Sedemroční školáci – akým som bol aj ja – mali zakázané počúvať v rozhlase správy, aby neboli vystavení stresom. Ale tretieho septembra nám dovolili počúvať prejav vtedajšieho premiéra Nevilla Chamberlaina, ktorý vysielala BBC. „Aké je to strašné,“ povedal, „že si skúšame plynové masky na ochranu pred možným chemickým útokom vedeným proti našej vlasti,“ povedal. Vtedy sa rodičia zhodli, že školu treba presídliť do Devonu.
.toto nie je Churchillova vojna
Veľmi dobre sme si uvedomovali, že nová vojna, začatá v roku 1939, nie je iba pokračovaním tej vojny, ktorú, ako sme sa nazdávali, sme ukončili v roku 1918, ale že je to nový konflikt, boj proti modernému štátu s tradične organizovanou armádou, vojensky rozmiestnenou a dôsledne prepojenou po celej krajine. Nemecko v tom čase dostala pod kontrolu nová politická strana, nacisti, ale aj tí tvorili známy typ organizácie, aj keď brutálny a primitívny. Naša vlastná krajina sa v rámci vojny musela uchýliť k reorganizácii, no vzhľadom na roky 1914 až 1918 sa to odohralo spôsobom, ktorý už väčšina dospelých považovala za normálny. Pamätám si, že som videl v novinách palcový titulok WINSTON SA VRACIA, ktorý pripomínal, že Churchill bol prvým lordom admirality aj v roku1914. A tak si národ vrátane školákov mohol myslieť, že opäť bude svedkom smelých, ak aj nie vždy múdrych rozhodnutí. Zároveň sme mali tú česť, že sme nasledujúcich šesť rokov často počúvali Churchillov pôsobivý, duchaplný, aristokratický a sebaistý hlas. Ten hlas si z nacistov uťahoval rovnako často, ako ich odsudzoval za krutosť.
Charakter vojny, ktorú dnes proti nám – „Západu“ – vedie organizácia známa pod názvom Islamský štát, je celkom iný. Predovšetkým je nevyhnutné poukázať na to, že skupina, ktorá tvrdí, že obnovuje moslimský „kalifát“, je presvedčená o tom, že vedie vojnu s nami všetkými. My sami sme zatiaľ toto slovo vo vzťahu k Islamskému štátu nepoužili, je však jasné, že na to, aby spor prerástol do vojny, netreba vôľu oboch zúčastnených strán. Ak sa odohrajú ďalšie vraždy na našej pôde alebo vraždy našich priateľov, ako bola vražda Lee Rigbyho, pravdepodobne zmeníme názor. No aj tak sa neocitneme vo vojne so štátom, ako sa to stalo v rokoch 1914 a 1939. Islamský štát totiž nie je štát, je to organizácia, má efektívnu bojovú zložku, množstvo peňazí, zjavne má aj stratégiu, no hoci sám seba označuje za „kalifát“, v skutočnosti nemá viditeľných lídrov – akých majú štáty a dokonca aj väčšina teroristických bánd.
Preto je otázka, ako čeliť Islamskému štátu a ako ho nakoniec aj poraziť, pre všetky regulárne štáty takou výzvou. Túto komplikáciu ešte znásobujú styky, ktoré má Islamský štát s moslimskou populáciou v niektorých európskych štátoch – najmä, zdá sa, vo Veľkej Británii – ale aj vo Francúzsku, v Taliansku a v Nemecku. V Británii máme do činenia s provokáciami niektorých moslimských lídrov, ktorí odmietli britské tradície a nevedia o starých prísloviach – napríklad o tom, že aby tyrania prekvitala, stačí, ak spravodlivosť pomlčí. Alebo o ostrejších slovách cambridgeského básnika A. E. Housmana: „Len čuš, ty duša moja, čuš a mlč, hoc chvíľu. Vydržme dáku hodinku, nech zlo nestratí silu.“
.vráťme sa k Asasínom
Politikom sa možno bude rozhodovať lepšie, ak si spomenú, že aj v minulosti existovali puristické netolerantné moslimské hnutia. Napríklad moslimská skupina známa ako Asasíni, ktorej názov prešiel do viacerých európskych jazykov ako označenie vraha konajúceho z politických dôvodov. Asasíni boli spočiatku izmaelitská vetva šiítov, ktorú koncom 11. storočia založil Hasan-i Sabah. Pôsobili v krajinách dnes známych ako Irán, Irak a Sýria – presne tam, kde dnes tak zversky zabíja svojich protivníkov Islamský štát. Hasan vytvoril tajnú spoločnosť, ktorej centrum bolo v horách v perzskom Alamute. Ich pravidlom bolo potajomky vraždiť všetkých nepriateľov. Podarilo sa im usídliť v Sýrii, bojovali s križiakmi a zavraždili im niekoľko vodcov, napríklad grófa Raymonda z Tripolisu. Napokon ich porazili Tatári, Alamut padol a odhadom dvanásťtisíc Asasínov bolo zmasakrovaných. Sýrsku vetvu sekty porazili mameluci, bývalí otroci Osmanskej dynastie.
