Naša mati vstávala zavčasu. Pred raňajkami sa vracala z kopca s plným košom rýdzikov a obrazom. Rýdziky sme nakladali do päťlitrových fliaš, jedli sme ich rýchlo a skoro ku každému jedlu. Vtedy sa zbierali rýdziky do veľkých košov. „Dajú sa kosiť,“ hovorilo sa. Jedného dňa sa pred Tvrdošínom objavil nápis „Prispej aj ty k chemizácii Slovenska“ a taký istý nápis aj na plote pred Lieskom. A odrazu rýdzikov nebolo, ostala nám plná špajza prázdnych päťlitrových fliaš. Mamka naďalej zavčasu ráno vyrážala do prírody, vracala sa domov s čerstvým obrazom, ale rýdziky jej nedali pokoj, akoby dúfala, že sa to ešte zvrtne.
Zväz slovenských výtvarných umelcov usporiadal tematicky zájazd do Paríža, čo bola mimoriadna udalosť a na zájazde sa zúčastnila aj naša mati. Po niekoľkých dňoch sa v kúrii Pod Velingom rozleteli dvere, v nich stála s kufrom v ruke a nedočkavo vykríkla: „Rastú?!“ Mala dobrú kondíciu, aj po šesťdesiatke vedela udržať tempo do kopca, nezadýchavala sa, a zastala, iba keď ju zaujal nejaký motív. Kadiaľ chodila, hľadala motív a keď ho našla, stŕpla a dostala sústredený výraz, niekedy si pritom hrýzla spodnú peru. Stávalo sa, že aj zablúdila, priťahovaná novými a novými motívmi – tie ju nezadržateľne vláčili z miesta na miesto. Popravde, orientácia v teréne nebola jej silná stránka. Doobeda pri Námestove vyrazila do kopcov, na chrbte vliekla ruksak, stojan, plátno a pod pazuchou skicár. Podvečer schádzala šťastná na hlavnú cestu pri Nižnej, zamávala mokrým obrazom, šofér prvého nákladného auta jej hneď zastal, lebo ju poznal, tak ako každý. Problém bol, kde v kabíne oprieť obraz. „Len mi to tu neufúľajte,“ prosil ju, ale ani mati nechcela, aby sa jej obraz rozmazal.
„Pani Medvecká, to je horšie ako plná poľná,“ povedal šofér, keď zodvihol ruksak s farbami. A keď mu povedala, že auto má pri Námestove, neveril jej, že „v plnej poľnej“ prešla dvadsať kilometrov.
.vlak, predjarie, zdravie
Mal som osem alebo desať rokov a ležal som v Trstenej v nemocnici, autobusy nepremávali, vo veľkej fujavici sa vybrala za mnou peši. V Rovni medzi Tvrdošínom a Trstenou jej zastal nákladný vlak, rušňovodič zapískal, vyklonil sa na schodíkoch: „Pani Medvecká, nastúpte si! Len smelo!“ povzbudil ju. Odvtedy vždy, keď počujem, že nákladný vlak nemohol zabrzdiť a zabrániť nešťastiu, zapochybujem. Vtedy v Rovni ubrzdil a hravo.
Rada maľovala predjarie. Ale stávalo sa, že predjarie okolo prefrčalo prirýchlo a jej sa zmocnila panika. V šľapkách nasadla do auta a vybrala sa predjarie hľadať. Tak ako sa na ceste medzi Zubercom a Oravicami obzerala, zošmyklo ju z cesty. Dá sa povedať, že sa nevenovala riadeniu motorového vozidla. Vybrala sa v snehu bosá po pomoc, prešla niekoľko kilometrov, traktor ju vytiahol a nedostala ani nádchu. Nikdy som ju nevidel prechladnutú. Drobné choroby sa jej celý život vyhýbali. Veľké nie.
Dolu pri našom dome sa sneh už skoro roztopil, ale nad naším domom na Bučníku primŕzalo. Kráčal som malými krokmi po zmrznutej škrupinke snehu, mamka sa vedľa mňa brodila v snehu po pás, ale zvládla to.
.vietor, denník, úprimnosť
Keď fúkal vietor, čo fúkal vždy, unášal jej plátno a váľal stojan. Na stojane sa objavovali drobné vylepšenia, ktoré sa rýchlo ukázali ako neúčinné a uvoľnili miesto ďalším, ktorým dôverovala a tie ďalším zaručeným, ale vietor fúkal, a tak sa všetky ukázali ako zbytočné. Ale pridávalo jej to na nálade, a nadšenie ju neopúšťalo.
