Na obviňovanie Putina netreba mať veľa rozumu. Oveľa viac námahy treba na to, aby sme vnikli do logiky jeho počínania. Prijal síce historickú výzvu Západu, ale dal na ňu nesprávnu odpoveď. Liberálna opozícia sa nechala natoľko vtiahnuť do zápasu s Putinom, až úplne stratila zo svojho zorného uhla tému národných záujmov. K politickej katastrofe spravidla vedie reťaz dokonale zvolených logických krokov, usmerňovaných objektívne vopred vypočítanými ťahmi nespochybniteľne kompetentných ľudí...
Napriek tomu sa prevládajúcimi tendenciami v interpretácii nového kurzu Kremľa stal psychologizmus a mysticizmus. V tej či onej forme sa väčšina kriticky naladených občanov prikláňa k hypotéze o vojne ako o „iracionálnej“ voľbe ruskej vlády, nepodmienenej nijakými objektívnymi príčinami. Voluntaristické riešenie treba vysvetľovať skôr prostriedkami psychoanalýzy, než ekonomickými či politickými analýzami. Rozdiel je iba v tom, aké množstvo ľudí zastáva názor, či sa pomiatol jeden človek, skupina ľudí, alebo celá krajina.
Pritom vojnu so Západom vyvolali nielen subjektívne príčiny, o ktorých sa toľko hovorí, ale aj objektívne. Všetko vzniklo zo spleti ekonomických a politických protirečení vo vzťahoch Ruska a Západu, navršovanej po desaťročia. Nenašli sa pre ne riešenia a keď sa Putin ocitol pod tlakom Západu, pritisnutý ku kremeľskej stene, rozhodol sa gordický uzol rozseknúť „novoruským mečom“.
.treba zabíjať chorého na rakovinu?
Zachraňovať Rusko, to je ako liečiť horúčku ebola v strednej Afrike – najstrašnejší nie je ani tak samotný vírus, ako neznalosť. Vzťah k ukrajinskej vojne rozťal spoločenstvo. Verejné debaty čoraz väčšmi pripomínajú kafkovskú diskusiu pri posteli chorého na rakovinu: „pokrokoví“ doktori navrhujú pacienta neodkladne usmrtiť, aby sa tak zničil nádor a dedinskí príbuzní ich nechcú pripustiť k posteli zomierajúceho, pretože sú hrdí na „najlepší nádor na svete“. A zatiaľ Rusko leží rozložené medzi liberálmi a nacionalistami ako chorý na plátnach maliara Goyu.
Dobrou správou pre ruských nacionalistov sa javí to, že Rusko sa vôbec nezbláznilo, ako sa to zdá mnohým poriadnym a slušným ľudom, ale pokúša sa sporným a divokým spôsobom ochrániť svoje národné záujmy. A práve v tom spočíva vysvetlenie. Nejde iba o efektivitu prostriedkov masovej komunikácie, kontrolovaných vládnou mocou. Nielen v tom sa skrýva záhada tajomstva oných preslávených „86 percent“, hlasujúcich za vojnu, za vládnu moc a za „všetko dobré proti všetkému zlému“. Pripisovať dnešné nálady a postoje spoločnosti výlučne pôsobeniu propagandy, to znamená len jedno – zaoberať sa upokojovaním a neužitočným liberálnym sebaklamom. Zlá správa pre nacionalistov spočíva v tom, že nechať sa zavliecť pre národné záujmy do vojny na Ukrajine je najneúspešnejší a prakticky samovražedný spôsob ich ochrany.
Negatívny vzťah k existujúcemu politickému režimu v Rusku (u tých, ktorí majú k nemu negatívny vzťah) by nemal zahmlievať pohľad na to, že Rusko, tak ako každý iný štát na svete, má svoje ekonomické, geopolitické a v tomto rámci aj vojenské záujmy, ktoré sa nezhodujú so záujmami iných štátov a v súlade s nimi má právo uskutočňovať aktívne kroky na ich ochranu.
Predstavy o tom, v čom teraz, v tejto konkrétnej chvíli, spočívajú národné záujmy Ruska a aké sú možné a dostupné spôsoby ich ochrany a takisto o tom, aká bude ich účinnosť, sa môžu podstatne rozchádzať. To však neznamená, že samotné národné záujmy Ruska možno v rámci spoločenskej diskusie ignorovať ako niečo, čo nemá prvoradý význam alebo čo neexistuje. A práve to sa dnes deje. Aby diskusia bola produktívna, rozhovor o národných záujmoch Ruska musí byť na začiatku, a nie na konci, treba ním začínať, a nie končiť. Iba v takom prípade sa môžu „doktori“ a „príbuzní“ navzájom počúvať.
