.ako vám vonia domov?
To je jednoduché. Po kyslej kapuste, dobrej uhorke a po parnej lokomotíve. Keď som sa v emigrácii nemohol vrátiť do Československa, tak som začal veľa jazdiť do Poľska. Železničné podvaly tam totiž nie sú z betónu ako u nás, ale z dreva, napustené dechtom. V lete to tam páchlo ako v Prahe. A skoro som zabudol na zarastené ženské podpažie – nádherný odor!
.máte veľmi široký záber. Od vojnových oblastí ako je Rwanda, Bosna či Afganistan až po módnu fotografiu. Sám seba považujete za vojnového fotografa?
Nie, skôr za všeobecného. Niekedy je to dobré, inokedy zlé.
.čo vás ženie do takých nebezpečných oblastí?
(Ticho.) Ťažko povedať. Mňa zaujíma tá výzva. Vždy som sa toho zhostil dobre. Viem, že na to mám a prinesiem niečo zaujímavé.
.všade sú už dnes množstvá fotografov. Čím sa podľa vás od nich líšite?
Ja neviem, to by mohli povedať asi iní ľudia, ale asi som iný svojím štýlom, svojím porozumením. Asi tam je viac empatie, pretože som si tým totalitným režimom tiež prešiel. Takže pocitom ľudí niekde v Bosne alebo v Iraku asi rozumiem viac než niekto, kto sa narodil, povedzme, doktorovi v malom americkom meste.
.ktoré z tých oblastí boli pre vás najemocionálnejšie?
Rwanda bola pre mňa dosť ťažká, pretože vtedy sa mi práve narodil syn a ako som fotil umierajúce deti, tak ma to dosť bralo. A potom sirotinec v regióne Gomelo, zanesený rádioaktivitou, tam to bolo takisto dosť tvrdé. Bol som tam dlho a s tými deťmi som pracoval. A tak som k nim priľnul.
.ako sa zmenili médiá? A čo to znamená pre fotografa ako ste vy?
Dnes je to dobré, že máme internet. Na druhej strane, časopisy zanikajú. Nedávno som napríklad fotil pre TIME, dali mi štyri strany a dvadsať strán na internete. Uvidím, ako to pôjde. Ale myslím, že doba časopisov je preč.
.aká je budúcnosť fotožurnalizmu?
Internet. Tablety a tieto veci. To je ale iný pohľad.
.máte komerčné zákazky alebo nadácie, ktoré vám dávajú granty?
Rôzne. Musíš sa rozšíriť. Občas mám aj firemné zákazky. Ale teraz robím najmä videofilmy. Budem natáčať v Škótsku, vo Francúzsku.
.kde to bolo pre vás najnebezpečnejšie?
Ono je to vždy nebezpečné, aj keď vylezieš tu v Bratislave na ulicu. Nikdy nevieš. Ale napríklad Haiti je o hubu, tam to bolo husté.
.mávate niekedy depresie z toho, čo ste zažili?
Určite. Manželka mi hovorí, že som nočná mora. Ale teraz už je to lepšie.
.váš rodinný príbeh je pestrý...
Asi áno, 45 rokov som žil v Spojených Štátoch. V roku 2010 som sa vrátil naspäť do Česka. Z domova som emigroval v roku 1967, pre komunistický režim som zo dňa deň na deň opustil rodinu a priateľov. A všimol som si, že aj keď som sa sem vrátil dvadsať rokov po páde totality, tak stopy bývalého režimu sú stále viditeľné. Ľudia sú zviazaní predsudkami, dogmami, boja sa povedať svoj názor.
.ako ste sa dostali do Cudzineckej légie?
Z väzenia. Chytili ma v južnom Francúzsku a vytiahli ma z väzenia.
.aká to bola skúsenosť, tá légia?
Trápenie... Bol som tam deväť mesiacov. Prešiel som výcvikom, a potom som tam v džípe strážil hranice, kde prenikali rebeli z Líbye a Čadu.
.čo bola pre vás najväčšia skúsenosť z detstva?
Naučil som sa, čo je to nespravodlivosť. Že vás diskriminujú a vy ani neviete prečo. Iba preto, že vás niekam zaradili. Takže som od pätnástich rokov uvažoval o tom, ako odtiaľto vypadnúť.