Keď mala sedemdesiat rokov, napísala mi: „Sama sa nad tým čudujem, celý deň pri varení, pri korektúrach olejov, pri experimentovaní so suchými pastelmi myslím na to, ako si večer zasadnem za stôl a budem písať. Stôl je plný omrviniek, ale nemám trpezlivosti urobiť si poriadok okolo seba a smeti strepať do kýbla. Hlúposti mi chodia po rozume . Poviem Ti aj aké: napríklad keby sme spolu napísali knižku, už viem aj nadpis – je to dôležité, lebo z toho by sme vychádzali: Denník lenivého maliara A začiatok: Volám sa M. M., narodená v Medvedzí – každý január si začínam písať denník, lebo sa desím, že všetko pozabúdam. A bol by to ten najúprimnejší denník lenivého maliara, to jest môj, aký len bol napísaný.“
Tu sa moja mati veľmi, ale veľmi mýlila! Alebo by to bol v podstate denník pracovitého maliara, ktorý by sám seba pokladal omylom za lenivého? Je to možné. Nie zlá idea. Len čo v tom robím ja?
„Zisťujem, že mi pomáha nie maľba, ale písanie hlúpych listov a dlhé prechádzky. Pamätáš si, že som nocami robila aj 10 km, aby som sa spamätala z krívd, o ktorých som si tak intenzívne myslela, že sa mi dejú. Ten denník by bolo ale treba písať, ako keby ho nikto nemal čítať.“
Pozoruhodná idea, nič v zlom, ani ja ako spoluautor jej denníka? Pokračuje:
„Čím ďalej viac ma fascinuje úprimnosť. Aranžmá neznášam. Ani v maľbe. U Zmetáka som na zemi skoro zakopla do koša so zvädnutými kvetmi napchatými do mokrej špongie. Pri koši stáli prázdne fľaše od šampusu. On to maľoval, nikdy by mi také čosi ani um neprišlo. V tom je Zmeták veľký. Nič neodmieta ako motív. Nebojí sa, že bude gýčiar. A nech! Asi je to všetko hlúposť, čo ti píšem.
V podstate ľudia ma nenudia, ak som s nimi krátko, ale už v mladosti som neznášala dlhé omše, dlhé kázne, dlhé návštevy, pri ktorých sa mláti slama – filozofické debaty, nové postrehy, tie som vpíjala ako suchá špongia. Aby som nenudila druhých ja, lebo sa mi nezdá, že by som bola očarujúca, nejdem radšej nikde. Je to lepšie. Už aj preto, že rada vyblafnem čosi šokujúce – kacírske, trápne, a to sa potom nesie. A k titulu mi to vraj nepasuje. Mne na tom „houby“, záleží, ale trápim sa, ak sa mi vidí, že som ublížila.“
.atrakcia, maľba a nálepka
A rozlúčime sa ešte jedným citátom: „V turistickom sprievodcovi Oravou som vedená v jednom riadku na poslednej strane ako jedna z atrakcií v tomto kraji popri skanzene, literárnom múzeu, výstupoch na okolité vrchy, popri priehradných vodách, Ostrove umenia a zatopených obciach. Vďaka tomu, že patrím medzi turistické atrakcie, mám tú výhodu, že doma poletujem od cengajúceho telefónu k cengajúcim dverám a nechávam za sebou stopy farieb na dverách, na nábytku, na koberci. Sú to stopy mojej veľkej vášne, trýzne môjho žitia – bytia, hľadania, nachádzania i strácania, vznešene povedané, mojej tvorby, alias mojej každodennej roboty, mojej maľby. No i napriek tomu nemám dôvod ku kvíleniu. Som šťastná. Začula som, že som sa „presadila“, neviem presne význam tohto záhadného pojmu, ale možno to nebude veľmi lichotíve. Ja však uznávam pravdivosť jediného NIE- kritika Martina Slivku, režiséra, ktorému sa kedysi podarilo naviesť ma na medailón, pri ktorom som sa vôbec nemusela tváriť ani pričesávať, a ten vyhlásil: Medvecká je najznámejšia neznáma maliarka. Toto hodnotenie mi sedí. Možno takto som sa ‚presadila‘. Alebo možno to súvisí aj s presádzaním z bratislavského „veľkomesta“ do starej kúrie do zapadnutého Medvedzia. Tu som nepresadzovala kvety, ale z hory kapradie a smrečky do našej hôrky. (Ináč všetko zarastá burinou.) A tu som dostala nálepku Maliarka Oravy! Som zaškatuľkovaná, kritici si vydýchli, žiadne trápenie viac so mnou. Nálepka pevne drží, nedá sa s tým hýbať a ja sa nebúrim, lebo nemám času...“
Drahá mati, všetko je v poriadku. Redakcia týždenníka .týždeň by si na teba určite spomenula aj keby som ambulanciu nemal v tej istej budove. Tvoj syn Peter.
