Sedím najmä za počítačom.
Moja dcéra nevie pochopiť, čo som to za módna návrhárka. Smutná pravda je, že na kreatívny proces mám najmenej času, aj keď je to to najväčšie „vzrúšo“ a vyvažuje všetky tie iné veci, ktoré mi berú čas. V tvorbe sa zameriavam na pleteniny, páči sa mi, ako priadza zmení tvar a získa funkciu. Keď vidím vlnu, musím ju kúpiť, vôbec nič z nej nemusím upliesť, stačí sa mi na ňu kukať.
Nie som na materskej dovolenke.
Firma, ozetko, rozbehnuté projekty, kto by to urobil za mňa? Mám tri deti, keď s nimi celý deň nie som, mám výčitky svedomia a snažím sa im to potom vynahradiť. S tou najmenšou, keď pracujem, je muž, mama, svokra, snažíme sa to polepiť, alebo ju vláčim so sebou. Chýba mi materská, závidím ženám, ktoré môžu ísť s kočíkom pomalým krokom. Mojím snom je byť celý deň v posteli a ani sa neprezliecť, ani zuby neumyť. Rada by som bola lenivá, keby som nemusela urobiť všetko to, čo som si sama naordinovala.
Nemám žiadny rituál.
Mňa by nemohli špióni zastreliť vďaka tomu, že som v nejakom čase pravidelne na nejakom mieste. Ani len bielizeň nevešiam rovnako, gaťky sa dajú všelijako sušiť. Povedala by som aj, že chodím rada von, ale muž by sa mi vysmial, tvrdí, že nepoužívam priestor. Nestíham. Ale rada chodím so psom, rada tiež lyžujem. Nikdy som však nešportovala závodne, aj keď to po mne chceli. Dobre mi išiel beh aj plávanie, ale taký stres som mala pri odrátavaní na štarte, že som sa nevedela nadýchnuť. Nemám motiváciu súťažiť, ani na kopci nemusím byť prvá dole.
Viem sa veľmi dobre vyhovárať.
Napríklad, keď niekam veľmi meškám. Mám vždy pocit, že moja výhovorka je objektívna, lebo dôvod meškania je reálny. Meškám, LEBO mám malé dieťa (vidíte, objektívna!) a nemôžem si manažovať čas stopercentne. Keď sama prídem presne, moje predošlé meškania sa mi v hlave vymažú a ja sa hnevám, že niekto iný plytvá mojím časom.
V obliekaní uprednostňujem lokálne značky, pretože viem, kto to robil.
Keď viem, že túto čelenku robila Slávka z Hogo Fogo zvlášť pre mňa, tak ju nosím radšej. Alebo taký Buffet Clothing či tenisky českej značky Botas, s ktorou začali spolupracovať mladí dizajnéri, výborný biznis koncept urobili, už sa otvárajú obchody, predáva sa to, super. Či sú aj pohodlné? Iste!
Vytáča ma obmedzenosť.
Keď ľudia nemajú otvorenú myseľ, keď hovoria iné, ako si myslia, a neprajnosť. Bola som účastníkom debaty, keď sme sa s tými druhými vôbec nezhodli, vyzeralo to fatálne, ale nakoniec sme došli k výsledku. Ľudia, keď sa chcú dohodnúť, vedia sa dohodnúť, aj keď majú iný názor. Ale ak sa nechcú dohodnúť, ani za svet nie, tak sa jedujem, rozprávam o tom dokola, tí čo sú pri mne, si musia celú anabázu vypočuť. Keď už neviem, ako ďalej, hovorím si, že problémy sú skryté príležitosti. To mi pomáha, lebo príležitosť ma veľmi motivuje, neviem nikdy povedať nie.
Nešli sme žiť do Austrálie, aj keď sme už boli rozhodnutí.
Krátko pred odchodom sme si povedali, že tu tomu ešte dáme šancu, že to tu má zmysel, máme skúsenosti, ktoré ľudia nemajú a mohli by ich využiť, že by sme mohli posunúť spoločnosť ďalej. Niekedy si vyčítam, že sme to mali urobiť, lebo by sme niektoré veci nemuseli riešiť, no ale tam by sme riešili zase niečo iné. S tým budeme žiť, kým sa tam naozaj nevytrepeme.
