Všetci vieme, čo znamená, keď sa povie diera. Každý mestský človek sa minimálne raz v živote ocitol na mieste, ktoré spĺňalo všetky jej kritériá. Osamelé miesto na konci sveta, kde sa otáča autobus, kde je zopár domov, rozlezených po okolitých kopcov, kde iba výnimočne majú krčmu, prípadne starostu. Každý z nás to miesto obdivoval, pre to magické ticho, krásnu prírodu, zvieratá, tamojších ľudí, zrastených s okolitou divočinou. Nikto z nás by tam však dlhší čas nevydržal.
Lenže v skutočnosti aj na týchto miestach žijú ľudia, ktorí z rôznych dôvodov nakoniec neutiekli do veľkého sveta a zostali doma. Aj keď pre nás také miesto môže pôsobiť akokoľvek romanticky, život na kraji sveta nebýva vôbec ľahký.
Presne do takéhoto prostredia zasadil režisér Miroslav Krobot a scenárista (v civilnom povolaní psychológ) Lubomír Smékal film Díra u Hanušovic. Komorný príbeh, odohrávajúci sa v severomoravských Vikanticiach, sa u našich susedov stal jedným z hitov tohto roka. Pozrelo si ho už viac ako 140-tisíc divákov, a teraz sa konečne dostal aj k nám. Díra u Hanušovic je režijným filmovým debutom Miroslava Krobota (62). Ten je známy predovšetkým ako divadelný režisér (jeho domácou scénou je Dejvické divadlo, ale Dostojevského Idiota inscenoval napríklad v bratislavskej Astorke), no jeho výnimočné herecké kvality nakoniec objavil aj film. Krobot zažiaril vo filmoch Příbehy obyčejného šílenství, Okresní přebor, Alois Nebel či Revival, ale napríklad aj vo filme Bélu Tarra Muž z Londýna, kde je jeho hereckou partnerkou známa Tilda Swinton.
.kdyby něco, tak volé!
Díra u Hanušovic je čiastočne autobiografickým príbehom. Spolu so scenáristom Lubomírom Smékalom si obaja sadli a spolu spísali veselé príbehy, ktoré zažili ako deti, keď spoločne vyrastali v podobnom zapadákove. Krobot pôvodne rozmýšľal, že do rolí obsadí nehercov, ale nakoniec sa rozhodol, že povolá hercov z Dejvického divadla. Tí boli nútení prejsť jedinou zaťažkávajúcou skúškou – museli sa naučiť miestny dialekt tak, aby na filmovom plátne vyznel čo najdôveryhodnejšie. A tak vo filme vidíme Tatianu Vilhelmovú, Ivana Trojana alebo nášho Lukáša Latináka ako plynule a uveriteľne rozprávajú nárečím, ktoré má blízko k valaštine, no podľa tvorcov sa takto rozpráva v Zábřehu a jeho okolí, kde obaja vyrastali.
Práve dialógy v miestnej reči patria vôbec medzi najlepšie momenty v Díre u Hanušovic – „Kdyby něco, tak volé!“ namiesto „Kdyby něco, tak volej!“, – hovorí Latinák hlavnej postave filmu Marune, ktorú stvárnila Tatiana Vilhemová. Okolo nej sa krúti celý filmový príbeh. Maruna má zo všetkých nešťastníkov asi najviac rozumu, jednoducho má na viac, než aby strávila zvyšok života v diere na konci sveta. Čapuje v miestnej krčme, spáva so starostom, pretože v okolí sa nenájde poriadny chlap a ak, tak väčšinou ženatý. Okrem toho sa stará o svoju matku, keďže jej sestra (Lenka Krobotová) trávi väčšinu času ako sestrička v nemocnici. Ako jediná má pochopenie pre miestneho blázna, ktorý sa živí kopaním hrobov. V Díre u Hanušoviciach sa objavujú dvaja chlapi s traktorom, ktorí pracujú v lese, žijú v jednom dome s jednou ženou. Napriek tomu, že je manželkou jedného z nich, spáva s oboma, čo sa nakoniec ukáže ako osudové.
