Keď si dychtivý fanúšik Aphexa Twina otvorí oficiálnu stránku dedikovanú najnovšiemu albumu Syro, čaká ho absencia akéhokoľvek uvítania. Naľavo od Aphexovho legendárneho loga, pripomínajúceho bumerang, sa návštevník dozvie informácie o svojom vlastnom internetovom pripojení, operačnom systéme a čase, ktorý na stránke trávi. Akoby mimochodom sú medzi týmito informáciami uložené aj odkazy na viaceré internetové obchody, ponúkajúce novinku vo svojom predaji. Žiadne informácie o umelcovi alebo diele. Veď načo? Jednak meno Aphex Twin predáva samo a v skutočnosti je o poslucháčovi samotnom.
.umelá inteligencia
Tak ako oficiálna stránka Aphexa Twina zobrazuje informácie o návštevníkovi, všetko okolo umelcovej externej prezentácie je zamerané na poslucháča. V nedávnom rozhovore s magazínom Pitchfork vravel, že svoju koncertnú šou chcel zrealizovať s obrovskými zrkadlami, ktoré by odrážali tváre divákov. K skladbám s kryptickými názvami neponúka žiadne vysvetlenia. Dešifrovanie názvu, významu a správ skrytých v nespočetných zvukových stopách sú opäť len na poslucháčovi. Richard D. James mal najplodnejšie obdobie v prvej polovici deväťdesiatych rokov, keď bol jedným z umelcov definujúcich zvuk modernej elektroniky. Popri techne a house sa začal vyvíjať nový prúd, ktorý dostal podľa kompilácie Umelá inteligencia názov Inteligentná tanečná hudba (IDM). Akoby ostatná hudba nebola dostatočne inteligentná…
Prvky techna, improvizovaného džezu, krautrocku, ambientu, klasiky vymiešali do drzého, odvážneho a synteticky omamného koktailu, vhodného na klubový parket aj na intímne počúvanie doma na gauči. Aphex Twin bol jedným z popredných mien popri avantgardnejšom projekte Autechre, temnejšom The Black Dog a tanečnejšom The Orb pri definovaní zvuku IDM. Túto fázu zdokumentoval v legendárnom debute Selected Ambient Works 85-92.
Fáza jeho slávy nastala v polovici deväťdesiatych rokov, poznačených objavovaním popu. Pokrúteného, omamného a v pôvodnom význame nepopového. Najprv prišla hororová šou Come To Daddy s detsky zapamätateľným motívom v ostrom kontraste so zmutovanými vokálmi kričiacimi „poď k oteckovi”. Následne vydal halucinogénny pop Windowlicker, v ktorom paroduje moderné R&B a elektropop, stojace na sladkých vokáloch presexualizovaných dív. Windowlicker si dokonca vyslúžil tú najčastejšiu rotáciu na MTV.
V prípade tejto popovej fázy James sčasti vďačí za popularitu piesní aj eklektickým videoklipom Davida Cunninghama. V Come To Daddy sa malé dievčatká s tvárami Aphexa Twina hrajú na betónovom londýnskom sídlisku a vyvolajú svojho démonického otecka. A epická Windowlicker prináša príťažlivé modelky opäť s tvárami Aphexa Twina, ako lascívne tancujú okolo svojho bosa Aphexa tancujúceho ako Michael Jackson.
Aphex ovplyvnil svojím neviazanym prístupom britskú a svetovú scénu od klasického skladateľa Philippa Glassa, gitarových Radiohead cez DJov Buriala až po Kanye Westa. Ten bez opýtania nasamploval jednu z jeho skladieb; podľa Jamesa to však vôbec nezvládol. Silný vplyv cítiť v súčasnosti aj v neignorovateľnom žánri EDM. Scéna komerčnej elektronickej tanečnej hudby (EDM) naplno odštartovala v Štátoch na prelome tisícročí, no najviac vystrkuje rožky v produkcii DJov Skrillex, Avicii, Deadmau5 posledných niekoľko rokov. Kým EDM producenti vypredávajú štadióny plochou megalomániou, útočiacou na základné rytmické inštinkty, Aphex Twina si ani po dvoch dekádach s nikým iným nepomýlite.