Moja dcéra nevie pochopiť, čo som to za módna návrhárka. Smutná pravda je, že na kreatívny proces mám najmenej času, aj keď je to to najväčšie „vzrúšo“ a vyvažuje všetky tie iné veci, ktoré mi berú čas. V tvorbe sa zameriavam na pleteniny, páči sa mi, ako priadza zmení tvar a získa funkciu. Keď vidím vlnu, musím ju kúpiť, vôbec nič z nej nemusím upliesť, stačí sa mi na ňu kukať.
Nie som na materskej dovolenke.
Firma, ozetko, rozbehnuté projekty, kto by to urobil za mňa? Mám tri deti, keď s nimi celý deň nie som, mám výčitky svedomia a snažím sa im to potom vynahradiť. S tou najmenšou, keď pracujem, je muž, mama, svokra, snažíme sa to polepiť, alebo ju vláčim so sebou. Chýba mi materská, závidím ženám, ktoré môžu ísť s kočíkom pomalým krokom. Mojím snom je byť celý deň v posteli a ani sa neprezliecť, ani zuby neumyť. Rada by som bola lenivá, keby som nemusela urobiť všetko to, čo som si sama naordinovala.
Nemám žiadny rituál.
Mňa by nemohli špióni zastreliť vďaka tomu, že som v nejakom čase pravidelne na nejakom mieste. Ani len bielizeň nevešiam rovnako, gaťky sa dajú všelijako sušiť. Povedala by som aj, že chodím rada von, ale muž by sa mi vysmial, tvrdí, že nepoužívam priestor. Nestíham. Ale rada chodím so psom, rada tiež lyžujem. Nikdy som však nešportovala závodne, aj keď to po mne chceli. Dobre mi išiel beh aj plávanie, ale taký stres som mala pri odrátavaní na štarte, že som sa nevedela nadýchnuť. Nemám motiváciu súťažiť, ani na kopci nemusím byť prvá dole.
Viem sa veľmi dobre vyhovárať.
Napríklad, keď niekam veľmi meškám. Mám vždy pocit, že moja výhovorka je objektívna, lebo dôvod meškania je reálny. Meškám, LEBO mám malé dieťa (vidíte, objektívna!) a nemôžem si manažovať čas stopercentne. Keď sama prídem presne, moje predošlé meškania sa mi v hlave vymažú a ja sa hnevám, že niekto iný plytvá mojím časom.
V obliekaní uprednostňujem lokálne značky, pretože viem, kto to robil.
Keď viem, že túto čelenku robila Slávka z Hogo Fogo zvlášť pre mňa, tak ju nosím radšej. Alebo taký Buffet Clothing či tenisky českej značky Botas, s ktorou začali spolupracovať mladí dizajnéri, výborný biznis koncept urobili, už sa otvárajú obchody, predáva sa to, super. Či sú aj pohodlné? Iste!
Vytáča ma obmedzenosť.
Keď ľudia nemajú otvorenú myseľ, keď hovoria iné, ako si myslia, a neprajnosť. Bola som účastníkom debaty, keď sme sa s tými druhými vôbec nezhodli, vyzeralo to fatálne, ale nakoniec sme došli k výsledku. Ľudia, keď sa chcú dohodnúť, vedia sa dohodnúť, aj keď majú iný názor. Ale ak sa nechcú dohodnúť, ani za svet nie, tak sa jedujem, rozprávam o tom dokola, tí čo sú pri mne, si musia celú anabázu vypočuť. Keď už neviem, ako ďalej, hovorím si, že problémy sú skryté príležitosti. To mi pomáha, lebo príležitosť ma veľmi motivuje, neviem nikdy povedať nie.
Nešli sme žiť do Austrálie, aj keď sme už boli rozhodnutí.
Krátko pred odchodom sme si povedali, že tu tomu ešte dáme šancu, že to tu má zmysel, máme skúsenosti, ktoré ľudia nemajú a mohli by ich využiť, že by sme mohli posunúť spoločnosť ďalej. Niekedy si vyčítam, že sme to mali urobiť, lebo by sme niektoré veci nemuseli riešiť, no ale tam by sme riešili zase niečo iné. S tým budeme žiť, kým sa tam naozaj nevytrepeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.