.máte pocit krivdy?
Mám, ale nezatrpkol som. Nedávno sa ma pýtala jedna bývalá spolužiačka, či som zatrpknutý. Neviem, možno áno, ale na to kašlem. Naša rodina žila v izolácii, nikto k nám nechodil, ani na Vianoce. Ale asi najviac ma vzalo, keď som sa vrátil z Ameriky prvýkrát do Prahy. To bol nával spomienok.
.kedy to bolo?
V polovici 80. rokov. Prišiel som sem takým podvodom cez Poľsko, iba na jeden víkend, aby som sa nemusel registrovať na polícii. Ale sledovali ma, v jednom podchode ma dokonca chceli zmlátiť. A ja som pritom nevedel, kto ma udal – asi to bol niekto blízky.
.vo zväzkoch ŠtB ste sa neboli pozrieť?
Tie zväzky ma nezaujímajú, nechcem vedieť, kto bol kurva. Každý má určite tisíc výhovoriek. Tým sa nič nevyrieši, iba sa cítim ešte viac osamelý. Vidíš kamaráta, vieš že zradil a nechceš sa ho pýtať, prečo.
.ako sa vyvíja svet agentúr? Je známe, že Magnum má veľké existenčné problémy.
V našej agentúre VII je to rovnaké. Snažíme sa prežiť, robíme hlavne multimédiá. Filmy. Teraz sme dostali cenu za najlepší dokumentárny film, čo sme robili pre Lekárov bez hraníc. Ja som bol nominovaný na Oscara v dokumentárnej kategórii za jednu vec, čo som robil v Iraku.
.čiže vy už viac filmujete ako fotografujete?
Áno, je to tak. Žijem väčšinou v Prahe, občas v Amerike.
.na čom teraz pracujete?
Možno budeme robiť video v Škótsku o jednom muzikantovi.
.čo by ste povedali 20-ročnému chlapcovi, keby chcel ísť fotografovať vojnu?
Nech to skúsi, ale nech si dáva bacha.
.ako sa zmenili konflikty za tie roky, čo ich fotografujete?
Teraz odrezávajú hlavy, to nebývalo.
.britské médiá sa dohodli, že nebudú zverejňovať zábery z popráv väzňov Islamského štátu, lebo je to už propaganda, nie spravodajstvo. Čo si o tom myslíte vy?
Súhlasím s tým. Bezvýhradne. Keď západné médiá nebudú uverejňovať také zábery, tak sa na to islamisti vykašlú.
.vy sám ste nejaké fotografie nezverejnili, lebo by boli príliš brutálne?
Nie, poslal som aj také, ale časopisy ich nezverejňovali. Mám svoju agentúru a svoju estetiku.
.na Ukrajinu sa nechystáte?
Momentálne nie, je to mimo sféry môjho záujmu. Však to poznáte, vo vojne je to stále to isté – niekto zomrie a niekto plače. Tam nič nové nie je.
.fotili ste sa aj moskovskú high class. Aká to bola skúsenosť?
Dobrá. Ruská zlatá mládež ma prijala dobre. Vedeli, že fotím pre Vanity Fair, ten časopis poznali a chceli v ňom byť.
Antonín Kratochvíl/
Narodil sa v roku 1947 v Lovosiciach. Český reportážny a portrétny fotograf, ktorý žije stredavo v USA a v Prahe. V roku 1967 migroval z komunistického Československa, prešiel si skúsenosťou utečeneckého tábora aj Cudzineckej légie. V polovici 70. rokov sa vydal do východného bloku a dvadsať rokov zachytával život za železnou oponou aj život po jej páde. V roku 1997 o tom vydal knihu Broken Dream. Patrí medzi zakladajúcich členov prestížnej agentúry Sedem (VII Photo Agency). V roku 1999 ho časopis American Photo zaradil medzi sto najvýznamnejších osobností svetovej foografie. Pracuje pre magazíny Playboy, Penthouse, Vogue. Rolling Stone, TIME alebo Newsweek. Získal tri ocenenia na súťaži World Press Photo.
Výstavu fotografií Antonína Kratochvíla Domovina si môžete pozrieť do 2. novembra v Stredosurópskom dome fotografie v Bratislave.
