.o veľrybách a gejzíroch
V čase hlbokého komunizmu išiel náš „stareček“ zo Zohoru navštíviť svojho syna a nevestu do Ameriky. „Stareček“ sa panicky bál lietania, a tak nezostalo nič iné, len ho pred odletom trochu opiť. Keď sme sa ho po návrate pýtali na to, čo ho na Amerike najviac zaujalo, smrteľne vážne povedal: „Tie gejzíry, čo veľryby vypúšťali z papule, keď sme leceli nad tým Atlantikem.“
Ja som na podobnej trase také šťastie na veľrybie gejzíry nemal. Na rozdiel od neho som však v lietadle stretol Mira Šatana s rodinou a porozprávali sme sa. Možno práve vtedy som premeškal ten okamih, keď sa pod nami vznášali obláčiky pary, vystupujúce z dýchacích otvorov najväčších cicavcov. Nuž, čo! Ale aj tak ma v „Americe“ prekvapilo niekoľko vecí.
.zlý Hríb, dobrý úradník
Štefan Hríb ma systematicky pred odchodom do USA strašil. Imigračný úradník sa ma vraj bude na všeličo vypytovať a keď nebudem schopný dôveryhodne odpovedať, tak bez milosti poputujem najbližším lietadlom späť. Aj sa ma snažil na pohovor pripraviť, ale nakoniec sme dospeli k rozhodnutiu, že sa bude radšej držať v mojej blízkosti, aby mi mohol pomôcť, keď už celkom prestanem úradníkom rozumieť. Mierne spotený som pristupoval k pultu, za ktorým sedel obrovský černoch v uniforme. Srdce mi búšilo. Moje obavy však boli zbytočné. Odtlačky prstov, skenovanie sietnice, kontrola pasu, to všetko trvalo len pár minút a už som sa poberal na druhé stanovište, kde ma čakal colník. Štefan už colnú prehliadku absolvoval, a tak, podľa dohovoru, stál od colníkovho stola „na dostrel". Muž ho však vyzval, aby pokračoval ďalej. On trval na to, že bude v mojej blízkosti. Colníka poslúchol až na tretiu výzvu, a to už bol ten muž v uniforme poriadne nasrdený.
„Máte pri sebe americké doláre?" spýtal sa ma. V peňaženke som mal 500 dolárov. „Yes," odpovedal som mu. A po anglicky som hrdinsky vyhlásil, že mám 50-tisíc. Neveriacky vypleštil oči a vyzval ma, aby som mu ich teda ukázal. Na stôl som položil 5 stodolárových bankoviek. Pozeral na ne a odhadoval, či si z neho strieľam, alebo som len tĺk, ktorý si poplietol číslovky. Po chvíľke usúdil, že druhá možnosť je správna a pustil ma do náručia vysnívaného New Yorku.
.ako v NY uraziť ženu
Ak poviem, že v NY sú vysoké domy, tak tým určite nikoho neprekvapím. Mrakodrapy sú asi preto, že sa driapu až do mrakov. Tentoraz to však neplatilo. V meste/štáte bolo nádherné počasie. Po mrakoch ani chýru, ani slychu. Bol som aj trochu sklamaný. Tešil som sa, že uvidím, ako špička Empire State Buildingu mizne v dažďovom oblaku, prípadne do nej udiera blesk. A ani tých skutočných mrakodrapov tam nebolo až tak veľa, ako si človek predstavuje, keď sa pozerá na filmové zábery z tohto úžasného mesta. Pravda, veľkých domov, ktoré by sme u nás pokojne nazvali mrakodrapmi, sú tam mraky. Ale tam pôsobia v tieni tých skutočných obrov veľmi skromne.
Inak už na našinca, ktorý sa niekedy viezol v pražskom metre, pôsobí ich subway. Žiadna okázalosť. Stanice sú vybavené veľmi skromne. Všade je však poriadok. Miestni mi povedali, že v podzemke nežijú, a preto ani nepotrebujú, aby stanice pôsobili ako výstavné siene. Podzemka má slúžiť na dopravu, a nie pre potechu očí. A práve tu som dostal lekciu z toho, ako sa mám v NY správať.
Cestou z letiska sa vagón podzemky zaplnil a predo mňa sa postavila postaršia dáma. Postavil som sa a ponúkol jej miesto. Zdvorilo, ale rázne ma odmietla. Štefan mi potom vysvetlil, že toto sa tu nerobí a že som ju vlastne trochu urazil. Odvtedy som už v metre nikoho neurazil a o trošku menej mi prekáža, že ani v našej mestskej hromadnej doprave ma nikto neuráža.
.návšteva recepcie v slipoch
„Pán Hríb! Pán Korda! Tak toto je neuveriteľná náhoda!" kričal na nás v parku mladý muž zo Slovenska. A už aj vyberal telefón, že sa musí s nami odfotiť. Ako sme tak stáli pred objektívom, všimol som si, že ruky aj nohy má plné drobných štípancov. „To máte čo? Osýpky?" spýtal som sa ho v strachu, aby som od neho niečo nechytil. „Ale, nie," odpovedal, „to som si len našiel lacný hotel a celú noc ma žrali ploštice. Aj rozmýšľam, že radšej prenocujem niekde vonku."
