Jednou z mŕtvych bola Sakine Cansiz, ktorá patrila k zakladateľskej generácii Kurdskej strany práce, v Turecku bola začas za pôsobenie v KSP väznená, od roku 2007 bývala v Paríži a stále bola pravou rukou lídra KSP Abdulláha Ocalana, ktorý si v Turecku odpykáva doživotný trest. Druhé dve ženy, Fidan Dogan a Leyla Sylemez, boli jej blízke spolupracovníčky, takisto kurdské aktivistky. Hlavným cieľom atentátu bola pravdepodobne Cansizová. Smrť Doganovej a Sylemezovej mohla byť aj tragická náhoda – viaceré médiá priniesli domnienku, že obe sa jednoducho ocitli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Vrah – vrahovia? – však podľa všetkého išiel naisto. Budova Kurdského informačného centra, ktoré sídli v chudobnej štvrti obývanej najmä prisťahovalcami, nebola zvonku označená. Dalo sa do nej dostať iba po zadaní číselného kódu, alebo ak návštevníka vpustili zvnútra. Kancelária, v ktorej sa telá našli, bola zvonka zamknutá. Poloha tiel a guliek v nich jasne vypovedala o tom, že nešlo o vyčíňanie nejakého pristihnutého lupiča, ale chladnokrvnú popravu. Kurdi z vraždy okamžite obvinili turecké tajné služby. Turecké oficiálne miesta to popreli a vyhlásili, že smrť troch žien majú nepochybne na svedomí nepriateľské frakcie v rámci samotných kurdských kruhov. Francúzsky minister vnútra od začiatku nevylúčil nijakú hypotézu, potvrdil len, že to bola „nepochybne poprava“.
Napriek snahe vyšetrovateľských tímov z viacerých štátov zostáva prípad nevyriešený. Zato celkom nedávno, začiatkom októbra 2014, sa v nemeckom týždenníku Der Spiegel objavili tvrdenia o silných dôkazoch, ktoré získali nemeckí vyšetrovatelia, že za krviprelievaním na Rue La Fayette naozaj môžu byť turecké tajné služby. Presnejšie, ich „jastrabie jadro“, ktoré s nevôľou sledovalo, ako turecká vláda a zástupcovia kurdskej menšiny v Turecku postupne, neochotne, ale predsa nachádzajú spoločnú reč. Nemecké tajné služby majú v tejto veci voči svojim tureckým kolegom také silné podozrenie, že s nimi prerušili spoluprácu, hoci dovtedy spoločne monitorovali aktivity KSP a odovzdávali si navzájom relevantné informácie.
.turci medzi dvoma hrozbami
Celý prípad je ilustráciou dlhodobo napätého vzťahu Kurdov a Turecka, ale aj Európy. Kurdská strana práce bola totiž zaradená na zoznam teroristických organizácií nielen v Turecku, ale aj v Nemecku a vôbec v celej EÚ. A hoci táto organizácia v posledných rokoch pritlmila svoje aktivity a buduje si umiernenejší imidž, jej dejiny a identitu formoval nielen boj o sebaurčenie Kurdov, s ktorým je možné sympatizovať, ale aj násilie a extrémna ideológia, s ktorými sa stotožniť naozaj nemožno. Druhá vec je, že Kurdi, nazývaní aj najväčším národom bez štátu, dlhodobo so svojimi požiadavkami narážajú na múr odmietania. To platí nielen v Turecku, ale tam sa tieto spory prejavujú najmä v týchto týždňoch najvypuklejšie – lebo z druhej strany tureckej hranice, na sýrskom území, prebiehajú boje medzi brutálnymi džihádistami z organizácie Islamský štát a Kurdmi, ktorí v tejto časti Sýrie dlhodobo žijú. Západ v strachu pred postupujúcimi hordami bojovníkov IS apeluje na Turecko, aby vojensky podporilo Kurdov a uštedrilo tak Islamskému štátu vážnejšiu ranu, než mu môžu zasadiť len vzdušné útoky koalície. Turecko však váha – ocitlo sa medzi dvoma mlynskými kameňmi. Z jednej strany na Ankaru tlačí hrozba Islamského štátu. Z druhej strany však predstavujú riziko sami Kurdi, ktorých Turecká republika v nijakom prípade nemôže považovať za svojich priateľov. Turecká vláda má strach, že ak Kurdi zvíťazia, naberú odvahu a motiváciu (a navyše západnú podporu) a vystupňujú svoje požiadavky na autonómiu, prípadne sa vrátia k požiadavke samostatného štátu, ktorú už oficiálna línia Kurdskej strany práce dávnejšie opustila. Kurdská menšina v Turecku sa však už teraz aktivizovala. Rozbúril ju hnev na nečinnosť tureckej armády, ktorá zatiaľ iba sleduje boje o kurdsko-sýrske mesto Kobane. Zrážky medzi protestujúcimi Kurdmi v Turecku a políciou sú na dennom poriadku a už pri nich zahynuli desiatky ľudí. Kurdskí bojovníci po týchto zrážkach napádali turecké vojenské stanovištia na juhovýchode Turecka a turecká armáda reagovala bombardovaním ich pozícií.