Richard D. James pôsobí ako perfekcionista aj podľa odpovedí z tých mála rozhovorov, ktoré za posledné dve dekády neochotne poskytol. Vo svojom dome má tri štúdiá a každá z jeho nových piesní je nahraná v unikátnej technickej konštelácii v jednom z nich. Vo svojom archíve skladuje mnohé nahrávky, ktoré sa nikdy nedostanú k poslucháčovi z dvoch dôvodov. Buď sa Jamesovi nezdajú dosť dobré, alebo na ne jednoducho zabudne. Pri tých, ktoré sa dostanú medzi ľudí, James silno zvažuje, pod akým pseudonymom budú vydané. Umelec ich má desiatky a o mnohých z nich kolujú dohady, či mu vôbec patria. Jamesovi tak trvalo trinásť rokov, kým vydal nasledovníka svojho nedoceneného dvojalbumu Druqks.
Novinka Syro si uchováva zvláštnu disharmonickú spevavosť, ktorá je vlastná celej jeho produkcii. Táto zvláštnosť je vraj spôsobená neschopnosťou jeho mozgu spracúvať frekvencie rovnakým spôsobom ako u väčšiny ľudí. Podľa rozhovoru pre Pitchfork ho uspokoja len nové kombinácie tónov a tonalít. Tvrdí, že novými vzťahmi a novými harmóniami tak otvára nepoznané vesmíry. Tým si trénuje plasticitu svojho mozgu a každou novou kombináciou vytvára nové prepojenia. Napriek tomu, ako šialene jeho slová znejú, Syro je skutočne nahliadnutím do tohto vesmíru netradičných asociácií, ktorým nás Richard D. James sprevádza už dvadsať rokov.
Príjemným prekvapením na Syro je hravosť. Ako umelci rastú a chcú si zachovať inovatívnosť, mnohí sa vydajú cestou komplexnejších a sofistikovanejších štruktúr (Massive Attack, Boards Of Canada, Squarepusher). Tým väčšinou ubližujú prístupnosti a nadľahčenosti. Aphex Twin mal tiež také obdobie: práve spomínaný Druqs a neskoršie EPs pod hlavičkou AFX boli komplikovanejšie v porovnaní s jeho klasickou elektronickou psychedéliou. Zdá sa, že z dekády objavovania už vyšiel a našiel polohu, v ktorej cíti výzvy, ale aj trochu pohodlia.
Spomínaná hravosť nadväzuje na tradíciu Windowlicker Come To Daddy. S hopsavo disonantnými syntetizátormi a neviazane zapamätateľnou melódiou udáva úvodná „minipops 67 [120.2]” tón chytľavosti, nadhľadu a suchého britského humoru. Aphex na Syro pôsobí ako krotiteľ vlastného ega. V mnohých skladbách drží tematickú líniu, ako v drum’n’bassom nasiaknutých peckách CIRCLONT6A a []14, no väčšinou sa nezdrží a skladby morfuje a ohýba do nečakaných a nepredstaviteľných foriem. Tie sa však nikdy nerozpadnú na svoje mikročasti; pokope ich drží Aphexovo lepidlo rezkého tempa a príjemného napätia z nečakaného. Záverečná Aisatsana [102] dokonale sumarizuje hudobnú misiu Aphexa Twina: surrealistická klavírna suita stavajúca na neuchopiteľnej melódii a vznášajúcom sa/plávajúcom podklade. Mnohým pripomína Erika Satieho, no nezáleží na podobnostiach. Aj mnohovrstvové skladby s hutnou dávkou elektroniky a maniackych rytmov sa dajú dekomponovať na súbor melódií a základných imuplzov, ktoré nakoniec vtečú do Aisatsany. Na nej Twin necháva všetky významy a obrazy na poslucháča. On je tu „len” na podnietenie nových fantázií a ohúrenie.