To je jednoduché. Po kyslej kapuste, dobrej uhorke a po parnej lokomotíve. Keď som sa v emigrácii nemohol vrátiť do Československa, tak som začal veľa jazdiť do Poľska. Železničné podvaly tam totiž nie sú z betónu ako u nás, ale z dreva, napustené dechtom. V lete to tam páchlo ako v Prahe. A skoro som zabudol na zarastené ženské podpažie – nádherný odor!
.máte veľmi široký záber. Od vojnových oblastí ako je Rwanda, Bosna či Afganistan až po módnu fotografiu. Sám seba považujete za vojnového fotografa?
Nie, skôr za všeobecného. Niekedy je to dobré, inokedy zlé.
.čo vás ženie do takých nebezpečných oblastí?
(Ticho.) Ťažko povedať. Mňa zaujíma tá výzva. Vždy som sa toho zhostil dobre. Viem, že na to mám a prinesiem niečo zaujímavé.
.všade sú už dnes množstvá fotografov. Čím sa podľa vás od nich líšite?
Ja neviem, to by mohli povedať asi iní ľudia, ale asi som iný svojím štýlom, svojím porozumením. Asi tam je viac empatie, pretože som si tým totalitným režimom tiež prešiel. Takže pocitom ľudí niekde v Bosne alebo v Iraku asi rozumiem viac než niekto, kto sa narodil, povedzme, doktorovi v malom americkom meste.
.ktoré z tých oblastí boli pre vás najemocionálnejšie?
Rwanda bola pre mňa dosť ťažká, pretože vtedy sa mi práve narodil syn a ako som fotil umierajúce deti, tak ma to dosť bralo. A potom sirotinec v regióne Gomelo, zanesený rádioaktivitou, tam to bolo takisto dosť tvrdé. Bol som tam dlho a s tými deťmi som pracoval. A tak som k nim priľnul.
.ako sa zmenili médiá? A čo to znamená pre fotografa ako ste vy?
Dnes je to dobré, že máme internet. Na druhej strane, časopisy zanikajú. Nedávno som napríklad fotil pre TIME, dali mi štyri strany a dvadsať strán na internete. Uvidím, ako to pôjde. Ale myslím, že doba časopisov je preč.
.aká je budúcnosť fotožurnalizmu?
Internet. Tablety a tieto veci. To je ale iný pohľad.
.máte komerčné zákazky alebo nadácie, ktoré vám dávajú granty?
Rôzne. Musíš sa rozšíriť. Občas mám aj firemné zákazky. Ale teraz robím najmä videofilmy. Budem natáčať v Škótsku, vo Francúzsku.
.kde to bolo pre vás najnebezpečnejšie?
Ono je to vždy nebezpečné, aj keď vylezieš tu v Bratislave na ulicu. Nikdy nevieš. Ale napríklad Haiti je o hubu, tam to bolo husté.
.mávate niekedy depresie z toho, čo ste zažili?
Určite. Manželka mi hovorí, že som nočná mora. Ale teraz už je to lepšie.
.váš rodinný príbeh je pestrý...
Asi áno, 45 rokov som žil v Spojených Štátoch. V roku 2010 som sa vrátil naspäť do Česka. Z domova som emigroval v roku 1967, pre komunistický režim som zo dňa deň na deň opustil rodinu a priateľov. A všimol som si, že aj keď som sa sem vrátil dvadsať rokov po páde totality, tak stopy bývalého režimu sú stále viditeľné. Ľudia sú zviazaní predsudkami, dogmami, boja sa povedať svoj názor.
.ako ste sa dostali do Cudzineckej légie?
Z väzenia. Chytili ma v južnom Francúzsku a vytiahli ma z väzenia.
.aká to bola skúsenosť, tá légia?
Trápenie... Bol som tam deväť mesiacov. Prešiel som výcvikom, a potom som tam v džípe strážil hranice, kde prenikali rebeli z Líbye a Čadu.
.čo bola pre vás najväčšia skúsenosť z detstva?
Naučil som sa, čo je to nespravodlivosť. Že vás diskriminujú a vy ani neviete prečo. Iba preto, že vás niekam zaradili. Takže som od pätnástich rokov uvažoval o tom, ako odtiaľto vypadnúť.
