Snažím sa zbavovať netvorivej práce a presúvať ju na iných.
Za kreatívnu prácu pritom považujem nielen nakresliť nejaký dom, ale aj socializovanie, keď sa stretávam s ľuďmi a vymýšľame si robotu či dramaturgiu festivalu, chod ateliéru, zákaziek, nechám sa ovplyvňovať impulzmi zvonku a reagujem na ne. Niekedy sa osem ľudí trápi, kreslí a skicuje a stačí, že príde niekto iný, povie jednu vetu a navedie ich na to správne riešenie.
Na to, aby som mohol tvoriť, musím veľmi dlho hlivieť.
A čím som starší, tým dlhšie leňošenie potrebujem, aby mi mohla hlava bežať a podala výkon porovnateľný s mladšími kolegami. Na druhej strane mi dáva vek priemet rozmýšľania, skúseností, odstupu. Kreativita sa strieda s vyhoreniami, tie sú úplne bežné u každého, kto pracuje. Čo sa dá robiť proti vyhoreniu? Pracovať v tíme. Keď to ide niekomu slabšie, tak to potiahne niekto iný. Často sme spolupracovali s viacerými tímami, to je dobré, miešajú sa nápady, navzájom sa obohacujú, len sa mi potom stáva, že niekam prídem a vždy tam veľmi veľa ľudí poznám.
Kedysi som športoval veľmi intenzívne.
Vrcholovo som robil rýchlostnú kanoistiku. Dnes nešportujem vôbec, aj bicykel mám len ako dopravný prostriedok, presúvam sa na ňom po meste. Večer idem rád na muziku, na bigbíty, aj za nimi vycestujem. Už druhýkrát som bol v Blackpoole, tam je najväčší alternatívny punkrockový festival. Staré rekreačné robotnícke mesto, jeden penzión vedľa druhého s mólami do mora. Cez deň sa dá byť pri vode, na výletoch po okolí, poobede začne muzika a hučí do rána. Muzikanti odohrajú besný koncert, potom zoberú gitary a pokračujú v kaviarňach akusticky. Na žiadnej inej akcii som nevidel toľko starých ľudí, sedemdesiatnikov, aj novinárov, dogabaní sú ako pankáči.
Jem strašne málo.
Mal som rakovinu hrubého čreva – som bez neho. Aby som vôbec mohol v teréne fungovať, jem raz denne a to väčšinou polovičnú porciu. Niekedy sa, samozrejme, obžeriem a potom trpím. To si radšej dám viac vína s kamarátmi na terase. Pijem tak bežne, ako pijú architekti. S cigaretami som už veľakrát skončil, aj päť rokov som nefajčil a znovu začal. Toho sa budem zbavovať s pauzami do konca života, to je asi moja najväčšia neresť.
Okuliarov som si kupúval veľa.
Takých päťkorunových, na pumpe, keď sa mi páčili, kupoval som do zásoby. Dnes ich ešte mám doma toľko, že stále môžem nové vyťahovať. Nechce sa mi za ne dávať veľa peňazí, lebo ich buď prisadnem, prišliapnem alebo stratím. Naposledy som si v Slowatchi kúpil pekné okuliare Cheep Monday, mal som ich asi tri týždne.
Vytáčajú ma tie najobyčajnejšie veci.
Také, čo by ma vôbec nemuseli, neporiadok po deťoch, že sa niekam neviem dostať, niečo sa vzprieči, nezmysly. Ale pri tých veľkých veciach si uvedomujem, že sa neoplatí hnevať a treba na to ísť s rozvahou. V práci, pri rokovaniach, som za pohoďáka, doma som bol za nerváka. Pritom som veľmi šťastne ženatý, spokojný, ukotvený.
Mám rád esenciu mesta, také tie nádychy.
S manželkou radi cestujeme, sme schopní ísť niekam len na predĺžené víkendy, cestovali sme tak aj s rodičmi. Či viem vypnúť a nehodnotiť všetko okom architekta? Určite. Nesledujem domy, typy architektúry, ale skôr celkový dojem. Kde som sa cítil najlepšie? Všade bolo dobre a tu je strašne dobre tiež.