.struny za syntezátory
Richard D. James sa nezľakol malej kampane pred vydaním Syro: v Londýne dal nasprejovať svoje logo na chodník, vydal pilotný singel a distribuuje ho cez vydavateľstvo Warp, ktorému je verný od začiatku kariéry. V kontraste s jeho prístupom sa Thom Yorke spoľahol výlučne na seba. Posledný septembrový piatok zavesil na svoju stránku krátky text o experimentovaní s modelmi distribúcie hudby a zbytočnosti prostredníkov v reťazci umelec – poslucháč. Za dvojzmyselne pomenovaný Tomorrow’s Modern Boxes si vypýtal 6 $ a do 24 hodín dosiahol stotisíc stiahnutí cez službu BitTorrent, často využívanú na zdieľanie pirátskeho materiálu. Yorke už otestoval podobne priamy model s kapelou Radiohead, ktorá poskytla nahrávku In Rainbows spôsobom „zaplať, koľko chceš.” Odvtedy bol Yorke silným zástancom priameho predaja a hlasno demonštroval proti tzv. „vrátnikom,” ktorí sprostredkúvajú poslucháčom prístup k umeniu. O službe Spotify sa vyjadril ako o „poslednom prde” hudobného priemyslu. Najpohoršujúcejší fakt boli provízie siete, ktorá za jedno odohratie skladby platí umelcom približne 0,8 centu. A dokonca ani táto suma nie je zaručená. V súčasnosti tak len niekoľko svetových hitmakerov dokáže realisticky doplniť príjem z vystúpení a predaja downloadov a fyzických nosičov tantiémami zo streamovania.
Súčasne však neexistuje spoľahlivá štatistika, mapujúca, koľko streamujúcich poslucháčov by si hudbu kúpilo aj v digitálnej alebo fyzickej podobe. Veľká časť (opäť, nemerateľné) prehratí sa zaeviduje len skrze počúvanie predrobených playlistov a náhodné skúšanie novej hudby, za ktorú by aj tak nikdy nezaplatili. Zatiaľ je teda nemožné porovnávať výnosy z predaja hudby a tantiémov zo streamingu. Nejde totiž o tých istých zákazníkov a o ten istý (filozofický) prístup ku konzumácii umenia. A na záver, kým Yorke si stihol počas dvoch dekád pred streamingom podchytiť státisíce fanúšikov, súčasná mladá generácia sa už streamovaniu a virtuálnemu fungovaniu nevyhne.
Tie zástupy fanúšikov si získal cez tvorbu britskej skupiny Radiohead od začiatku deväťdesiatych rokov. Radiohead boli tí podivíni v odboji voči tuctovým britským gitarovkám s plejádou zvláštnych harmónií a frontmanom, ktorý len ťažko pritiahol pozornosť fanúšičiek svojím vzhľadom. Napriek tomu zaujali kreatívnou zmesou zapamätateľných melódií, gitarových sól a sebabičujúcich, existenciálnych textov (Creep, Karma Police, No Surprises). Po čase však Yorka a jeho kapelu prestali samotné gitary baviť, a tak začali experimentovať. Struny vymenili za syntetizátory. Kid A bolo mätúce dielo vo svojej abstrakcii a nádhernej intimite. Kvintet v nultých rokoch pokračoval na vlne elektroniky, no naučil sa ju spájať s celým spektrom živých nástrojov. Vznikol tak špecifický zvuk, kombinujúci ohybnosť elektroniky s teplom akustických nástrojov a temnotou Yorkových textov.
