Rozumy Tomáša Uleja

Anna vedie Alianciu nezávislých regionálnych vydavateľstiev, ktorá združuje 70 nezávislých, čítaj neputinovských periodík v Rusku. Na webe našla moje články a napísala mi mail. Vraj sa jej páči, ako som niektoré ťažké témy vysvetlil ľahko, a poprosila ma, či by som pre ich médiá neurobil cez internet prednášku. S radosťou som súhlasil a o pár dní som sa našiel, ako s Vladimírom, jej usilovným pomocníkom, testujeme pripojenie pred prvou z prednášok. V preklade to znamená, že sa ma Vladimír snažil po anglicky navigovať na stránke plnej azbuky a vysvetliť, kde zapnem mikrofón, kde vypnem webovú kameru a kde nahrám svoju prezentáciu. Keď Vladimírovi ani po dvadsiatich sekundách nešlo naskočiť anglické slovíčko a ja pre ešte chudobnejšiu angličtinu ako je tá jeho, som mu nedokázal pomôcť, došlo mi, prečo sme bratské národy. V tom smiechu bolo veľa panslavskej vzájomnosti.
Od Anny sa dozvedám, že prednáška nemôže byť poobede, lebo na Sibíri, odkiaľ tiež budú poslucháči, je o osem hodín viac ako na Slovensku, a tiež, že nemá veľký zmysel čokoľvek plánovať, veď nikto nevie, čo bude o pár dní. S prekladateľkou Tatianou hovoríme o Rusku a ja zisťujem, že toho viem málo o tom, aké to je v krajine zlé. Do svojej prezentácie dávam všetko, nech im aspoň trochu pomôžem, aj keď šípim, že to ťažko čokoľvek zmení.
Nakoniec prednášam asi pre pätnásť redakcií v Rusku od Moskvy po Sibír, ale z prednášky si neodnášam žiadne zážitky – všetci počúvajú, hovorím len ja.  Po prvej prednáške sa ukrajinský novinár na Facebooku pýta ruskej organizátorky, či sa môže pridať na ďalšiu prednášku, aj keď nie je určená pre neho. Samozrejme, môže, odpisuje mu.
Kým ich predstavitelia vedú vojnu, na mojom webinári robia ľudia z oboch krajín to, čo sa dá robiť pri slabom internetovom pripojení – sú ticho a spoločne počúvajú.