Frederic je z Mexika. So svojou slovenskou manželkou žije v Bratislave rok a pol. Spoznali sa v Barcelone a presťahovali sa, keď sa im mal narodiť prvý syn. Obaja tu našli prácu, s ktorou sú spokojní. Henna je Fínka a v Bratislave žije bezmála päť rokov. Na Slovensko prišla najprv kvôli štúdiu, no keď si tu našla priateľa, rozhodla sa ostať.
Henna a Frederic predstavujú len nepatrný zlomok cudzincov, ktorí svoj druhý domov nachádzajú u nás. Nepochádzajú s krajín, z ktorých by ste tipovali, že k nám cudzinci chodia. No takých, ako sú oni, je mnoho.
Po desaťročiach za železnou oponou dnes stretávame cudzincov bežne. Sú na uliciach, v obchodoch, vo vlakoch. Pokiaľ ich neodlíši farba pleti, ani netušíme, že pochádzajú z druhého konca Európy či z iného kontinentu. Začlenili sa do spoločnosti, pracujú, odvádzajú dane, majú tu partnerov a rodiny, ovládajú jazyk. Na Slovensku našli svoj nový domov a svoje životy žijú medzi nami. Už nie sme len tranzitnou krajinou, cez ktorú sa cudzinci snažia dostať do západnej Európy, ako to bolo v deväťdesiatych rokoch. Vyrovnať sa s našu byrokraciou bolo ťažké nielen pre ekonomických migrantov, ale napríklad aj Rakúšanov.
Zmena nastala vstupom Slovenska do Európskej únie v roku 2004 a následnou stratou hraníc v rámci Schengenskej dohody. V tých rokoch Slovensko zažilo aj vysoký záujem firiem o vstup na Slovensko a nešlo pritom len o veľké korporácie, ale aj o malé a stredné firmy, ktoré často prichádzali v skupinách a zakladali si tu vlastné malé priemyselné parky. Ukázalo sa to aj na štatistikách. V roku 2004 tvorili cudzinci u nás jedno percento celkovej populácie, dnes je ich 1,3 percenta. Hoci často počuť o probléme úteku Slovákov, počet prichodiacich cudzincov to kompenzuje. V minulom roku ich prišlo takmer päťtisíc, kým opačným smerom sa vydalo o polovicu menej Slovákov.
Najviac cudzincov u nás pochádza zo susedných krajín V4. Teda z Českej republiky, Maďarska a Poľska. V rámci ďalších európskych krajín nasledujú Rumuni a Nemci, z krajín mimo Únie sú to Ukrajinci, Vietnamci, Rusi, Číňania a Američania.
.láska a džob
„Dôvodov, prečo sa cudzinci rozhodnú prísť na Slovensko, je mnoho a každý príbeh je individuálny. Mali sme tu jadrového fyzika, no aj ľudí so základným vzdelaním, ktorým sme pomáhali úplne so všetkým,“ hovorí riaditeľka IOM – Medzinárodnej organizácie pre migráciu, Zuzana Vartáľová.
Zovšeobecňovať je ťažko, no dva dôvody sa opakujú najčastejšie. Je to práca a vzťah.
Po štúdiu na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky sa na Slovensku rozhodol zostať aj Diego z Ekvádoru. Našiel si tu priateľku, s ktorou sa neskôr zosobášil. Tvrdí, že Slovenky sú ideálne ženy. So slovenským vysokoškolským diplomom a slovenským občianstvom nemal veľký problém nájsť si vo svojom odbore dobrú prácu a dnes je ako mnoho jeho latino kamarátov súčasťou slovenskej spoločnosti.
Putujúcich, ktorí opúšťajú domov kvôli snahe ekonomicky si zlepšiť život, teda najčastejšie za prácou, sociológovia volajú ekonomickí migranti. Slováci si pod nimi zrejme najčastejšie predstavujú návštevníkov z Ázie či Balkánu. No ekonomická kríza priniesla zopár zmien. Príkladom je Mercedes zo Španielska. Po skončení štúdia v Madride sa vrátila do domovskej Malagy, ktorá čelí takmer päťdesiatpercentnej nezamestnanosti mladých ľudí. Spolu so svojím slovenským priateľom Michalom si v tomto turisticky príťažlivom meste hľadali prácu, no po ťažkých zimných mesiacoch sami pocítili realitu jedného z najslabších regiónov európskej ekonomiky.
