.to meno sa dodávalo s istými rozpakmi. Aj renomovaný historik architektúry Matúš Dulla opatrne dodáva k Jurkovičovi a Bellušovi Weinwurma s poznámkou: „Azda treba spomenúť aj tretiu hviezdnu postavu slovenskej architektúry Friedricha Weinwurma, ktorý predstavoval najčistejší variant moderny vecného nemeckého typu.“
S Weinwurmom bol vždy trošku problém. Bol to nemecky hovoriaci žid, podporovateľ komunistov, priateľ Husákovcov, obdivovateľ Sovietskeho zväzu, oddaný vyznávač kolektivizmu, a navyše v jeho štýle nie je naozaj nič zo slovenského kultúrneho prostredia. Oveľa viac ho formovala berlínska, drážďanská či viedenská avantgarda ako náš folklór. A tak bol vždy trochu v úzadí tých dvoch osvedčených slovenských bardov – Jurkoviča a Belluša. Lenže zrejme dozrel čas aj na ocenenie Weinwurma.
Historička architektúry Henrieta Moravčíková vydala vo vydavateľstve Slovart krásnu a reprezentatívnu publikáciu Friedrich Weinwurm Architekt a v Slovenskom národnom múzeu je aktuálne výstava Nová doba, nový svet, ktorá predstavuje aj kľúčové Weinwurmove diela. Mimochodom, v niečom je aj tá nová publikácia od Henriety Moravčíkovej symbolická – prvú takúto reprezentatívnu publikáciu vydal Slovart v roku 2009 pod názvom Architekt Jurkovič, v roku 2010 vyšla knižka Architekt Belluš – a až teraz, po štyroch rokoch, v závese za silnou dvojkou nasleduje Friedrich Weinwurm. A aby sa od ústrednej dvojice trošku odlíšil, aj grafika či obálka jeho knihy je iná ako publikácie o našich klasikoch. Napokon, on naozaj bol iný. A nie vždy iba obdivovaný či uznávaný.
.búranie v Žiline
Bolo to pred dvanástimi rokmi, keď sa v Žiline rozhodli, že už si viac nedajú špatiť svoje historické námestie modernou bielou opachou s rovnou strechou, ktorú na tomto malebnom mieste pre Považskú agrárnu a priemyselnú banku postavil v roku 1928 ľavicový židovský architekt. Mesto vypísalo novú súťaž a čestným predsedom poroty bol primátor Ján Slota. Porota sa rozhodla, že Weinwurmovo dielo nemá vlastne zmysel prestavovať. Proti takémuto rozhodnutiu sa vtedy z jedenástich členov poroty výrazne a nahlas postavil jediný člen – zvolenský architekt Jozef Chrobák. Protestoval aj vtedajší predseda Spolku slovenských architektov Štefan Šlachta. No vtedajší hlavný architekt mesta Žiliny to videl jednoznačne a v tlači vyhlásil: „Objekt je v danom priestore zlý, hmotovo nevyvážený, nerešpektujúci pôvodnú parcelizáciu a absolútne nezapadol do prostredia, s ktorým si Weinwurm v tomto prípade nevedel rady.“
Strih. O dvanásť rokov neskôr vidíme na mieste bývalej Weinwurmovej stavby celkom novú budovu – nezaujímavú a nudnú. A človeku pri pohľade na ňu napadne, že ten Weinwurm asi vedel, čo robí, keď sa okolitým domom neprispôsoboval úplne, ale prišiel s niečím novým. Keby sa tá architektonická súťaž nekonala v roku 1992, ale dnes, asi by už proti zbúraniu zaznelo oveľa viac kompetentných hlasov. Napokon, Weinwurm akoby prichádzal opäť do módy. Má to svoju logiku. Po roku 1989, keď sme si bezozdobnej a vecnej architektúry na socialistický spôsob užili neúrekom, sa ľuďom viac žiadalo čosi pestré, zábavné, individualistické, možno aj divoké. Ale tá doba sa odžila, na fialovo-oranžové zateplené paneláky sa pozeráme s údivom aj odporom, a Weinwurmove biele domy, sebavedomé, ale striedme a elegantné, sú zrazu fascinujúce. A nenápadná obyčajnosť či estetika novej vecnosti, tak ako ju prezentoval Friedrich Weinwurm, je zrazu silno inšpirujúca.
