechnera (Uruguay).
Najsilnejším kandidátom je však v tejto chvíli Ida poľského režiséra Pawla Pawlikovského. Ako napísal Peter Debruge, kritik z časopisu Variety (časopis, ktorý má posledných osemdesiat rokov predplatený celý Hollywood): „Ten film má všetko, čo Akadémia môže chcieť: židovská mníška odkrývajúca svoj vlastný holokaust!” Dokonalá kombinácia. A ja uvediem päť dôvodov, pre ktoré Akadémia tento film jednoducho nemôže prehliadnuť:
.odvážny prístup k holokaustu
Hoci to nebolo zámerom tvorcov, filmové míľniky, ako bol Spielbergov Schindlerov zoznam a Polanského Pianista, generovali vlnu patetických a oportunistických reakcií. Tie však spomienku na holokaust iba zneužívali a zlacňovali. Z diel poľských, českých a slovenských filmárov za posledných pätnásť rokov by sa mohlo zdať, že holokaust možno spracovať iba čiernobielym, archetypálnym spôsobom. Pawel Pawlikowski zásadne otriasa jasne rozdelenými úlohami vinníkov a obetí. Ukazuje tak, aké zlo môže byť skryté v susedoch a priateľoch, narúša široko prijímané presvedčenie Poliakov o tom, že oni boli len bezmocnými svedkami genocídy židov. Nebola to pravda a na tú inú pravdu sa nepozerá dobre. Preto vôbec neprekvapuje, že film má oveľa menej divákov doma v Poľsku ako v zahraničí.
.odvážny prístup ku komunizmu
Znovu: zo stredoeurópskych filmov má človek pocit, akoby boli komunistické režimy zaľudnené zlovoľnými, Moskvou riadenými dvojitými agentmi, konajúcimi proti záujmom svojich krajín a miestnymi hrdinami, ktorí im aj za cenu vlastných životov odporujú. Určite tu bolo veľa špiónov, no z takéhoto prístupu znovu cítiť úpornú snahu zbaviť sa vlastnej zodpovednosti a tváriť sa, že komunizmus sem prišiel zo zahraničia ako nejaký deus ex machina. Postavou Wandy, bývalej prokurátorky, ktorá stratila svoju komunistickú vieru postupným spoznávaním Stalinových zločinov, vracia Pawlikowski do kinematografie komplexnosť. Hĺbku umocňuje aj jeho režisérsky štýl – vytvára mix nostalgických a nadčasových obrazov začiatku šesťdesiatych rokov, ktoré korešpondujú s jeho vlastnou mladosťou. Bola to hrozná doba, no zároveň to bola doba, keď ľudia žili svoje životy naplno.
.film ako meditácia
Aj keď sa film zaoberá minulosťou a identitou krajiny, Ida je predovšetkým meditáciou o náboženstve, morálke a osude. Udrží si Ida, konfrontovaná so svetom v celej jeho divokej komplikovanosti, svoju vieru a túžbu byť mníškou? Pre Pawlikowského, ktorý točil jednotlivé scény filmu, ako keby tvoril ikony, je náboženstvo fascinujúce vďaka svojmu neuchopiteľnému tajomstvu. Film Ida hlboko rozumie motiváciám Idy aj Wandy, a preto ich nesúdi. Pawlikowského schopnosť, pojať do svojho filmu s rovnakým porozumením slobodomyšlienkárske aj zbožné postoje, je absolútne výnimočná.
.je to jednoducho majsterštyk
Ida je filmom, aké nevznikajú každý rok – nielen v strednej Európe, ale ani vo svetovej kinematografii. Zároveň to však nie je ten typ empatického filmu, ku ktorému sa znalci budú vyjadrovať s prehnaným pohŕdaním, a dokonca to nie je ani kus určený výlučne tvrdému jadru filmových fanatikov. Pre mnohých je tento 80-minútový čiernobiely film šokom, ktorý vedie k úžasu a umeleckému zadosťučineniu. Jeho krása nie je v rozpore s jeho obsahom. Vďaka svojej prostote zasahuje Ida divákov bez ohľadu na ich kultúrne pozadie.