.tridsať miliónov páriov
Je to celé jeden silný dejinný paradox. Západ už desaťročia o kurdskom probléme veľmi nechcel počúvať, prípadne jeho existenciu uznával len preto, lebo Kurdská strana práce predstavovala nezanedbateľného hráča na fronte, kde bojujú svoje skryté vojny tajné služby. O nejaké zásadné riešenie kurdskej otázky však svet prejavoval minimálny záujem. Kurdi boli dlho páriovia Európy aj Ázie (a toto postavenie ich dohnalo až k terorizmu, čím vznikol začarovaný kruh, v ktorom sa ťažko hľadal priestor pre porozumenie). No teraz sa zrazu stali nádejou Západu, hrdinami, čo majú zastaviť Islamský štát a jeho zverstvá, nepustiť ho za hranicu členského štátu NATO (Turecka). A najlepšie by bolo, keby rovno účinne zvrátili dynamiku konfliktu, v ktorom zatiaľ IS víťazí. Veľké očakávania? Pozrime sa najskôr na to, kto títo Kurdi sú.
Ich počet sa odhaduje na tridsať miliónov, hovoria kurdským jazykom, ktorý patrí k iránskej vetve indoeurópskych jazykov, ale o ich presnom pôvode sa medzi odborníkmi vedú spory. Niektorí ich na základe filologických a historických argumentov považujú za potomkov Médov, ktorí prišli na územie na severozápade dnešného Iránu a juhovýchode dnešného Turecka asi tisíc rokov pred Kristom. Dnešní Kurdi obývajú región nazývaný Kurdistan, ktorý sa rozprestiera na území štátov Irán, Irak, Sýria a Turecko. Najviac ich žije v Turecku. (CIA World Factbook uvádza počet 14 miliónov, turecké vládne zdroje počet 12 miliónov a 600-tisíc, podľa kurdských nacionalistov je to až 20 až 25 miliónov.)
Kurdi boli v priebehu dejín rozdrobení, zažívali obdobia útlaku, ale aj prosperity. Ich identita bola viac-menej kmeňová a celistvejší pojem kurdského národa vznikol až v období, keď sa rozpadla Osmanská ríša, štátny útvar, ktorý snahy o kurdskú nezávislosť potláčal politikou biča a cukru. V posledných desaťročiach jestvovania tejto ríše nadobudli Kurdi lepšie postavenie, ale po rozpade impéria sa ocitli na začiatku. Po prvej svetovej vojne vypuklo viacero kurdských protitureckých povstaní. Vznik moderného Turecka, sekulárne trendy v spoločnosti a silný turecký nacionalizmus Kurdom nevyhovoval. Vláde šlo o to, aby svoje obyvateľstvo etnicky zjednotila. Dochádzalo k zabíjaniu príslušníkov menšín, aj Kurdov. Západ Kurdom, ktorí sa stále usilovali o nezávislosť, pôvodne sľuboval podporu, tá však neprišla. Až v päťdesiatych rokoch 20. storočia sa Kurdi v rámci Turecka politicky trochu etablovali. Objavila sa nádej, že touto cestou dospejú k realizácii svojich požiadaviek. V roku 1960 však prišiel vojenský prevrat, ktorý zastavil sľubný vývoj . V sedemdesiatych rokoch sa Kurdi vydali cestou marxizmu-leninizmu, ktorý sa stal v spojení s tradičným nacionalizmom ich hlavnou ideológiou. Jej nositeľkou bola najmä Kurdská strana práce, ktorá vznikla v roku 1978 – založil ju už spomínaný Abdulláh Ocalan. KSP bojovala nielen proti tureckej vláde, ale aj proti tým Kurdom, ktorých považovala za kolaborantov s Tureckou republikou. K jej metódam patrili atentáty, pouličné boje, výtržnosti, neskôr sa pridali samovražedné atentáty. Od roku 1984 sa bojovníci z KSP zamerali najmä na ciele z tureckých úradov a infraštruktúry, ale útočili aj na civilné ciele. V osemdesiatych rokoch využívali Kurdi v Iraku situáciu, ktorá vznikla počas vojny s Iránom, aj na cezhraničné útoky na turecké ciele. V deväťdesiatych rokoch zase Turecko otvorilo hranice s Irakom, aby prijalo utečencov, s ktorými prišli aj bojovníci KSP.