Po náročnom roku, ktorý poznačilo viacero nestabilných zamestnaní, sa rozhodli prísť na Slovensko. „V Malage sme sa zbytočne trápili, a tak Michal navrhol, aby sme to skúsili v Bratislave, kde má dobré zázemie. Ja som vyštudovala španielčinu a pedagogiku, a tak som ešte zo Španielska rozposlala životopis do niekoľkých bratislavských jazykových škôl. Ešte som ani nebola tu a už ma pozvali na viacero pohovorov. Hľadali niekoho s mojím profilom.“ Dnes vyučuje Mercedes španielčinu a pomaly si zvyká na chladné stredoeurópske podnebie.
.bratislava ako Londýn
Momentálne má na Slovensku trvalý pobyt približne sedemdesiattisíc cudzincov. Že Slovensko nepatrí medzi krajiny, kde by cudzinci tvorili veľké percento populácie, netreba presviedčať, ide o známy fakt.
Zaujímavú výnimku však predstavuje Bratislava, respektíve Bratislavský kraj. Môže to znieť až neuveriteľne, no čísla hovoria jasne. Podľa údajov IMO – Medzinárodnej organizácie pre migráciu je Bratislava druhým európskym mestom s najväčšou koncentráciou cudzincov v prepočte na počet obyvateľov. Viac ich žije len v Londýne.
K zvyšovaniu počtu cudzincov v Bratislave prispel aj príchod nadnárodných korporácií ako IBM, AT&T, Lenovo či Dell, ktoré patria k najväčším zamestnávateľom cudzincov u nás. Priemerne v nich cudzinci tvoria desatinu zamestnancov, mnohí, najmä manažéri, boli prevelení zo zahraničných centrál. Takí sa nazývajú expati.
Iní sa zamestnali tak ako Slováci – hľadali prácu, ako napríklad Ivan z Belehradu. Ivanova mama je slovenská Srbka, on sám chodil v mladosti na Slovensko. „Keď som v Belehrade skončil školu a chcel som sa zamestnať, pochopil som, že to bude problém. Vtedy ešte u nás nefungovali veci, v krajine vládol politický chaos a nestabilita. Rozhodol som sa preto skúsiť to na Slovensku. Mal som dobré vzdelanie a dostal som šancu vo veľkej nadnárodnej spoločnosti. Dnes žije Ivan v Bratislave už šesť rokov a cíti sa rovnako Slovákom ako Srbom.
Pravda, pokiaľ ide o životnú úroveň, tak sa Bratislava zďaleka nemôže porovnávať napríklad so susednou Viedňou, ktorá sa pravidelne umiestňuje na špičke svetových rebríčkov o životnej úrovni. Napriek tomu si za posledné roky polepšila vo viacerých oblastiach. Patrí napríklad medzi desať miest s najrýchlejšie stúpajúcou životnou úrovňou na svete. (ZDROJ???)
„Veľmi sa mi páči, že v Bratislave je všetko veľmi blízko. Nepotrebujem stráviť hodiny zbytočným cestovaním,“ hovorí Francúzka Louise, ktorá prišla do Bratislavy kvôli svojej priateľke.
Niektorým sa Bratislava zdá aj exotická. Rakúsky študent architektúry Juergen pochádza zo Salzburgu a v Bratislave študuje socialistickú architektúru a urbanizmus. „Cítim sa tu omnoho dobrodružnejšie ako v sterilných rakúskych mestách. Za socialistickým typom architektúry cestujem po viacerých krajinách východného bloku a aj Petržalku mám veľmi rád.“ Juergena zaujíma potenciál zatiaľ nevyužitého verejného priestoru, kvôli ktorému sa stal aj mestským aktivistom.