.produktívny tvorca
Weinwurm postavil niekoľko budov v Žiline, niečo v Brne, Piešťanoch i v Tatrách, ale gro jeho tvorby stojí v Bratislave. Stačí sa prejsť po hlavnom meste a človek zistí, že na Weinwurma natrafí takmer všade. Samozrejme, sú tu známe kolónie Unitas či Nová doba, no stačí sa prejsť po centre. Elegantná budova na rohu Hviezdoslavovho námestia (oproti SND), kde dnes sídli McDonald´s, je z architektonickej kancelárie Weinwurm-Vécsei. Takisto obradná sieň na židovskom cintoríne, poschodový obchodný dom na Obchodnej ulici, krásna a dnes spustnutá budova Astórie na Suchom Mýte, bývalý sirotinec na Svoradovej ulici, bývalá židovská nemocnica, obytné domy na ulici Fraňa Kráľa, na Rajskej, na Hlbokej, Medenej, Gunduličovej, Šulekovej, Panenskej ulici, bývalé kúpele Grössling, palác Coburg na Dostojevského rade (spolu s Emilom Bellušom) a veľa rodinných víl na atraktívnych miestach. Za dvadsať rokov vytvoril okolo stovky návrhov, väčšinu v spolupráci s Ignácom Vécseiom, ktorý bol však v ich spoločnej architektonickej kancelárii skôr praktickou podporou pre Weinwurmovu tvorivú energiu.
Weinwurm sa všeobecne považuje za priekopníka modernej architektúry na Slovensku, český historik architektúry Zdeněk Lukeš ho dokonca nazýva „slovenským Loosom“. Tento ťah na avantgardu si doniesol z Nemecka, najmä z Drážďan, kde bol pri kvase nových architektonických smerov. Tam sa naučil odmietať ornament, vyznávať vecnosť i purizmus, no zároveň si dokázal udržať aj istý nadhľad nad prísnymi kánonmi, ktoré priniesli ideológovia funkcionalizmu. Rozhodol sa len „eliminovať všetko lživé a nekonštruktívne“ a ako tvorivý umelec chcel chápať pohyby dnešného dňa a navrhovať jednoduché, jasné, dobre osvetlené, zdravé a konštrukciou všetkým moderným vymoženostiam zodpovedajúce stavby. Zároveň považoval za dôležité používať vlastnú odvážnu a súčasne osobnú reč. Weinwurm dobre zapadol do stredoeurópskeho kontextu, ku ktorému patrí odmietanie výtvarnej exibície, ale aj ponímanie architektúry skôr ako úžitkového umenia.
Vo Weinwurmovej tvorbe je viacero paradoxov, ako klasický predstaviteľ ľavicovej architektonickej avantgardy prijal za kľúčovú tému svojej tvorby sociálne bývanie. A venoval sa jej energicky i vášnivo, napokon, výsledkom sú výborné projekty – kolónia Unitas a najmä Nová doba so svojím priekopníckym oceľovým skeletom. Boli to nielen architektonické, ale aj sociologické a stavebné experimenty. Weinwurm ako zástanca komunistických ideí volal po plánovitom hospodárení štátu, možno tak, ako ho videl v Sovietskom zväze. Ale rozumné rozhodnutie demokratickej Československej republiky, podporiť dobre nastaveným zákonom z roku 1930 družstevné a obecné projekty nájomných bytov, mu dalo šancu realizovať svoje idey o kvalitnom, ale vďaka typizácii, unifikácii a sériovosti aj lacnom bývaní. Taký moderný projekt sociálneho bývania nevznikol v tom čase ani v Prahe, a v tomto smere akoby Bratislava aj vďaka Weinwurmovi predbehla centrum. Možno aj preto, že Weinwurm si po inšpiráciu chodil skôr do Viedne ako do Prahy. Paradoxné je, že dnes sú napríklad byty v Novej dobe považované za kvalitné, no nie lacné bývanie na atraktívnom mieste, a preto sú určené skôr pre strednú triedu.
