Je to nesporne len čiastkový úspech, veď kvalifikácia ME 2016 sa ešte len rozbieha. Lenže Španielsko je už dnes jedným z najväčších favoritov európskeho šampionátu. A my sme toto ultrasilné Španielsko zdolali.
V Žiline hralo mužstvo, ktoré vytvorilo epochu futbalu. Španielsky futbal v ostatnom desaťročí posunul svet hry hier o kus ďalej, presadil svoju filozofiu, podmanil si náš kontinent i svet. Neuspel v Brazílii, vo víťaznom programe nastala chyba, ktorú sa na mundiale nepodarilo narýchlo odstrániť, ale stále je na špici. V tomto roku sa hralo čisto španielske finále Ligy majstrov, Sevilla vyhrala Európsku ligu.
La Roja neprehrala od novembra 2006 v 36 kvalifikačných zápasoch za sebou, v 23-člennom kádri mala 19 hráčov, ktorí pôsobia v kluboch Ligy majstrov, 8 majstrov sveta 2010, 11 majstrov Európy a 5 hráčov, ktorí v kariére dobyli trojkorunu – vyhrali titul majstra sveta, majstra Európy aj Ligu majstrov (Casillas, Pique, Busquets, Iniesta, Pedro)!
.cesta troch tretín
Po vyradení úradujúcich majstrov sveta na šampionáte v Južnej Afrike 2010 je to druhý najväčší výsledok v časoch našej samostatnosti. Počas štyroch uplynulých rokov sa našlo množstvo kritikov schopných bagatelizovať úspech Weissovej družiny v johannesburskom Ellis Parku nezmyselnými konštatovaniami, že Taliani boli prestarnutí a z formy a že to bol „skapíňajúci kôň“. Dúfam, že teraz nedokážu vytiahnuť nič, azda len dávku neurčitosti o „šťastí.“
Bol to triumf kolektivizmu nad ligotavou kvalitou. Nemáme Iniestu, Silvu, Fabregasa ani Diega Costu, ale tréneri na čele s Jánom Kozákom dokázali mužstvo pripraviť na ich triedu. Bol to vzor futbalového hnutia odporu, vzdoru, snahy a bojovnosti. Vytiahli sme správne zbrane. Tréner obetoval post stredného útočníka vediac, že Nemec alebo Jakubko by sa medzi vysokými stopérmi (Pique, Albiol) presadzovali len ťažko. Vedel, že len s trojzáprahom Hamšík, Weiss a Mak dokáže rozbehať obranu súpera. A pridala sa kvalitná práca všetkých – smerom dopredu, najmä prvých 30 minút, vo vysokom tempe. Bez zbytočných chýb sebavedomie rástlo a veľmi pomohol vedúci gól po plávajúcej delovke Juraja Kucku.
Druhých 30 minút prinieslo tlak Španielska, ktorým sa premenil náš tím na kompaktne brániaci celok. Neubránil sa zradným situáciám, ofenzívne esá Španielska, tlačené dopredu najmä súhrou Iniestu s Albom na ľavej a aktivitou Juanfrana na pravej strane, ako aj rozohrávkovou distribúciou Busquetsa s Kokem v strede zálohy, narobili problémy. Ale nedostávali priestor na streľbu, na čistejšie pozície. Škrtel a Ďurica riadili našu rezistenciu a keď už boli bezmocní, stál za nimi čarujúci Kozáčik. Za národný tím chytal plzenský viktorián len šiestykrát, ale bol znamenitý – vyriešil 6 či 7 čistých šancí i niekoľko ďalších ošemetných situácií.
Záverečných 30 minút otupilo nápor Španielov, ktorým na obrat nestačilo 18 rohov, vyše 20 striel a 67-percentné držanie lopty. „Podľa štatistík sme vyhrali 55 percent osobných súbojov a na tomto čísle sme sa pohybovali aj pri predchádzajúcich dobrých výkonoch,“ povedal asistent trénera Štefan Tarkovič apelujúc, že práve kvalitná súbojovosť je pri zápasoch s ťažkými súpermi našou zbraňou.
