Dotyčná osoba naozaj nebola náležite uvedená do politického života, nebola ani dostatočne známa. Nejako ju našli, aj to neskoro, a pustili do ringu bez náležitej prípravy. Pritom, ak vychádzame z výsledkov jarných parlamentných volieb, v hlavnom meste mal spoločný opozičný kandidát šancu na víťazstvo. Stačilo sa dostatočne skoro dohodnúť na dostatočne známom mene. Namiesto toho vypukla medzi ľavicovými stranami a skupinami smiešna roztržka. Pre istotu trvala celé mesiace, rovnako, ako to bolo rok predtým, pred parlamentnými voľbami. Človek nemusí byť prorokom, aby ešte pred voľbami napísal, že najlepšie dopadli voľby pre Fidesz (na Slovensku vyjde tento článok deň po maďarských voľbách). V hlavnom meste podľa predpovedí bezpečne vedie súčasný primátor István Tarlós. Nemožno vylúčiť, že ľavica získa v jednotlivých obvodoch Budapešti (niekde kandiduje osobitne, niekde zjednotene) z dvadsiatich troch šesť či sedem starostov jednotlivých mestských obvodov. V jednom alebo dvoch veľkých mestách mimo Budapešti môže byť ešte volebný deň vyrovnaný. Zvlášť zaujímavý je Miskolc, kde má okrem Fidesu a ľavice šancu na úspech aj kandidát radikálneho Jobbiku. Primátori, starostovia a poslanci miestnych samospráv sa v Maďarsku prvýkrát volia na päť rokov a novinkou je aj to, že odteraz nemožno spojiť funkciu primátora (starostu) s poslancom parlamentu.
Aj tretie tohtoročné voľby sú teda pre vládnucu stranu priaznivé. Ľavicové strany skúšali všeličo. V parlamentných voľbách kandidovali spoločne, do európskeho parlamentu jednotlivo. V oboch prípadoch to znamenalo zdrvujúce porážky. Ťažko v takejto situácii možno hovoriť o politickej rovnováhe. Situáciu nezlepšuje ani krajne pravicový Jobbik, inak priateľ Moskvy, ktorý sa pokladá za druhú najsilnejšiu politickú silu. Len tak mimochodom, hlasy má medzi voličmi, ktorí kedysi hlasovali za socialistickú stranu.
Kde sa stala chyba? Treba sa vrátiť do roku 2010, keď volebné víťazstvo Fidesu pripomínalo svojim rozsahom zosuv pôdy. Dlho predtým vládla všeobecná nespokojnosť, krajina bola na pokraji krachu, postkomunistická vláda neskrývala svoj cynizmus, korupčné škandály, aj pohŕdanie národnými tradíciami. Nedá sa zabudnúť na jeseň roku 2006 a lživý prejav predsedu vlády Gyurcsánya („klamali sme ráno, na obed aj večer“) a policajnú brutalitu na Pamätný deň revolúcie 1956. „Vieš,“ povedal mi môj známy, „keby bol vtedy Gyurcsány odstúpil, Fides by nemal dvojtretinovú väčšinu.“
Lenže ani to všetko by nestačilo, aby si Viktor Orbán od roku 2010 podnes zachoval takú spoločenskú podporu. Za tým treba vidieť aj politické gestá na podporu rodiny, opatrenia nasmerované ku konsolidácii hospodárstva (nezamestnanosť dosiahla toto leto len 7,8 percenta), vlastenecký spôsob vyjadrovania a – predovšetkým – znižovanie režijných nákladov obyvateľstva. Zvyšovanie ceny plynu bolo po celé roky stálou hrozbou, až teraz sa ľudia dožili znížených cien za plyn, elektrinu, kúrenie a odvoz smetí. Oprávnená či neoprávnená západná ľavicovo-liberálna kritika iba posilňovala Orbánovu domácu situáciu. Prebudili sa staré reflexy trucovitej maďarskej mentality. Predtým proti Viedni, teraz proti Bruselu. Ľavica, ako sa ukázalo, bola neschopná prehodnotiť a prekonať svoje omyly, nedokázala sa dôsledne vyrovnať s komunistickou tradíciou, vypudiť spomedzi seba politické pokolenie kádarovskej epochy. Pre moju generáciu bude navždy smiešne, ak bývalý spolupracovník ústredného výboru strany mentoruje o nedostatku demokracie. Áno, najväčší balast ľavice sa volá Ferenc Gyurcsány. Jeho prítomnosť zaručuje nejednotnosť a pretrvávajúcu slabosť ľavice. Pritom je to paradox. Sociálna otázka je už dlhšie obdobie jednou z najzávažnejších tém maďarskej spoločnosti. Ťažko to vyjadriť inak, než vetou, že najväčším nedostatkom maďarského politického spektra je skutočná sociálnodemokratická strana.