Paradoxné tiež je, že hoci Weinwurmovou srdcovou záležitosťou bolo sociálne bývanie, väčšina jeho tvorby je zameraná na bývanie pre solventnú klientelu. Luxusné vily, nájomné domy a centrály firiem či bánk staval najmä pre úspešných židovských podnikateľov, právnikov či lekárov. Tejto bohatej klientele vôbec nevadilo, že architekt je verejne angažovaný v rôznych ľavicových iniciatívach a organizáciách. No ako nemecký živel, navyše žid, navyše ľavičiar, sa za celý život nedostal k žiadnej verejnej zákazke, teda žiadna škola, pošta či radnica. Živila ho iba bohatá klientela, ktorá uznávala jeho talent, schopnosti i osobný šarm. Ale asi najväčší paradox je, že tú najpôsobivejšiu vilu, ktorú si všimla aj zahraničná odborná tlač, postavil Weinwurm na Dlhých dieloch pre katolíckeho kňaza, novinára a politika Floriána Tománka, poslanca parlamentu za Slovenskú ľudovú stranu.
.kľukatý život
Weinwurm sa narodil v roku 1885 v Borskom Mikuláši, v nemecky hovoriacej židovskej rodine, ktorej patrila miestna tehelňa. Architektúru začal študovať na špičkovej vysokej škole technickej v Berlíne, ale potom prestúpil do Drážďan, kde sa práve v tom čase okolo experimentálneho záhradného mesta Hellerau zoskupili najvýznamnejší intelektuáli predvojnového Nemecka. Po ukončení štúdia v roku 1911 odišiel do Budapešti, kde bolo dostatok príležitostí aj pre začínajúceho architekta. No v lete 1914 sa musel hlásiť v Honvédskom pešom pluku a po výcviku nasledoval odchod na front do Haliče. Tam utrpel vážne zranenie hlavy a jeho liečenie trvalo niekoľko mesiacov. Zvyšok vojny strávil potom na Honvédskom stavebnom riaditeľstve v Bratislave. Tu dostal prvé príležitosti ako architekt, tu sa Weinwurm aj oženil a zakotvil.
Stal sa vychyteným architektom najmä pre židovskú klientelu, ktorá bola dobre zorientovaná v tom, čo sa deje na medzinárodnej architektonickej scéne. Zároveň sa však Weinwurm angažoval v robotníckych spolkoch, v ľavicovom Kultúrnom a divadelnom spolku Dielňa i v Spolku priateľov SSSR. Kultivoval i architektonickú scénu, bol aktívnym členom všetkých profesijných organizácií a písal do časopisu Nová Bratislava. Svoj osobný život riešil tiež „z marxistických pozícií“. Rodina sa mu rozpadla, a domov či rodinu potom nepovažoval za dôležité. Zároveň bol povznesený nad materiálne statky, nikdy si ani nepostavil vlastnú vilu. Mal povesť príjemného salónneho ľavičiara, ktorý sa hodil aj do robotníckeho spolku, aj do lepšej spoločnosti. Jeho život sa radikálne zmenil koncom tridsiatych rokov. Postupne prišiel o celú svoju klientelu. Posledný dom navrhol v roku 1938 na Námestí SNP v Bratislave. Potom už nemal žiadne zákazky a ani dostatočné úspory. Protižidovské zákony znamenali aj koniec jeho možnosti pracovať ako architekt. Ako žid a verejne exponovaný ľavicový aktivista bol podozrivou osobou, na prelome rokov 1940 – 1941 sa na pár týždňov ocitol vo väzení. Potom sa ukrýval u známych a v roku 1942 sa jeho stopa končí. Sú dohady, že zomrel na úteku s falošnými dokladmi do Maďarska, alebo pri prestrelke v Košiciach. Ani autorke novej publikácie o Weinwurmovi Henriete Moravčíkovej sa nepodarilo vyskúmať viac. Namiesto pomníka má dnes Weinwurm aspoň reprezentatívnu publikáciu, ktorá s úctou a znalosťou približuje jeho tvorbu.