„Mňa osobne veľmi mrzí, keď sa ľudia na Bratislavu sťažujú, že je tu málo možností na voľný čas a oddych. Nemyslím si to. V prvom rade je to o ľuďoch, možností je tu dosť, len si ich treba nájsť,“ hovorí o Bratislave Margit z Maďarska, ktorá v Bratislave žije už jedenásť rokov. Za ten čas sa naučila po slovensky tak, že by nikomu ani nenapadlo tipovať jej cudzí pôvod. Pracuje ako prekladateľka, v slovenčine píše detské knihy a divadelné hry. „ Študovala som slovenčinu na univerzite v Budapešti. Keď prišla možnosť ísť na rok študovať do Bratislavy, vôbec som neváhala. Vtedy nás prijali troch, ale natrvalo som tu zostala žiť len ja.“ Po skončení univerzity sa mala vrátiť domov, no v tom čase už vedela, že doma je práve v Bratislave a ostala tu žiť. So svojím maďarským manželom považuje Bratislavu za svoj domov. Nevylučujú však, že jedného dňa sa do svojej domovskej krajiny vrátia. „Ako sa vraví, nikdy nehovor nikdy, “usmieva sa sympaticka blondína.
.jazyková mora
Nie všetci cudzinci, napríklad spomínaní expati, sú nútení, aby ovládali slovenčinu, ak tu chcú úspešne pôsobiť. V práci používajú angličtinu či nemčinu, taliančinu alebo francúzštinu. Mnohí sa napriek tomu jazyk učia. Iní, ktorí so Slovenskom spájajú svoju dlhšiu budúcnosť, alebo potrebujú jazyk pre prácu, sa ho naučiť musia. Pri slovenčine to nemajú vždy jednoduché najmä neslovanské národy. Svoje o tom vie aj Fínka Henna. „Začiatky boli ťažké, ale najväčší problém bol pre mňa jazyk. Po piatich rokoch už slovenčinu ovládam, ale tak v práci, ako aj medzi priateľmi je pre mňa stále dorozumievacím jazykom angličtina.“
Jazykovú bariéru vidí ako jeden z najväčších problémov pri príchode na Slovensko aj riaditeľka Ligy za ľudské práva Zuzana Števulová. „Týka sa to predovšetkým úradov a prístupu k informáciám. Máme skúsenosti, že cudzinecká polícia neposkytne komplexnú informáciu a ľudia sa tam potom musia aj niekoľkokrát vracať.“
S ťažkou komunikáciou na úradoch majú skúsenosti aj v Medzinárodnej organizácii pre migráciu. „Ak existuje jazyková bariéra, aj tá najtriviálnejšia situácia bežného života sa môže zmeniť na nočnú moru. Problém je aj v ľudskom prístupe. Sú prípady, že niektorí úradníci síce vedia hovoriť cudzím jazykom, ale keďže to od nich zákon nevyžaduje, odmietajú ho používať. A tak sa často stáva, že keď chce cudzinec s jazykovou bariérou niečo vybaviť, musí si na úrad so sebou zobrať aj prekladateľa,“ dopĺňa Zuzana Vartáľová z IOM.
Ťažkým začiatkom si prešla aj spirituálne ladená Manj. Jej rodičia pochádzajú z Indie, ona sa narodila v Londýne. Keď mala štyri roky, s celou rodinou sa presťahovala Londýna, ale nie toho britského, ale kanadského mesta neďaleko Toronta. Odtiaľ sa už ako dospelá opäť vrátila do Británie. Podobne ako mnohé iné príbehy, aj ten jej je spojený so vzťahom so Slovákom. Kvôli nemu prišla na Slovensko, no pomerne rýchlo sa rozišli. Kým on odišiel do Anglicka, ona sa rozhodla zostať tu.
„Prvý mesiac bol náročný. Budila som sa s pocitom úzkosti, že čo som to do pekla urobila? Presťahovala som sa do kompletne neznámej krajiny, kde som nerozumela jazyku a mala som množstvo obáv. Bola som však už unavená z neustáleho menenia bydliska a mala som silný vnútorný pocit, že tu by to pre mňa mohlo fungovať.“ Počiatočné obavy však prekonala a časom si dokonca zvolila meno Maruška.
