Bolo to niekedy v polovici 90. rokov. Do prednáškovej miestnosti na Trnavskej univerzite, ktorá práve zápasila s Mečiarom o holú existenciu, vstúpil nenápadný muž, o ktorom sme veľa nevedeli. Hádam iba to, že bol jednou z tvárí VPN a poradcom prezidenta Havla. Ako začínajúci študenti politológie sme žili najmä našimi domácimi problémami. Riešili sme Mečiara, Slotu, alebo to, kto z opozície má najväčšie šance ich poraziť.
Príchodom Martina Bútoru sa nám pootvoril dovtedy nepoznaný svet. Nosil nám prefotené články z Foreign Affairs a iných zahraničných časopisov, nútil nás ich čítať, sledovať, o čom sa vo svete diskutuje a žiadal od nás, aby sme aj my sformulovali na tieto témy svoj názor. Zároveň si na prednášky pozýval ľudí z roznych spolkov a združení a ukazoval nám, že pre krajinu nie je dôležitá len politika, ale aj svojpomoc, občianske združovanie a budovanie sietí medzi aktívnymi ľuďmi. Nabádal nás, aby sme sa do týchto sietí zapájali, aby sme boli verejne aktívni a neprepadli zaháľčivému internátnemu životu. Doteraz si pamätám jeho nechápavý pohľad, keď nám raz ponúkol, že nás vlastným autom odvezie do Bratislavy na prednášku amerického kongresmana Toma Lantosa a my sme sa vyhovorili, že na večer už máme dohodnutý futbalový zápas.
.ktorý Bútora?
Písať profil Martina Bútoru nie je ľahká vec. Jeho verejné pôsobenie má totiž viacero rozmerov, pričom každý by vydal na samostatný článok. Ktorého Bútoru si vybrať? Dá sa o ňom hovoriť ako o študentskom aktivistovi zo 60. rokov, redaktorovi časopisu Echo, ktorý počas normalizácie odmietol podpísať Antichartu, musel sa rozlúčiť s miestom vo Výskumnom ústave práce a skončil ako terapeut v protialkoholickej liečebni. Za pozornosť určite stojí jeho angažovanie sa počas novembra 1989, keď patril k mozgom VPN.
Možno ho však hodnotiť aj ako sociológa, ktorý písal napríklad o fenoméne „ostrovov pozitívnej deviácie“ ako o faktore zmien v komunistických krajinách. Ale možno o ňom písať aj ako o spisovateľovi, autorovi nielen odborných textov, ale aj zaujímavých poviedok, z ktorých cítiť inšpiráciu Dominikom Tatarkom. Mnohí ho zase poznajú najmä ako zakladateľa Inštitútu pre verejné otázky, think-tanku, z ktorého pochádzajú súhrnné správy o stave spoločnosti.
Do povedomia širšej verejnosti sa asi najviac zapísal ako veľvyslanec v USA, ktorý má veľkú zásluhu na našom vstupe do NATO a kandidát, ktorý sa v roku 2004 uchádzal o post prezidenta. O tom, že Bútora by bol dobrým veľvyslancom v USA, sa pred vtedajším ministrom zahraničných vecí Kukanom prvýkrát zmienil František Mikloško. Stalo sa a nový ambasador rýchlo politikov prekvapil tým, ako suverénne si vo Washingtone počínal. Dokázal otvárať dvere u dôležitých ľudí a príbeh Slovenska predať tak, aby mu Američania rozumeli. O niekoľko rokov prekvapil Bútora Kukana druhýkrát, keď sa stal jeho protikandidátom v prezidentských voľbách.
Práve počas týchto aktivít musel čeliť aj kritike ľudí, s ktorými si dovtedy politicky rozumel. Bolo to v dobe vášnivých diskusií na pravej časti politického spektra, keď Dzurinda zakladal SDKÚ na úkor materských strán. Niektorí vtedy čakali, že aj napriek diplomatickému postu vyšle jasný signál, na ktorej strane tohto sporu stojí. Po prezidentských voľbách zase zazneli výčitky, že aj vďaka nemu vyhral Ivan Gašparovič.