Yorke tvorí bez oddychu. Na koncertných šnúrach, prechádzkach, pri rannej káve, pri rozhovoroch s kapelou. Radiohead mu ako nástroj sebavyjadrenia nestačil, a tak v polovici nultých rokov vydal sólový debut, stavajúci prevažne na chladnej elektronike a takmer tanečných rytmoch. Jeho jednorozmernosť mnohých odradila, no The Eraser ostáva nenapodobniteľnou kuriozitou Yorkovej knižnice. Rovnako sa minulý rok odviazal s projektom Atoms For Peace, ktorých inšpirácia afro-rytmami a voľnou improvizáciou vniesla čerstvý vietor do Yorkovej tvorby. Tak, ako najnovší Tomorrow’s Modern Boxes vydal potichu a bez akýchkoľvek očakávaní, novinka je jeho doposiaľ najhlbšou a najtichšou aférou s elektronikou bez vyšších konceptov alebo ambícií. Všetkých osem piesní je dovnútra zahľadených zadumaní sa nad svojím vnútorným životom s ľahkou dávkou paranoje. Nepočuť gitary, aj perkusie a bicie sú predprogramované; nad priepasťou balansujú len elektronické frekvencie a Yorkov zastretý, žialivý tenor.
Je priam šokujúce, ako možno použiť šablónu Yorkových posledných výtvorov a uplatniť ju na novinku. Dočkáme sa tak krásnej balady Guess Again! s temným textom, nútiacim opakované počúvanie: „Bojujem v temnote; Ten, kto nemôže byť zabitý, elastický, bionický človek; Hádaj znova!” Yorke nadväzuje na tradíciu sviežo-chladnej kompozície v Truth Ray, v kaskádovitej melanchólii Interference a komatickej elektronickej improvizácii There Is No Ice (For My Drink).
Všetky tieto skladby sú Yorkovým kvalitatívnym štandardom bez prekvapení. Ich kvalita je nepopierateľná, no album nedokáže opustiť všeobjímajúcu šeď siahajúcu od obalu cez Yorkove neodmysliteľné stony až po zvláštnu rezignáciu. Tú zachytávajú texty ako „Nemám právo zasahovať,” alebo „Nemám nikoho; nikto nie je v bezpečí.” O Yorkovi už vieme všeličo: považuje sa za čudáka (Creep), bavia ho premeny (Kid A) a objavovanie neopočúvaných nástrojov a rytmov (Atoms For Peace), experimentoval s DJovaním a nedávno sa predviedol aj ako skvelý tanečník (Lotus Flower). V kariére veľkého talentu nemožno očakávať prerod každých pár rokov, no Tomorrow’s Modern Boxes napriek tomu ostáva „len” sivou kolekciou pekných pasívnych elektronických balád. Možno len práve počúvame veľký výdych pred nadýchnutím sa k novému albumu Radiohead.
.umelá inteligencia
Tak ako oficiálna stránka Aphexa Twina zobrazuje informácie o návštevníkovi, všetko okolo umelcovej externej prezentácie je zamerané na poslucháča. V nedávnom rozhovore s magazínom Pitchfork vravel, že svoju koncertnú šou chcel zrealizovať s obrovskými zrkadlami, ktoré by odrážali tváre divákov. K skladbám s kryptickými názvami neponúka žiadne vysvetlenia. Dešifrovanie názvu, významu a správ skrytých v nespočetných zvukových stopách sú opäť len na poslucháčovi. Richard D. James mal najplodnejšie obdobie v prvej polovici deväťdesiatych rokov, keď bol jedným z umelcov definujúcich zvuk modernej elektroniky. Popri techne a house sa začal vyvíjať nový prúd, ktorý dostal podľa kompilácie Umelá inteligencia názov Inteligentná tanečná hudba (IDM). Akoby ostatná hudba nebola dostatočne inteligentná…
Prvky techna, improvizovaného džezu, krautrocku, ambientu, klasiky vymiešali do drzého, odvážneho a synteticky omamného koktailu, vhodného na klubový parket aj na intímne počúvanie doma na gauči. Aphex Twin bol jedným z popredných mien popri avantgardnejšom projekte Autechre, temnejšom The Black Dog a tanečnejšom The Orb pri definovaní zvuku IDM. Túto fázu zdokumentoval v legendárnom debute Selected Ambient Works 85-92.