Venuje sa poradenstvu v oblasti zdravej stravy a zdravého životného štýlu a pred dvoma rokmi vystúpila na známej konferencii TEDx v Bratislave. „Hovorila som o tom, aké dôležité je zobrať život do vlastných rúk a žiť ho zdravo.“ Túto filozofiu presadzuje všade, kde žije. U nás si už vyskúšala Banskú Štiavnicu, Bratislavu a pred pár mesiacmi sa presťahovala do Senohradu na strednom Slovensku, kde píše svoju prvú knihu.
.spolu ľahšie
Mnohí cudzinci si kontakt s domovom a kultúrou udržiavajú aj vďaka komunitám ľudí z tej istej krajiny. Organizujú rôzne kultúrne podujatia, či už v prepojení na ich ambasádu, alebo na vlastnú päsť. Fungujúca komunita je dôležitá štruktúra aj z pohľadu našich úradov. Vie zachytiť ľudí, čo k nám prídu, pomôcť im s prípravou na byrokraciu, prípadne pomôcť cudzincom v krízových situáciách. Samotná IOM spolupracuje so sieťou dvadsiatich takzvaných kultúrnych mediátorov, ktorí pochádzajú priamo z cudzineckých komunít. Inštitút finančne podporuje oslavy národných sviatkov, športové podujatia, ale aj spoločné varenie či rôzne súťaže.
Príkladom úspešnej komunity, ktorá sa organizuje svojpomocne, je Slovak artists community, ktorá združuje profesionálnych aj amatérskych umelcov. Založil ju Francúz Guillame, ktorý má bohaté skúsenosti s cestovaním a komunitným životom. „Po škole som päť rokov pracoval ako inžinier v Paríži, no cítil som, že niečo v živote musím zmeniť. Vybral som sa do Senegalu a desať mesiacov som pracoval pre takzvaný sociálny cirkus.“ Deti z ulice a chudobných štvrtí učil cirkusovému umeniu. S podobnou myšlienkou prišiel pred pol rokom na Slovensko.“ Slovak artists community združuje počas letných mesiacov širokú domácu verejnosť aj cudzincov. Každý týždeň sa ľudia stretávali v Medickej záhrade, kde sa navzájom učili akrobacii, maľbe, scénickému tancu aj hre na hudobných nástrojoch. „Miešanie rôznych národnosti a umení je podľa mňa najlepšou cestou, ako sa navzájom lepšie spoznať,“ hovorí mladý Francúz.
Henna a Frederic predstavujú len nepatrný zlomok cudzincov, ktorí svoj druhý domov nachádzajú u nás. Nepochádzajú s krajín, z ktorých by ste tipovali, že k nám cudzinci chodia. No takých, ako sú oni, je mnoho.
Po desaťročiach za železnou oponou dnes stretávame cudzincov bežne. Sú na uliciach, v obchodoch, vo vlakoch. Pokiaľ ich neodlíši farba pleti, ani netušíme, že pochádzajú z druhého konca Európy či z iného kontinentu. Začlenili sa do spoločnosti, pracujú, odvádzajú dane, majú tu partnerov a rodiny, ovládajú jazyk. Na Slovensku našli svoj nový domov a svoje životy žijú medzi nami. Už nie sme len tranzitnou krajinou, cez ktorú sa cudzinci snažia dostať do západnej Európy, ako to bolo v deväťdesiatych rokoch. Vyrovnať sa s našu byrokraciou bolo ťažké nielen pre ekonomických migrantov, ale napríklad aj Rakúšanov.
Zmena nastala vstupom Slovenska do Európskej únie v roku 2004 a následnou stratou hraníc v rámci Schengenskej dohody. V tých rokoch Slovensko zažilo aj vysoký záujem firiem o vstup na Slovensko a nešlo pritom len o veľké korporácie, ale aj o malé a stredné firmy, ktoré často prichádzali v skupinách a zakladali si tu vlastné malé priemyselné parky. Ukázalo sa to aj na štatistikách. V roku 2004 tvorili cudzinci u nás jedno percento celkovej populácie, dnes je ich 1,3 percenta. Hoci často počuť o probléme úteku Slovákov, počet prichodiacich cudzincov to kompenzuje. V minulom roku ich prišlo takmer päťtisíc, kým opačným smerom sa vydalo o polovicu menej Slovákov.