.bolestivý syndróm
Keď som si prezeral knihy na policiach najväčšieho londýnskeho kníhkupectva Waterstone, narazil som na zaujímavú brožúrku o dejinách Veľkej Británie. Autor v nej vyratúval udalosti, ktoré sa stali základným kameňom formovania národného sebavedomia súčasných Britov. Ukázalo sa, že tých udalostí nie je tak veľa, ako by sa nám mohlo zdať. Samozrejme, na začiatku všetkého bol Zákon o právach (Bill of Rights), ktorý určil základ parlamentnej demokracie. No bolo tam aj vytvorenie štátneho zdravotného poistenia po druhej svetovej vojne (boľševici zaviedli podobný systém niekoľko desaťročí predtým). No a posledným bodom bolo víťazstvo vo vojne s Argentínou za udržanie vzdialených Falklandských ostrovov pod britskou kontrolou. Pre mňa niečo nečakané.
Ukrajina je výnimočne citlivou, možno povedať kriticky dôležitou zónou sústredenia ruských ekonomických, politických a vojenských záujmov. A syndróm impéria, napriek tomu, že je prítomný v správaní Kremľa, vôbec nie je jediným, či dokonca dominujúcim – ako by sa mohlo zdať – motívom konania Kremľa. Ukrajina je pre Rusko práve taká dôležitá ako Blízky východ pre USA a dôležitejšia než Falklandské ostrovy pre Britániu. Akokoľvek môžeme neznášať Putina, ťažko spochybniť fakt, že hocijaké, dokonca aj najliberálnejšie a najdemokratickejšie ruské vedenie, v prípade, že by bolo postavené pred fakt pridruženia Ukrajiny k ekonomickému systému Európskej únie, by sa ocitlo v naozaj neľahkom postavení.
Rusko a Ukrajina sú naďalej v mnohom súčasťou jedného a rovnakého ekonomického systému, hoci formálne sú ich ekonomiky nezávislé. Ide o to, že rozdelenie sovietskych ekonomických „siamských dvojčiat“ sa v praxi s konečnou platnosťou neuskutočnilo.
Preto všetko, čo sa udeje s ekonomikou Ukrajiny, sa veľmi bolestne prejavuje na stave ekonomiky Ruska, a naopak. Pripojenie Ukrajiny čo i len čiastočne a neúplne k ekonomike Európskej únie spôsobuje Rusku migrénu. Je to skutočný problém, nie iba výhovorka.
Nečudo, že Kremeľ sa v takýchto podmienkach podelil so „svojou bolesťou“ s inými.
Je jasné, že to, že Moskva využila tieto skutočnosti ako zámienku na vojenskú agresiu a uskutočnila anexiu Krymského polostrova, vyvoláva rozhorčenie. No to všetko neznamená, že budeme teraz zamlčovať samotnú skutočnosť. Takisto netreba zamlčovať, že potenciálnu hrozbu rozmiestnenia vojenských základní NATO na území Ukrajiny nemôže ignorovať nijaké politické vedenie Ruska, či už by to bol Putin, alebo Chodorkovský. Bola to neodpustiteľná nedbanlivosť zo strany USA a Európskej únie, a ešte väčšmi samotnej Ukrajiny, predpokladať, že Rusko bude reagovať na zmenu politickej orientácie Ukrajiny tak isto alebo v podobnom rozsahu, ako reagovalo na konanie Západu na Balkáne alebo na Blízkom východe. V zásade sa reakcia Ruska dala predvídať, no to sa nestalo, pretože na Západe sa vytvorila stereotypná predstava Ruska ako typickej autokracie.
.slabí začínajú a prehrávajú
Počas uplynulých dvadsiatich piatich rokov postkomumnizmu Západ pomaly, ale dôsledne „odtláčal“ Rusko od účasti na riešení veľkých medzinárodných problémov, vrátane tých, kde malo Rusko svoj bytostný vlastný záujem. Ani na Balkáne a ani v Iraku, či Líbyi alebo Sýrii sa nebral do úvahy ruský názor na vec. Nehovorím o tom, či to bol správny alebo primeraný názor, hovorím len o nespochybniteľnom fakte, že ho nebrali do úvahy.
Ukázalo sa, že je oveľa ľahšie zbúrať železnú oponu, než naučiť sa žiť bez nej. Rusko sa v podmienkach slobodného trhu ukázalo ako nekonkurencieschopné vo vzťahu k Západu. Nie bezdôvodne existuje názor, že vojnu Ruska s Ukrajinou vyvolala ukrajinská revolúcia. Je to tak, ale aj to tak nie je. Revolúcia bola iba zámienkou, dôvodom na vojnu. Ukrajinský blitzkrieg Západu sa stal poslednou kvapkou do mora ruského poníženia, a to sa vylialo z brehov. Skutočnou príčinou je trvalý a chronický konflikt Ruska a Západu. Podstata spočíva v tom, že Rusko si ekonomicky a politicky už dávno presadlo z prvých radov prízemia na balkón svetovej politiky a pritom sa domnieva, že neprávom nie je na mieste, ktoré si zaslúži. A Západ zase nenachádza nijaké pádne dôvody na to, aby naďalej udržiaval štát, ktorý nie je schopný zaplatiť plnú cenu vstupenky.