Fáza jeho slávy nastala v polovici deväťdesiatych rokov, poznačených objavovaním popu. Pokrúteného, omamného a v pôvodnom význame nepopového. Najprv prišla hororová šou Come To Daddy s detsky zapamätateľným motívom v ostrom kontraste so zmutovanými vokálmi kričiacimi „poď k oteckovi”. Následne vydal halucinogénny pop Windowlicker, v ktorom paroduje moderné R&B a elektropop, stojace na sladkých vokáloch presexualizovaných dív. Windowlicker si dokonca vyslúžil tú najčastejšiu rotáciu na MTV.
V prípade tejto popovej fázy James sčasti vďačí za popularitu piesní aj eklektickým videoklipom Davida Cunninghama. V Come To Daddy sa malé dievčatká s tvárami Aphexa Twina hrajú na betónovom londýnskom sídlisku a vyvolajú svojho démonického otecka. A epická Windowlicker prináša príťažlivé modelky opäť s tvárami Aphexa Twina, ako lascívne tancujú okolo svojho bosa Aphexa tancujúceho ako Michael Jackson.
Aphex ovplyvnil svojím neviazanym prístupom britskú a svetovú scénu od klasického skladateľa Philippa Glassa, gitarových Radiohead cez DJov Buriala až po Kanye Westa. Ten bez opýtania nasamploval jednu z jeho skladieb; podľa Jamesa to však vôbec nezvládol. Silný vplyv cítiť v súčasnosti aj v neignorovateľnom žánri EDM. Scéna komerčnej elektronickej tanečnej hudby (EDM) naplno odštartovala v Štátoch na prelome tisícročí, no najviac vystrkuje rožky v produkcii DJov Skrillex, Avicii, Deadmau5 posledných niekoľko rokov. Kým EDM producenti vypredávajú štadióny plochou megalomániou, útočiacou na základné rytmické inštinkty, Aphex Twina si ani po dvoch dekádach s nikým iným nepomýlite.
Richard D. James pôsobí ako perfekcionista aj podľa odpovedí z tých mála rozhovorov, ktoré za posledné dve dekády neochotne poskytol. Vo svojom dome má tri štúdiá a každá z jeho nových piesní je nahraná v unikátnej technickej konštelácii v jednom z nich. Vo svojom archíve skladuje mnohé nahrávky, ktoré sa nikdy nedostanú k poslucháčovi z dvoch dôvodov. Buď sa Jamesovi nezdajú dosť dobré, alebo na ne jednoducho zabudne. Pri tých, ktoré sa dostanú medzi ľudí, James silno zvažuje, pod akým pseudonymom budú vydané. Umelec ich má desiatky a o mnohých z nich kolujú dohady, či mu vôbec patria. Jamesovi tak trvalo trinásť rokov, kým vydal nasledovníka svojho nedoceneného dvojalbumu Druqks.
Novinka Syro si uchováva zvláštnu disharmonickú spevavosť, ktorá je vlastná celej jeho produkcii. Táto zvláštnosť je vraj spôsobená neschopnosťou jeho mozgu spracúvať frekvencie rovnakým spôsobom ako u väčšiny ľudí. Podľa rozhovoru pre Pitchfork ho uspokoja len nové kombinácie tónov a tonalít. Tvrdí, že novými vzťahmi a novými harmóniami tak otvára nepoznané vesmíry. Tým si trénuje plasticitu svojho mozgu a každou novou kombináciou vytvára nové prepojenia. Napriek tomu, ako šialene jeho slová znejú, Syro je skutočne nahliadnutím do tohto vesmíru netradičných asociácií, ktorým nás Richard D. James sprevádza už dvadsať rokov.
Príjemným prekvapením na Syro je hravosť. Ako umelci rastú a chcú si zachovať inovatívnosť, mnohí sa vydajú cestou komplexnejších a sofistikovanejších štruktúr (Massive Attack, Boards Of Canada, Squarepusher). Tým väčšinou ubližujú prístupnosti a nadľahčenosti. Aphex Twin mal tiež také obdobie: práve spomínaný Druqs a neskoršie EPs pod hlavičkou AFX boli komplikovanejšie v porovnaní s jeho klasickou elektronickou psychedéliou. Zdá sa, že z dekády objavovania už vyšiel a našiel polohu, v ktorej cíti výzvy, ale aj trochu pohodlia.