Najviac cudzincov u nás pochádza zo susedných krajín V4. Teda z Českej republiky, Maďarska a Poľska. V rámci ďalších európskych krajín nasledujú Rumuni a Nemci, z krajín mimo Únie sú to Ukrajinci, Vietnamci, Rusi, Číňania a Američania.
.láska a džob
„Dôvodov, prečo sa cudzinci rozhodnú prísť na Slovensko, je mnoho a každý príbeh je individuálny. Mali sme tu jadrového fyzika, no aj ľudí so základným vzdelaním, ktorým sme pomáhali úplne so všetkým,“ hovorí riaditeľka IOM – Medzinárodnej organizácie pre migráciu, Zuzana Vartáľová.
Zovšeobecňovať je ťažko, no dva dôvody sa opakujú najčastejšie. Je to práca a vzťah.
Po štúdiu na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky sa na Slovensku rozhodol zostať aj Diego z Ekvádoru. Našiel si tu priateľku, s ktorou sa neskôr zosobášil. Tvrdí, že Slovenky sú ideálne ženy. So slovenským vysokoškolským diplomom a slovenským občianstvom nemal veľký problém nájsť si vo svojom odbore dobrú prácu a dnes je ako mnoho jeho latino kamarátov súčasťou slovenskej spoločnosti.
Putujúcich, ktorí opúšťajú domov kvôli snahe ekonomicky si zlepšiť život, teda najčastejšie za prácou, sociológovia volajú ekonomickí migranti. Slováci si pod nimi zrejme najčastejšie predstavujú návštevníkov z Ázie či Balkánu. No ekonomická kríza priniesla zopár zmien. Príkladom je Mercedes zo Španielska. Po skončení štúdia v Madride sa vrátila do domovskej Malagy, ktorá čelí takmer päťdesiatpercentnej nezamestnanosti mladých ľudí. Spolu so svojím slovenským priateľom Michalom si v tomto turisticky príťažlivom meste hľadali prácu, no po ťažkých zimných mesiacoch sami pocítili realitu jedného z najslabších regiónov európskej ekonomiky.
Po náročnom roku, ktorý poznačilo viacero nestabilných zamestnaní, sa rozhodli prísť na Slovensko. „V Malage sme sa zbytočne trápili, a tak Michal navrhol, aby sme to skúsili v Bratislave, kde má dobré zázemie. Ja som vyštudovala španielčinu a pedagogiku, a tak som ešte zo Španielska rozposlala životopis do niekoľkých bratislavských jazykových škôl. Ešte som ani nebola tu a už ma pozvali na viacero pohovorov. Hľadali niekoho s mojím profilom.“ Dnes vyučuje Mercedes španielčinu a pomaly si zvyká na chladné stredoeurópske podnebie.
.bratislava ako Londýn
Momentálne má na Slovensku trvalý pobyt približne sedemdesiattisíc cudzincov. Že Slovensko nepatrí medzi krajiny, kde by cudzinci tvorili veľké percento populácie, netreba presviedčať, ide o známy fakt.
Zaujímavú výnimku však predstavuje Bratislava, respektíve Bratislavský kraj. Môže to znieť až neuveriteľne, no čísla hovoria jasne. Podľa údajov IMO – Medzinárodnej organizácie pre migráciu je Bratislava druhým európskym mestom s najväčšou koncentráciou cudzincov v prepočte na počet obyvateľov. Viac ich žije len v Londýne.
K zvyšovaniu počtu cudzincov v Bratislave prispel aj príchod nadnárodných korporácií ako IBM, AT&T, Lenovo či Dell, ktoré patria k najväčším zamestnávateľom cudzincov u nás. Priemerne v nich cudzinci tvoria desatinu zamestnancov, mnohí, najmä manažéri, boli prevelení zo zahraničných centrál. Takí sa nazývajú expati.
