Smiešne je pripomínať týmto nedovzdelancom, ako Lenin v 1916 v Zürichu úprimne veril, že vnuci vtedajších členov Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany sotva uvidia revolúciu. Hoci popularita vládcov po roku 1914 klesala, nie však na kritickú úroveň a inteligencia alebo vyzývala na zjednotenie okolo trónu, ako petrohradský spisovateľ Andrejev, alebo verila iba v nástup kultúry, ako bývalý zvestovateľ revolúcie – burevestnik Maxim Gorkij.
Iné je, že vlastnú krajinu dosť dobre nepoznáme. Aj po rokoch vtĺkania historického materializmu do hláv len chabo tušíme, aké sú zákonitosti jej vývoja. Aby došlo k revolúcii, nestačí revolučná situácia – ani v ekonomike, ktorej sa nedarí, ani v politike, tej prakticky niet. Nestačí ani zlacnenie ropy a ani rast dolára, hoci aj na úroveň 50 rubľov.
Nemožno pochybovať, ak sa však pozrieme pravde priamo do očí, že revolúcia v Rusku bude a dajbože, aby nebola krvavá – veď všetky ostatné možnosti rozvoja sú zablokované a kríza sa valí plným tempom, zatiaľ čo nevyhnutná, veľakrát predpovedaná vonkajšia expanzia ju nemôže nadlho zadržať. Naopak, ona ju urobí ešte výbušnejšou. Je iba otázkou, kedy sa to národu preje. Veď bude mať toho plné zuby nie vtedy, keď sa mu minú peniaze (v deväťdesiatych rokoch vydržal predsa horšiu biedu) a dokonca ani vtedy nie, keď mu rovno do ksichtu napľujú plno treťotriednych lží.
Zunuje sa vtedy, keď sa zunuje. To znamená, že je to faktor postupnosti, chronologický, a nie ekonomický. Keď bude mať všetkého po krk. My skutočne vstupujeme do zaujímavej situácie a vysoká popularita moci nemôže nikoho oklamať. Len aby sme sa po tom všetkom neocitli síce len nakrátko, ale zato naplno v diktatúre, ako sa to v Rusku po prevratoch stáva. Keď hore veľa môžu a dolu veľmi chcú a nakoniec so všetkým skoncujú bez súdu.
Iné je, že vlastnú krajinu dosť dobre nepoznáme. Aj po rokoch vtĺkania historického materializmu do hláv len chabo tušíme, aké sú zákonitosti jej vývoja. Aby došlo k revolúcii, nestačí revolučná situácia – ani v ekonomike, ktorej sa nedarí, ani v politike, tej prakticky niet. Nestačí ani zlacnenie ropy a ani rast dolára, hoci aj na úroveň 50 rubľov.
Nemožno pochybovať, ak sa však pozrieme pravde priamo do očí, že revolúcia v Rusku bude a dajbože, aby nebola krvavá – veď všetky ostatné možnosti rozvoja sú zablokované a kríza sa valí plným tempom, zatiaľ čo nevyhnutná, veľakrát predpovedaná vonkajšia expanzia ju nemôže nadlho zadržať. Naopak, ona ju urobí ešte výbušnejšou. Je iba otázkou, kedy sa to národu preje. Veď bude mať toho plné zuby nie vtedy, keď sa mu minú peniaze (v deväťdesiatych rokoch vydržal predsa horšiu biedu) a dokonca ani vtedy nie, keď mu rovno do ksichtu napľujú plno treťotriednych lží.
Zunuje sa vtedy, keď sa zunuje. To znamená, že je to faktor postupnosti, chronologický, a nie ekonomický. Keď bude mať všetkého po krk. My skutočne vstupujeme do zaujímavej situácie a vysoká popularita moci nemôže nikoho oklamať. Len aby sme sa po tom všetkom neocitli síce len nakrátko, ale zato naplno v diktatúre, ako sa to v Rusku po prevratoch stáva. Keď hore veľa môžu a dolu veľmi chcú a nakoniec so všetkým skoncujú bez súdu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.