Zväz slovenských výtvarných umelcov usporiadal tematicky zájazd do Paríža, čo bola mimoriadna udalosť a na zájazde sa zúčastnila aj naša mati. Po niekoľkých dňoch sa v kúrii Pod Velingom rozleteli dvere, v nich stála s kufrom v ruke a nedočkavo vykríkla: „Rastú?!“ Mala dobrú kondíciu, aj po šesťdesiatke vedela udržať tempo do kopca, nezadýchavala sa, a zastala, iba keď ju zaujal nejaký motív. Kadiaľ chodila, hľadala motív a keď ho našla, stŕpla a dostala sústredený výraz, niekedy si pritom hrýzla spodnú peru. Stávalo sa, že aj zablúdila, priťahovaná novými a novými motívmi – tie ju nezadržateľne vláčili z miesta na miesto. Popravde, orientácia v teréne nebola jej silná stránka. Doobeda pri Námestove vyrazila do kopcov, na chrbte vliekla ruksak, stojan, plátno a pod pazuchou skicár. Podvečer schádzala šťastná na hlavnú cestu pri Nižnej, zamávala mokrým obrazom, šofér prvého nákladného auta jej hneď zastal, lebo ju poznal, tak ako každý. Problém bol, kde v kabíne oprieť obraz. „Len mi to tu neufúľajte,“ prosil ju, ale ani mati nechcela, aby sa jej obraz rozmazal.
„Pani Medvecká, to je horšie ako plná poľná,“ povedal šofér, keď zodvihol ruksak s farbami. A keď mu povedala, že auto má pri Námestove, neveril jej, že „v plnej poľnej“ prešla dvadsať kilometrov.
.vlak, predjarie, zdravie
Mal som osem alebo desať rokov a ležal som v Trstenej v nemocnici, autobusy nepremávali, vo veľkej fujavici sa vybrala za mnou peši. V Rovni medzi Tvrdošínom a Trstenou jej zastal nákladný vlak, rušňovodič zapískal, vyklonil sa na schodíkoch: „Pani Medvecká, nastúpte si! Len smelo!“ povzbudil ju. Odvtedy vždy, keď počujem, že nákladný vlak nemohol zabrzdiť a zabrániť nešťastiu, zapochybujem. Vtedy v Rovni ubrzdil a hravo.
Rada maľovala predjarie. Ale stávalo sa, že predjarie okolo prefrčalo prirýchlo a jej sa zmocnila panika. V šľapkách nasadla do auta a vybrala sa predjarie hľadať. Tak ako sa na ceste medzi Zubercom a Oravicami obzerala, zošmyklo ju z cesty. Dá sa povedať, že sa nevenovala riadeniu motorového vozidla. Vybrala sa v snehu bosá po pomoc, prešla niekoľko kilometrov, traktor ju vytiahol a nedostala ani nádchu. Nikdy som ju nevidel prechladnutú. Drobné choroby sa jej celý život vyhýbali. Veľké nie.
Dolu pri našom dome sa sneh už skoro roztopil, ale nad naším domom na Bučníku primŕzalo. Kráčal som malými krokmi po zmrznutej škrupinke snehu, mamka sa vedľa mňa brodila v snehu po pás, ale zvládla to.
.vietor, denník, úprimnosť
Keď fúkal vietor, čo fúkal vždy, unášal jej plátno a váľal stojan. Na stojane sa objavovali drobné vylepšenia, ktoré sa rýchlo ukázali ako neúčinné a uvoľnili miesto ďalším, ktorým dôverovala a tie ďalším zaručeným, ale vietor fúkal, a tak sa všetky ukázali ako zbytočné. Ale pridávalo jej to na nálade, a nadšenie ju neopúšťalo.