Spomínaná hravosť nadväzuje na tradíciu Windowlicker Come To Daddy. S hopsavo disonantnými syntetizátormi a neviazane zapamätateľnou melódiou udáva úvodná „minipops 67 [120.2]” tón chytľavosti, nadhľadu a suchého britského humoru. Aphex na Syro pôsobí ako krotiteľ vlastného ega. V mnohých skladbách drží tematickú líniu, ako v drum’n’bassom nasiaknutých peckách CIRCLONT6A a []14, no väčšinou sa nezdrží a skladby morfuje a ohýba do nečakaných a nepredstaviteľných foriem. Tie sa však nikdy nerozpadnú na svoje mikročasti; pokope ich drží Aphexovo lepidlo rezkého tempa a príjemného napätia z nečakaného. Záverečná Aisatsana [102] dokonale sumarizuje hudobnú misiu Aphexa Twina: surrealistická klavírna suita stavajúca na neuchopiteľnej melódii a vznášajúcom sa/plávajúcom podklade. Mnohým pripomína Erika Satieho, no nezáleží na podobnostiach. Aj mnohovrstvové skladby s hutnou dávkou elektroniky a maniackych rytmov sa dajú dekomponovať na súbor melódií a základných imuplzov, ktoré nakoniec vtečú do Aisatsany. Na nej Twin necháva všetky významy a obrazy na poslucháča. On je tu „len” na podnietenie nových fantázií a ohúrenie.
.struny za syntezátory
Richard D. James sa nezľakol malej kampane pred vydaním Syro: v Londýne dal nasprejovať svoje logo na chodník, vydal pilotný singel a distribuuje ho cez vydavateľstvo Warp, ktorému je verný od začiatku kariéry. V kontraste s jeho prístupom sa Thom Yorke spoľahol výlučne na seba. Posledný septembrový piatok zavesil na svoju stránku krátky text o experimentovaní s modelmi distribúcie hudby a zbytočnosti prostredníkov v reťazci umelec – poslucháč. Za dvojzmyselne pomenovaný Tomorrow’s Modern Boxes si vypýtal 6 $ a do 24 hodín dosiahol stotisíc stiahnutí cez službu BitTorrent, často využívanú na zdieľanie pirátskeho materiálu. Yorke už otestoval podobne priamy model s kapelou Radiohead, ktorá poskytla nahrávku In Rainbows spôsobom „zaplať, koľko chceš.” Odvtedy bol Yorke silným zástancom priameho predaja a hlasno demonštroval proti tzv. „vrátnikom,” ktorí sprostredkúvajú poslucháčom prístup k umeniu. O službe Spotify sa vyjadril ako o „poslednom prde” hudobného priemyslu. Najpohoršujúcejší fakt boli provízie siete, ktorá za jedno odohratie skladby platí umelcom približne 0,8 centu. A dokonca ani táto suma nie je zaručená. V súčasnosti tak len niekoľko svetových hitmakerov dokáže realisticky doplniť príjem z vystúpení a predaja downloadov a fyzických nosičov tantiémami zo streamovania.
Súčasne však neexistuje spoľahlivá štatistika, mapujúca, koľko streamujúcich poslucháčov by si hudbu kúpilo aj v digitálnej alebo fyzickej podobe. Veľká časť (opäť, nemerateľné) prehratí sa zaeviduje len skrze počúvanie predrobených playlistov a náhodné skúšanie novej hudby, za ktorú by aj tak nikdy nezaplatili. Zatiaľ je teda nemožné porovnávať výnosy z predaja hudby a tantiémov zo streamingu. Nejde totiž o tých istých zákazníkov a o ten istý (filozofický) prístup ku konzumácii umenia. A na záver, kým Yorke si stihol počas dvoch dekád pred streamingom podchytiť státisíce fanúšikov, súčasná mladá generácia sa už streamovaniu a virtuálnemu fungovaniu nevyhne.
