.nedôvera
No hneď na to partner Penty Dospiva čistým balkánskym štýlom podrazil vydavateľstvo a druhého akcionára Petit Pressu. Presne tých, ktorí teraz bojujú o odchádzajúcich novinárov a ktorí sa snažia situáciu v redakcii stabilizovať. Napríklad aj osobnými zárukami, že redakcia vplyv Penty nijako nepocíti. No Dospiva, ktorého v Česku prešetrovali za úplatky, novinárom zo SME odkázal, že sú džihádisti a keď chcú odísť v počte šesťdesiat ľudí, tak je mu to úplne jedno. Rovnako nazval podporu Nadácie Penty pre školské projekty organizovanú .týždňom financovaním média. Pritom v porovnaní s celkovými tržbami vydavateľstva W Press ide o zlomkové sumy, porovnateľné s angažovanosťou veľkých inzerentov.
Presne takéto excesy spochybňujú tézu skupiny Penta, že dnes pôsobí ako štandardný finančný investor a že všetci od nej môžu čakať kultivované vystupovanie a férové konanie. Penta pritom spravila naozaj veľa, aby fungovala ako štandardný kravatový biznis. Český investigatívny publicista Miroslav Motejlek, ktorý píše na svojom portáli najmä o dianí v biznise, sa o skupine Penta často vyjadruje kriticky, no jej dnešné fungovanie označuje za najbližšie tomu, čo sa dá nazvať západoeurópsky štýl riadenia spoločnosti. Podľa neho má vo vnútornej kultúre Penta oproti iným finančným skupinám výrazne navrch. Dnes to vidno aj v tom, že za topmanažéra svojho nového mediálneho holdingu si penťáci vybrali niekdajšieho šéfa zo skupiny Ringier Handelsblatt. Alebo v tom, že pre svoje dcérske firmy dnes hľadajú ľudí prostredníctvom lovcov mozgov z renomovaných svetových firiem.
No partner Penty Marek Dospiva napriek tomu všetkému ukazuje, že DNA, utvorené v divokých deväťdesiatych rokoch, má táto skupina stále v sebe a prekryť ho tak ľahko nejde.
.problém s ľuďmi
Niekdajší manažment redakcie SME, ktorý ako prvý zdvihol kotvy po ohlásení vstupu Penty medzi akcionárov, už sústredene pracuje na novom médiu. Nazvali ho Projekt N. Ten má v prvej verzii vzniknúť už v novembri. Keďže podľa zverejnených informácií pracujú odchádzajúci redaktori v Petit Presse ešte do konca októbra, dá sa povedať, že prvým sponzorom nového startupu je samotný Petit Press.
Z rôznych úvah o formáte nového média sa nakoniec vykryštalizovala idea, že prioritou bude naďalej tvorba spravodajstva, doplnená o komentáre a inú publicistiku. To je dôležitá informácia, pretože z nej sa dá odčítať veľkosť redakcie, a teda celého projektu. Platí, že magazínové formáty môžu byť redakčne ľahšie, napríklad v .týždni pracuje pätnásť novinárov. Plnohodnotné denne spravodajstvo však potrebuje desiatky ľudí, spodná hranica sú dve, no skôr tri. Len personálne náklady sa tak môžu pohybovať medzi pol a trištvrte miliónom eur ročne. Aj preto sa zakladatelia N projektu budú snažiť o predaj viacerých produktov. Popri portáli, časom zrejme výrazne spoplatnenom, príde na rad aj printové denné vydanie či printový magazín.
Keďže väčšinu svojich redaktorov prevezmú zo SME, pre Petit Press to bude znamenať skutočný personálny problém. Hoci šéf vydavateľstva Alexej Fulmek na konferenciách a v rozhovoroch za posledné dva roky vysielal signály, že aj redakciu SME čaká konsolidácia, takto si to určite nepredstavoval. Ak by aj v redakcii zostala väčšina tých, ktorí sa nezmestia do nového projektu, tí najcennejší novinári uprednostnia prechod do nového projektu. Petit Press sa tak bude obzerať po ľuďoch na trhu a v menšej miere bude hľadať aj nový Projekt N, keďže jeho ambícia bude mať tých najlepších. Aj ostatné redakcie tak zrejme pocítia zmeny z toho, čo sa v októbri stalo v Petit Presse. A je tiež možné, že na vysokých postoch v redakcii SME sa objavia putujúci manažéri z Česka.
