Tretie mimoriadne generálne zasadnutie Biskupskej synody nieslo názov Pastoračné výzvy rodiny v kontexte evanjelizácie a konalo sa od 5. do 19. októbra. V dokumente, ktorý bol zverejnený 13. októbra, prišlo zhrnutie hlavných tém. Stále však nešlo o celkové závery. Tie možno čakať až po jej skončení, navyše, toto bola iba prvá etapa synody o rodine, druhá sa bude konať na budúci rok, takisto v októbri. Medzi touto a budúcoročnou synodou budú prebiehať ďalšie diskusie. Záväznejšie pokyny teda prídu až v roku 2015.
Relatio nie sú nariadenia, len „výsledky zamyslení a dialógov“ účastníkov synody. A to je na ňom najzaujímavejšie – môžeme tu sledovať proces hľadania odpovedí. Tak transparentne, až sa ozvali hlasy, či cirkev nezverejňuje priveľa a neponecháva priveľký priestor pre „zmätok“. (A naopak, tí, ktorým vyznenie dokumentu nevyhovuje, kritizujú primalé zastúpenie svojho názorového krídla.)
„Napriek toľkým signálom o kríze rodinnej inštitúcie v rôznych prostrediach ‚globálnej dediny‘ ostáva túžba po rodine stále živá, najmä medzi mladými ľuďmi, a motivuje potrebu, aby cirkev bez ustania a s hlbokým presvedčením hlásala ‚evanjelium o rodine‘, ktoré jej bolo zverené, keď sa Boh zjavil v Ježišovi Kristovi,“ zaznelo na úvod v Relácii, ktorú prečítal Péter Erdő, hlavný relátor, kardinál a arcibiskup budapeštiansko-ostrihomskej diecézy. (Citáty pochádzajú z textu Relácie, ktorý bol v slovenskom preklade zverejnený na stránke Tlačovej kancelárie Konferencie biskupov Slovenska.)
Významné slová prichádzajú už krátko po úvode: „Antropologicko-kultúrna zmena vplýva dnes na všetky stránky života a vyžaduje si analytický a rozlišujúci prístup, schopný rozpoznať pozitívne formy individuálnej slobody.“ Účastníci synody dali najavo, že realitu súčasnosti nemienia ignorovať a sú ochotní hľadať v nej to dobré. Na druhej strane, zdôraznili aj „rastúce nebezpečenstvo prílišného individualizmu, ktorý znetvoruje rodinné vzťahy, až sa nakoniec každý prvok rodiny považuje akoby za ostrov, čo umožní, aby v istých prípadoch prevládla myšlienka, že rodina je subjekt, ktorý si možno vytvárať podľa vlastných želaní, pokladaných za absolútne“.
Účastníci synody si položili aj otázku, ako nájsť rovnováhu medzi prianiami jednotlivca plnšie poznať sám seba, svoje citové potreby, maximalizovať svoje citové prežívanie, a nutnosťou prispôsobiť svoju individualitu potrebám celku – v tomto prípade rodiny. Ako citovo neutrpieť, ale nestať sa ani egoistom? A akú rolu hrá v tomto úsilí cirkev?
.zemetrasenie?
Zaujímavým momentom boli vyjadrenia k situácii rozvedených a znovu zosobášených ľudí, k problematike homosexuality, neúplných či netradičných rodín. Mnohé z nich sa stali predmetom sporu medzi tzv. konzervatívnymi a liberálnymi kruhmi katolíkov aj nekatolíkov. Najmä úvahy o tom, ako lepšie pochopiť rozvedených, nediskriminovať ich, prejavovať voči nim lásku. Pozoruhodné je, že účastníci synody vyjadrili aj nutnosť hľadať to pozitívne, čím môžu homosexuálne orientovaní ľudia prispieť cirkvi, jej farnostiam, jej členom. A tiež povzbudili cirkev ako celok, aby voči nim zachovávala prístup otvorených dverí – pretože homosexuáli „často túžia stretnúť cirkev, ktorá by pre nich bola domovom, kde nájdu prijatie.“ Čiastkové výstupy zo synody zdôraznili, že cirkev nemôže klásť znamienko rovnosti medzi manželstvo a zväzky osôb rovnakého pohlavia. No jedna veta z Relácie naozaj predstavuje významný posun: „Bez popierania morálnych problémov, spojených s homosexuálnymi zväzkami, berie sa na vedomie, že existujú prípady, v ktorých vzájomná, až obetavá pomoc poskytuje vzácnu podporu pre život partnerov.“
Zemetrasenie, prelom, revolúcia, kríza, nádej. Takými rôznymi výrazmi komentovali tento „predbežný výstup“ médiá a vyvodzujú z neho až prehnané dôsledky – tie konzervatívne vidia za rohom priam apokalypsu, tie liberálne zvestujú div nie nový vek Vodnára. Celé je to však oveľa jednoduchšie – a dôležitejšie – ako všetky –izmy a utópie.