Vojna sa nezačala vinou prebytku síl, ale pre ich nedostatok, je to zúfalý protest slabého voči silnému. V podmienkach otvorenej ekonomiky nie je Rusko jednoducho schopné účinne obhajovať svoje ekonomické a politické záujmy na Ukrajine. Ak sa Ukrajina skutočne stane voľným ekonomickým priestorom, Rusko bude zrejme v priebehu niekoľkých rokov z Ukrajiny vytesnené. Za určitých podmienok sa Ukrajina môže dokonca premeniť na nástupný priestor ekonomickej expanzie Európskej únie na vnútorný ruský trh, o čom ruské vedenie neprestáva hovoriť. Okrem toho, pre Rusko bude oveľa ťažšie zvádzať s Ukrajinou tradičný spor o cenách energonosičov. Ukrajina sa už prv pokúšala využiť svoje unikátne postavenie tranzitnej krajiny na to, aby dostávala plyn so zľavou. V spojení s Európskou úniou to nepochybne bude robiť účinnejšie.
Ukrajinská revolúcia pripravila Putina o pohodlie nič nerobiť a nič nepodnikať. Objavila sa pred ním dilema: Alebo vytvoriť Rusko silné, teda konkurenčne schopné, uskutočniť hlboké ekonomické a politické reformy, alebo vnútri krajiny nič nemeniť a odtlačiť Západ naspäť od ruských hraníc pomocou vojenskej sily a schovať sa za „čínskym múrom“. Kremeľské vojny – to je imitácia odpovede na historickú výzvu, je to spôsob, ako sa vyhnúť riešeniu každodenných otázok vnútornej politiky. Irónia dejín spočíva v tom, že – ako sa ukázalo – Putin oveľa ľahšie rozpúta „horúcu vojnu“ než vojnu s aktérom úplatkárskeho škandálu.
.liberalizmus a národné záujmy
Na ustavičné obviňovanie Putina netreba mať veľa rozumu. Oveľa viac úsilia je potrebné na to, aby sme vnikli do logiky jeho počínania. Putin pochopil a prijal historickú výzvu Západu, no zvolil nesprávnu odpoveď. Namiesto toho, aby uskutočnil hlbokú modernizáciu Ruska a zvýšil jeho reálnu konkurenčnú schopnosť, rozhodol sa zastaviť historický čas a ohradiť sa voči Západu „zelenými mužíkmi“, teda vojakmi bez výsostných znakov. Rusko sa rozhodlo podobať na morského čerta, odstrašujúco vyzerajúcu rybu, ktorá je v podstate malým, a nie veľmi nebezpečným dravcom, rybu, ktorá sa ukrýva v tôni a zastrašujúco sa nadúva. Rusko zúfalo spaľuje letecký benzín a posiela do ďalekých končín svoje strategické bombardéry, aby odstrašilo „supov“ od svojich hraníc. No nikto sa nebojí. A bojovať s Ruskom aj tak nikto nebude. Všetci budú čakať, kým sa mu minie kerozín.
Putin nie je Stalin. Vojny, ktoré viedol Stalin, boli súčasťou jeho tvrdého programu modernizácie Ruska a vojny, ktoré vedie Putin, sú len jeho napodobeninou. Putin zatiaľ nemá ani stalinský rozmach, ani stalinský zápal a ani stalinskú ideologickú a psychologickú základňu. Putin nie je veľký inkvizítor, je skôr veľký imitátor, vytvára ilúziu dejín, pritom je to močiar s rozkvitnutou hladinou.
Organizuje špiritistické seansy, vyzýva duchov zomrelých epoch a pritom všetkých odrazu – moskovského kniežatstva, cárskeho Ruska a Sovietskeho zväzu – v nádeji, že mu zo záhrobia dejín príde pomoc. No duchovia minulosti nevedia robiť mikročipy, také nevyhnutné pre súčasné zbrane.
Vojna môže priniesť Rusku stabilitu, ale nie nadlho. V dlhodobej perspektíve nemá Rusko šancu udržať sa medzi stabilnými štátmi bez technologického skoku. A technologický skok bez účinne fungujúcich štátnych inštitútov nie je možný. Iste, čisto teoreticky by sa Putin mohol stať „veľkým inkvizítorom“, ale na to, aby sa tak stalo, by musel posadiť za mreže – tak, ako to urobil singapurský Li Kwang Ju – všetkých svojich najbližších druhov. Pravda, keďže Rusko nie je Singapur, sotva by ich bolo spolu iba dvadsaťšesť. Ak by sa to však stalo, tak by to bol úplne iný príbeh, úplne iné dejiny. Nateraz to vyzerá málo pravdepodobné.