Za kreatívnu prácu pritom považujem nielen nakresliť nejaký dom, ale aj socializovanie, keď sa stretávam s ľuďmi a vymýšľame si robotu či dramaturgiu festivalu, chod ateliéru, zákaziek, nechám sa ovplyvňovať impulzmi zvonku a reagujem na ne. Niekedy sa osem ľudí trápi, kreslí a skicuje a stačí, že príde niekto iný, povie jednu vetu a navedie ich na to správne riešenie.
Na to, aby som mohol tvoriť, musím veľmi dlho hlivieť.
A čím som starší, tým dlhšie leňošenie potrebujem, aby mi mohla hlava bežať a podala výkon porovnateľný s mladšími kolegami. Na druhej strane mi dáva vek priemet rozmýšľania, skúseností, odstupu. Kreativita sa strieda s vyhoreniami, tie sú úplne bežné u každého, kto pracuje. Čo sa dá robiť proti vyhoreniu? Pracovať v tíme. Keď to ide niekomu slabšie, tak to potiahne niekto iný. Často sme spolupracovali s viacerými tímami, to je dobré, miešajú sa nápady, navzájom sa obohacujú, len sa mi potom stáva, že niekam prídem a vždy tam veľmi veľa ľudí poznám.
Kedysi som športoval veľmi intenzívne.
Vrcholovo som robil rýchlostnú kanoistiku. Dnes nešportujem vôbec, aj bicykel mám len ako dopravný prostriedok, presúvam sa na ňom po meste. Večer idem rád na muziku, na bigbíty, aj za nimi vycestujem. Už druhýkrát som bol v Blackpoole, tam je najväčší alternatívny punkrockový festival. Staré rekreačné robotnícke mesto, jeden penzión vedľa druhého s mólami do mora. Cez deň sa dá byť pri vode, na výletoch po okolí, poobede začne muzika a hučí do rána. Muzikanti odohrajú besný koncert, potom zoberú gitary a pokračujú v kaviarňach akusticky. Na žiadnej inej akcii som nevidel toľko starých ľudí, sedemdesiatnikov, aj novinárov, dogabaní sú ako pankáči.
Jem strašne málo.
Mal som rakovinu hrubého čreva – som bez neho. Aby som vôbec mohol v teréne fungovať, jem raz denne a to väčšinou polovičnú porciu. Niekedy sa, samozrejme, obžeriem a potom trpím. To si radšej dám viac vína s kamarátmi na terase. Pijem tak bežne, ako pijú architekti. S cigaretami som už veľakrát skončil, aj päť rokov som nefajčil a znovu začal. Toho sa budem zbavovať s pauzami do konca života, to je asi moja najväčšia neresť.
Okuliarov som si kupúval veľa.
Takých päťkorunových, na pumpe, keď sa mi páčili, kupoval som do zásoby. Dnes ich ešte mám doma toľko, že stále môžem nové vyťahovať. Nechce sa mi za ne dávať veľa peňazí, lebo ich buď prisadnem, prišliapnem alebo stratím. Naposledy som si v Slowatchi kúpil pekné okuliare Cheep Monday, mal som ich asi tri týždne.
Vytáčajú ma tie najobyčajnejšie veci.
Také, čo by ma vôbec nemuseli, neporiadok po deťoch, že sa niekam neviem dostať, niečo sa vzprieči, nezmysly. Ale pri tých veľkých veciach si uvedomujem, že sa neoplatí hnevať a treba na to ísť s rozvahou. V práci, pri rokovaniach, som za pohoďáka, doma som bol za nerváka. Pritom som veľmi šťastne ženatý, spokojný, ukotvený.
Mám rád esenciu mesta, také tie nádychy.
S manželkou radi cestujeme, sme schopní ísť niekam len na predĺžené víkendy, cestovali sme tak aj s rodičmi. Či viem vypnúť a nehodnotiť všetko okom architekta? Určite. Nesledujem domy, typy architektúry, ale skôr celkový dojem. Kde som sa cítil najlepšie? Všade bolo dobre a tu je strašne dobre tiež.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.