.čo s Pianom?
Vstup Penty do médií, jej pokusy zmeniť ich biznis model, ale aj chaos v denníku SME otvárajú ďalšie nečakané témy. Jednou z nich je budúcnosť platobnej brány Piano v jeho terajšej podobe. Teda v podobe, v ktorej sa na Slovensku za jedno predplatné dalo dostať k spoplatnenému obsahu viacerých vydavateľov.
S tunajším Pianom to pritom dlhšie vyzeralo pochmúrne, vydavateľstvá z neho postupne odchádzali a odhady o predpokladaných príjmoch sa nepotvrdili. No za posledný polrok sa ukázalo, že až také márne to byť nemusí.
Na jar došlo k zlomu, keď denník SME výrazne zvýšil počet zamknutých článkov. Až natoľko, že bez zaplateného Piana sa nedalo dostať ani k dôležitým spravodajským informáciám. Efekt sa dostavil okamžite.
Za niekoľko mesiacov dokázal denník zvýšiť počet ľudí, ktorí si na jeho stránkach zakúpili Piano, o dvesto percent. Rast predplatiteľov stúpal aj u iných predajcov Piana. Pre korektnosť ešte zopakujme, že aj tyzden.sk je súčasťou systému Piano. Hoci presné počty platiacich používateľov Piana firma nezverejňuje, s istou toleranciou možno povedať, že ich je približne 25-tisíc. Pri takomto počte platiacich klientov by tržby zo spoplatneného obsahu Piana presiahli pol milióna eur ročne. Keď sa po dlhšom čase ukázalo, že Piano predsa len môže fungovať, prišli do toho zmeny v SME.
Ako to súvisí? Zo SME odchádzajú ľudia, ktorí prišli na to, ako treba na webe predávať obsah. A nie je jasné, ako sa k národnému paywallu postavia tvorcovia nového Projektu N. Systém je totiž nastavený tak, že kľúčová časť platiteľov v Piane využíva automatické obnovovanie platieb. Teda systém im každý mesiac strhne z účtu 3,90 eura. Obchodnú maržu za predaj tak okrem Piana zinkasuje ten, ktorého prostredníctvom si Piano kúpili prvý raz. A to je dnes SME.
Iba menšia časť ide médiám – podľa toho, koľko spoplatnených článkov si na nich pozriete. Navyše, samotné SME sa správa k ostatným partnerom v Piane nepriateľsky, keďže začalo pretláčať nový produkt – zlacnené Piano len pre čitateľov SME, a to s výrazne nižšou cenou. Obchodníkom z Petit Pressu sa tak podaril zaujímavý obchodný ťah, začali totiž cenovú vojnu medzi dvoma vlastnými produktmi.
Odídenci zo SME a ich nový Projekt N si skôr či neskôr tiež musí zvoliť stratégiu, akým spôsobom bude od ľudí vyberať peniaze. Vzhľadom na všetko uvedené možno tipovať, že starý model Piana to zrejme nebude. To môže znamenať aj úplný koniec terajšieho fungovania slovenského Piana. Dá sa totiž predpokladať, že v tejto situácii aj Penta príde s vlastnou víziou spoplatňovania svojich médií.
Ak Penta naozaj chce urobiť v skupine svojich médií zásadnú konsolidáciu, reštrukturalizáciu a všetky ďalšie veci, ktoré sa v biznise pri upratovaní zvyknú robiť, vyvstane rýchlo aj otázka, čo so spoplatňovaným obsahom. Keďže marža pre samotnú firmu Piano je pomerne veľká, Penta bude chcieť zatlačiť aj na ňu. Ak to nevyjde, Penta bude mať dosť možností, aby spoplatňovanie svojich médií vyriešila po svojom. Logiku by malo aj to, ak by slovenské zastúpenie prebrala Penta a rozvíjala spoplatňovanie webu spoločnou stratégiou na vlastných stránkach. Keďže Piano už aj tak nie je tým, čím bývalo, keďže nedávno fúzovalo s veľkou svetovou firmou na spoplatňovanie internetu a zameriava sa na niečo iné, než v časoch svojho vzniku. Zrejme ani jeho akcionári nebudú výrazne bojovať za pokračovanie jeho terajšieho fungovania na Slovensku.