.máte pocit krivdy?
Mám, ale nezatrpkol som. Nedávno sa ma pýtala jedna bývalá spolužiačka, či som zatrpknutý. Neviem, možno áno, ale na to kašlem. Naša rodina žila v izolácii, nikto k nám nechodil, ani na Vianoce. Ale asi najviac ma vzalo, keď som sa vrátil z Ameriky prvýkrát do Prahy. To bol nával spomienok.
.kedy to bolo?
V polovici 80. rokov. Prišiel som sem takým podvodom cez Poľsko, iba na jeden víkend, aby som sa nemusel registrovať na polícii. Ale sledovali ma, v jednom podchode ma dokonca chceli zmlátiť. A ja som pritom nevedel, kto ma udal – asi to bol niekto blízky.
.vo zväzkoch ŠtB ste sa neboli pozrieť?
Tie zväzky ma nezaujímajú, nechcem vedieť, kto bol kurva. Každý má určite tisíc výhovoriek. Tým sa nič nevyrieši, iba sa cítim ešte viac osamelý. Vidíš kamaráta, vieš že zradil a nechceš sa ho pýtať, prečo.
.ako sa vyvíja svet agentúr? Je známe, že Magnum má veľké existenčné problémy.
V našej agentúre VII je to rovnaké. Snažíme sa prežiť, robíme hlavne multimédiá. Filmy. Teraz sme dostali cenu za najlepší dokumentárny film, čo sme robili pre Lekárov bez hraníc. Ja som bol nominovaný na Oscara v dokumentárnej kategórii za jednu vec, čo som robil v Iraku.
.čiže vy už viac filmujete ako fotografujete?
Áno, je to tak. Žijem väčšinou v Prahe, občas v Amerike.
.na čom teraz pracujete?
Možno budeme robiť video v Škótsku o jednom muzikantovi.
.čo by ste povedali 20-ročnému chlapcovi, keby chcel ísť fotografovať vojnu?
Nech to skúsi, ale nech si dáva bacha.
.ako sa zmenili konflikty za tie roky, čo ich fotografujete?
Teraz odrezávajú hlavy, to nebývalo.
.britské médiá sa dohodli, že nebudú zverejňovať zábery z popráv väzňov Islamského štátu, lebo je to už propaganda, nie spravodajstvo. Čo si o tom myslíte vy?
Súhlasím s tým. Bezvýhradne. Keď západné médiá nebudú uverejňovať také zábery, tak sa na to islamisti vykašlú.
.vy sám ste nejaké fotografie nezverejnili, lebo by boli príliš brutálne?
Nie, poslal som aj také, ale časopisy ich nezverejňovali. Mám svoju agentúru a svoju estetiku.
.na Ukrajinu sa nechystáte?
Momentálne nie, je to mimo sféry môjho záujmu. Však to poznáte, vo vojne je to stále to isté – niekto zomrie a niekto plače. Tam nič nové nie je.
.fotili ste sa aj moskovskú high class. Aká to bola skúsenosť?
Dobrá. Ruská zlatá mládež ma prijala dobre. Vedeli, že fotím pre Vanity Fair, ten časopis poznali a chceli v ňom byť.
Antonín Kratochvíl/
Narodil sa v roku 1947 v Lovosiciach. Český reportážny a portrétny fotograf, ktorý žije stredavo v USA a v Prahe. V roku 1967 migroval z komunistického Československa, prešiel si skúsenosťou utečeneckého tábora aj Cudzineckej légie. V polovici 70. rokov sa vydal do východného bloku a dvadsať rokov zachytával život za železnou oponou aj život po jej páde. V roku 1997 o tom vydal knihu Broken Dream. Patrí medzi zakladajúcich členov prestížnej agentúry Sedem (VII Photo Agency). V roku 1999 ho časopis American Photo zaradil medzi sto najvýznamnejších osobností svetovej foografie. Pracuje pre magazíny Playboy, Penthouse, Vogue. Rolling Stone, TIME alebo Newsweek. Získal tri ocenenia na súťaži World Press Photo.
Výstavu fotografií Antonína Kratochvíla Domovina si môžete pozrieť do 2. novembra v Stredosurópskom dome fotografie v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.