V Prahe som tak trikrát do týždňa.
Od riaditeľky Dejvického divadla som dostal zoznam asi 40 vecí, čo obnáša funkcia umeleckého šéfa, nepamätám si ani jednu, ale už ich vykonávam. Iné je budovať niečo na zelenej lúke a iné udržať úroveň niečoho, čo už má renomé a každý druhý rok je najlepšie české divadlo. Radokovu cenu, žiaľ, zrušili, bude sa mi ťažko dokazovať, že som to nepokazil.
Som workoholik.
Keď nemám dve hodiny čo robiť, mám pocit, že som mŕtvy. Teraz som mal prvé leto po dlhom čase, ktoré som chcel celé stráviť s rodinou v Chorvátsku. Za prvé dva týždne som prečítal štyri knihy a dovolenku vzdal. Stopol som si len v trenkách a s kreditkou kamarátov, čo išli okolo na lodi. Po týždni po mňa prišla manželka, už si odo mňa oddýchla. Po troch dňoch som pod zámienkou, že musím ísť pokosiť, zdrhol domov.
Milujem technológie.
Nekúpim ani práčku, ak nemá možnosť programovania a LCD, žena je z toho nešťastná, lebo potom doma nič nefunguje. Dohnal som to až tak ďaleko, že som dal do domu spraviť inteligentné ovládanie, samozrejme, že sa to pokazilo a ja som sa stal rukojemníkom firmy, čo to montovala. Z Ameriky som si nechal doviezť jeden z prvých robotov na umývanie podlahy, bol u nás kamarát scénograf a z izby volá: kde má tá váha displej? Odvtedy nejde.
Stále som v tiesni, lebo rád rozdávam.
V kaviarni oproti škole na mňa majú študenti otvorený účet, ale nezneužívajú to. Knihy, to je citlivá téma, tie strašne nerád požičiavam, po skúsenostiach viem, že buď o ne prídem, alebo sa vrátia v poľutovaniahodnom stave. Keď nájdem dobrú knižku, radšej kúpim dve, jednu odložím do vitrínky, druhú požičiavam. Ale auto nie som schopný požičiavať vôbec, šoférovanie je moja droga, pri tom si najlepšie oddýchnem.
Som hanblivý.
Závidím ľuďom bezprostrednosť, mám bratranca, s každým sa dá do reči, získa si ho, toto neviem. Ako sa s tým dá režírovať? To je dosť dlhý proces, s novými hercami sedím od čítačiek, takže majú pocit, že som strašne slušný, potom na prvom žúre sú prekvapení, aký som bezprostredný. A na druhý deň znova uzavretý.
Stále ma stavajú do pozície mladého začínajúceho umelca.
Pohybujem sa medzi kolegami, pre ktorých som stále ten mladší talent. Myslím, že budem ešte niekoľkokrát objavený. Svojho otca (režisér Ľubomír Vajdička, pozn. red.) nemám potrebu prekonávať. Ak sa vôbec spolu bavíme o divadle, tak rozoberáme prácu niekoho iného. Rozumieme si, mne sa páčia jeho inscenácie, a jemu zas moje, vkus asi bude v génoch.
Zmenil som život od základov.
Po strednej škole som bol už päť rokov zamestnaný, keď som sa rozhodol znovu ísť študovať. Bol v tom aj nejaký rozchod, asi som nebol perspektívny partner, ležal som v nemocnici po operácii slepého čreva a mal som pocit, že som nič nedokázal. To mám často aj teraz, ani ceny nepomôžu, ľudia sa ku mne vždy správajú na základe poslednej premiéry. Táto sezóna mi vyšla, ale teraz mám strach začať niečo nové. Keď človek dostane cenu, vraví si, nemusím sa pripravovať dva mesiace, stačí mesiac, nemusím prečítať sto kníh, stačí desať, poľavuje, poľavuje, až dostane facku a znovu nabehne naplno. Keď niečo nevyjde, oveľa intenzívnejšie sa zahryznem do roboty. Neviem, či to je návod na úspech, alebo je to preto, že investovaná energia sa vráti.