Aj tretie tohtoročné voľby sú teda pre vládnucu stranu priaznivé. Ľavicové strany skúšali všeličo. V parlamentných voľbách kandidovali spoločne, do európskeho parlamentu jednotlivo. V oboch prípadoch to znamenalo zdrvujúce porážky. Ťažko v takejto situácii možno hovoriť o politickej rovnováhe. Situáciu nezlepšuje ani krajne pravicový Jobbik, inak priateľ Moskvy, ktorý sa pokladá za druhú najsilnejšiu politickú silu. Len tak mimochodom, hlasy má medzi voličmi, ktorí kedysi hlasovali za socialistickú stranu.
Kde sa stala chyba? Treba sa vrátiť do roku 2010, keď volebné víťazstvo Fidesu pripomínalo svojim rozsahom zosuv pôdy. Dlho predtým vládla všeobecná nespokojnosť, krajina bola na pokraji krachu, postkomunistická vláda neskrývala svoj cynizmus, korupčné škandály, aj pohŕdanie národnými tradíciami. Nedá sa zabudnúť na jeseň roku 2006 a lživý prejav predsedu vlády Gyurcsánya („klamali sme ráno, na obed aj večer“) a policajnú brutalitu na Pamätný deň revolúcie 1956. „Vieš,“ povedal mi môj známy, „keby bol vtedy Gyurcsány odstúpil, Fides by nemal dvojtretinovú väčšinu.“
Lenže ani to všetko by nestačilo, aby si Viktor Orbán od roku 2010 podnes zachoval takú spoločenskú podporu. Za tým treba vidieť aj politické gestá na podporu rodiny, opatrenia nasmerované ku konsolidácii hospodárstva (nezamestnanosť dosiahla toto leto len 7,8 percenta), vlastenecký spôsob vyjadrovania a – predovšetkým – znižovanie režijných nákladov obyvateľstva. Zvyšovanie ceny plynu bolo po celé roky stálou hrozbou, až teraz sa ľudia dožili znížených cien za plyn, elektrinu, kúrenie a odvoz smetí. Oprávnená či neoprávnená západná ľavicovo-liberálna kritika iba posilňovala Orbánovu domácu situáciu. Prebudili sa staré reflexy trucovitej maďarskej mentality. Predtým proti Viedni, teraz proti Bruselu. Ľavica, ako sa ukázalo, bola neschopná prehodnotiť a prekonať svoje omyly, nedokázala sa dôsledne vyrovnať s komunistickou tradíciou, vypudiť spomedzi seba politické pokolenie kádarovskej epochy. Pre moju generáciu bude navždy smiešne, ak bývalý spolupracovník ústredného výboru strany mentoruje o nedostatku demokracie. Áno, najväčší balast ľavice sa volá Ferenc Gyurcsány. Jeho prítomnosť zaručuje nejednotnosť a pretrvávajúcu slabosť ľavice. Pritom je to paradox. Sociálna otázka je už dlhšie obdobie jednou z najzávažnejších tém maďarskej spoločnosti. Ťažko to vyjadriť inak, než vetou, že najväčším nedostatkom maďarského politického spektra je skutočná sociálnodemokratická strana.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.