Putin si zvolil takú odpoveď na výzvu Západu, ktorá nie je ani tak výhodná pre Rusko, ako je výhodná pre vládny režim. A pritom dokázal presvedčiť väčšinu obyvateľstva, že záujmy Ruska a záujmy režimu sa úplne zhodujú a takýmto spôsobom si zabezpečil bezprecedentnú spoločenskú podporu. Nech to znie akokoľvek paradoxne, urobil to bez námahy, nepotreboval na to veľa. Príčina nespočíva v geniálnosti Putina, ale v krátkozrakosti, egoizme a ustrnutosti liberálnej opozície, ktorá neprestáva diskutovať na tému vzťahu k ruskému nacionalizmu namiesto toho, aby sa postavila do čela národného hnutia.
Liberálna opozícia sa natoľko nechala strhnúť zápasom s Putinom, že v zápale boja celkom vynechala tému národných záujmov Ruska. Prenechala tak ich obhajobu „nenávistnému režimu“. Liberálna opozícia nielenže odmieta Putinom vybraný variant odpovede na výzvu Západu, s čím by sa s ňou dalo súhlasiť, ale správa sa tak, akoby nijaká výzva nejestvovala.
V Rusku vládne cudný mravopočestný liberalizmus, pre ktorý Rusko jestvuje v ekonomickom a politickom vákuu naplnenom fluidom lásky a vzájomnej pomoci. No niečo také v skutočnosti neexistuje nielen vo svete reálnej politiky, ale ani podľa fyzikálnych zákonov. A tvrdá konkurencia, boj o trhy, zdroje a vplyv reálneho sveta – to všetko z liberálneho diškurzu úplne vypadlo.
V konečnom dôsledku sa Putin bez boja ocitol na vyprázdnenom politickom poli prakticky bez konkurencie. Všetky neliberálne opozičné skupiny sa k nemu v terajšej situácii primkli. V čase, keď Kremeľ pod zámienkou vojny uskutočnil rýchlu sociálnu mobilizáciu ruskej spoločnosti, liberálna opozícia pokračuje v naliehaní na okamžitú „demobilizáciu“. Potom sa netreba čudovať, že ostáva vlastným národom nepochopená. Obyvateľstvo inštinktívne cíti hrozbu a inštinktívne uprednostňuje toho, kto navrhuje chybnú stratégiu obrany pred tým, kto nenavrhuje nič.
Abstraktné úvahy o slobode nie sú v takejto situácii veľkým prínosom. Ideológovia „ruského liberalizmu“ sa dnes správajú tak, ako keby neboli nijaké 90. roky s ich barbarskou privatizáciou, ktorú Západ podporoval, s rozkladom ekonomiky a štátnych inštitúcií, kriminalizáciou života spoločnosti a štátu, zničujúcim rozpadom systému vzdelávania a zdravotníctva. No to všetko sa predsa stalo. A všetko, čo sme vymenovali, sa uskutočnilo pod heslami budovania demokracie a voľného trhu. Je hlúpe a krátkozraké spoliehať sa na to, že spoločnosť má takú krátku pamäť ako „kreatívna trieda“.
Všetko „mierotvorné úsilie“ bude ako voda v piesku miznúť dovtedy, kým objektívne príčiny, ktoré doviedli Rusko k vojne so Západom – momentálne v „ukrajinskom formáte“ – nebudú nanovo analyzované bez vášní, chladnokrvne a čestne, pravdivo vo všetkej ich zložitej nejednoznačnosti. Keď sa rúca svet, či už v rodine, alebo na planéte, nebýva vinná len jedna strana. Klin sa klinom vybíja – liberálna opozícia musí alebo predložiť svoj program národnej mobilizácie, alternatívu voči Putinovmu programu, alebo bude prinútená odísť z historickej scény.
Vladimír Borisovič Pastuchov/
Narodil sa v roku 1963 v Kyjeve. Je advokát, rešpektovaný politológ v ruských demokratických kruhoch a profesor na St. Antony’s College na Oxfordskej univerzite v Británii. Od roku 2006 je poradcom predsedu Ústavného súdu Ruskej federácie a členom viacerých redakčných rád odborných časopisov, o. i. publikuje v moskovskej Novoj Gazete. Napísal tri knihy a stovky odborných publikácií. S režisérom Andrejom Končalovským vydal knihu Na tribúne reakcionára. Dr. Pastuchov bol advokátom v prvom procese, týkajúcom sa nelegálneho používania duševného vlastníctva, vedie právnickú skupinu v procese proti veľkým ruským štátnym korporáciám v snahe podporiť transparentnosť. Publikovaný článok vyšiel pôvodne v Novoj gazete.
