Majstri filmovej montáže L. Kulešov a S. Ejzenštejn či fotomontáže A. Rodčenko by dnes pukli od závisti. Propaganda ako druh umenia (a tým táto dokonale fungujúca forma lži, či presnejšie, umeleckej fikcie je) dnes zažíva hviezdne chvíle. Jej vplyv na masy stále rastie, posilňuje chaos mysle, vyháňa zdravý rozum, mení ľudí na zombie, zaslepených ich vedie proti sebe, seje nenávisť, ničí v ľuďoch posledné zvyšky kultúry, aby napokon dosiahla to, čo by malo byť v každom umeleckom diele – vyvrcholenie, krvavú performanciu, ktorá sa môže, ale aj nemusí skončiť katarziou, alebo ešte väčšou a krvavejšou performanciou. Tento krajný druh umenia je zrejme vrcholným prejavom dlhodobejšej krízy kultúry, možno je to posledné štádium zdochýnajúceho koňa postmoderny, ktorý si ešte na záver chce kopnúť. Možno to lživé, skutočný význam strácajúce slovo, zabalené do kože iných obsahov, sebazničujúco provokuje toto posledné kopnutie, aby mohlo zo seba striasť falošnú kožu, vrátiť sa k svojej podstate, a najmä skompromitovať, obviniť tých, čo ho zámerne alebo pre svoju nevzdelanosť či, čo je ešte strašnejšie, priemernosť zneužívali. Propaganda rozdelila divákov na dobrých a zlých, kultúrnych a nekultúrnych, priateľov a nepriateľov, vidiacich a zaslepených, pískajúcich a tlieskajúcich, no neuvedomujúcich si, že sa všetci stali jej obeťami, spoluúčinkujúcimi. A tak pokiaľ ide o dnešný chaos na Ukrajine, môžeme povedať: na počiatku bolo slovo, potom bola vojna a my sme boli pri tom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.