.prvý poľský film s Oscarom?
Od Polanského filmu Nôž vo vode z roku 1963 bolo Poľsko často veľmi blízko k získaniu Oscara za najlepší cudzojazyčný film, no sošku si doteraz žiadny poľský filmár domov nepriniesol. Vo finálovom shortliste boli Poliaci deväťkrát (z toho štyrikrát Andrzej Wajda). Film Ida je jednoznačne pozitívne prijatý kritikmi, ale aj publikom (film doteraz videlo 500-tisíc ľudí v USA aj vo Francúzsku, čo je najväčší medzinárodný úspech poľskej kinematografie za posledných 25 rokov). Ida má všetko, čo potrebuje. Je to ten správny film. Je to ten správny čas pre poľskú kinematografiu.
.autor je spolupracovník .týždňa a riaditeľ festivalu Torino Film Lab.
S dvanástimi Oscarmi za najlepší zahraničný film majú Francúzi dostatočnú skúsenosť a presne vedia, ako táto hra funguje. Zrejme práve preto sa rozhodli nenominovať nepochybne najlepší francúzsky film minulého roka, Zlatou palmou odmenenú lesbickú lovestory Život Adéle. Príliš intenzívne, príliš šokujúce pre dôstojných akademikov. Američania milujú naše ikony, a tak nám životopisný film o módnom návrhárovi Saint Laurent zaručí minimálne účasť vo finálovej deviatke. Rusi na druhej strane urobili odvážny a prekvapivý ťah, keď nominovali Leviathana, film o ničivej korupcii, pomerne kritický voči putinizmu. Ak by išlo len o umeleckú stránku veci, tento film Andreja Zvjaginceva do shortlistu určite patrí, podobne ako snímka Xaviera Dolana Mommy (Kanada), film Gett: The Trial of Viviane Amsallem súrodencov Ronit a Shlomiho Elkabetzovcov (Izrael) a Force Mjeure Rubena Ostlunda (Švédsko). Obávam sa, že aj napriek Zlatej palme bude 196 minút filmu Winter Sleep pre publikum v Los Angeles príliš silnou dávkou, a tak ani štvrtý pokus Nuriho Bilge Ceylana o Oscara nebude úspešný. Toľko k Turecku.
Pravdupovediac, pochybujem o tom, či sa viac než sedemdesiatim nomináciám dostane šanca na pozorné zhliadnutie a ocenenie. Koľko akademikov vydrží napríklad 250 minút filipínskeho filmu Lava Diaza Norte, the End of History? Predstavujem si ranné premietanie na Hollywood Boulevard, kde bude Diazov film doplnený o slovenského kandidáta o prestížnu cenu (Krok do tmy Miroslava Luthera), na ktorom sa zúčastní hŕstka akademikov, obávajúcich sa zrušenia svojho členstva v slovutnej inštitúcii. Preto radšej na to premietanie prídu, hoci veľmi neochotne.
Akademikov aj divákov určite viac zaujmú dve komédie z Latinskej Ameriky, na ktorých úspech by som ja osobne aj niečo stavil: Wild Tales Damiana Szifrona (Argentína) a Mr. Kaplan Alvára Brechnera (Uruguay).
Najsilnejším kandidátom je však v tejto chvíli Ida poľského režiséra Pawla Pawlikovského. Ako napísal Peter Debruge, kritik z časopisu Variety (časopis, ktorý má posledných osemdesiat rokov predplatený celý Hollywood): „Ten film má všetko, čo Akadémia môže chcieť: židovská mníška odkrývajúca svoj vlastný holokaust!” Dokonalá kombinácia. A ja uvediem päť dôvodov, pre ktoré Akadémia tento film jednoducho nemôže prehliadnuť:
.odvážny prístup k holokaustu
Hoci to nebolo zámerom tvorcov, filmové míľniky, ako bol Spielbergov Schindlerov zoznam a Polanského Pianista, generovali vlnu patetických a oportunistických reakcií. Tie však spomienku na holokaust iba zneužívali a zlacňovali. Z diel poľských, českých a slovenských filmárov za posledných pätnásť rokov by sa mohlo zdať, že holokaust možno spracovať iba čiernobielym, archetypálnym spôsobom. Pawel Pawlikowski zásadne otriasa jasne rozdelenými úlohami vinníkov a obetí. Ukazuje tak, aké zlo môže byť skryté v susedoch a priateľoch, narúša široko prijímané presvedčenie Poliakov o tom, že oni boli len bezmocnými svedkami genocídy židov. Nebola to pravda a na tú inú pravdu sa nepozerá dobre. Preto vôbec neprekvapuje, že film má oveľa menej divákov doma v Poľsku ako v zahraničí.
