Celý proces výberu novej Komisie je len šľahanie peny, ktorá milosrdne zakrýva pálčivé problémy Európy. Niežeby nebolo významné, aká osobnosť, či naopak, nula obsadí, povedzme, post podpredsedu zodpovedného za energetiku. Zlyhanie na „hearingu“, ktoré postihlo Slovinku Bratušekovú, však hovorí veľmi málo o tom, ako by zastávala tento post, keby sa na test lepšie pripravila. A tiež, ak by sa nenomimovala do Komisie ako bývalá premiérka sama, čo možno o jej takmer jednomyseľnom odmietnutí nerozhodlo, ale isto to hralo významnú rolu.
Procedúra vypočúvaní predstiera, že testuje skutočnú kvalifikáciu a kompetenciu kandidátov. Je však mimo reality, aby sa napríklad Šefčovič, ktorý sa spomínal ako náhradník na energetického podpredsedu, či neskôr slovinská vicepremiérka zorientovali za tri dni, alebo hoci aj tri týždne v agende, s ktorou v živote neboli v kontakte. Na to predsa budú mať regimenty podriadených úradníkov.
Simulácia „hearingov“, aké sa robia napríklad v americkom Kongrese, je tu najmä divadlom, v ktorom sa parlamentné frakcie (najmä ľudovci, socialisti a liberáli) vzájomne oťukávajú a smerom ku Komisii harašia zbraňou, ktorú nikdy nepoužijú – neschválením Komisie ako celku. Keby akási základná vhodnosť na ten-ktorý post nebola len vedľajším, povedzme štvrťoradým hľadiskom, testovaním na post komisára pre ekonomiku by z princípu nemohol prejsť Pierre Moscovici, ktorý je politicky zodpovedný za francúzske rozpočty, porušujúce v posledných rokoch Pakt stability.
Akékoľvek miniatúrne zmeny si teda parlament nakoniec vynúti, podstatné sa zdá, že Junckerova zostava bude omnoho „politickejšie“ teleso, než komisie bývalé. A nielen preto, že toľko bývalých premiérov, vicepremiérov či ministrov vlád v žiadnej predchádzajúcej nebolo (úradníci typu Šefčovič sú dnes v jasnej menšine). Hlavný dôvod je, že sám presvedčený eurofederalista Juncker sa netají stratégiou fungovať menej ako zbor úradníkov a viac ako ozajstná „európska vláda“. Dá sa teda očakávať, že ďalších päť rokov budú lemované konfliktmi s národnými vládami v oblastiach, kde sa kompetencie krížia alebo sú nevyjasnené. Názory, že Juncker je iba sivý úradník, zrejme rýchlo vyvráti prvý spor s novým europrezidentom Donaldom Tuskom o to, kto bude prvou tvárou Únie.
Zmeny, po ktorej si Obama namiesto Merkelovej čísla poznačí do diára Tuskovo či Junckerovo (ako kedysi urgoval Henry Kissinger), sa iste obávať netreba. Váha a politizácia Komisie sa však zvýši už len preto, lebo Európa stojí pred výzvami, ktorých riešenie Juncker vidí (oprávnene či nie) v koordinácii politík na nadnárodnej úrovni. Exemplárny príklad je energetika, kde je najmä z pohľadu slabších krajín evidentné, že odbúravanie závislosti od Ruska bez Bruselu nepôjde. Podobne hospodárske a sociálne reformy v jednotlivých štátoch a tlak na ne z Bruselu budú výraznou témou. Hry, ktorý komisár či ktorá krajina prípadne zmení portfólio, nemôžu k tomu povedať zhola nič. Aj keď sa zatiaľ tešia záujmu médií a kibicov.
Procedúra vypočúvaní predstiera, že testuje skutočnú kvalifikáciu a kompetenciu kandidátov. Je však mimo reality, aby sa napríklad Šefčovič, ktorý sa spomínal ako náhradník na energetického podpredsedu, či neskôr slovinská vicepremiérka zorientovali za tri dni, alebo hoci aj tri týždne v agende, s ktorou v živote neboli v kontakte. Na to predsa budú mať regimenty podriadených úradníkov.
Simulácia „hearingov“, aké sa robia napríklad v americkom Kongrese, je tu najmä divadlom, v ktorom sa parlamentné frakcie (najmä ľudovci, socialisti a liberáli) vzájomne oťukávajú a smerom ku Komisii harašia zbraňou, ktorú nikdy nepoužijú – neschválením Komisie ako celku. Keby akási základná vhodnosť na ten-ktorý post nebola len vedľajším, povedzme štvrťoradým hľadiskom, testovaním na post komisára pre ekonomiku by z princípu nemohol prejsť Pierre Moscovici, ktorý je politicky zodpovedný za francúzske rozpočty, porušujúce v posledných rokoch Pakt stability.
Akékoľvek miniatúrne zmeny si teda parlament nakoniec vynúti, podstatné sa zdá, že Junckerova zostava bude omnoho „politickejšie“ teleso, než komisie bývalé. A nielen preto, že toľko bývalých premiérov, vicepremiérov či ministrov vlád v žiadnej predchádzajúcej nebolo (úradníci typu Šefčovič sú dnes v jasnej menšine). Hlavný dôvod je, že sám presvedčený eurofederalista Juncker sa netají stratégiou fungovať menej ako zbor úradníkov a viac ako ozajstná „európska vláda“. Dá sa teda očakávať, že ďalších päť rokov budú lemované konfliktmi s národnými vládami v oblastiach, kde sa kompetencie krížia alebo sú nevyjasnené. Názory, že Juncker je iba sivý úradník, zrejme rýchlo vyvráti prvý spor s novým europrezidentom Donaldom Tuskom o to, kto bude prvou tvárou Únie.
Zmeny, po ktorej si Obama namiesto Merkelovej čísla poznačí do diára Tuskovo či Junckerovo (ako kedysi urgoval Henry Kissinger), sa iste obávať netreba. Váha a politizácia Komisie sa však zvýši už len preto, lebo Európa stojí pred výzvami, ktorých riešenie Juncker vidí (oprávnene či nie) v koordinácii politík na nadnárodnej úrovni. Exemplárny príklad je energetika, kde je najmä z pohľadu slabších krajín evidentné, že odbúravanie závislosti od Ruska bez Bruselu nepôjde. Podobne hospodárske a sociálne reformy v jednotlivých štátoch a tlak na ne z Bruselu budú výraznou témou. Hry, ktorý komisár či ktorá krajina prípadne zmení portfólio, nemôžu k tomu povedať zhola nič. Aj keď sa zatiaľ tešia záujmu médií a kibicov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.