Keď mala sedemdesiat rokov, napísala mi: „Sama sa nad tým čudujem, celý deň pri varení, pri korektúrach olejov, pri experimentovaní so suchými pastelmi myslím na to, ako si večer zasadnem za stôl a budem písať. Stôl je plný omrviniek, ale nemám trpezlivosti urobiť si poriadok okolo seba a smeti strepať do kýbla. Hlúposti mi chodia po rozume . Poviem Ti aj aké: napríklad keby sme spolu napísali knižku, už viem aj nadpis – je to dôležité, lebo z toho by sme vychádzali: Denník lenivého maliara A začiatok: Volám sa M. M., narodená v Medvedzí – každý január si začínam písať denník, lebo sa desím, že všetko pozabúdam. A bol by to ten najúprimnejší denník lenivého maliara, to jest môj, aký len bol napísaný.“
Tu sa moja mati veľmi, ale veľmi mýlila! Alebo by to bol v podstate denník pracovitého maliara, ktorý by sám seba pokladal omylom za lenivého? Je to možné. Nie zlá idea. Len čo v tom robím ja?
„Zisťujem, že mi pomáha nie maľba, ale písanie hlúpych listov a dlhé prechádzky. Pamätáš si, že som nocami robila aj 10 km, aby som sa spamätala z krívd, o ktorých som si tak intenzívne myslela, že sa mi dejú. Ten denník by bolo ale treba písať, ako keby ho nikto nemal čítať.“
Pozoruhodná idea, nič v zlom, ani ja ako spoluautor jej denníka? Pokračuje:
„Čím ďalej viac ma fascinuje úprimnosť. Aranžmá neznášam. Ani v maľbe. U Zmetáka som na zemi skoro zakopla do koša so zvädnutými kvetmi napchatými do mokrej špongie. Pri koši stáli prázdne fľaše od šampusu. On to maľoval, nikdy by mi také čosi ani um neprišlo. V tom je Zmeták veľký. Nič neodmieta ako motív. Nebojí sa, že bude gýčiar. A nech! Asi je to všetko hlúposť, čo ti píšem.
V podstate ľudia ma nenudia, ak som s nimi krátko, ale už v mladosti som neznášala dlhé omše, dlhé kázne, dlhé návštevy, pri ktorých sa mláti slama – filozofické debaty, nové postrehy, tie som vpíjala ako suchá špongia. Aby som nenudila druhých ja, lebo sa mi nezdá, že by som bola očarujúca, nejdem radšej nikde. Je to lepšie. Už aj preto, že rada vyblafnem čosi šokujúce – kacírske, trápne, a to sa potom nesie. A k titulu mi to vraj nepasuje. Mne na tom „houby“, záleží, ale trápim sa, ak sa mi vidí, že som ublížila.“
.atrakcia, maľba a nálepka
A rozlúčime sa ešte jedným citátom: „V turistickom sprievodcovi Oravou som vedená v jednom riadku na poslednej strane ako jedna z atrakcií v tomto kraji popri skanzene, literárnom múzeu, výstupoch na okolité vrchy, popri priehradných vodách, Ostrove umenia a zatopených obciach. Vďaka tomu, že patrím medzi turistické atrakcie, mám tú výhodu, že doma poletujem od cengajúceho telefónu k cengajúcim dverám a nechávam za sebou stopy farieb na dverách, na nábytku, na koberci. Sú to stopy mojej veľkej vášne, trýzne môjho žitia – bytia, hľadania, nachádzania i strácania, vznešene povedané, mojej tvorby, alias mojej každodennej roboty, mojej maľby. No i napriek tomu nemám dôvod ku kvíleniu. Som šťastná. Začula som, že som sa „presadila“, neviem presne význam tohto záhadného pojmu, ale možno to nebude veľmi lichotíve. Ja však uznávam pravdivosť jediného NIE- kritika Martina Slivku, režiséra, ktorému sa kedysi podarilo naviesť ma na medailón, pri ktorom som sa vôbec nemusela tváriť ani pričesávať, a ten vyhlásil: Medvecká je najznámejšia neznáma maliarka. Toto hodnotenie mi sedí. Možno takto som sa ‚presadila‘. Alebo možno to súvisí aj s presádzaním z bratislavského „veľkomesta“ do starej kúrie do zapadnutého Medvedzia. Tu som nepresadzovala kvety, ale z hory kapradie a smrečky do našej hôrky. (Ináč všetko zarastá burinou.) A tu som dostala nálepku Maliarka Oravy! Som zaškatuľkovaná, kritici si vydýchli, žiadne trápenie viac so mnou. Nálepka pevne drží, nedá sa s tým hýbať a ja sa nebúrim, lebo nemám času...“
Drahá mati, všetko je v poriadku. Redakcia týždenníka .týždeň by si na teba určite spomenula aj keby som ambulanciu nemal v tej istej budove. Tvoj syn Peter.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.