.odvážny prístup ku komunizmu
Znovu: zo stredoeurópskych filmov má človek pocit, akoby boli komunistické režimy zaľudnené zlovoľnými, Moskvou riadenými dvojitými agentmi, konajúcimi proti záujmom svojich krajín a miestnymi hrdinami, ktorí im aj za cenu vlastných životov odporujú. Určite tu bolo veľa špiónov, no z takéhoto prístupu znovu cítiť úpornú snahu zbaviť sa vlastnej zodpovednosti a tváriť sa, že komunizmus sem prišiel zo zahraničia ako nejaký deus ex machina. Postavou Wandy, bývalej prokurátorky, ktorá stratila svoju komunistickú vieru postupným spoznávaním Stalinových zločinov, vracia Pawlikowski do kinematografie komplexnosť. Hĺbku umocňuje aj jeho režisérsky štýl – vytvára mix nostalgických a nadčasových obrazov začiatku šesťdesiatych rokov, ktoré korešpondujú s jeho vlastnou mladosťou. Bola to hrozná doba, no zároveň to bola doba, keď ľudia žili svoje životy naplno.
.film ako meditácia
Aj keď sa film zaoberá minulosťou a identitou krajiny, Ida je predovšetkým meditáciou o náboženstve, morálke a osude. Udrží si Ida, konfrontovaná so svetom v celej jeho divokej komplikovanosti, svoju vieru a túžbu byť mníškou? Pre Pawlikowského, ktorý točil jednotlivé scény filmu, ako keby tvoril ikony, je náboženstvo fascinujúce vďaka svojmu neuchopiteľnému tajomstvu. Film Ida hlboko rozumie motiváciám Idy aj Wandy, a preto ich nesúdi. Pawlikowského schopnosť, pojať do svojho filmu s rovnakým porozumením slobodomyšlienkárske aj zbožné postoje, je absolútne výnimočná.
.je to jednoducho majsterštyk
Ida je filmom, aké nevznikajú každý rok – nielen v strednej Európe, ale ani vo svetovej kinematografii. Zároveň to však nie je ten typ empatického filmu, ku ktorému sa znalci budú vyjadrovať s prehnaným pohŕdaním, a dokonca to nie je ani kus určený výlučne tvrdému jadru filmových fanatikov. Pre mnohých je tento 80-minútový čiernobiely film šokom, ktorý vedie k úžasu a umeleckému zadosťučineniu. Jeho krása nie je v rozpore s jeho obsahom. Vďaka svojej prostote zasahuje Ida divákov bez ohľadu na ich kultúrne pozadie.
.prvý poľský film s Oscarom?
Od Polanského filmu Nôž vo vode z roku 1963 bolo Poľsko často veľmi blízko k získaniu Oscara za najlepší cudzojazyčný film, no sošku si doteraz žiadny poľský filmár domov nepriniesol. Vo finálovom shortliste boli Poliaci deväťkrát (z toho štyrikrát Andrzej Wajda). Film Ida je jednoznačne pozitívne prijatý kritikmi, ale aj publikom (film doteraz videlo 500-tisíc ľudí v USA aj vo Francúzsku, čo je najväčší medzinárodný úspech poľskej kinematografie za posledných 25 rokov). Ida má všetko, čo potrebuje. Je to ten správny film. Je to ten správny čas pre poľskú kinematografiu.
.autor je spolupracovník .týždňa a riaditeľ festivalu Torino Film Lab.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.