S Weinwurmom bol vždy trošku problém. Bol to nemecky hovoriaci žid, podporovateľ komunistov, priateľ Husákovcov, obdivovateľ Sovietskeho zväzu, oddaný vyznávač kolektivizmu, a navyše v jeho štýle nie je naozaj nič zo slovenského kultúrneho prostredia. Oveľa viac ho formovala berlínska, drážďanská či viedenská avantgarda ako náš folklór. A tak bol vždy trochu v úzadí tých dvoch osvedčených slovenských bardov – Jurkoviča a Belluša. Lenže zrejme dozrel čas aj na ocenenie Weinwurma.
Historička architektúry Henrieta Moravčíková vydala vo vydavateľstve Slovart krásnu a reprezentatívnu publikáciu Friedrich Weinwurm Architekt a v Slovenskom národnom múzeu je aktuálne výstava Nová doba, nový svet, ktorá predstavuje aj kľúčové Weinwurmove diela. Mimochodom, v niečom je aj tá nová publikácia od Henriety Moravčíkovej symbolická – prvú takúto reprezentatívnu publikáciu vydal Slovart v roku 2009 pod názvom Architekt Jurkovič, v roku 2010 vyšla knižka Architekt Belluš – a až teraz, po štyroch rokoch, v závese za silnou dvojkou nasleduje Friedrich Weinwurm. A aby sa od ústrednej dvojice trošku odlíšil, aj grafika či obálka jeho knihy je iná ako publikácie o našich klasikoch. Napokon, on naozaj bol iný. A nie vždy iba obdivovaný či uznávaný.
.búranie v Žiline
Bolo to pred dvanástimi rokmi, keď sa v Žiline rozhodli, že už si viac nedajú špatiť svoje historické námestie modernou bielou opachou s rovnou strechou, ktorú na tomto malebnom mieste pre Považskú agrárnu a priemyselnú banku postavil v roku 1928 ľavicový židovský architekt. Mesto vypísalo novú súťaž a čestným predsedom poroty bol primátor Ján Slota. Porota sa rozhodla, že Weinwurmovo dielo nemá vlastne zmysel prestavovať. Proti takémuto rozhodnutiu sa vtedy z jedenástich členov poroty výrazne a nahlas postavil jediný člen – zvolenský architekt Jozef Chrobák. Protestoval aj vtedajší predseda Spolku slovenských architektov Štefan Šlachta. No vtedajší hlavný architekt mesta Žiliny to videl jednoznačne a v tlači vyhlásil: „Objekt je v danom priestore zlý, hmotovo nevyvážený, nerešpektujúci pôvodnú parcelizáciu a absolútne nezapadol do prostredia, s ktorým si Weinwurm v tomto prípade nevedel rady.“
Strih. O dvanásť rokov neskôr vidíme na mieste bývalej Weinwurmovej stavby celkom novú budovu – nezaujímavú a nudnú. A človeku pri pohľade na ňu napadne, že ten Weinwurm asi vedel, čo robí, keď sa okolitým domom neprispôsoboval úplne, ale prišiel s niečím novým. Keby sa tá architektonická súťaž nekonala v roku 1992, ale dnes, asi by už proti zbúraniu zaznelo oveľa viac kompetentných hlasov. Napokon, Weinwurm akoby prichádzal opäť do módy. Má to svoju logiku. Po roku 1989, keď sme si bezozdobnej a vecnej architektúry na socialistický spôsob užili neúrekom, sa ľuďom viac žiadalo čosi pestré, zábavné, individualistické, možno aj divoké. Ale tá doba sa odžila, na fialovo-oranžové zateplené paneláky sa pozeráme s údivom aj odporom, a Weinwurmove biele domy, sebavedomé, ale striedme a elegantné, sú zrazu fascinujúce. A nenápadná obyčajnosť či estetika novej vecnosti, tak ako ju prezentoval Friedrich Weinwurm, je zrazu silno inšpirujúca.