Díra u Hanušovic plynie tak ako čas na kraji sveta. Takmer vôbec. Kamera sa pozerá na autobus, ako prichádza skoro ráno do dediny. Dve ženy, matka a dcera, sú v kuchyni, pozerajú sa do prázdna a prežúvajú chlieb s maslom tak dlho, až to začne byť smiešne. Poloprázdna krčma sa pozerá na telku a komentuje nejaký bizarný prírodopisný dokument. Smrť je jediná vec, ktorá aspoň trochu pohne životom vo vikantickej diere.
Producent filmu Ondřej Zíma po projekcii povedal, že Krobot je jeho najstarším režisérskym debutantom. Podľa neho je réžia ako bicyklovanie, môžete sa na to stokrát dívať, ale naučíte sa to, len keď si to sami skúsite. V tomto smere Krobot ako oneskorený debutant obstál, v istom momente jeho režírovanie pripomína jeho hranie. Je typom herca, z ktorého výrazu tváre sa dá vyčítať všetko. Stačí jedna veta, výraz tváre a divák vie, na čom je. Podobne hrajú v Díre jeho kolegovia a kolegyne z divadla.
Práve oni držia film celých 110 minút nad vodou. Tatiana Vilhemová podala v postave Maruny výborný výkon, roly „sedláčok“ jej pristanú, no Vilhemová je taká skvelá herečka, že by zvládla hocijakú postavu. Svoju úlohu si zastala Simona Babčáková ako nešťastná žena v milostnom trojuholníku či Johanna Tesařová v postave „čecháčkovskej“ a panovačnej matky Maruny. Podobne Ivan Trojan ako nešťastný starosta, ktorý sa snaží postaviť si dom a trafiť jeleňa, no ani jedno, ani druhé sa mu nedarí. Alebo slovenská dvojica Ján Kožuch a Lukáš Latinák ako predstavitelia svojskej rodinnej firmy Kódl.
.krobot a Kaurismäki
V postavách na okraji života Krobotov debut pripomína filmy od fínskeho režiséra Akiho Kaurismäkiho či amerických bratov Coenovcov. Díra u Hanušovic má však jednu zásadnú chybu: chýba jej silný príbeh, ktorý by dal tomuto filmu hlbší zmysel a zabránil tak atakom driemania, ktorým je divák vystavený v druhej polovici filmu. Väčšinu času je „vikantická díra“ kulisou pre sled scénok, väčšinou s humorným podtónom, čo však v konečnom dôsledku trochu škodí tempu samotného filmu, pričom sa ani nestihneme identifikovať s jednotlivými postavami natoľko, aby sme ich prijali za svoje. Keď v Díre pri Hanušoviciach zomrie jedna z vedľajších postáv, ani nedokážeme pocítiť smútok – možno to bol aj zámer jeho tvorcov, že smrť, nech je hocijaká, medzi týmito ľuďmi stojí za spomenutie len počas obeda?
Tvorcovia filmu na záver povedali, že najväčšou silou príbehu je fakt, že nakoniec Maruna prijme svoj životný údel a zostane vo Vikanticiach s dieťaťom a chorou matkou. To je dojímavý moment, ktorý vyzerá pekne, keď sa o ňom nahlas hovorí, ale na resumé celého filmu je to akosi málo. Práve v tom sú Kaurismäkiho postavy výnimočné. Aj ony môžu byť vydedencami z okraja spoločnosti, no fínsky režisér vo svojich filmoch dokáže navodiť stav, že im držíme palce, pričom si aj v tom najväčšom marazme a bezvýchodiskových situáciách zachovávajú dôstojnosť a držia sa pravdy, lásky či svojho slova, nech to stojí, čo to stojí. Tento rozmer v Krobotovom filme chýba. Preto Díra u Hanušovic, aj keď má svoj tragický rozmer a herci v nej podávajú vysoko nadpriemerné výkony, nie je iná ako väčšina českých komédií, ktoré síce zaujmú aj pobavia, ale nakoniec aj tak v srdci zostane diera po premeškanej príležitosti.