.mierový proces mnohí nechcú
V roku 1999 bol na africkej pôde zatknutý zakladateľ KSP Abdulláh Ocalan (po úspešnej operácii tureckej tajnej služby MIT, ktorá ho zajala, keď ho z gréckej ambasády v Keni presúvali na letisko). Ocalana si vtedy už dávnejšie ako horúci zemiak podávali európske štáty. Nevedeli sa rozhodnúť, či ho vydajú do Turecka, kde stav ľudských práv nedával nádej na férový proces, alebo sa zapletú do ochrany lídra teroristickej organizácie. K zadržaniu Ocalana pomohli aj informácie z amerických tajných služieb.
Ocalan bol v Turecku odsúdený na doživotie. Jeho uväznenie zohralo rolu v postupnej premene KSP, ktorá sa pod vplyvom Ocalanových vyhlásení spoza mreží vzdáva marxizmu-leninizmu. Ocalan je zároveň aktívny v mierových rozhovoroch s tureckou vládou – tá totiž po desaťročiach boja porozumela, že len silová cesta k riešeniu kurdského problému nevedie. A hoci turecká vláda sa do diplomatického riešenia púšťa po malých krôčikoch, predsa len nastáva aký-taký pokrok. Problém je v tom, že mierový proces nie je po chuti ani všetkým Kurdom, ani všetkým Turkom. Radikálnym Kurdom prekáža, že KSP sa oficiálne vzdala požiadavky na spoločný štát. Radikálni tureckí nacionalisti zase nemôžu stráviť predstavu, že Kurdom bude vláda robiť ústupky. Aj vražda troch kurdských aktivistiek v Paríži bola zrejme výsledkom tejto nespokojnosti, hoci dokázať, či sú za ňou radikáli tureckí, alebo kurdskí, nebude jednoduché.
KSP je stále na zozname teroristických organizácií, no turecká vláda čelí obviňovaniu z porušovania ľudských práv a z nerešpektovania menšín, nielen národnostných, ale aj náboženských. Sympatie Západu voči Kurdom stúpajú. Kurdi dúfajú, že to pomôže ich politickým požiadavkám. Západu však momentálne ide najmä o boj proti Islamskému štátu. Čo bude po ňom, aj keby Kurdi, s prípadnou pomocou Turkov, pri Kobane nad IS zvíťazili? Nevedno. Vzťahy medzi Turkami a Kurdmi sa totiž opäť vyhrocujú, a to práve v situácii, keď svet dúfa, že budú bok po boku bojovať proti spoločnému nepriateľovi. Tak jednoducho však táto rovnica nikdy nestála.
Napriek snahe vyšetrovateľských tímov z viacerých štátov zostáva prípad nevyriešený. Zato celkom nedávno, začiatkom októbra 2014, sa v nemeckom týždenníku Der Spiegel objavili tvrdenia o silných dôkazoch, ktoré získali nemeckí vyšetrovatelia, že za krviprelievaním na Rue La Fayette naozaj môžu byť turecké tajné služby. Presnejšie, ich „jastrabie jadro“, ktoré s nevôľou sledovalo, ako turecká vláda a zástupcovia kurdskej menšiny v Turecku postupne, neochotne, ale predsa nachádzajú spoločnú reč. Nemecké tajné služby majú v tejto veci voči svojim tureckým kolegom také silné podozrenie, že s nimi prerušili spoluprácu, hoci dovtedy spoločne monitorovali aktivity KSP a odovzdávali si navzájom relevantné informácie.
