Keď ho nikto nevidí, tak si bolestínsky láska zasiahnuté miesto a poťahuje nosom. Ak sa to stane v prítomnosti iných chodcov, tak obeť gaštanového útoku predstiera rozhorčenie, kľaje a trhavo potriasa hlavou. Niet sa však na koho sťažovať. Niet osoby, na ktorú by človek obrátil svoj hnev. Uznajte, preklínať gaštan je márne, rovnako ako vrabca, ktorý sa vám z neba vykadil na bundu. Pred pár rokmi hrala na námestí dychovka. Dul studený vietor z Karpát. Taký, čo strháva lístie zo stromov i vinohradov a ženie sa dolu svahom ako blázon, aby sa nakoniec s krikom stratil niekde vo vyschnutých močiaroch za poľami. Nejakí vyrážkoví adolescentní fafrnkovia nazbierali pri kláštore pár divých gaštanov a začali nimi triafať dychovkárov. Poníženie z prázdneho námestia a trápny pocit vyvierajúci zo všeobecného nezáujmu sa podpísali na výkone muzikantov. Trúby kvílili, akoby hráči v dlaniach škrtili labute. I klarinety zvädli. Ovísali bezmocne ako mačacie chvosty. Bubon dunel, ale rytmus nie a nie chytiť. Jeden zo šarvancov zasiahol do chrbta tubistu. Tubista odložil svoj nástroj, bystrým skokom pardála schytil skrčka a vyplieskal ho hlava-nehlava. Buchnáty lietali ako roj včiel. Bubeník začal hrať rezkejšie. Nakoniec všetci zmizli do tichých pivníc, tam, kde v sudoch pramení mladé víno. Jedných rozžiarilo, druhých rozžialilo. Milí priatelia, u nás aj starí chlapi nosia vo vreckách gaštany. Občas je to jediný pevný bod, ktorého sa môžeme chytiť, keď chceme pohnúť vesmírom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.