Lenže v skutočnosti aj na týchto miestach žijú ľudia, ktorí z rôznych dôvodov nakoniec neutiekli do veľkého sveta a zostali doma. Aj keď pre nás také miesto môže pôsobiť akokoľvek romanticky, život na kraji sveta nebýva vôbec ľahký.
Presne do takéhoto prostredia zasadil režisér Miroslav Krobot a scenárista (v civilnom povolaní psychológ) Lubomír Smékal film Díra u Hanušovic. Komorný príbeh, odohrávajúci sa v severomoravských Vikanticiach, sa u našich susedov stal jedným z hitov tohto roka. Pozrelo si ho už viac ako 140-tisíc divákov, a teraz sa konečne dostal aj k nám. Díra u Hanušovic je režijným filmovým debutom Miroslava Krobota (62). Ten je známy predovšetkým ako divadelný režisér (jeho domácou scénou je Dejvické divadlo, ale Dostojevského Idiota inscenoval napríklad v bratislavskej Astorke), no jeho výnimočné herecké kvality nakoniec objavil aj film. Krobot zažiaril vo filmoch Příbehy obyčejného šílenství, Okresní přebor, Alois Nebel či Revival, ale napríklad aj vo filme Bélu Tarra Muž z Londýna, kde je jeho hereckou partnerkou známa Tilda Swinton.
.kdyby něco, tak volé!
Díra u Hanušovic je čiastočne autobiografickým príbehom. Spolu so scenáristom Lubomírom Smékalom si obaja sadli a spolu spísali veselé príbehy, ktoré zažili ako deti, keď spoločne vyrastali v podobnom zapadákove. Krobot pôvodne rozmýšľal, že do rolí obsadí nehercov, ale nakoniec sa rozhodol, že povolá hercov z Dejvického divadla. Tí boli nútení prejsť jedinou zaťažkávajúcou skúškou – museli sa naučiť miestny dialekt tak, aby na filmovom plátne vyznel čo najdôveryhodnejšie. A tak vo filme vidíme Tatianu Vilhelmovú, Ivana Trojana alebo nášho Lukáša Latináka ako plynule a uveriteľne rozprávajú nárečím, ktoré má blízko k valaštine, no podľa tvorcov sa takto rozpráva v Zábřehu a jeho okolí, kde obaja vyrastali.
Práve dialógy v miestnej reči patria vôbec medzi najlepšie momenty v Díre u Hanušovic – „Kdyby něco, tak volé!“ namiesto „Kdyby něco, tak volej!“, – hovorí Latinák hlavnej postave filmu Marune, ktorú stvárnila Tatiana Vilhemová. Okolo nej sa krúti celý filmový príbeh. Maruna má zo všetkých nešťastníkov asi najviac rozumu, jednoducho má na viac, než aby strávila zvyšok života v diere na konci sveta. Čapuje v miestnej krčme, spáva so starostom, pretože v okolí sa nenájde poriadny chlap a ak, tak väčšinou ženatý. Okrem toho sa stará o svoju matku, keďže jej sestra (Lenka Krobotová) trávi väčšinu času ako sestrička v nemocnici. Ako jediná má pochopenie pre miestneho blázna, ktorý sa živí kopaním hrobov. V Díre u Hanušoviciach sa objavujú dvaja chlapi s traktorom, ktorí pracujú v lese, žijú v jednom dome s jednou ženou. Napriek tomu, že je manželkou jedného z nich, spáva s oboma, čo sa nakoniec ukáže ako osudové.