V našom hotelíku, našťastie, podobné zvieratká nemali. Hotel bol čistý a jeho jedinou nevýhodou boli spoločné kúpeľne a toalety na chodbe. V jeden večer som vybehol na WC z izby len tak naboso a v slipoch. Lenže pri návrate na izbu zámok tvrdohlavo odmietal poslúchnuť čipovú kartu a ja som stál na chodbe bosý, v slipoch a rozmýšľal som, čo teraz urobím. Vybral som sa na recepciu. V hlave mi vŕtalo, ako s mojou angličtinou vysvetlím, čo sa mi prihodilo. Vysvetľovať som nemusel nič. Recepčný mi okamžite začal kódovať novú kartu. Vtom sa otvorili dvere na výťahu. Vystúpila z nich postaršia dáma, oblečená v župane. Z mokrých vlasov jej na bosé nohy kvapkala voda a v ruke držala čipovú kartu. Keď sme sa všetci traja na seba pozreli, prepukli sme v hurónsky smiech. Vtedy som pochopil, že aj v Amerike niektoré veci nefungujú tak, ako by mali...
.to najdôležitejšie nakoniec
O New Yorku písali väčší borci, ako som ja, a asi o ňom už bolo napísané všetko. Opisovať ležérnu krásu Central parku, nekonečnosť ulíc, strácajúcich sa v perspektíve diaľky, ľudské mravenisko, fascinujúci výhľad z mrakodrapu či úžasné nádražie Grand Central Terminal nemá význam. Ani hovoriť o prívetivých obyvateľoch tohto mesta či korpulentnej majiteľke reštaurácie, ku ktorej sme chodili na raňajky a ona nám k výbornému jedlu vždy naservírovala aj úsmev a kus dobrej nálady. O čom si však dovolím napísať, je miesto, kde kedysi stáli Dvojičky a kde dnes vyrástla nádherná a sebavedomá budova Freedom Tower. Len niekoľko metrov od nej, presne na miestach, kde stáli jej predchodkyne, vítajú ľudí dve obrovské jamy, do ktorých nepretržite tečie voda, strácajúca sa kdesi v hlbinách zeme, na pripomienku ľudí, ktorí tu zahynuli. To miesto treba vidieť a prežiť.... Tak ako treba aspoň raz v živote vidieť a prežiť New York.
V čase hlbokého komunizmu išiel náš „stareček“ zo Zohoru navštíviť svojho syna a nevestu do Ameriky. „Stareček“ sa panicky bál lietania, a tak nezostalo nič iné, len ho pred odletom trochu opiť. Keď sme sa ho po návrate pýtali na to, čo ho na Amerike najviac zaujalo, smrteľne vážne povedal: „Tie gejzíry, čo veľryby vypúšťali z papule, keď sme leceli nad tým Atlantikem.“
Ja som na podobnej trase také šťastie na veľrybie gejzíry nemal. Na rozdiel od neho som však v lietadle stretol Mira Šatana s rodinou a porozprávali sme sa. Možno práve vtedy som premeškal ten okamih, keď sa pod nami vznášali obláčiky pary, vystupujúce z dýchacích otvorov najväčších cicavcov. Nuž, čo! Ale aj tak ma v „Americe“ prekvapilo niekoľko vecí.
.zlý Hríb, dobrý úradník
Štefan Hríb ma systematicky pred odchodom do USA strašil. Imigračný úradník sa ma vraj bude na všeličo vypytovať a keď nebudem schopný dôveryhodne odpovedať, tak bez milosti poputujem najbližším lietadlom späť. Aj sa ma snažil na pohovor pripraviť, ale nakoniec sme dospeli k rozhodnutiu, že sa bude radšej držať v mojej blízkosti, aby mi mohol pomôcť, keď už celkom prestanem úradníkom rozumieť. Mierne spotený som pristupoval k pultu, za ktorým sedel obrovský černoch v uniforme. Srdce mi búšilo. Moje obavy však boli zbytočné. Odtlačky prstov, skenovanie sietnice, kontrola pasu, to všetko trvalo len pár minút a už som sa poberal na druhé stanovište, kde ma čakal colník. Štefan už colnú prehliadku absolvoval, a tak, podľa dohovoru, stál od colníkovho stola „na dostrel". Muž ho však vyzval, aby pokračoval ďalej. On trval na to, že bude v mojej blízkosti. Colníka poslúchol až na tretiu výzvu, a to už bol ten muž v uniforme poriadne nasrdený.
„Máte pri sebe americké doláre?" spýtal sa ma. V peňaženke som mal 500 dolárov. „Yes," odpovedal som mu. A po anglicky som hrdinsky vyhlásil, že mám 50-tisíc. Neveriacky vypleštil oči a vyzval ma, aby som mu ich teda ukázal. Na stôl som položil 5 stodolárových bankoviek. Pozeral na ne a odhadoval, či si z neho strieľam, alebo som len tĺk, ktorý si poplietol číslovky. Po chvíľke usúdil, že druhá možnosť je správna a pustil ma do náručia vysnívaného New Yorku.
