Keď som ta dorazil, pohltilo ma ticho pastvín, ležiacich vo výške 1 000 metrov, jemne zvlnených, takmer bez stromov, chladných. Najradšej by ste tu osedlali koňa a prešli sa miernym klusom po žltkastej tráve. V dedine Štavalj je drevom vykladaný pult putiky „Divna“. Oblažený slivovicou tam prespím, v komore s niekoľkými posteľami, ako vystrihnutej z Titovho poľného lazaretu.
Hostinský Mirko – približne päťdesiatnik, telnatý a s pohľadom zachmúreného figliara – vraj vyvinul akúsi papanicu proti neplodnosti. Dvadsať eur za mesačnú kúru, tak mám odkázať svojim čitateľom. Najprv však vylieči sám seba, najneskôr do roku 2017. O albánskych nevestách hovorí: „Tie sú ako zo 16. storočia. Zatiaľ čo Srbky stále papuľujú.“ Jeho manželka Anzelija, oveľa atraktívnejšia než on, papuľuje.
Kŕdeľ drzých detí ma dovedie k mladej albánskej roľníčke. Marta je pekná, srdečná blondína a má múdry pohľad. V Štavalji žije už sedem rokov, rovnako ako ďalších 20 Albánok. Za sukňou jej visia tri podarené plavé detičky. Mladý roľník mi spočiatku nedôveruje, predo mnou tu raz bola bosnianska televízia a obtiahla ho o prisľúbený honorár. Marta si dáva pozor, aby nikdy neodpovedala pred svojím manželom. Pýtam sa ho: „Je pravda, že Albánky sú také pracovité?“ On potvrdzuje a dodáva: „Ale je pravda aj to, že som za ňu zaplatil sedem kráv.“
V nasledujúcom okamihu ma postihne nepravdepodobné šťastie: ešte ten večer očakáva Štavalj príchod novej nevesty z Albánska. Zavedú ma do malej pivničky, preplnenej mužmi. Skromní chlapíci, namiesto zlatých zubov medzery medzi zubami. Spievajú, aj po najmenšom hlte mi dolievajú. Nevestu nevidel nikto, dokonca ani starešina. „Príde o desať minút,“ hovoria; ženích si ju už prevzal na pumpe v Sjenici.
A potom sa stanem svedkom. Miniauto so srbskou zástavou sa trúbiac prehrmoce svahom, hore a zase dolu. Vystúpi nevesta, 21 rokov, v jednoduchých šatách a obtiahnutej koženej bunde. Nevesta neskôr sedí za vrchstolom, na Srbov, vyspevujúcich z plných pľúc, sa nepozerá, rozpačito skloní pohľad. Päť kráv, započujem. Na meno nevesty sa ešte nikto nepýtal. Aha, ďalšia Marta. Prešedivený ženích, trochu nemotorný, sa zhovára s nastávajúcou iba cez „prekladateľku“. Všetci darujú svadobnému páru peniaze. Statný týpek, ktorý predtým strieľal do stropu, pridá 500 eur. Na záver kupliarka triedi vyzbierané peniaze, na jednej kôpke eurá, na druhej dináre, ráta. Nik tu nežiari šťastím väčšmi, než ona.
Cestujem do Albánska, 300 kilometrov, smer dedina Marty číslo 1. Do Torovice prichádzam za tmy. Dlhá dedina, v strede zopár panelákov. V kaviarni sa okolo mňa zbehne hlúčik chlapov. Tínedžer Adolf vie po anglicky, jeho otec po srbsky, majiteľ kaviarne po nemecky. Za stolom sedí bratranec Marty, moju otázku, týkajúcu sa vena, však nechce nikto preložiť. „To by ho urazilo, a nie je to ani pravda, len kupliarka dostane 1 000 eur.“ Majiteľ vysvetľuje: „Do Srbska posielame len škaredé, no také, čo už boli s mužom v posteli.“ Protestujem. Zagáni na mňa. „Aký máš vlastne vzťah s Martou?“ Preľakane odvrátim útok. Nuž áno, môj juhoslovanský western azda nedopadol romanticky. O týchto manželstvách však nemôžem povedať nič zlé.