Napriek tomu sa prevládajúcimi tendenciami v interpretácii nového kurzu Kremľa stal psychologizmus a mysticizmus. V tej či onej forme sa väčšina kriticky naladených občanov prikláňa k hypotéze o vojne ako o „iracionálnej“ voľbe ruskej vlády, nepodmienenej nijakými objektívnymi príčinami. Voluntaristické riešenie treba vysvetľovať skôr prostriedkami psychoanalýzy, než ekonomickými či politickými analýzami. Rozdiel je iba v tom, aké množstvo ľudí zastáva názor, či sa pomiatol jeden človek, skupina ľudí, alebo celá krajina.
Pritom vojnu so Západom vyvolali nielen subjektívne príčiny, o ktorých sa toľko hovorí, ale aj objektívne. Všetko vzniklo zo spleti ekonomických a politických protirečení vo vzťahoch Ruska a Západu, navršovanej po desaťročia. Nenašli sa pre ne riešenia a keď sa Putin ocitol pod tlakom Západu, pritisnutý ku kremeľskej stene, rozhodol sa gordický uzol rozseknúť „novoruským mečom“.
.treba zabíjať chorého na rakovinu?
Zachraňovať Rusko, to je ako liečiť horúčku ebola v strednej Afrike – najstrašnejší nie je ani tak samotný vírus, ako neznalosť. Vzťah k ukrajinskej vojne rozťal spoločenstvo. Verejné debaty čoraz väčšmi pripomínajú kafkovskú diskusiu pri posteli chorého na rakovinu: „pokrokoví“ doktori navrhujú pacienta neodkladne usmrtiť, aby sa tak zničil nádor a dedinskí príbuzní ich nechcú pripustiť k posteli zomierajúceho, pretože sú hrdí na „najlepší nádor na svete“. A zatiaľ Rusko leží rozložené medzi liberálmi a nacionalistami ako chorý na plátnach maliara Goyu.
Dobrou správou pre ruských nacionalistov sa javí to, že Rusko sa vôbec nezbláznilo, ako sa to zdá mnohým poriadnym a slušným ľudom, ale pokúša sa sporným a divokým spôsobom ochrániť svoje národné záujmy. A práve v tom spočíva vysvetlenie. Nejde iba o efektivitu prostriedkov masovej komunikácie, kontrolovaných vládnou mocou. Nielen v tom sa skrýva záhada tajomstva oných preslávených „86 percent“, hlasujúcich za vojnu, za vládnu moc a za „všetko dobré proti všetkému zlému“. Pripisovať dnešné nálady a postoje spoločnosti výlučne pôsobeniu propagandy, to znamená len jedno – zaoberať sa upokojovaním a neužitočným liberálnym sebaklamom. Zlá správa pre nacionalistov spočíva v tom, že nechať sa zavliecť pre národné záujmy do vojny na Ukrajine je najneúspešnejší a prakticky samovražedný spôsob ich ochrany.
Negatívny vzťah k existujúcemu politickému režimu v Rusku (u tých, ktorí majú k nemu negatívny vzťah) by nemal zahmlievať pohľad na to, že Rusko, tak ako každý iný štát na svete, má svoje ekonomické, geopolitické a v tomto rámci aj vojenské záujmy, ktoré sa nezhodujú so záujmami iných štátov a v súlade s nimi má právo uskutočňovať aktívne kroky na ich ochranu.
Predstavy o tom, v čom teraz, v tejto konkrétnej chvíli, spočívajú národné záujmy Ruska a aké sú možné a dostupné spôsoby ich ochrany a takisto o tom, aká bude ich účinnosť, sa môžu podstatne rozchádzať. To však neznamená, že samotné národné záujmy Ruska možno v rámci spoločenskej diskusie ignorovať ako niečo, čo nemá prvoradý význam alebo čo neexistuje. A práve to sa dnes deje. Aby diskusia bola produktívna, rozhovor o národných záujmoch Ruska musí byť na začiatku, a nie na konci, treba ním začínať, a nie končiť. Iba v takom prípade sa môžu „doktori“ a „príbuzní“ navzájom počúvať.