Existovali aj dve pomerne podobné moslimské zoskupenia, ktoré v jedenástom a dvanástom storočí dobyli Španielsko – Almoravidovia a Almohádovia. Prvá skupina začala ako niekoľko malých gangov, založených rebelantskými moslimami, ktorých inšpirovalo učenie berberského kazateľa a lídra Jahju ibn Umára. Jeho nasledovníci slávili víťazstvá v Maroku aj v Španielsku. V roku 1086 kresťanom uštedrili významnú porážku v bitke o Sacralias pri Badajoze. Dobyli aj Madrid, Lisabon a Porto. No napokon sa vláda Almoravidov zrútila, čiastočne pre pokušenia a túžbu po pohodlnom živote.
Almohádovia mali tiež korene v berberskom kmeni z Maroka. Ich zakladateľom bol Ibn Tumart, syn muža, ktorý v mešite chodil zapaľovať lampy. Koncom jedenásteho storočia začal Ibn Tumart vyzývať do útokov na vinárne a iné miesta, kde panovala „voľná morálka“. Na čelo svojich nasledovníkov postavil vynikajúceho vojaka Abd al-Mumína. Ten ich viedol až do Egypta a podnikol úspešné vojenské ťaženie v Španielsku. Ich najväčším vodcom bol však al-Mansúr, ambiciózny človek a dobrý generál. Lenže jeho nástupcu porazila aliancia kresťanských kráľov v bitke o Las Navas de Tolosa v roku 1212.
Tieto historické príklady naznačujú, že Islamský štát treba vnímať ako súčasť historického vzorca. Pohľad do dejín by mal politikom pomôcť, aby k problémom súčasnosti pristupovali vyzbrojení väčšou múdrosťou. Nie je múdre pýtať sa rokov 1939 či 1914, čo máme teraz robiť. Či však dokáže NATO prísť s takými lákadlami tisíc a jednej noci, aby z týchto moderných Almoravidov vysalo vôľu bojovať, to je zatiaľ len námet na špekulácie. Hugh Thomas/
Barón zo Swynnertonu. Narodil sa v roku 1931, študoval na Queen’s College na univerzite v Cambridgei a univerzite Sorbonne v Paríži. Bol zástupcom Británie v komisii OSN pre odzbrojenie, neskôr profesorom histórie na univerzite v Readingu a riaditeľom Centre for Policy Studies, ktoré spadalo pod premiérku Thatcherovú. Sir Thomas napísal viacero kníh, významná je kniha o španielskej občianskej vojne Spanish Civil War (1961), ale tiež Cuba or the Pursuit of Freedom (1971). Jeho poslednou knihou je World Without End: The Global Empire of Phillipe II. (2014), ktorou zakončil trilógiu zo španielskych dejín. Je ženatý, má tri deti. Publikovaný článok vyšiel v mesačníku Standpoint.
.toto nie je Churchillova vojna
Veľmi dobre sme si uvedomovali, že nová vojna, začatá v roku 1939, nie je iba pokračovaním tej vojny, ktorú, ako sme sa nazdávali, sme ukončili v roku 1918, ale že je to nový konflikt, boj proti modernému štátu s tradične organizovanou armádou, vojensky rozmiestnenou a dôsledne prepojenou po celej krajine. Nemecko v tom čase dostala pod kontrolu nová politická strana, nacisti, ale aj tí tvorili známy typ organizácie, aj keď brutálny a primitívny. Naša vlastná krajina sa v rámci vojny musela uchýliť k reorganizácii, no vzhľadom na roky 1914 až 1918 sa to odohralo spôsobom, ktorý už väčšina dospelých považovala za normálny. Pamätám si, že som videl v novinách palcový titulok WINSTON SA VRACIA, ktorý pripomínal, že Churchill bol prvým lordom admirality aj v roku1914. A tak si národ vrátane školákov mohol myslieť, že opäť bude svedkom smelých, ak aj nie vždy múdrych rozhodnutí. Zároveň sme mali tú česť, že sme nasledujúcich šesť rokov často počúvali Churchillov pôsobivý, duchaplný, aristokratický a sebaistý hlas. Ten hlas si z nacistov uťahoval rovnako často, ako ich odsudzoval za krutosť.
Charakter vojny, ktorú dnes proti nám – „Západu“ – vedie organizácia známa pod názvom Islamský štát, je celkom iný. Predovšetkým je nevyhnutné poukázať na to, že skupina, ktorá tvrdí, že obnovuje moslimský „kalifát“, je presvedčená o tom, že vedie vojnu s nami všetkými. My sami sme zatiaľ toto slovo vo vzťahu k Islamskému štátu nepoužili, je však jasné, že na to, aby spor prerástol do vojny, netreba vôľu oboch zúčastnených strán. Ak sa odohrajú ďalšie vraždy na našej pôde alebo vraždy našich priateľov, ako bola vražda Lee Rigbyho, pravdepodobne zmeníme názor. No aj tak sa neocitneme vo vojne so štátom, ako sa to stalo v rokoch 1914 a 1939. Islamský štát totiž nie je štát, je to organizácia, má efektívnu bojovú zložku, množstvo peňazí, zjavne má aj stratégiu, no hoci sám seba označuje za „kalifát“, v skutočnosti nemá viditeľných lídrov – akých majú štáty a dokonca aj väčšina teroristických bánd.