Od riaditeľky Dejvického divadla som dostal zoznam asi 40 vecí, čo obnáša funkcia umeleckého šéfa, nepamätám si ani jednu, ale už ich vykonávam. Iné je budovať niečo na zelenej lúke a iné udržať úroveň niečoho, čo už má renomé a každý druhý rok je najlepšie české divadlo. Radokovu cenu, žiaľ, zrušili, bude sa mi ťažko dokazovať, že som to nepokazil.
Som workoholik.
Keď nemám dve hodiny čo robiť, mám pocit, že som mŕtvy. Teraz som mal prvé leto po dlhom čase, ktoré som chcel celé stráviť s rodinou v Chorvátsku. Za prvé dva týždne som prečítal štyri knihy a dovolenku vzdal. Stopol som si len v trenkách a s kreditkou kamarátov, čo išli okolo na lodi. Po týždni po mňa prišla manželka, už si odo mňa oddýchla. Po troch dňoch som pod zámienkou, že musím ísť pokosiť, zdrhol domov.
Milujem technológie.
Nekúpim ani práčku, ak nemá možnosť programovania a LCD, žena je z toho nešťastná, lebo potom doma nič nefunguje. Dohnal som to až tak ďaleko, že som dal do domu spraviť inteligentné ovládanie, samozrejme, že sa to pokazilo a ja som sa stal rukojemníkom firmy, čo to montovala. Z Ameriky som si nechal doviezť jeden z prvých robotov na umývanie podlahy, bol u nás kamarát scénograf a z izby volá: kde má tá váha displej? Odvtedy nejde.
Stále som v tiesni, lebo rád rozdávam.
V kaviarni oproti škole na mňa majú študenti otvorený účet, ale nezneužívajú to. Knihy, to je citlivá téma, tie strašne nerád požičiavam, po skúsenostiach viem, že buď o ne prídem, alebo sa vrátia v poľutovaniahodnom stave. Keď nájdem dobrú knižku, radšej kúpim dve, jednu odložím do vitrínky, druhú požičiavam. Ale auto nie som schopný požičiavať vôbec, šoférovanie je moja droga, pri tom si najlepšie oddýchnem.
Som hanblivý.
Závidím ľuďom bezprostrednosť, mám bratranca, s každým sa dá do reči, získa si ho, toto neviem. Ako sa s tým dá režírovať? To je dosť dlhý proces, s novými hercami sedím od čítačiek, takže majú pocit, že som strašne slušný, potom na prvom žúre sú prekvapení, aký som bezprostredný. A na druhý deň znova uzavretý.
Stále ma stavajú do pozície mladého začínajúceho umelca.
Pohybujem sa medzi kolegami, pre ktorých som stále ten mladší talent. Myslím, že budem ešte niekoľkokrát objavený. Svojho otca (režisér Ľubomír Vajdička, pozn. red.) nemám potrebu prekonávať. Ak sa vôbec spolu bavíme o divadle, tak rozoberáme prácu niekoho iného. Rozumieme si, mne sa páčia jeho inscenácie, a jemu zas moje, vkus asi bude v génoch.
Zmenil som život od základov.
Po strednej škole som bol už päť rokov zamestnaný, keď som sa rozhodol znovu ísť študovať. Bol v tom aj nejaký rozchod, asi som nebol perspektívny partner, ležal som v nemocnici po operácii slepého čreva a mal som pocit, že som nič nedokázal. To mám často aj teraz, ani ceny nepomôžu, ľudia sa ku mne vždy správajú na základe poslednej premiéry. Táto sezóna mi vyšla, ale teraz mám strach začať niečo nové. Keď človek dostane cenu, vraví si, nemusím sa pripravovať dva mesiace, stačí mesiac, nemusím prečítať sto kníh, stačí desať, poľavuje, poľavuje, až dostane facku a znovu nabehne naplno. Keď niečo nevyjde, oveľa intenzívnejšie sa zahryznem do roboty. Neviem, či to je návod na úspech, alebo je to preto, že investovaná energia sa vráti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.