Tajomstvo však aj motivuje, inšpiruje, mobilizuje – prípad od prípadu, od témy k téme, od človeka k človeku.
Projekt filmu o starnutí, umieraní a smrti, na ktorom momentálne pracujem s režisérom Ivanom Stehlíkom, som chápal ako cestu za poznaním posledných vecí človeka. Pokiaľ ide o smrť, nespoznal som nič, je tajomstvom. Teda, mne sa to tak vyjavilo. Sú, samozrejme, ľudia, ktorí sú si istí svojou vierou, svojím postojom, svojou pravdou, alebo im je to jedno. Napríklad babička a mama J. C. celý život kmitali v dedinskej krčme, až si jedného dňa ľahli do postele a potichu umreli. Treba vedieť, čo cítili a videli na konci cesty? Sú aj takí, ktorí sa nepárajú. Izraelský filozof Yeshajahu Leibovitz svojho času povedal: „Netreba sa báť smrti – neexistuje. Človek žije, kým prestane žiť.“ Pravoverní vyznávači Koránu by určite neboli s takýmto postojom spokojní. Ani buddhisti, hinduisti, kresťania... Takže postoje k smrti môžu byť aj vecou civilizačnej (kultúrnej) zakotvenosti. Bodka. Čo s tým narobím? A čo narobím s úzkosťou, ktorú vo mne prízrak smrti občas vyvoláva? Zväčša sa bránime tak, že tému smrti pozametáme pod koberec, alebo si ju „intelektualizujeme“ cez niektorú z paradigiem ľudského údelu. Napríklad taká tibetská (egyptská...) Kniha mŕtvych je rovno mapou cesty po smrti. Napokon, existuje aj thanatológia, ako ucelená interdisciplinárna náuka. O dielach „exotov“ vedy od Raymonda Moodyho (Život po smrti) k Stanislavovi Groffovi a k ďalším ani nehovoriac.
Moja osobná intelektualizácia témy smrti a postojov k nej: Verím, že naši potomkovia sú (geneticky a memeticky) do istej miery našou reinkarnáciou. Podobne my sme reinkarnáciou svojich praprapra...predkov. Umieranie mi to síce neuľahčí, ale čo už. Vlastne mi to nepoodhalí ani rúško tajomstva nad kadečím, čo fatálne spoluurčuje môj život. Pravdou však je a ostane životný príbeh, jeho udalosti, rozhodnutia, činy, čo je druhý z pilierov ľudského údelu – spôsob, ako vnímam kvalitu vlastného života. Napríklad tulák a kriminálnik Jack Black: „Nemám peníze, manželku ani auto. Nemám psa. Nemám rádio ani fikus. Nemám žádné starosti.“ (Nemáte šanci, Praha 2013). Tajomstvom ostáva, prečo svoj život dobrovoľne ukončil v rieke. Jeho kniha (vyšla v roku 1926) však stále žije a je skvelá.
Jeden z Jakubiskových filmov sa volá Postav dom, zasaď strom. Dobrá metafora pre zmysel života smrteľného človeka, vrátane mnohých tajomstiev, ktoré k nemu patria.
Projekt filmu o starnutí, umieraní a smrti, na ktorom momentálne pracujem s režisérom Ivanom Stehlíkom, som chápal ako cestu za poznaním posledných vecí človeka. Pokiaľ ide o smrť, nespoznal som nič, je tajomstvom. Teda, mne sa to tak vyjavilo. Sú, samozrejme, ľudia, ktorí sú si istí svojou vierou, svojím postojom, svojou pravdou, alebo im je to jedno. Napríklad babička a mama J. C. celý život kmitali v dedinskej krčme, až si jedného dňa ľahli do postele a potichu umreli. Treba vedieť, čo cítili a videli na konci cesty? Sú aj takí, ktorí sa nepárajú. Izraelský filozof Yeshajahu Leibovitz svojho času povedal: „Netreba sa báť smrti – neexistuje. Človek žije, kým prestane žiť.“ Pravoverní vyznávači Koránu by určite neboli s takýmto postojom spokojní. Ani buddhisti, hinduisti, kresťania... Takže postoje k smrti môžu byť aj vecou civilizačnej (kultúrnej) zakotvenosti. Bodka. Čo s tým narobím? A čo narobím s úzkosťou, ktorú vo mne prízrak smrti občas vyvoláva? Zväčša sa bránime tak, že tému smrti pozametáme pod koberec, alebo si ju „intelektualizujeme“ cez niektorú z paradigiem ľudského údelu. Napríklad taká tibetská (egyptská...) Kniha mŕtvych je rovno mapou cesty po smrti. Napokon, existuje aj thanatológia, ako ucelená interdisciplinárna náuka. O dielach „exotov“ vedy od Raymonda Moodyho (Život po smrti) k Stanislavovi Groffovi a k ďalším ani nehovoriac.
Moja osobná intelektualizácia témy smrti a postojov k nej: Verím, že naši potomkovia sú (geneticky a memeticky) do istej miery našou reinkarnáciou. Podobne my sme reinkarnáciou svojich praprapra...predkov. Umieranie mi to síce neuľahčí, ale čo už. Vlastne mi to nepoodhalí ani rúško tajomstva nad kadečím, čo fatálne spoluurčuje môj život. Pravdou však je a ostane životný príbeh, jeho udalosti, rozhodnutia, činy, čo je druhý z pilierov ľudského údelu – spôsob, ako vnímam kvalitu vlastného života. Napríklad tulák a kriminálnik Jack Black: „Nemám peníze, manželku ani auto. Nemám psa. Nemám rádio ani fikus. Nemám žádné starosti.“ (Nemáte šanci, Praha 2013). Tajomstvom ostáva, prečo svoj život dobrovoľne ukončil v rieke. Jeho kniha (vyšla v roku 1926) však stále žije a je skvelá.
Jeden z Jakubiskových filmov sa volá Postav dom, zasaď strom. Dobrá metafora pre zmysel života smrteľného človeka, vrátane mnohých tajomstiev, ktoré k nemu patria.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.