Juraj Kucka odohral 80 minút napriek tomu, že hneď po prvom nedovolenom zákroku v 4. minúte videl žltú kartu. Krátko pred jeho odchodom striedajúci Paco Alcacer, nová španielska útočná hviezda, vyrovnal zo situácie dôvodne podozrivej z ofsajdu. Ale nielen Del Bosque, aj Kozák siahol do čarovného klobúka. Miňo Stoch po najkrajšej akcii zápasu, ktorá sa navždy zapísala do našej futbalovej histórie, po prudkom centri ďalšieho striedajúceho Michala Ďuriša, rozhodol.
.výhra kolektivizmu
Ján Kozák nehľadal bombastické slová. „Počul som už aj to, že vraj nás podcenili, ale sú to zavádzajúce tvrdenia. Donútili sme ich ísť do maxima a niekedy sa šťastie prikloní k tomu, kto bojuje,“ povedal možno po najťažších 90 minútach trénerskej kariéry. Už pred zápasom tvrdil, že vytiahnuť opartnosť a hlboký obranný blok by pravdepodobne viedlo k podobnej katastrofe, ako otvorená partia: „Majú kvalitu, ktorou vás postupnými akciami aj tak donútia hrať blízko pri vlastnej bráne, posúvajú vás k nej a nútia k chybám.“
Rozoberali sa možnosti nášho presingu, používali sa holandské a čilské návody z MS 2014, ale tréner vedel, že je potrebné dbať na našu hráčsku typológiu. Bol to úchvatný pohľad: na jednej strane technická jedinečnosť, precíznosť v narábaní s loptou a priestorom, s Iniestom čnejúcim nad všetkými, a na druhej strane mužstvo bojujúce, koncentrované, ukazujúce, že má jasnú predstavu, akou cestou môže prekvapiť. Kozák vyhral boj stratégie a taktiky nad Del Bosquem, jediným trénerom, ktorý vyhral MS, ME i Ligu majstrov.
Eufória, radosť, hrdosť – to boli konečné motívy čarovného večera. Za každým športovým zázrakom je tvrdá robota, nasadenie, prekonanie samého seba, prekonanie dovtedy platných limitov. Zapamätajme si pocity a radosť z tohto októbrového večera. Bol krásny. Vďaka zaň!
.autor je komentátor RTVS.
V Žiline hralo mužstvo, ktoré vytvorilo epochu futbalu. Španielsky futbal v ostatnom desaťročí posunul svet hry hier o kus ďalej, presadil svoju filozofiu, podmanil si náš kontinent i svet. Neuspel v Brazílii, vo víťaznom programe nastala chyba, ktorú sa na mundiale nepodarilo narýchlo odstrániť, ale stále je na špici. V tomto roku sa hralo čisto španielske finále Ligy majstrov, Sevilla vyhrala Európsku ligu.
La Roja neprehrala od novembra 2006 v 36 kvalifikačných zápasoch za sebou, v 23-člennom kádri mala 19 hráčov, ktorí pôsobia v kluboch Ligy majstrov, 8 majstrov sveta 2010, 11 majstrov Európy a 5 hráčov, ktorí v kariére dobyli trojkorunu – vyhrali titul majstra sveta, majstra Európy aj Ligu majstrov (Casillas, Pique, Busquets, Iniesta, Pedro)!
.cesta troch tretín
Po vyradení úradujúcich majstrov sveta na šampionáte v Južnej Afrike 2010 je to druhý najväčší výsledok v časoch našej samostatnosti. Počas štyroch uplynulých rokov sa našlo množstvo kritikov schopných bagatelizovať úspech Weissovej družiny v johannesburskom Ellis Parku nezmyselnými konštatovaniami, že Taliani boli prestarnutí a z formy a že to bol „skapíňajúci kôň“. Dúfam, že teraz nedokážu vytiahnuť nič, azda len dávku neurčitosti o „šťastí.“
Bol to triumf kolektivizmu nad ligotavou kvalitou. Nemáme Iniestu, Silvu, Fabregasa ani Diega Costu, ale tréneri na čele s Jánom Kozákom dokázali mužstvo pripraviť na ich triedu. Bol to vzor futbalového hnutia odporu, vzdoru, snahy a bojovnosti. Vytiahli sme správne zbrane. Tréner obetoval post stredného útočníka vediac, že Nemec alebo Jakubko by sa medzi vysokými stopérmi (Pique, Albiol) presadzovali len ťažko. Vedel, že len s trojzáprahom Hamšík, Weiss a Mak dokáže rozbehať obranu súpera. A pridala sa kvalitná práca všetkých – smerom dopredu, najmä prvých 30 minút, vo vysokom tempe. Bez zbytočných chýb sebavedomie rástlo a veľmi pomohol vedúci gól po plávajúcej delovke Juraja Kucku.