.bolestivý syndróm
Keď som si prezeral knihy na policiach najväčšieho londýnskeho kníhkupectva Waterstone, narazil som na zaujímavú brožúrku o dejinách Veľkej Británie. Autor v nej vyratúval udalosti, ktoré sa stali základným kameňom formovania národného sebavedomia súčasných Britov. Ukázalo sa, že tých udalostí nie je tak veľa, ako by sa nám mohlo zdať. Samozrejme, na začiatku všetkého bol Zákon o právach (Bill of Rights), ktorý určil základ parlamentnej demokracie. No bolo tam aj vytvorenie štátneho zdravotného poistenia po druhej svetovej vojne (boľševici zaviedli podobný systém niekoľko desaťročí predtým). No a posledným bodom bolo víťazstvo vo vojne s Argentínou za udržanie vzdialených Falklandských ostrovov pod britskou kontrolou. Pre mňa niečo nečakané.
Ukrajina je výnimočne citlivou, možno povedať kriticky dôležitou zónou sústredenia ruských ekonomických, politických a vojenských záujmov. A syndróm impéria, napriek tomu, že je prítomný v správaní Kremľa, vôbec nie je jediným, či dokonca dominujúcim – ako by sa mohlo zdať – motívom konania Kremľa. Ukrajina je pre Rusko práve taká dôležitá ako Blízky východ pre USA a dôležitejšia než Falklandské ostrovy pre Britániu. Akokoľvek môžeme neznášať Putina, ťažko spochybniť fakt, že hocijaké, dokonca aj najliberálnejšie a najdemokratickejšie ruské vedenie, v prípade, že by bolo postavené pred fakt pridruženia Ukrajiny k ekonomickému systému Európskej únie, by sa ocitlo v naozaj neľahkom postavení.
Rusko a Ukrajina sú naďalej v mnohom súčasťou jedného a rovnakého ekonomického systému, hoci formálne sú ich ekonomiky nezávislé. Ide o to, že rozdelenie sovietskych ekonomických „siamských dvojčiat“ sa v praxi s konečnou platnosťou neuskutočnilo.
Preto všetko, čo sa udeje s ekonomikou Ukrajiny, sa veľmi bolestne prejavuje na stave ekonomiky Ruska, a naopak. Pripojenie Ukrajiny čo i len čiastočne a neúplne k ekonomike Európskej únie spôsobuje Rusku migrénu. Je to skutočný problém, nie iba výhovorka.
Nečudo, že Kremeľ sa v takýchto podmienkach podelil so „svojou bolesťou“ s inými.
Je jasné, že to, že Moskva využila tieto skutočnosti ako zámienku na vojenskú agresiu a uskutočnila anexiu Krymského polostrova, vyvoláva rozhorčenie. No to všetko neznamená, že budeme teraz zamlčovať samotnú skutočnosť. Takisto netreba zamlčovať, že potenciálnu hrozbu rozmiestnenia vojenských základní NATO na území Ukrajiny nemôže ignorovať nijaké politické vedenie Ruska, či už by to bol Putin, alebo Chodorkovský. Bola to neodpustiteľná nedbanlivosť zo strany USA a Európskej únie, a ešte väčšmi samotnej Ukrajiny, predpokladať, že Rusko bude reagovať na zmenu politickej orientácie Ukrajiny tak isto alebo v podobnom rozsahu, ako reagovalo na konanie Západu na Balkáne alebo na Blízkom východe. V zásade sa reakcia Ruska dala predvídať, no to sa nestalo, pretože na Západe sa vytvorila stereotypná predstava Ruska ako typickej autokracie.
.slabí začínajú a prehrávajú
Počas uplynulých dvadsiatich piatich rokov postkomumnizmu Západ pomaly, ale dôsledne „odtláčal“ Rusko od účasti na riešení veľkých medzinárodných problémov, vrátane tých, kde malo Rusko svoj bytostný vlastný záujem. Ani na Balkáne a ani v Iraku, či Líbyi alebo Sýrii sa nebral do úvahy ruský názor na vec. Nehovorím o tom, či to bol správny alebo primeraný názor, hovorím len o nespochybniteľnom fakte, že ho nebrali do úvahy.
Ukázalo sa, že je oveľa ľahšie zbúrať železnú oponu, než naučiť sa žiť bez nej. Rusko sa v podmienkach slobodného trhu ukázalo ako nekonkurencieschopné vo vzťahu k Západu. Nie bezdôvodne existuje názor, že vojnu Ruska s Ukrajinou vyvolala ukrajinská revolúcia. Je to tak, ale aj to tak nie je. Revolúcia bola iba zámienkou, dôvodom na vojnu. Ukrajinský blitzkrieg Západu sa stal poslednou kvapkou do mora ruského poníženia, a to sa vylialo z brehov. Skutočnou príčinou je trvalý a chronický konflikt Ruska a Západu. Podstata spočíva v tom, že Rusko si ekonomicky a politicky už dávno presadlo z prvých radov prízemia na balkón svetovej politiky a pritom sa domnieva, že neprávom nie je na mieste, ktoré si zaslúži. A Západ zase nenachádza nijaké pádne dôvody na to, aby naďalej udržiaval štát, ktorý nie je schopný zaplatiť plnú cenu vstupenky.