.produktívny tvorca
Weinwurm postavil niekoľko budov v Žiline, niečo v Brne, Piešťanoch i v Tatrách, ale gro jeho tvorby stojí v Bratislave. Stačí sa prejsť po hlavnom meste a človek zistí, že na Weinwurma natrafí takmer všade. Samozrejme, sú tu známe kolónie Unitas či Nová doba, no stačí sa prejsť po centre. Elegantná budova na rohu Hviezdoslavovho námestia (oproti SND), kde dnes sídli McDonald´s, je z architektonickej kancelárie Weinwurm-Vécsei. Takisto obradná sieň na židovskom cintoríne, poschodový obchodný dom na Obchodnej ulici, krásna a dnes spustnutá budova Astórie na Suchom Mýte, bývalý sirotinec na Svoradovej ulici, bývalá židovská nemocnica, obytné domy na ulici Fraňa Kráľa, na Rajskej, na Hlbokej, Medenej, Gunduličovej, Šulekovej, Panenskej ulici, bývalé kúpele Grössling, palác Coburg na Dostojevského rade (spolu s Emilom Bellušom) a veľa rodinných víl na atraktívnych miestach. Za dvadsať rokov vytvoril okolo stovky návrhov, väčšinu v spolupráci s Ignácom Vécseiom, ktorý bol však v ich spoločnej architektonickej kancelárii skôr praktickou podporou pre Weinwurmovu tvorivú energiu.
Weinwurm sa všeobecne považuje za priekopníka modernej architektúry na Slovensku, český historik architektúry Zdeněk Lukeš ho dokonca nazýva „slovenským Loosom“. Tento ťah na avantgardu si doniesol z Nemecka, najmä z Drážďan, kde bol pri kvase nových architektonických smerov. Tam sa naučil odmietať ornament, vyznávať vecnosť i purizmus, no zároveň si dokázal udržať aj istý nadhľad nad prísnymi kánonmi, ktoré priniesli ideológovia funkcionalizmu. Rozhodol sa len „eliminovať všetko lživé a nekonštruktívne“ a ako tvorivý umelec chcel chápať pohyby dnešného dňa a navrhovať jednoduché, jasné, dobre osvetlené, zdravé a konštrukciou všetkým moderným vymoženostiam zodpovedajúce stavby. Zároveň považoval za dôležité používať vlastnú odvážnu a súčasne osobnú reč. Weinwurm dobre zapadol do stredoeurópskeho kontextu, ku ktorému patrí odmietanie výtvarnej exibície, ale aj ponímanie architektúry skôr ako úžitkového umenia.
Vo Weinwurmovej tvorbe je viacero paradoxov, ako klasický predstaviteľ ľavicovej architektonickej avantgardy prijal za kľúčovú tému svojej tvorby sociálne bývanie. A venoval sa jej energicky i vášnivo, napokon, výsledkom sú výborné projekty – kolónia Unitas a najmä Nová doba so svojím priekopníckym oceľovým skeletom. Boli to nielen architektonické, ale aj sociologické a stavebné experimenty. Weinwurm ako zástanca komunistických ideí volal po plánovitom hospodárení štátu, možno tak, ako ho videl v Sovietskom zväze. Ale rozumné rozhodnutie demokratickej Československej republiky, podporiť dobre nastaveným zákonom z roku 1930 družstevné a obecné projekty nájomných bytov, mu dalo šancu realizovať svoje idey o kvalitnom, ale vďaka typizácii, unifikácii a sériovosti aj lacnom bývaní. Taký moderný projekt sociálneho bývania nevznikol v tom čase ani v Prahe, a v tomto smere akoby Bratislava aj vďaka Weinwurmovi predbehla centrum. Možno aj preto, že Weinwurm si po inšpiráciu chodil skôr do Viedne ako do Prahy. Paradoxné je, že dnes sú napríklad byty v Novej dobe považované za kvalitné, no nie lacné bývanie na atraktívnom mieste, a preto sú určené skôr pre strednú triedu.