.posledné útočisko
Nedá sa poprieť, že rodina je jedno z posledných útočísk, čo jednotlivec má. A tiež, že verejná sféra má na toto súkromné útočisko silný, dnes neraz negatívny vplyv. Vojny, vyháňanie ľudí z domova, prenasledovanie náboženských menšín – v prebiehajúcich vojnách sa toto do veľkej miery týka práve kresťanov –, násilné posúvanie hraníc, hlad, choroby, neistota, to všetko zasahuje práve rodinu. A tá potrebuje lásku, nie odsudzovanie, aj rodina, ktorá má tzv. menej tradičnú podobu.
Katolícka cirkev na čele s pápežom Františkom koná v tomto kontexte logicky, keď zdôrazňuje nutnosť pristupovať k problematike rodiny pozitívne, s láskou, s pochopením voči každému jednotlivcovi. Niektorí komentátori, aj v rámci Katolíckej cirkvi, synode vyčítajú prispôsobivosť k „dnešnému svetu“. Lenže vnímavosť voči skutočnosti nie je v protiklade s kresťanstvom. Keď v evanjeliovom príbehu Ježiš sedí so Samaritánkou pri Jakubovej studni, pokojne jej hovorí, veru tak, nemáš muža, lebo si ich mala päť a ten, ktorého máš teraz, tvojím mužom nie je. Neodsudzuje ju, neodháňa ju od seba. Hovorí pravdu, ale s láskou. Zapôsobí na ňu viac, ako keby ju zahrnul výčitkami. Ona sa vráti k svojim a povie im, že stretla Mesiáša.
Relatio nie sú nariadenia, len „výsledky zamyslení a dialógov“ účastníkov synody. A to je na ňom najzaujímavejšie – môžeme tu sledovať proces hľadania odpovedí. Tak transparentne, až sa ozvali hlasy, či cirkev nezverejňuje priveľa a neponecháva priveľký priestor pre „zmätok“. (A naopak, tí, ktorým vyznenie dokumentu nevyhovuje, kritizujú primalé zastúpenie svojho názorového krídla.)
„Napriek toľkým signálom o kríze rodinnej inštitúcie v rôznych prostrediach ‚globálnej dediny‘ ostáva túžba po rodine stále živá, najmä medzi mladými ľuďmi, a motivuje potrebu, aby cirkev bez ustania a s hlbokým presvedčením hlásala ‚evanjelium o rodine‘, ktoré jej bolo zverené, keď sa Boh zjavil v Ježišovi Kristovi,“ zaznelo na úvod v Relácii, ktorú prečítal Péter Erdő, hlavný relátor, kardinál a arcibiskup budapeštiansko-ostrihomskej diecézy. (Citáty pochádzajú z textu Relácie, ktorý bol v slovenskom preklade zverejnený na stránke Tlačovej kancelárie Konferencie biskupov Slovenska.)
Významné slová prichádzajú už krátko po úvode: „Antropologicko-kultúrna zmena vplýva dnes na všetky stránky života a vyžaduje si analytický a rozlišujúci prístup, schopný rozpoznať pozitívne formy individuálnej slobody.“ Účastníci synody dali najavo, že realitu súčasnosti nemienia ignorovať a sú ochotní hľadať v nej to dobré. Na druhej strane, zdôraznili aj „rastúce nebezpečenstvo prílišného individualizmu, ktorý znetvoruje rodinné vzťahy, až sa nakoniec každý prvok rodiny považuje akoby za ostrov, čo umožní, aby v istých prípadoch prevládla myšlienka, že rodina je subjekt, ktorý si možno vytvárať podľa vlastných želaní, pokladaných za absolútne“.