Vojna sa nezačala vinou prebytku síl, ale pre ich nedostatok, je to zúfalý protest slabého voči silnému. V podmienkach otvorenej ekonomiky nie je Rusko jednoducho schopné účinne obhajovať svoje ekonomické a politické záujmy na Ukrajine. Ak sa Ukrajina skutočne stane voľným ekonomickým priestorom, Rusko bude zrejme v priebehu niekoľkých rokov z Ukrajiny vytesnené. Za určitých podmienok sa Ukrajina môže dokonca premeniť na nástupný priestor ekonomickej expanzie Európskej únie na vnútorný ruský trh, o čom ruské vedenie neprestáva hovoriť. Okrem toho, pre Rusko bude oveľa ťažšie zvádzať s Ukrajinou tradičný spor o cenách energonosičov. Ukrajina sa už prv pokúšala využiť svoje unikátne postavenie tranzitnej krajiny na to, aby dostávala plyn so zľavou. V spojení s Európskou úniou to nepochybne bude robiť účinnejšie.
Ukrajinská revolúcia pripravila Putina o pohodlie nič nerobiť a nič nepodnikať. Objavila sa pred ním dilema: Alebo vytvoriť Rusko silné, teda konkurenčne schopné, uskutočniť hlboké ekonomické a politické reformy, alebo vnútri krajiny nič nemeniť a odtlačiť Západ naspäť od ruských hraníc pomocou vojenskej sily a schovať sa za „čínskym múrom“. Kremeľské vojny – to je imitácia odpovede na historickú výzvu, je to spôsob, ako sa vyhnúť riešeniu každodenných otázok vnútornej politiky. Irónia dejín spočíva v tom, že – ako sa ukázalo – Putin oveľa ľahšie rozpúta „horúcu vojnu“ než vojnu s aktérom úplatkárskeho škandálu.
.liberalizmus a národné záujmy
Na ustavičné obviňovanie Putina netreba mať veľa rozumu. Oveľa viac úsilia je potrebné na to, aby sme vnikli do logiky jeho počínania. Putin pochopil a prijal historickú výzvu Západu, no zvolil nesprávnu odpoveď. Namiesto toho, aby uskutočnil hlbokú modernizáciu Ruska a zvýšil jeho reálnu konkurenčnú schopnosť, rozhodol sa zastaviť historický čas a ohradiť sa voči Západu „zelenými mužíkmi“, teda vojakmi bez výsostných znakov. Rusko sa rozhodlo podobať na morského čerta, odstrašujúco vyzerajúcu rybu, ktorá je v podstate malým, a nie veľmi nebezpečným dravcom, rybu, ktorá sa ukrýva v tôni a zastrašujúco sa nadúva. Rusko zúfalo spaľuje letecký benzín a posiela do ďalekých končín svoje strategické bombardéry, aby odstrašilo „supov“ od svojich hraníc. No nikto sa nebojí. A bojovať s Ruskom aj tak nikto nebude. Všetci budú čakať, kým sa mu minie kerozín.
Putin nie je Stalin. Vojny, ktoré viedol Stalin, boli súčasťou jeho tvrdého programu modernizácie Ruska a vojny, ktoré vedie Putin, sú len jeho napodobeninou. Putin zatiaľ nemá ani stalinský rozmach, ani stalinský zápal a ani stalinskú ideologickú a psychologickú základňu. Putin nie je veľký inkvizítor, je skôr veľký imitátor, vytvára ilúziu dejín, pritom je to močiar s rozkvitnutou hladinou.
Organizuje špiritistické seansy, vyzýva duchov zomrelých epoch a pritom všetkých odrazu – moskovského kniežatstva, cárskeho Ruska a Sovietskeho zväzu – v nádeji, že mu zo záhrobia dejín príde pomoc. No duchovia minulosti nevedia robiť mikročipy, také nevyhnutné pre súčasné zbrane.
Vojna môže priniesť Rusku stabilitu, ale nie nadlho. V dlhodobej perspektíve nemá Rusko šancu udržať sa medzi stabilnými štátmi bez technologického skoku. A technologický skok bez účinne fungujúcich štátnych inštitútov nie je možný. Iste, čisto teoreticky by sa Putin mohol stať „veľkým inkvizítorom“, ale na to, aby sa tak stalo, by musel posadiť za mreže – tak, ako to urobil singapurský Li Kwang Ju – všetkých svojich najbližších druhov. Pravda, keďže Rusko nie je Singapur, sotva by ich bolo spolu iba dvadsaťšesť. Ak by sa to však stalo, tak by to bol úplne iný príbeh, úplne iné dejiny. Nateraz to vyzerá málo pravdepodobné.