Preto je otázka, ako čeliť Islamskému štátu a ako ho nakoniec aj poraziť, pre všetky regulárne štáty takou výzvou. Túto komplikáciu ešte znásobujú styky, ktoré má Islamský štát s moslimskou populáciou v niektorých európskych štátoch – najmä, zdá sa, vo Veľkej Británii – ale aj vo Francúzsku, v Taliansku a v Nemecku. V Británii máme do činenia s provokáciami niektorých moslimských lídrov, ktorí odmietli britské tradície a nevedia o starých prísloviach – napríklad o tom, že aby tyrania prekvitala, stačí, ak spravodlivosť pomlčí. Alebo o ostrejších slovách cambridgeského básnika A. E. Housmana: „Len čuš, ty duša moja, čuš a mlč, hoc chvíľu. Vydržme dáku hodinku, nech zlo nestratí silu.“
.vráťme sa k Asasínom
Politikom sa možno bude rozhodovať lepšie, ak si spomenú, že aj v minulosti existovali puristické netolerantné moslimské hnutia. Napríklad moslimská skupina známa ako Asasíni, ktorej názov prešiel do viacerých európskych jazykov ako označenie vraha konajúceho z politických dôvodov. Asasíni boli spočiatku izmaelitská vetva šiítov, ktorú koncom 11. storočia založil Hasan-i Sabah. Pôsobili v krajinách dnes známych ako Irán, Irak a Sýria – presne tam, kde dnes tak zversky zabíja svojich protivníkov Islamský štát. Hasan vytvoril tajnú spoločnosť, ktorej centrum bolo v horách v perzskom Alamute. Ich pravidlom bolo potajomky vraždiť všetkých nepriateľov. Podarilo sa im usídliť v Sýrii, bojovali s križiakmi a zavraždili im niekoľko vodcov, napríklad grófa Raymonda z Tripolisu. Napokon ich porazili Tatári, Alamut padol a odhadom dvanásťtisíc Asasínov bolo zmasakrovaných. Sýrsku vetvu sekty porazili mameluci, bývalí otroci Osmanskej dynastie.
Existovali aj dve pomerne podobné moslimské zoskupenia, ktoré v jedenástom a dvanástom storočí dobyli Španielsko – Almoravidovia a Almohádovia. Prvá skupina začala ako niekoľko malých gangov, založených rebelantskými moslimami, ktorých inšpirovalo učenie berberského kazateľa a lídra Jahju ibn Umára. Jeho nasledovníci slávili víťazstvá v Maroku aj v Španielsku. V roku 1086 kresťanom uštedrili významnú porážku v bitke o Sacralias pri Badajoze. Dobyli aj Madrid, Lisabon a Porto. No napokon sa vláda Almoravidov zrútila, čiastočne pre pokušenia a túžbu po pohodlnom živote.
Almohádovia mali tiež korene v berberskom kmeni z Maroka. Ich zakladateľom bol Ibn Tumart, syn muža, ktorý v mešite chodil zapaľovať lampy. Koncom jedenásteho storočia začal Ibn Tumart vyzývať do útokov na vinárne a iné miesta, kde panovala „voľná morálka“. Na čelo svojich nasledovníkov postavil vynikajúceho vojaka Abd al-Mumína. Ten ich viedol až do Egypta a podnikol úspešné vojenské ťaženie v Španielsku. Ich najväčším vodcom bol však al-Mansúr, ambiciózny človek a dobrý generál. Lenže jeho nástupcu porazila aliancia kresťanských kráľov v bitke o Las Navas de Tolosa v roku 1212.
Tieto historické príklady naznačujú, že Islamský štát treba vnímať ako súčasť historického vzorca. Pohľad do dejín by mal politikom pomôcť, aby k problémom súčasnosti pristupovali vyzbrojení väčšou múdrosťou. Nie je múdre pýtať sa rokov 1939 či 1914, čo máme teraz robiť. Či však dokáže NATO prísť s takými lákadlami tisíc a jednej noci, aby z týchto moderných Almoravidov vysalo vôľu bojovať, to je zatiaľ len námet na špekulácie. Hugh Thomas/
Barón zo Swynnertonu. Narodil sa v roku 1931, študoval na Queen’s College na univerzite v Cambridgei a univerzite Sorbonne v Paríži. Bol zástupcom Británie v komisii OSN pre odzbrojenie, neskôr profesorom histórie na univerzite v Readingu a riaditeľom Centre for Policy Studies, ktoré spadalo pod premiérku Thatcherovú. Sir Thomas napísal viacero kníh, významná je kniha o španielskej občianskej vojne Spanish Civil War (1961), ale tiež Cuba or the Pursuit of Freedom (1971). Jeho poslednou knihou je World Without End: The Global Empire of Phillipe II. (2014), ktorou zakončil trilógiu zo španielskych dejín. Je ženatý, má tri deti. Publikovaný článok vyšiel v mesačníku Standpoint.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.