.turci medzi dvoma hrozbami
Celý prípad je ilustráciou dlhodobo napätého vzťahu Kurdov a Turecka, ale aj Európy. Kurdská strana práce bola totiž zaradená na zoznam teroristických organizácií nielen v Turecku, ale aj v Nemecku a vôbec v celej EÚ. A hoci táto organizácia v posledných rokoch pritlmila svoje aktivity a buduje si umiernenejší imidž, jej dejiny a identitu formoval nielen boj o sebaurčenie Kurdov, s ktorým je možné sympatizovať, ale aj násilie a extrémna ideológia, s ktorými sa stotožniť naozaj nemožno. Druhá vec je, že Kurdi, nazývaní aj najväčším národom bez štátu, dlhodobo so svojimi požiadavkami narážajú na múr odmietania. To platí nielen v Turecku, ale tam sa tieto spory prejavujú najmä v týchto týždňoch najvypuklejšie – lebo z druhej strany tureckej hranice, na sýrskom území, prebiehajú boje medzi brutálnymi džihádistami z organizácie Islamský štát a Kurdmi, ktorí v tejto časti Sýrie dlhodobo žijú. Západ v strachu pred postupujúcimi hordami bojovníkov IS apeluje na Turecko, aby vojensky podporilo Kurdov a uštedrilo tak Islamskému štátu vážnejšiu ranu, než mu môžu zasadiť len vzdušné útoky koalície. Turecko však váha – ocitlo sa medzi dvoma mlynskými kameňmi. Z jednej strany na Ankaru tlačí hrozba Islamského štátu. Z druhej strany však predstavujú riziko sami Kurdi, ktorých Turecká republika v nijakom prípade nemôže považovať za svojich priateľov. Turecká vláda má strach, že ak Kurdi zvíťazia, naberú odvahu a motiváciu (a navyše západnú podporu) a vystupňujú svoje požiadavky na autonómiu, prípadne sa vrátia k požiadavke samostatného štátu, ktorú už oficiálna línia Kurdskej strany práce dávnejšie opustila. Kurdská menšina v Turecku sa však už teraz aktivizovala. Rozbúril ju hnev na nečinnosť tureckej armády, ktorá zatiaľ iba sleduje boje o kurdsko-sýrske mesto Kobane. Zrážky medzi protestujúcimi Kurdmi v Turecku a políciou sú na dennom poriadku a už pri nich zahynuli desiatky ľudí. Kurdskí bojovníci po týchto zrážkach napádali turecké vojenské stanovištia na juhovýchode Turecka a turecká armáda reagovala bombardovaním ich pozícií.
.tridsať miliónov páriov
Je to celé jeden silný dejinný paradox. Západ už desaťročia o kurdskom probléme veľmi nechcel počúvať, prípadne jeho existenciu uznával len preto, lebo Kurdská strana práce predstavovala nezanedbateľného hráča na fronte, kde bojujú svoje skryté vojny tajné služby. O nejaké zásadné riešenie kurdskej otázky však svet prejavoval minimálny záujem. Kurdi boli dlho páriovia Európy aj Ázie (a toto postavenie ich dohnalo až k terorizmu, čím vznikol začarovaný kruh, v ktorom sa ťažko hľadal priestor pre porozumenie). No teraz sa zrazu stali nádejou Západu, hrdinami, čo majú zastaviť Islamský štát a jeho zverstvá, nepustiť ho za hranicu členského štátu NATO (Turecka). A najlepšie by bolo, keby rovno účinne zvrátili dynamiku konfliktu, v ktorom zatiaľ IS víťazí. Veľké očakávania? Pozrime sa najskôr na to, kto títo Kurdi sú.
Ich počet sa odhaduje na tridsať miliónov, hovoria kurdským jazykom, ktorý patrí k iránskej vetve indoeurópskych jazykov, ale o ich presnom pôvode sa medzi odborníkmi vedú spory. Niektorí ich na základe filologických a historických argumentov považujú za potomkov Médov, ktorí prišli na územie na severozápade dnešného Iránu a juhovýchode dnešného Turecka asi tisíc rokov pred Kristom. Dnešní Kurdi obývajú región nazývaný Kurdistan, ktorý sa rozprestiera na území štátov Irán, Irak, Sýria a Turecko. Najviac ich žije v Turecku. (CIA World Factbook uvádza počet 14 miliónov, turecké vládne zdroje počet 12 miliónov a 600-tisíc, podľa kurdských nacionalistov je to až 20 až 25 miliónov.)