Druhých 30 minút prinieslo tlak Španielska, ktorým sa premenil náš tím na kompaktne brániaci celok. Neubránil sa zradným situáciám, ofenzívne esá Španielska, tlačené dopredu najmä súhrou Iniestu s Albom na ľavej a aktivitou Juanfrana na pravej strane, ako aj rozohrávkovou distribúciou Busquetsa s Kokem v strede zálohy, narobili problémy. Ale nedostávali priestor na streľbu, na čistejšie pozície. Škrtel a Ďurica riadili našu rezistenciu a keď už boli bezmocní, stál za nimi čarujúci Kozáčik. Za národný tím chytal plzenský viktorián len šiestykrát, ale bol znamenitý – vyriešil 6 či 7 čistých šancí i niekoľko ďalších ošemetných situácií.
Záverečných 30 minút otupilo nápor Španielov, ktorým na obrat nestačilo 18 rohov, vyše 20 striel a 67-percentné držanie lopty. „Podľa štatistík sme vyhrali 55 percent osobných súbojov a na tomto čísle sme sa pohybovali aj pri predchádzajúcich dobrých výkonoch,“ povedal asistent trénera Štefan Tarkovič apelujúc, že práve kvalitná súbojovosť je pri zápasoch s ťažkými súpermi našou zbraňou.
Juraj Kucka odohral 80 minút napriek tomu, že hneď po prvom nedovolenom zákroku v 4. minúte videl žltú kartu. Krátko pred jeho odchodom striedajúci Paco Alcacer, nová španielska útočná hviezda, vyrovnal zo situácie dôvodne podozrivej z ofsajdu. Ale nielen Del Bosque, aj Kozák siahol do čarovného klobúka. Miňo Stoch po najkrajšej akcii zápasu, ktorá sa navždy zapísala do našej futbalovej histórie, po prudkom centri ďalšieho striedajúceho Michala Ďuriša, rozhodol.
.výhra kolektivizmu
Ján Kozák nehľadal bombastické slová. „Počul som už aj to, že vraj nás podcenili, ale sú to zavádzajúce tvrdenia. Donútili sme ich ísť do maxima a niekedy sa šťastie prikloní k tomu, kto bojuje,“ povedal možno po najťažších 90 minútach trénerskej kariéry. Už pred zápasom tvrdil, že vytiahnuť opartnosť a hlboký obranný blok by pravdepodobne viedlo k podobnej katastrofe, ako otvorená partia: „Majú kvalitu, ktorou vás postupnými akciami aj tak donútia hrať blízko pri vlastnej bráne, posúvajú vás k nej a nútia k chybám.“
Rozoberali sa možnosti nášho presingu, používali sa holandské a čilské návody z MS 2014, ale tréner vedel, že je potrebné dbať na našu hráčsku typológiu. Bol to úchvatný pohľad: na jednej strane technická jedinečnosť, precíznosť v narábaní s loptou a priestorom, s Iniestom čnejúcim nad všetkými, a na druhej strane mužstvo bojujúce, koncentrované, ukazujúce, že má jasnú predstavu, akou cestou môže prekvapiť. Kozák vyhral boj stratégie a taktiky nad Del Bosquem, jediným trénerom, ktorý vyhral MS, ME i Ligu majstrov.
Eufória, radosť, hrdosť – to boli konečné motívy čarovného večera. Za každým športovým zázrakom je tvrdá robota, nasadenie, prekonanie samého seba, prekonanie dovtedy platných limitov. Zapamätajme si pocity a radosť z tohto októbrového večera. Bol krásny. Vďaka zaň!
.autor je komentátor RTVS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.