.ako v NY uraziť ženu
Ak poviem, že v NY sú vysoké domy, tak tým určite nikoho neprekvapím. Mrakodrapy sú asi preto, že sa driapu až do mrakov. Tentoraz to však neplatilo. V meste/štáte bolo nádherné počasie. Po mrakoch ani chýru, ani slychu. Bol som aj trochu sklamaný. Tešil som sa, že uvidím, ako špička Empire State Buildingu mizne v dažďovom oblaku, prípadne do nej udiera blesk. A ani tých skutočných mrakodrapov tam nebolo až tak veľa, ako si človek predstavuje, keď sa pozerá na filmové zábery z tohto úžasného mesta. Pravda, veľkých domov, ktoré by sme u nás pokojne nazvali mrakodrapmi, sú tam mraky. Ale tam pôsobia v tieni tých skutočných obrov veľmi skromne.
Inak už na našinca, ktorý sa niekedy viezol v pražskom metre, pôsobí ich subway. Žiadna okázalosť. Stanice sú vybavené veľmi skromne. Všade je však poriadok. Miestni mi povedali, že v podzemke nežijú, a preto ani nepotrebujú, aby stanice pôsobili ako výstavné siene. Podzemka má slúžiť na dopravu, a nie pre potechu očí. A práve tu som dostal lekciu z toho, ako sa mám v NY správať.
Cestou z letiska sa vagón podzemky zaplnil a predo mňa sa postavila postaršia dáma. Postavil som sa a ponúkol jej miesto. Zdvorilo, ale rázne ma odmietla. Štefan mi potom vysvetlil, že toto sa tu nerobí a že som ju vlastne trochu urazil. Odvtedy som už v metre nikoho neurazil a o trošku menej mi prekáža, že ani v našej mestskej hromadnej doprave ma nikto neuráža.
.návšteva recepcie v slipoch
„Pán Hríb! Pán Korda! Tak toto je neuveriteľná náhoda!" kričal na nás v parku mladý muž zo Slovenska. A už aj vyberal telefón, že sa musí s nami odfotiť. Ako sme tak stáli pred objektívom, všimol som si, že ruky aj nohy má plné drobných štípancov. „To máte čo? Osýpky?" spýtal som sa ho v strachu, aby som od neho niečo nechytil. „Ale, nie," odpovedal, „to som si len našiel lacný hotel a celú noc ma žrali ploštice. Aj rozmýšľam, že radšej prenocujem niekde vonku."
V našom hotelíku, našťastie, podobné zvieratká nemali. Hotel bol čistý a jeho jedinou nevýhodou boli spoločné kúpeľne a toalety na chodbe. V jeden večer som vybehol na WC z izby len tak naboso a v slipoch. Lenže pri návrate na izbu zámok tvrdohlavo odmietal poslúchnuť čipovú kartu a ja som stál na chodbe bosý, v slipoch a rozmýšľal som, čo teraz urobím. Vybral som sa na recepciu. V hlave mi vŕtalo, ako s mojou angličtinou vysvetlím, čo sa mi prihodilo. Vysvetľovať som nemusel nič. Recepčný mi okamžite začal kódovať novú kartu. Vtom sa otvorili dvere na výťahu. Vystúpila z nich postaršia dáma, oblečená v župane. Z mokrých vlasov jej na bosé nohy kvapkala voda a v ruke držala čipovú kartu. Keď sme sa všetci traja na seba pozreli, prepukli sme v hurónsky smiech. Vtedy som pochopil, že aj v Amerike niektoré veci nefungujú tak, ako by mali...
.to najdôležitejšie nakoniec
O New Yorku písali väčší borci, ako som ja, a asi o ňom už bolo napísané všetko. Opisovať ležérnu krásu Central parku, nekonečnosť ulíc, strácajúcich sa v perspektíve diaľky, ľudské mravenisko, fascinujúci výhľad z mrakodrapu či úžasné nádražie Grand Central Terminal nemá význam. Ani hovoriť o prívetivých obyvateľoch tohto mesta či korpulentnej majiteľke reštaurácie, ku ktorej sme chodili na raňajky a ona nám k výbornému jedlu vždy naservírovala aj úsmev a kus dobrej nálady. O čom si však dovolím napísať, je miesto, kde kedysi stáli Dvojičky a kde dnes vyrástla nádherná a sebavedomá budova Freedom Tower. Len niekoľko metrov od nej, presne na miestach, kde stáli jej predchodkyne, vítajú ľudí dve obrovské jamy, do ktorých nepretržite tečie voda, strácajúca sa kdesi v hlbinách zeme, na pripomienku ľudí, ktorí tu zahynuli. To miesto treba vidieť a prežiť.... Tak ako treba aspoň raz v živote vidieť a prežiť New York.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.