Iní sa zamestnali tak ako Slováci – hľadali prácu, ako napríklad Ivan z Belehradu. Ivanova mama je slovenská Srbka, on sám chodil v mladosti na Slovensko. „Keď som v Belehrade skončil školu a chcel som sa zamestnať, pochopil som, že to bude problém. Vtedy ešte u nás nefungovali veci, v krajine vládol politický chaos a nestabilita. Rozhodol som sa preto skúsiť to na Slovensku. Mal som dobré vzdelanie a dostal som šancu vo veľkej nadnárodnej spoločnosti. Dnes žije Ivan v Bratislave už šesť rokov a cíti sa rovnako Slovákom ako Srbom.
Pravda, pokiaľ ide o životnú úroveň, tak sa Bratislava zďaleka nemôže porovnávať napríklad so susednou Viedňou, ktorá sa pravidelne umiestňuje na špičke svetových rebríčkov o životnej úrovni. Napriek tomu si za posledné roky polepšila vo viacerých oblastiach. Patrí napríklad medzi desať miest s najrýchlejšie stúpajúcou životnou úrovňou na svete. (ZDROJ???)
„Veľmi sa mi páči, že v Bratislave je všetko veľmi blízko. Nepotrebujem stráviť hodiny zbytočným cestovaním,“ hovorí Francúzka Louise, ktorá prišla do Bratislavy kvôli svojej priateľke.
Niektorým sa Bratislava zdá aj exotická. Rakúsky študent architektúry Juergen pochádza zo Salzburgu a v Bratislave študuje socialistickú architektúru a urbanizmus. „Cítim sa tu omnoho dobrodružnejšie ako v sterilných rakúskych mestách. Za socialistickým typom architektúry cestujem po viacerých krajinách východného bloku a aj Petržalku mám veľmi rád.“ Juergena zaujíma potenciál zatiaľ nevyužitého verejného priestoru, kvôli ktorému sa stal aj mestským aktivistom.
„Mňa osobne veľmi mrzí, keď sa ľudia na Bratislavu sťažujú, že je tu málo možností na voľný čas a oddych. Nemyslím si to. V prvom rade je to o ľuďoch, možností je tu dosť, len si ich treba nájsť,“ hovorí o Bratislave Margit z Maďarska, ktorá v Bratislave žije už jedenásť rokov. Za ten čas sa naučila po slovensky tak, že by nikomu ani nenapadlo tipovať jej cudzí pôvod. Pracuje ako prekladateľka, v slovenčine píše detské knihy a divadelné hry. „ Študovala som slovenčinu na univerzite v Budapešti. Keď prišla možnosť ísť na rok študovať do Bratislavy, vôbec som neváhala. Vtedy nás prijali troch, ale natrvalo som tu zostala žiť len ja.“ Po skončení univerzity sa mala vrátiť domov, no v tom čase už vedela, že doma je práve v Bratislave a ostala tu žiť. So svojím maďarským manželom považuje Bratislavu za svoj domov. Nevylučujú však, že jedného dňa sa do svojej domovskej krajiny vrátia. „Ako sa vraví, nikdy nehovor nikdy, “usmieva sa sympaticka blondína.
.jazyková mora
Nie všetci cudzinci, napríklad spomínaní expati, sú nútení, aby ovládali slovenčinu, ak tu chcú úspešne pôsobiť. V práci používajú angličtinu či nemčinu, taliančinu alebo francúzštinu. Mnohí sa napriek tomu jazyk učia. Iní, ktorí so Slovenskom spájajú svoju dlhšiu budúcnosť, alebo potrebujú jazyk pre prácu, sa ho naučiť musia. Pri slovenčine to nemajú vždy jednoduché najmä neslovanské národy. Svoje o tom vie aj Fínka Henna. „Začiatky boli ťažké, ale najväčší problém bol pre mňa jazyk. Po piatich rokoch už slovenčinu ovládam, ale tak v práci, ako aj medzi priateľmi je pre mňa stále dorozumievacím jazykom angličtina.“
Jazykovú bariéru vidí ako jeden z najväčších problémov pri príchode na Slovensko aj riaditeľka Ligy za ľudské práva Zuzana Števulová. „Týka sa to predovšetkým úradov a prístupu k informáciám. Máme skúsenosti, že cudzinecká polícia neposkytne komplexnú informáciu a ľudia sa tam potom musia aj niekoľkokrát vracať.“
S ťažkou komunikáciou na úradoch majú skúsenosti aj v Medzinárodnej organizácii pre migráciu. „Ak existuje jazyková bariéra, aj tá najtriviálnejšia situácia bežného života sa môže zmeniť na nočnú moru. Problém je aj v ľudskom prístupe. Sú prípady, že niektorí úradníci síce vedia hovoriť cudzím jazykom, ale keďže to od nich zákon nevyžaduje, odmietajú ho používať. A tak sa často stáva, že keď chce cudzinec s jazykovou bariérou niečo vybaviť, musí si na úrad so sebou zobrať aj prekladateľa,“ dopĺňa Zuzana Vartáľová z IOM.