Tie zástupy fanúšikov si získal cez tvorbu britskej skupiny Radiohead od začiatku deväťdesiatych rokov. Radiohead boli tí podivíni v odboji voči tuctovým britským gitarovkám s plejádou zvláštnych harmónií a frontmanom, ktorý len ťažko pritiahol pozornosť fanúšičiek svojím vzhľadom. Napriek tomu zaujali kreatívnou zmesou zapamätateľných melódií, gitarových sól a sebabičujúcich, existenciálnych textov (Creep, Karma Police, No Surprises). Po čase však Yorka a jeho kapelu prestali samotné gitary baviť, a tak začali experimentovať. Struny vymenili za syntetizátory. Kid A bolo mätúce dielo vo svojej abstrakcii a nádhernej intimite. Kvintet v nultých rokoch pokračoval na vlne elektroniky, no naučil sa ju spájať s celým spektrom živých nástrojov. Vznikol tak špecifický zvuk, kombinujúci ohybnosť elektroniky s teplom akustických nástrojov a temnotou Yorkových textov.
Yorke tvorí bez oddychu. Na koncertných šnúrach, prechádzkach, pri rannej káve, pri rozhovoroch s kapelou. Radiohead mu ako nástroj sebavyjadrenia nestačil, a tak v polovici nultých rokov vydal sólový debut, stavajúci prevažne na chladnej elektronike a takmer tanečných rytmoch. Jeho jednorozmernosť mnohých odradila, no The Eraser ostáva nenapodobniteľnou kuriozitou Yorkovej knižnice. Rovnako sa minulý rok odviazal s projektom Atoms For Peace, ktorých inšpirácia afro-rytmami a voľnou improvizáciou vniesla čerstvý vietor do Yorkovej tvorby. Tak, ako najnovší Tomorrow’s Modern Boxes vydal potichu a bez akýchkoľvek očakávaní, novinka je jeho doposiaľ najhlbšou a najtichšou aférou s elektronikou bez vyšších konceptov alebo ambícií. Všetkých osem piesní je dovnútra zahľadených zadumaní sa nad svojím vnútorným životom s ľahkou dávkou paranoje. Nepočuť gitary, aj perkusie a bicie sú predprogramované; nad priepasťou balansujú len elektronické frekvencie a Yorkov zastretý, žialivý tenor.
Je priam šokujúce, ako možno použiť šablónu Yorkových posledných výtvorov a uplatniť ju na novinku. Dočkáme sa tak krásnej balady Guess Again! s temným textom, nútiacim opakované počúvanie: „Bojujem v temnote; Ten, kto nemôže byť zabitý, elastický, bionický človek; Hádaj znova!” Yorke nadväzuje na tradíciu sviežo-chladnej kompozície v Truth Ray, v kaskádovitej melanchólii Interference a komatickej elektronickej improvizácii There Is No Ice (For My Drink).
Všetky tieto skladby sú Yorkovým kvalitatívnym štandardom bez prekvapení. Ich kvalita je nepopierateľná, no album nedokáže opustiť všeobjímajúcu šeď siahajúcu od obalu cez Yorkove neodmysliteľné stony až po zvláštnu rezignáciu. Tú zachytávajú texty ako „Nemám právo zasahovať,” alebo „Nemám nikoho; nikto nie je v bezpečí.” O Yorkovi už vieme všeličo: považuje sa za čudáka (Creep), bavia ho premeny (Kid A) a objavovanie neopočúvaných nástrojov a rytmov (Atoms For Peace), experimentoval s DJovaním a nedávno sa predviedol aj ako skvelý tanečník (Lotus Flower). V kariére veľkého talentu nemožno očakávať prerod každých pár rokov, no Tomorrow’s Modern Boxes napriek tomu ostáva „len” sivou kolekciou pekných pasívnych elektronických balád. Možno len práve počúvame veľký výdych pred nadýchnutím sa k novému albumu Radiohead.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.