.liberál, ale...
V súvislosti s Martinom Bútorom stojí za zmienku ešte jedna vec. Patrí totiž do zaujímavej a pomaly sa vytrácajúcej skupiny intelektuálov, na ktorých sa dá naraziť takmer výlučne v postkomunistických krajinách. V Poľsku to je napríklad Adam Michnik a v Česku ich asi najlepšie reprezentoval Václav Havel. V kultúrnych témach je Bútora skôr ľavicovým liberálom, ale od mnohých podobne zmýšľajúcich intelektuálov na Západe sa vo viacerých veciach odlišuje. Jednou z nich je zahraničná politika, predovšetkým postoj k USA. Vždy bol dôsledne proamerický, a to bez ohľadu na to, aký prezident túto veľmoc práve riadil. Či to bol konzervatívny George Bush, alebo liberálnejší Barack Obama.
Nas rozdiel od mnohých ľavicových liberálov na Západe, ale aj ich názorových druhov na Slovensku, najmä spomedzi mladšej generácie, nebol Bútora nikdy agresívne protináboženský. V nositeľoch konzervatívnejších názorov nevidel náboženských fanatikov, s ktorými nemá zmysel sa baviť, pretože ich názory patria do stredoveku. O náboženstve a veriacich sa, naopak, vždy vyjadroval s úctou, aj keď s niektorými iniciatívami katolíckych aktivistov či politikov nesúhlasil.
Bola to zrejme skúsenosť s totalitou, ale aj jeho empatická povaha a roky terapeutickej práce, vďaka ktorým Bútora patrí medzi najtolerantnejších diskutérov v našom verejnom priestore. Neuráža, nezosmiešňuje a jeho oponenti majú aj počas polemickej debaty pocit, že ich argumenty počúva a rozmýšľa o nich. Jeho štýl písania a verejného diskutovania je v dnešnej internetovej dobe plnej silných slov, gest a emócií akoby závanom pokoja a noblesy starých časov.
Keď Martin Bútora v roku 1992 počas cesty do Prahy havaroval, novinárom po nehode povedal: „Mám darovaný život. A možno aj výzvu, ako s ním naložím.“
Pri pohľade na stopu, ktorú doteraz v našom verejnom živote zanechal, možno povedať len jedno. Chvalabohu, že to vtedy dobre dopadlo.
Príchodom Martina Bútoru sa nám pootvoril dovtedy nepoznaný svet. Nosil nám prefotené články z Foreign Affairs a iných zahraničných časopisov, nútil nás ich čítať, sledovať, o čom sa vo svete diskutuje a žiadal od nás, aby sme aj my sformulovali na tieto témy svoj názor. Zároveň si na prednášky pozýval ľudí z roznych spolkov a združení a ukazoval nám, že pre krajinu nie je dôležitá len politika, ale aj svojpomoc, občianske združovanie a budovanie sietí medzi aktívnymi ľuďmi. Nabádal nás, aby sme sa do týchto sietí zapájali, aby sme boli verejne aktívni a neprepadli zaháľčivému internátnemu životu. Doteraz si pamätám jeho nechápavý pohľad, keď nám raz ponúkol, že nás vlastným autom odvezie do Bratislavy na prednášku amerického kongresmana Toma Lantosa a my sme sa vyhovorili, že na večer už máme dohodnutý futbalový zápas.
.ktorý Bútora?
Písať profil Martina Bútoru nie je ľahká vec. Jeho verejné pôsobenie má totiž viacero rozmerov, pričom každý by vydal na samostatný článok. Ktorého Bútoru si vybrať? Dá sa o ňom hovoriť ako o študentskom aktivistovi zo 60. rokov, redaktorovi časopisu Echo, ktorý počas normalizácie odmietol podpísať Antichartu, musel sa rozlúčiť s miestom vo Výskumnom ústave práce a skončil ako terapeut v protialkoholickej liečebni. Za pozornosť určite stojí jeho angažovanie sa počas novembra 1989, keď patril k mozgom VPN.