Kurdi boli v priebehu dejín rozdrobení, zažívali obdobia útlaku, ale aj prosperity. Ich identita bola viac-menej kmeňová a celistvejší pojem kurdského národa vznikol až v období, keď sa rozpadla Osmanská ríša, štátny útvar, ktorý snahy o kurdskú nezávislosť potláčal politikou biča a cukru. V posledných desaťročiach jestvovania tejto ríše nadobudli Kurdi lepšie postavenie, ale po rozpade impéria sa ocitli na začiatku. Po prvej svetovej vojne vypuklo viacero kurdských protitureckých povstaní. Vznik moderného Turecka, sekulárne trendy v spoločnosti a silný turecký nacionalizmus Kurdom nevyhovoval. Vláde šlo o to, aby svoje obyvateľstvo etnicky zjednotila. Dochádzalo k zabíjaniu príslušníkov menšín, aj Kurdov. Západ Kurdom, ktorí sa stále usilovali o nezávislosť, pôvodne sľuboval podporu, tá však neprišla. Až v päťdesiatych rokoch 20. storočia sa Kurdi v rámci Turecka politicky trochu etablovali. Objavila sa nádej, že touto cestou dospejú k realizácii svojich požiadaviek. V roku 1960 však prišiel vojenský prevrat, ktorý zastavil sľubný vývoj . V sedemdesiatych rokoch sa Kurdi vydali cestou marxizmu-leninizmu, ktorý sa stal v spojení s tradičným nacionalizmom ich hlavnou ideológiou. Jej nositeľkou bola najmä Kurdská strana práce, ktorá vznikla v roku 1978 – založil ju už spomínaný Abdulláh Ocalan. KSP bojovala nielen proti tureckej vláde, ale aj proti tým Kurdom, ktorých považovala za kolaborantov s Tureckou republikou. K jej metódam patrili atentáty, pouličné boje, výtržnosti, neskôr sa pridali samovražedné atentáty. Od roku 1984 sa bojovníci z KSP zamerali najmä na ciele z tureckých úradov a infraštruktúry, ale útočili aj na civilné ciele. V osemdesiatych rokoch využívali Kurdi v Iraku situáciu, ktorá vznikla počas vojny s Iránom, aj na cezhraničné útoky na turecké ciele. V deväťdesiatych rokoch zase Turecko otvorilo hranice s Irakom, aby prijalo utečencov, s ktorými prišli aj bojovníci KSP.
.mierový proces mnohí nechcú
V roku 1999 bol na africkej pôde zatknutý zakladateľ KSP Abdulláh Ocalan (po úspešnej operácii tureckej tajnej služby MIT, ktorá ho zajala, keď ho z gréckej ambasády v Keni presúvali na letisko). Ocalana si vtedy už dávnejšie ako horúci zemiak podávali európske štáty. Nevedeli sa rozhodnúť, či ho vydajú do Turecka, kde stav ľudských práv nedával nádej na férový proces, alebo sa zapletú do ochrany lídra teroristickej organizácie. K zadržaniu Ocalana pomohli aj informácie z amerických tajných služieb.
Ocalan bol v Turecku odsúdený na doživotie. Jeho uväznenie zohralo rolu v postupnej premene KSP, ktorá sa pod vplyvom Ocalanových vyhlásení spoza mreží vzdáva marxizmu-leninizmu. Ocalan je zároveň aktívny v mierových rozhovoroch s tureckou vládou – tá totiž po desaťročiach boja porozumela, že len silová cesta k riešeniu kurdského problému nevedie. A hoci turecká vláda sa do diplomatického riešenia púšťa po malých krôčikoch, predsa len nastáva aký-taký pokrok. Problém je v tom, že mierový proces nie je po chuti ani všetkým Kurdom, ani všetkým Turkom. Radikálnym Kurdom prekáža, že KSP sa oficiálne vzdala požiadavky na spoločný štát. Radikálni tureckí nacionalisti zase nemôžu stráviť predstavu, že Kurdom bude vláda robiť ústupky. Aj vražda troch kurdských aktivistiek v Paríži bola zrejme výsledkom tejto nespokojnosti, hoci dokázať, či sú za ňou radikáli tureckí, alebo kurdskí, nebude jednoduché.
KSP je stále na zozname teroristických organizácií, no turecká vláda čelí obviňovaniu z porušovania ľudských práv a z nerešpektovania menšín, nielen národnostných, ale aj náboženských. Sympatie Západu voči Kurdom stúpajú. Kurdi dúfajú, že to pomôže ich politickým požiadavkám. Západu však momentálne ide najmä o boj proti Islamskému štátu. Čo bude po ňom, aj keby Kurdi, s prípadnou pomocou Turkov, pri Kobane nad IS zvíťazili? Nevedno. Vzťahy medzi Turkami a Kurdmi sa totiž opäť vyhrocujú, a to práve v situácii, keď svet dúfa, že budú bok po boku bojovať proti spoločnému nepriateľovi. Tak jednoducho však táto rovnica nikdy nestála.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.