Díra u Hanušovic plynie tak ako čas na kraji sveta. Takmer vôbec. Kamera sa pozerá na autobus, ako prichádza skoro ráno do dediny. Dve ženy, matka a dcera, sú v kuchyni, pozerajú sa do prázdna a prežúvajú chlieb s maslom tak dlho, až to začne byť smiešne. Poloprázdna krčma sa pozerá na telku a komentuje nejaký bizarný prírodopisný dokument. Smrť je jediná vec, ktorá aspoň trochu pohne životom vo vikantickej diere.
Producent filmu Ondřej Zíma po projekcii povedal, že Krobot je jeho najstarším režisérskym debutantom. Podľa neho je réžia ako bicyklovanie, môžete sa na to stokrát dívať, ale naučíte sa to, len keď si to sami skúsite. V tomto smere Krobot ako oneskorený debutant obstál, v istom momente jeho režírovanie pripomína jeho hranie. Je typom herca, z ktorého výrazu tváre sa dá vyčítať všetko. Stačí jedna veta, výraz tváre a divák vie, na čom je. Podobne hrajú v Díre jeho kolegovia a kolegyne z divadla.
Práve oni držia film celých 110 minút nad vodou. Tatiana Vilhemová podala v postave Maruny výborný výkon, roly „sedláčok“ jej pristanú, no Vilhemová je taká skvelá herečka, že by zvládla hocijakú postavu. Svoju úlohu si zastala Simona Babčáková ako nešťastná žena v milostnom trojuholníku či Johanna Tesařová v postave „čecháčkovskej“ a panovačnej matky Maruny. Podobne Ivan Trojan ako nešťastný starosta, ktorý sa snaží postaviť si dom a trafiť jeleňa, no ani jedno, ani druhé sa mu nedarí. Alebo slovenská dvojica Ján Kožuch a Lukáš Latinák ako predstavitelia svojskej rodinnej firmy Kódl.
.krobot a Kaurismäki
V postavách na okraji života Krobotov debut pripomína filmy od fínskeho režiséra Akiho Kaurismäkiho či amerických bratov Coenovcov. Díra u Hanušovic má však jednu zásadnú chybu: chýba jej silný príbeh, ktorý by dal tomuto filmu hlbší zmysel a zabránil tak atakom driemania, ktorým je divák vystavený v druhej polovici filmu. Väčšinu času je „vikantická díra“ kulisou pre sled scénok, väčšinou s humorným podtónom, čo však v konečnom dôsledku trochu škodí tempu samotného filmu, pričom sa ani nestihneme identifikovať s jednotlivými postavami natoľko, aby sme ich prijali za svoje. Keď v Díre pri Hanušoviciach zomrie jedna z vedľajších postáv, ani nedokážeme pocítiť smútok – možno to bol aj zámer jeho tvorcov, že smrť, nech je hocijaká, medzi týmito ľuďmi stojí za spomenutie len počas obeda?
Tvorcovia filmu na záver povedali, že najväčšou silou príbehu je fakt, že nakoniec Maruna prijme svoj životný údel a zostane vo Vikanticiach s dieťaťom a chorou matkou. To je dojímavý moment, ktorý vyzerá pekne, keď sa o ňom nahlas hovorí, ale na resumé celého filmu je to akosi málo. Práve v tom sú Kaurismäkiho postavy výnimočné. Aj ony môžu byť vydedencami z okraja spoločnosti, no fínsky režisér vo svojich filmoch dokáže navodiť stav, že im držíme palce, pričom si aj v tom najväčšom marazme a bezvýchodiskových situáciách zachovávajú dôstojnosť a držia sa pravdy, lásky či svojho slova, nech to stojí, čo to stojí. Tento rozmer v Krobotovom filme chýba. Preto Díra u Hanušovic, aj keď má svoj tragický rozmer a herci v nej podávajú vysoko nadpriemerné výkony, nie je iná ako väčšina českých komédií, ktoré síce zaujmú aj pobavia, ale nakoniec aj tak v srdci zostane diera po premeškanej príležitosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.