Ťažkým začiatkom si prešla aj spirituálne ladená Manj. Jej rodičia pochádzajú z Indie, ona sa narodila v Londýne. Keď mala štyri roky, s celou rodinou sa presťahovala Londýna, ale nie toho britského, ale kanadského mesta neďaleko Toronta. Odtiaľ sa už ako dospelá opäť vrátila do Británie. Podobne ako mnohé iné príbehy, aj ten jej je spojený so vzťahom so Slovákom. Kvôli nemu prišla na Slovensko, no pomerne rýchlo sa rozišli. Kým on odišiel do Anglicka, ona sa rozhodla zostať tu.
„Prvý mesiac bol náročný. Budila som sa s pocitom úzkosti, že čo som to do pekla urobila? Presťahovala som sa do kompletne neznámej krajiny, kde som nerozumela jazyku a mala som množstvo obáv. Bola som však už unavená z neustáleho menenia bydliska a mala som silný vnútorný pocit, že tu by to pre mňa mohlo fungovať.“ Počiatočné obavy však prekonala a časom si dokonca zvolila meno Maruška.
Venuje sa poradenstvu v oblasti zdravej stravy a zdravého životného štýlu a pred dvoma rokmi vystúpila na známej konferencii TEDx v Bratislave. „Hovorila som o tom, aké dôležité je zobrať život do vlastných rúk a žiť ho zdravo.“ Túto filozofiu presadzuje všade, kde žije. U nás si už vyskúšala Banskú Štiavnicu, Bratislavu a pred pár mesiacmi sa presťahovala do Senohradu na strednom Slovensku, kde píše svoju prvú knihu.
.spolu ľahšie
Mnohí cudzinci si kontakt s domovom a kultúrou udržiavajú aj vďaka komunitám ľudí z tej istej krajiny. Organizujú rôzne kultúrne podujatia, či už v prepojení na ich ambasádu, alebo na vlastnú päsť. Fungujúca komunita je dôležitá štruktúra aj z pohľadu našich úradov. Vie zachytiť ľudí, čo k nám prídu, pomôcť im s prípravou na byrokraciu, prípadne pomôcť cudzincom v krízových situáciách. Samotná IOM spolupracuje so sieťou dvadsiatich takzvaných kultúrnych mediátorov, ktorí pochádzajú priamo z cudzineckých komunít. Inštitút finančne podporuje oslavy národných sviatkov, športové podujatia, ale aj spoločné varenie či rôzne súťaže.
Príkladom úspešnej komunity, ktorá sa organizuje svojpomocne, je Slovak artists community, ktorá združuje profesionálnych aj amatérskych umelcov. Založil ju Francúz Guillame, ktorý má bohaté skúsenosti s cestovaním a komunitným životom. „Po škole som päť rokov pracoval ako inžinier v Paríži, no cítil som, že niečo v živote musím zmeniť. Vybral som sa do Senegalu a desať mesiacov som pracoval pre takzvaný sociálny cirkus.“ Deti z ulice a chudobných štvrtí učil cirkusovému umeniu. S podobnou myšlienkou prišiel pred pol rokom na Slovensko.“ Slovak artists community združuje počas letných mesiacov širokú domácu verejnosť aj cudzincov. Každý týždeň sa ľudia stretávali v Medickej záhrade, kde sa navzájom učili akrobacii, maľbe, scénickému tancu aj hre na hudobných nástrojoch. „Miešanie rôznych národnosti a umení je podľa mňa najlepšou cestou, ako sa navzájom lepšie spoznať,“ hovorí mladý Francúz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.