Možno ho však hodnotiť aj ako sociológa, ktorý písal napríklad o fenoméne „ostrovov pozitívnej deviácie“ ako o faktore zmien v komunistických krajinách. Ale možno o ňom písať aj ako o spisovateľovi, autorovi nielen odborných textov, ale aj zaujímavých poviedok, z ktorých cítiť inšpiráciu Dominikom Tatarkom. Mnohí ho zase poznajú najmä ako zakladateľa Inštitútu pre verejné otázky, think-tanku, z ktorého pochádzajú súhrnné správy o stave spoločnosti.
Do povedomia širšej verejnosti sa asi najviac zapísal ako veľvyslanec v USA, ktorý má veľkú zásluhu na našom vstupe do NATO a kandidát, ktorý sa v roku 2004 uchádzal o post prezidenta. O tom, že Bútora by bol dobrým veľvyslancom v USA, sa pred vtedajším ministrom zahraničných vecí Kukanom prvýkrát zmienil František Mikloško. Stalo sa a nový ambasador rýchlo politikov prekvapil tým, ako suverénne si vo Washingtone počínal. Dokázal otvárať dvere u dôležitých ľudí a príbeh Slovenska predať tak, aby mu Američania rozumeli. O niekoľko rokov prekvapil Bútora Kukana druhýkrát, keď sa stal jeho protikandidátom v prezidentských voľbách.
Práve počas týchto aktivít musel čeliť aj kritike ľudí, s ktorými si dovtedy politicky rozumel. Bolo to v dobe vášnivých diskusií na pravej časti politického spektra, keď Dzurinda zakladal SDKÚ na úkor materských strán. Niektorí vtedy čakali, že aj napriek diplomatickému postu vyšle jasný signál, na ktorej strane tohto sporu stojí. Po prezidentských voľbách zase zazneli výčitky, že aj vďaka nemu vyhral Ivan Gašparovič.
.liberál, ale...
V súvislosti s Martinom Bútorom stojí za zmienku ešte jedna vec. Patrí totiž do zaujímavej a pomaly sa vytrácajúcej skupiny intelektuálov, na ktorých sa dá naraziť takmer výlučne v postkomunistických krajinách. V Poľsku to je napríklad Adam Michnik a v Česku ich asi najlepšie reprezentoval Václav Havel. V kultúrnych témach je Bútora skôr ľavicovým liberálom, ale od mnohých podobne zmýšľajúcich intelektuálov na Západe sa vo viacerých veciach odlišuje. Jednou z nich je zahraničná politika, predovšetkým postoj k USA. Vždy bol dôsledne proamerický, a to bez ohľadu na to, aký prezident túto veľmoc práve riadil. Či to bol konzervatívny George Bush, alebo liberálnejší Barack Obama.
Nas rozdiel od mnohých ľavicových liberálov na Západe, ale aj ich názorových druhov na Slovensku, najmä spomedzi mladšej generácie, nebol Bútora nikdy agresívne protináboženský. V nositeľoch konzervatívnejších názorov nevidel náboženských fanatikov, s ktorými nemá zmysel sa baviť, pretože ich názory patria do stredoveku. O náboženstve a veriacich sa, naopak, vždy vyjadroval s úctou, aj keď s niektorými iniciatívami katolíckych aktivistov či politikov nesúhlasil.
Bola to zrejme skúsenosť s totalitou, ale aj jeho empatická povaha a roky terapeutickej práce, vďaka ktorým Bútora patrí medzi najtolerantnejších diskutérov v našom verejnom priestore. Neuráža, nezosmiešňuje a jeho oponenti majú aj počas polemickej debaty pocit, že ich argumenty počúva a rozmýšľa o nich. Jeho štýl písania a verejného diskutovania je v dnešnej internetovej dobe plnej silných slov, gest a emócií akoby závanom pokoja a noblesy starých časov.
Keď Martin Bútora v roku 1992 počas cesty do Prahy havaroval, novinárom po nehode povedal: „Mám darovaný život. A možno aj výzvu, ako s ním naložím.“
Pri pohľade na stopu, ktorú doteraz v našom verejnom živote zanechal, možno povedať len jedno. Chvalabohu, že to vtedy dobre dopadlo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.