Najprv poviem, že po dlhých rokoch písania o tejto kauze sa necítim nezaujatý. Poznám už odsúdených Nitranov osobne, s viacerými sa máme vzájomne v úcte a Fera Čermana považujem za svojho priateľa. Vždy, keď je Fero v našej redakcii na káve, a po chodbe behá jeho roztomilý pes Bady, mám krajší deň. Nemyslím, že to mení môj pohľad na celý prípad, ten som si ustálil ešte predtým, než som Nitranov spoznal. Ale chcel som to napísať.
A teraz k samotnému verdiktu. Pozorne som si ho prečítal a za jeho kľúčové body považujem tieto tri:
Európsky súd neskúmal kvalitu dôkazov o vine Nitranov. Skúmal proces. A ten zahŕňal všetky odvolacie inštancie.
Európsky súd považuje za dôležité, že niektorí z obvinených sa pred rokom 1989 priznali, aj keď neskôr priznania označili za vynútené. Podľa Štrasburgu slovenské súdy vysvetlili, prečo neprijali argument o vynútení.
Európsky súd priznáva, že niektoré dôkazy už nebolo možné po roku 1989 vykonať a niektoré slovenské súdy vôbec nepripustili (levočský archív), ale to podľa Štrasburgu automaticky neznamená, že celý proces bol nefér. Tu Štrasburg opäť konštatuje, že neskúmal kvalitu dôkazov.
Takže poďme postupne:
Fakt, že v civilizovanom svete sa možno voči rozsudku odvolať a potom rozhoduje iný súd, je skvelá poistka voči excesom jednotlivých sudcov. Štrasburg sa uistil, že toto právo Nitranom nikto nevzal. No nevzal. Lenže u nás nejde pri hľadaní spravodlivosti spravidla o exces jednotlivých súdov, ktorý odvolací súd napraví, ale o plošne zlyhávajúcu a v zlyhaniach kooperujúcu justíciu. V Česku si to výstižne nazvali justičná mafia. Toto Štrasburg nepredpokladal.
Niektorí obvinení v tejto kauze sa pred rokom 1989 priznali. Áno, priznali. Ale priznali sa aj mnohí iní nespravodlivo stíhaní obvinení. Ak Slovensko v platnom zákone o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu konštatuje, že pred rokom 1989 išlo o dobu neslobody a konkrétne, že komunistický režim „pri vyšetrovaní a v dobe žalárovania používal brutálne metódy vrátane fyzického a psychického mučenia“, priznania nemôžu mať váhu pravdy. Ani toto Štrasburg nevzal do úvahy.
Fakt, že naše súdy nepripustili v procese s Nitranmi dôkazy z levočského archívu naozaj sám osebe nemusel znamenať nefér postup. Bolo by to tak v prípade, ak by boli pripustené dôkazy kvalitnejšie a dostatočné a ak by v Levoči trčali len podružnosti. Keďže Štrasburg neskúmal kvalitu dôkazov, spoľahol sa v tomto na úsudok našich súdov. A sme v kruhu.
Štrasburg rozhodol a na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že verdikt o Nitranoch konečne vyniesla nezávislá autorita. Ale nie je to tak. Štrasburg rozhodol v dobrej viere, že na Slovensku je elementárna spravodlivosť zaručená, a že jednotlivé zlyhania súdov sú eliminované vyššími inštanciami. Lenže tu existuje justičná mafia. Verdikt preto považujem za katastrofálnu naivitu, ktorou sa znovu ublížilo siedmim ľuďom.
A teraz k samotnému verdiktu. Pozorne som si ho prečítal a za jeho kľúčové body považujem tieto tri:
Európsky súd neskúmal kvalitu dôkazov o vine Nitranov. Skúmal proces. A ten zahŕňal všetky odvolacie inštancie.
Európsky súd považuje za dôležité, že niektorí z obvinených sa pred rokom 1989 priznali, aj keď neskôr priznania označili za vynútené. Podľa Štrasburgu slovenské súdy vysvetlili, prečo neprijali argument o vynútení.
Európsky súd priznáva, že niektoré dôkazy už nebolo možné po roku 1989 vykonať a niektoré slovenské súdy vôbec nepripustili (levočský archív), ale to podľa Štrasburgu automaticky neznamená, že celý proces bol nefér. Tu Štrasburg opäť konštatuje, že neskúmal kvalitu dôkazov.
Takže poďme postupne:
Fakt, že v civilizovanom svete sa možno voči rozsudku odvolať a potom rozhoduje iný súd, je skvelá poistka voči excesom jednotlivých sudcov. Štrasburg sa uistil, že toto právo Nitranom nikto nevzal. No nevzal. Lenže u nás nejde pri hľadaní spravodlivosti spravidla o exces jednotlivých súdov, ktorý odvolací súd napraví, ale o plošne zlyhávajúcu a v zlyhaniach kooperujúcu justíciu. V Česku si to výstižne nazvali justičná mafia. Toto Štrasburg nepredpokladal.
Niektorí obvinení v tejto kauze sa pred rokom 1989 priznali. Áno, priznali. Ale priznali sa aj mnohí iní nespravodlivo stíhaní obvinení. Ak Slovensko v platnom zákone o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu konštatuje, že pred rokom 1989 išlo o dobu neslobody a konkrétne, že komunistický režim „pri vyšetrovaní a v dobe žalárovania používal brutálne metódy vrátane fyzického a psychického mučenia“, priznania nemôžu mať váhu pravdy. Ani toto Štrasburg nevzal do úvahy.
Fakt, že naše súdy nepripustili v procese s Nitranmi dôkazy z levočského archívu naozaj sám osebe nemusel znamenať nefér postup. Bolo by to tak v prípade, ak by boli pripustené dôkazy kvalitnejšie a dostatočné a ak by v Levoči trčali len podružnosti. Keďže Štrasburg neskúmal kvalitu dôkazov, spoľahol sa v tomto na úsudok našich súdov. A sme v kruhu.
Štrasburg rozhodol a na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že verdikt o Nitranoch konečne vyniesla nezávislá autorita. Ale nie je to tak. Štrasburg rozhodol v dobrej viere, že na Slovensku je elementárna spravodlivosť zaručená, a že jednotlivé zlyhania súdov sú eliminované vyššími inštanciami. Lenže tu existuje justičná mafia. Verdikt preto považujem za katastrofálnu naivitu, ktorou sa znovu ublížilo siedmim ľuďom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.