Hostinský Mirko – približne päťdesiatnik, telnatý a s pohľadom zachmúreného figliara – vraj vyvinul akúsi papanicu proti neplodnosti. Dvadsať eur za mesačnú kúru, tak mám odkázať svojim čitateľom. Najprv však vylieči sám seba, najneskôr do roku 2017. O albánskych nevestách hovorí: „Tie sú ako zo 16. storočia. Zatiaľ čo Srbky stále papuľujú.“ Jeho manželka Anzelija, oveľa atraktívnejšia než on, papuľuje.
Kŕdeľ drzých detí ma dovedie k mladej albánskej roľníčke. Marta je pekná, srdečná blondína a má múdry pohľad. V Štavalji žije už sedem rokov, rovnako ako ďalších 20 Albánok. Za sukňou jej visia tri podarené plavé detičky. Mladý roľník mi spočiatku nedôveruje, predo mnou tu raz bola bosnianska televízia a obtiahla ho o prisľúbený honorár. Marta si dáva pozor, aby nikdy neodpovedala pred svojím manželom. Pýtam sa ho: „Je pravda, že Albánky sú také pracovité?“ On potvrdzuje a dodáva: „Ale je pravda aj to, že som za ňu zaplatil sedem kráv.“
V nasledujúcom okamihu ma postihne nepravdepodobné šťastie: ešte ten večer očakáva Štavalj príchod novej nevesty z Albánska. Zavedú ma do malej pivničky, preplnenej mužmi. Skromní chlapíci, namiesto zlatých zubov medzery medzi zubami. Spievajú, aj po najmenšom hlte mi dolievajú. Nevestu nevidel nikto, dokonca ani starešina. „Príde o desať minút,“ hovoria; ženích si ju už prevzal na pumpe v Sjenici.
A potom sa stanem svedkom. Miniauto so srbskou zástavou sa trúbiac prehrmoce svahom, hore a zase dolu. Vystúpi nevesta, 21 rokov, v jednoduchých šatách a obtiahnutej koženej bunde. Nevesta neskôr sedí za vrchstolom, na Srbov, vyspevujúcich z plných pľúc, sa nepozerá, rozpačito skloní pohľad. Päť kráv, započujem. Na meno nevesty sa ešte nikto nepýtal. Aha, ďalšia Marta. Prešedivený ženích, trochu nemotorný, sa zhovára s nastávajúcou iba cez „prekladateľku“. Všetci darujú svadobnému páru peniaze. Statný týpek, ktorý predtým strieľal do stropu, pridá 500 eur. Na záver kupliarka triedi vyzbierané peniaze, na jednej kôpke eurá, na druhej dináre, ráta. Nik tu nežiari šťastím väčšmi, než ona.
Cestujem do Albánska, 300 kilometrov, smer dedina Marty číslo 1. Do Torovice prichádzam za tmy. Dlhá dedina, v strede zopár panelákov. V kaviarni sa okolo mňa zbehne hlúčik chlapov. Tínedžer Adolf vie po anglicky, jeho otec po srbsky, majiteľ kaviarne po nemecky. Za stolom sedí bratranec Marty, moju otázku, týkajúcu sa vena, však nechce nikto preložiť. „To by ho urazilo, a nie je to ani pravda, len kupliarka dostane 1 000 eur.“ Majiteľ vysvetľuje: „Do Srbska posielame len škaredé, no také, čo už boli s mužom v posteli.“ Protestujem. Zagáni na mňa. „Aký máš vlastne vzťah s Martou?“ Preľakane odvrátim útok. Nuž áno, môj juhoslovanský western azda nedopadol romanticky. O týchto manželstvách však nemôžem povedať nič zlé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.