Pocítil som náraz jej suchého vyziabnutého tela. Trkla ma ostrou kostrčou, tým miniatúrnym pozostatkom chvosta, ktorý poukazoval na jej zvieraciu prirodzenosť. Nedala sa striasť. Začala mi klopať prstom po lebke. Najprv jemne, potom razantnejšie. Nakoniec búšila takou silou, že som jej takmer otvoril. Bál som sa, že sa vo mne zahniezdi natrvalo. Že ju nevykorením. Nevyženiem. Že ostanem navždy pokojný a smutný. Nebudem driapať omietku nechtami, ani nebudem kričať do noci. Budem iba mlčky kráčať s vedomím vlastnej konečnosti a nevyhnutnosti zániku. A tak si spomínam na tých dobrých ľudí, ktorí museli odísť. Profesor Štepán, slavista z univerzity v Brne, ktorý bol aj diakonom. Keď prišiel do Bratislavy, šli sme spolu do Karminy (aj tá už zaniká) a vo vôni držkovej polievky sme rozprávali o poézii a hĺbke viery. Alebo Jarova mama. Zlatá žena. Dom, v ktorom bývali, bol ako srdcom presvietené pútnické centrum. Kto išiel okolo, zastavil sa, povyprával, dostal buchtu, pekné slovo a svet bol zaraz dobrým miestom pre život. Alebo Lucia. Taká fajn baba, čo sa narodí raz za tisíc rokov. Odišla v okamihu. Presne tak, ako odchádzajú anjeli. Alebo moja babka. Celé detstvo som sa jej motal pod nohami ako malý kocúr. Pili sme spolu kávu bez kofeínu a hrali karty. Pestovala chryzantémy, ruže a jablone. Lovila mi mrkvu v slepačej polievke a prijímala ma bez výhrad. Milí priatelia, nostalgia, ktorá v jeseni klope na dvere, nechce vstúpiť. Iba pripomína, že stretnúť skutočného človeka je nesmierne cenné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.