Účastníci synody si položili aj otázku, ako nájsť rovnováhu medzi prianiami jednotlivca plnšie poznať sám seba, svoje citové potreby, maximalizovať svoje citové prežívanie, a nutnosťou prispôsobiť svoju individualitu potrebám celku – v tomto prípade rodiny. Ako citovo neutrpieť, ale nestať sa ani egoistom? A akú rolu hrá v tomto úsilí cirkev?
.zemetrasenie?
Zaujímavým momentom boli vyjadrenia k situácii rozvedených a znovu zosobášených ľudí, k problematike homosexuality, neúplných či netradičných rodín. Mnohé z nich sa stali predmetom sporu medzi tzv. konzervatívnymi a liberálnymi kruhmi katolíkov aj nekatolíkov. Najmä úvahy o tom, ako lepšie pochopiť rozvedených, nediskriminovať ich, prejavovať voči nim lásku. Pozoruhodné je, že účastníci synody vyjadrili aj nutnosť hľadať to pozitívne, čím môžu homosexuálne orientovaní ľudia prispieť cirkvi, jej farnostiam, jej členom. A tiež povzbudili cirkev ako celok, aby voči nim zachovávala prístup otvorených dverí – pretože homosexuáli „často túžia stretnúť cirkev, ktorá by pre nich bola domovom, kde nájdu prijatie.“ Čiastkové výstupy zo synody zdôraznili, že cirkev nemôže klásť znamienko rovnosti medzi manželstvo a zväzky osôb rovnakého pohlavia. No jedna veta z Relácie naozaj predstavuje významný posun: „Bez popierania morálnych problémov, spojených s homosexuálnymi zväzkami, berie sa na vedomie, že existujú prípady, v ktorých vzájomná, až obetavá pomoc poskytuje vzácnu podporu pre život partnerov.“
Zemetrasenie, prelom, revolúcia, kríza, nádej. Takými rôznymi výrazmi komentovali tento „predbežný výstup“ médiá a vyvodzujú z neho až prehnané dôsledky – tie konzervatívne vidia za rohom priam apokalypsu, tie liberálne zvestujú div nie nový vek Vodnára. Celé je to však oveľa jednoduchšie – a dôležitejšie – ako všetky –izmy a utópie.
.posledné útočisko
Nedá sa poprieť, že rodina je jedno z posledných útočísk, čo jednotlivec má. A tiež, že verejná sféra má na toto súkromné útočisko silný, dnes neraz negatívny vplyv. Vojny, vyháňanie ľudí z domova, prenasledovanie náboženských menšín – v prebiehajúcich vojnách sa toto do veľkej miery týka práve kresťanov –, násilné posúvanie hraníc, hlad, choroby, neistota, to všetko zasahuje práve rodinu. A tá potrebuje lásku, nie odsudzovanie, aj rodina, ktorá má tzv. menej tradičnú podobu.
Katolícka cirkev na čele s pápežom Františkom koná v tomto kontexte logicky, keď zdôrazňuje nutnosť pristupovať k problematike rodiny pozitívne, s láskou, s pochopením voči každému jednotlivcovi. Niektorí komentátori, aj v rámci Katolíckej cirkvi, synode vyčítajú prispôsobivosť k „dnešnému svetu“. Lenže vnímavosť voči skutočnosti nie je v protiklade s kresťanstvom. Keď v evanjeliovom príbehu Ježiš sedí so Samaritánkou pri Jakubovej studni, pokojne jej hovorí, veru tak, nemáš muža, lebo si ich mala päť a ten, ktorého máš teraz, tvojím mužom nie je. Neodsudzuje ju, neodháňa ju od seba. Hovorí pravdu, ale s láskou. Zapôsobí na ňu viac, ako keby ju zahrnul výčitkami. Ona sa vráti k svojim a povie im, že stretla Mesiáša.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.