Obrázky s patinou pribúdajú, ľudia vyberajú perly zo súkromných albumov a stránky o minulosti čohokoľvek ich ochotne sústreďujú. Nie každý tam chodí za spomienkami, niektorých páli súčasný stav toho, čo zobrazujú archívne fotky. Vznikajú debatné krúžky, plné podkutých architektov a odborníkov na územné plánovanie, ktorých je skoro toľko, ako hokejových trénerov a politických analytikov v iných diskusiách. Raz sú staré časy dobré a zlaté, inokedy ťažké a temné, rovnaké hodnotenia padajú aj na adresu prítomnosti. Obsah býva horľavo subjektívny a dobre tomu tak, ľudia citovo farebné diskusie o minulosti zbožňujú. A čo má byť, spýta sa bežný obyvateľ sociálnej siete, keď pozabudne, že tento vesmír môže byť pre hŕstku jedincov stále neznámy, hoci to znie ako z roku meruôsmeho.
Jedna taká nepopísaná duša raz dostane výzvu, aby prispela do nostalgického fóra o jej rodnom meste. Ďaleko odtiaľ pani Dada, tak jej hovoria, spakruky odmietne, internetom roky vzdoruje a nebude na tom nič meniť. No zverejnené fotky sú úžasné, možno ich niekedy prekliká. Možno aj hneď. Medzi skvostami objaví takú, ktorú nikdy nevidela. Sú na nej jej rodičia. Nasleduje mechanizmus, ktorý sa v človeku zvykne spustiť, keď ho zasiahne dôverne známy kus minulosti. Možno raz niekto tento spomienkizmus a vplyv retra na ľudský organizmus popíše. Figurantke Dade ostane pekne a nanič zároveň, váha týždeň, spraví zoznam plusov a mínusov, váha ešte dva, no vo finále prihlasovací formulár predsa vyplní. Keď už je dnu, dostane vysvetlenie pozadia rodičovskej fotky a na revanš, so susedovou asistenciou, prihodí záber už neexistujúceho kúpaliska s príhodou, ako na ňom trénovala rozmaznaných skalárov z akvária.
Kým oľutuje, čo vyviedla, vyskočí. Prvá reakcia. Nadšená. Potom ďalšie a jej sa robia bodky pred očami. Diskutéri tlieskajú, roky nevidení známi sa pripomínajú v pošte. Dada za svet nechápe, veď sa len banálne podelila o pocit z miesta, ktoré jej chýba. Čitateľom zasa chýba originalita a vtip a zhodne drankajú – viac! Dada chytí takú rukavicu ako veľký záväzok, nechce sklamať ani nudiť, tak nové príspevky tvorí s profi vážnosťou. Prekope rodinný archív, vyberá zábery s príbehmi, píše, škrtá a po prefabulovaných nociach zabúda prihlasovacie heslo, ešteže muž ho má podčiarknuté v kalendári.
Si skvelá, chceme knihu, kričí jej fanklub. Ona testuje samu seba, aké je to reálne, až kým ju nezavolá na kávu Rowlingová. A potom ju zo vzdušných zámkov ľadovou sprchou vydurí istá osoba z jednej jej uverejnenej fotky, ktorá sa dôrazne ohradí, že ešte nie je taká stará, aby sa našla vo verejnom archíve. Dada sa hlboko ospravedlní a bilancuje, koho všetkého sa ešte mohla dotknúť. Na zásobu čerstvých príspevkov sa zrazu pozerá cez prsty, ktoré zato intenzívne svrbia. V práci, s blokovanými sociálnymi sieťami, vyletuje z kancelárie a úchytkom kontroluje, ako to ide o nej bez nej. Diskutéri sa zatiaľ chytia okrajovej drobnosti a roztočia slovnú prestrelku s takými osobnými útokmi, až Dada svoju antológiu zmaže a zvažuje útek na lazy. Syn povie, vitaj na internete, vnuk poučí o virtuálnych hejteroch, svokra zhabe počítač. Presne vo chvíli, keď lokálna telka z rodného mesta prosí hviezdnu kronikárku o rozhovor. Zlomia ju, ako inak, no hviezda v tŕpnutí z výsledku na tie lazy naozaj zmizne. V azyle chaty sa nadýchne a opatrne načrtne kapitoly budúcej knihy.
.autorka je scenáristka.
Jedna taká nepopísaná duša raz dostane výzvu, aby prispela do nostalgického fóra o jej rodnom meste. Ďaleko odtiaľ pani Dada, tak jej hovoria, spakruky odmietne, internetom roky vzdoruje a nebude na tom nič meniť. No zverejnené fotky sú úžasné, možno ich niekedy prekliká. Možno aj hneď. Medzi skvostami objaví takú, ktorú nikdy nevidela. Sú na nej jej rodičia. Nasleduje mechanizmus, ktorý sa v človeku zvykne spustiť, keď ho zasiahne dôverne známy kus minulosti. Možno raz niekto tento spomienkizmus a vplyv retra na ľudský organizmus popíše. Figurantke Dade ostane pekne a nanič zároveň, váha týždeň, spraví zoznam plusov a mínusov, váha ešte dva, no vo finále prihlasovací formulár predsa vyplní. Keď už je dnu, dostane vysvetlenie pozadia rodičovskej fotky a na revanš, so susedovou asistenciou, prihodí záber už neexistujúceho kúpaliska s príhodou, ako na ňom trénovala rozmaznaných skalárov z akvária.
Kým oľutuje, čo vyviedla, vyskočí. Prvá reakcia. Nadšená. Potom ďalšie a jej sa robia bodky pred očami. Diskutéri tlieskajú, roky nevidení známi sa pripomínajú v pošte. Dada za svet nechápe, veď sa len banálne podelila o pocit z miesta, ktoré jej chýba. Čitateľom zasa chýba originalita a vtip a zhodne drankajú – viac! Dada chytí takú rukavicu ako veľký záväzok, nechce sklamať ani nudiť, tak nové príspevky tvorí s profi vážnosťou. Prekope rodinný archív, vyberá zábery s príbehmi, píše, škrtá a po prefabulovaných nociach zabúda prihlasovacie heslo, ešteže muž ho má podčiarknuté v kalendári.
Si skvelá, chceme knihu, kričí jej fanklub. Ona testuje samu seba, aké je to reálne, až kým ju nezavolá na kávu Rowlingová. A potom ju zo vzdušných zámkov ľadovou sprchou vydurí istá osoba z jednej jej uverejnenej fotky, ktorá sa dôrazne ohradí, že ešte nie je taká stará, aby sa našla vo verejnom archíve. Dada sa hlboko ospravedlní a bilancuje, koho všetkého sa ešte mohla dotknúť. Na zásobu čerstvých príspevkov sa zrazu pozerá cez prsty, ktoré zato intenzívne svrbia. V práci, s blokovanými sociálnymi sieťami, vyletuje z kancelárie a úchytkom kontroluje, ako to ide o nej bez nej. Diskutéri sa zatiaľ chytia okrajovej drobnosti a roztočia slovnú prestrelku s takými osobnými útokmi, až Dada svoju antológiu zmaže a zvažuje útek na lazy. Syn povie, vitaj na internete, vnuk poučí o virtuálnych hejteroch, svokra zhabe počítač. Presne vo chvíli, keď lokálna telka z rodného mesta prosí hviezdnu kronikárku o rozhovor. Zlomia ju, ako inak, no hviezda v tŕpnutí z výsledku na tie lazy naozaj zmizne. V azyle chaty sa nadýchne a opatrne načrtne kapitoly budúcej knihy.
.autorka je scenáristka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.