Paradoxné tiež je, že hoci Weinwurmovou srdcovou záležitosťou bolo sociálne bývanie, väčšina jeho tvorby je zameraná na bývanie pre solventnú klientelu. Luxusné vily, nájomné domy a centrály firiem či bánk staval najmä pre úspešných židovských podnikateľov, právnikov či lekárov. Tejto bohatej klientele vôbec nevadilo, že architekt je verejne angažovaný v rôznych ľavicových iniciatívach a organizáciách. No ako nemecký živel, navyše žid, navyše ľavičiar, sa za celý život nedostal k žiadnej verejnej zákazke, teda žiadna škola, pošta či radnica. Živila ho iba bohatá klientela, ktorá uznávala jeho talent, schopnosti i osobný šarm. Ale asi najväčší paradox je, že tú najpôsobivejšiu vilu, ktorú si všimla aj zahraničná odborná tlač, postavil Weinwurm na Dlhých dieloch pre katolíckeho kňaza, novinára a politika Floriána Tománka, poslanca parlamentu za Slovenskú ľudovú stranu.
.kľukatý život
Weinwurm sa narodil v roku 1885 v Borskom Mikuláši, v nemecky hovoriacej židovskej rodine, ktorej patrila miestna tehelňa. Architektúru začal študovať na špičkovej vysokej škole technickej v Berlíne, ale potom prestúpil do Drážďan, kde sa práve v tom čase okolo experimentálneho záhradného mesta Hellerau zoskupili najvýznamnejší intelektuáli predvojnového Nemecka. Po ukončení štúdia v roku 1911 odišiel do Budapešti, kde bolo dostatok príležitostí aj pre začínajúceho architekta. No v lete 1914 sa musel hlásiť v Honvédskom pešom pluku a po výcviku nasledoval odchod na front do Haliče. Tam utrpel vážne zranenie hlavy a jeho liečenie trvalo niekoľko mesiacov. Zvyšok vojny strávil potom na Honvédskom stavebnom riaditeľstve v Bratislave. Tu dostal prvé príležitosti ako architekt, tu sa Weinwurm aj oženil a zakotvil.
Stal sa vychyteným architektom najmä pre židovskú klientelu, ktorá bola dobre zorientovaná v tom, čo sa deje na medzinárodnej architektonickej scéne. Zároveň sa však Weinwurm angažoval v robotníckych spolkoch, v ľavicovom Kultúrnom a divadelnom spolku Dielňa i v Spolku priateľov SSSR. Kultivoval i architektonickú scénu, bol aktívnym členom všetkých profesijných organizácií a písal do časopisu Nová Bratislava. Svoj osobný život riešil tiež „z marxistických pozícií“. Rodina sa mu rozpadla, a domov či rodinu potom nepovažoval za dôležité. Zároveň bol povznesený nad materiálne statky, nikdy si ani nepostavil vlastnú vilu. Mal povesť príjemného salónneho ľavičiara, ktorý sa hodil aj do robotníckeho spolku, aj do lepšej spoločnosti. Jeho život sa radikálne zmenil koncom tridsiatych rokov. Postupne prišiel o celú svoju klientelu. Posledný dom navrhol v roku 1938 na Námestí SNP v Bratislave. Potom už nemal žiadne zákazky a ani dostatočné úspory. Protižidovské zákony znamenali aj koniec jeho možnosti pracovať ako architekt. Ako žid a verejne exponovaný ľavicový aktivista bol podozrivou osobou, na prelome rokov 1940 – 1941 sa na pár týždňov ocitol vo väzení. Potom sa ukrýval u známych a v roku 1942 sa jeho stopa končí. Sú dohady, že zomrel na úteku s falošnými dokladmi do Maďarska, alebo pri prestrelke v Košiciach. Ani autorke novej publikácie o Weinwurmovi Henriete Moravčíkovej sa nepodarilo vyskúmať viac. Namiesto pomníka má dnes Weinwurm aspoň reprezentatívnu publikáciu, ktorá s úctou a znalosťou približuje jeho tvorbu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.