Putin si zvolil takú odpoveď na výzvu Západu, ktorá nie je ani tak výhodná pre Rusko, ako je výhodná pre vládny režim. A pritom dokázal presvedčiť väčšinu obyvateľstva, že záujmy Ruska a záujmy režimu sa úplne zhodujú a takýmto spôsobom si zabezpečil bezprecedentnú spoločenskú podporu. Nech to znie akokoľvek paradoxne, urobil to bez námahy, nepotreboval na to veľa. Príčina nespočíva v geniálnosti Putina, ale v krátkozrakosti, egoizme a ustrnutosti liberálnej opozície, ktorá neprestáva diskutovať na tému vzťahu k ruskému nacionalizmu namiesto toho, aby sa postavila do čela národného hnutia.
Liberálna opozícia sa natoľko nechala strhnúť zápasom s Putinom, že v zápale boja celkom vynechala tému národných záujmov Ruska. Prenechala tak ich obhajobu „nenávistnému režimu“. Liberálna opozícia nielenže odmieta Putinom vybraný variant odpovede na výzvu Západu, s čím by sa s ňou dalo súhlasiť, ale správa sa tak, akoby nijaká výzva nejestvovala.
V Rusku vládne cudný mravopočestný liberalizmus, pre ktorý Rusko jestvuje v ekonomickom a politickom vákuu naplnenom fluidom lásky a vzájomnej pomoci. No niečo také v skutočnosti neexistuje nielen vo svete reálnej politiky, ale ani podľa fyzikálnych zákonov. A tvrdá konkurencia, boj o trhy, zdroje a vplyv reálneho sveta – to všetko z liberálneho diškurzu úplne vypadlo.
V konečnom dôsledku sa Putin bez boja ocitol na vyprázdnenom politickom poli prakticky bez konkurencie. Všetky neliberálne opozičné skupiny sa k nemu v terajšej situácii primkli. V čase, keď Kremeľ pod zámienkou vojny uskutočnil rýchlu sociálnu mobilizáciu ruskej spoločnosti, liberálna opozícia pokračuje v naliehaní na okamžitú „demobilizáciu“. Potom sa netreba čudovať, že ostáva vlastným národom nepochopená. Obyvateľstvo inštinktívne cíti hrozbu a inštinktívne uprednostňuje toho, kto navrhuje chybnú stratégiu obrany pred tým, kto nenavrhuje nič.
Abstraktné úvahy o slobode nie sú v takejto situácii veľkým prínosom. Ideológovia „ruského liberalizmu“ sa dnes správajú tak, ako keby neboli nijaké 90. roky s ich barbarskou privatizáciou, ktorú Západ podporoval, s rozkladom ekonomiky a štátnych inštitúcií, kriminalizáciou života spoločnosti a štátu, zničujúcim rozpadom systému vzdelávania a zdravotníctva. No to všetko sa predsa stalo. A všetko, čo sme vymenovali, sa uskutočnilo pod heslami budovania demokracie a voľného trhu. Je hlúpe a krátkozraké spoliehať sa na to, že spoločnosť má takú krátku pamäť ako „kreatívna trieda“.
Všetko „mierotvorné úsilie“ bude ako voda v piesku miznúť dovtedy, kým objektívne príčiny, ktoré doviedli Rusko k vojne so Západom – momentálne v „ukrajinskom formáte“ – nebudú nanovo analyzované bez vášní, chladnokrvne a čestne, pravdivo vo všetkej ich zložitej nejednoznačnosti. Keď sa rúca svet, či už v rodine, alebo na planéte, nebýva vinná len jedna strana. Klin sa klinom vybíja – liberálna opozícia musí alebo predložiť svoj program národnej mobilizácie, alternatívu voči Putinovmu programu, alebo bude prinútená odísť z historickej scény.
Vladimír Borisovič Pastuchov/
Narodil sa v roku 1963 v Kyjeve. Je advokát, rešpektovaný politológ v ruských demokratických kruhoch a profesor na St. Antony’s College na Oxfordskej univerzite v Británii. Od roku 2006 je poradcom predsedu Ústavného súdu Ruskej federácie a členom viacerých redakčných rád odborných časopisov, o. i. publikuje v moskovskej Novoj Gazete. Napísal tri knihy a stovky odborných publikácií. S režisérom Andrejom Končalovským vydal knihu Na tribúne reakcionára. Dr. Pastuchov bol advokátom v prvom procese, týkajúcom sa nelegálneho používania duševného vlastníctva, vedie právnickú skupinu v procese proti veľkým ruským štátnym korporáciám v snahe podporiť transparentnosť. Publikovaný článok vyšiel pôvodne v Novoj gazete.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.