Druhým priestorom, kde chce Penta zabojovať, bude nákup inzercie pre svoje médiá. Keďže bude mať pod sebou viac médií, bude môcť ponúkať inzerentom výhodnejšie reklamné balíky naprieč svojimi médiami.
No Jaroslav Haščák pri odpovediach o plánoch v médiách narážal aj na iné možnosti. Veľká časť inzercie, v prípade denníka SME je to podľa riaditeľa vydavateľstva približne polovica, prúdi do novín sprostredkovane. Banky či iní klienti si veľkú časť inzercie neobjednávajú priamo v médiách, ale cez mediálne agentúry. Najväčšia z nich, Unimedia, patrí do skupiny Grafobal Group Ivana Kmotríka a prerozdeľuje vyše 50 miliónov eur, pri oficiálnom zisku približne dva milióny eur. Možno predpokladať, že jedna z prvých aktivít nového vydavateľstva bude snaha vytlačiť z hry tento medzičlánok.
.otvorené pozície
Zmeny v médiách sa však ešte neskončili. Už dlhšie sa rieši aj budúcnosť najväčšieho vydavateľstva Ringier Axel Springer Slovakia. Ide o vydavateľa denníka Nový Čas, ktorý zachytáva najväčšiu časť slovenskej populácie. Aj jeho švajčiarski majitelia, ktorí rezignovali na strednú Európu, majú s predajom naponáhlo. Za posledných päť rokov sa ich tržby na Slovensku prepadli o štyridsať percent a zisky spadli z jedenásť miliónov na štyri.
V poslednom čase sa šírili informácie, že kúpu tohto vydavateľstva má už na dosah skupina J&T. Tá to však oficiálne poprela. Pred časom, keď Patrik Tkáč a Daniel Křetínsky kupovali českú vetvu Ringiera, však naozaj prebehli rokovania aj o kúpe slovenskej časti. Požiadavky švajčiarskych majiteľov však boli v prípade slovenského Ringieru pre Tkáča a Křetínskeho neakceptovateľné. No v kuloároch sa hovorí, že odchodom šéfa slovenského Ringieru Petra Mertusa, (očakáva sa jeho prestup do mediálneho domu Penty), momentálne klesla aj cena tohto vydavateľstva a na obzore je ďalší záujemca o jeho kúpu. Otázne je, či sa dozvieme, kto ním v skutočnosti je. Či sa nezopakuje situácia, akú sme už zažili pri predaji denníka Pravda. Formálnym kupcom bola firma z okruhu J&T, tá však tvrdila, že koná len v mene svojho klienta. Jeho identitu odmietla zverejniť. Takže dodnes nie je známy skutočný majiteľ denníka Pravda. Najčastejšie sa spomína meno podnikateľa blízkeho Smeru Jozefa Brhela. Aj Penta vo svojich komentároch k mediálnym akvizíciám raz uviedla, že médiá nakupovala aj preto, aby ich nezískal niekto ešte horší. No neodpovedala na otázku, koho tým myslela.
Výrazne to však dnes kvasí aj v televíznom biznise. Preč sú časy, keď boli televízie dobrým biznisom. Televízia Markíza dosiahla minulý rok stratu takmer dvadsať miliónov dolárov, čo je štvrtina jej výnosov. Išlo už o štvrtý rok so stratou po sebe. Televízia síce investovala aj do nových projektov, najmä do ďalších televíznych kanálov, no za zhoršením hospodárenia je najmä pokles inzertného trhu. Zároveň na jej pozície začala útočiť druhá v poradí, Televízia Joj. Preteky o trhový podiel medzi nimi – v kombinácii so zhoršeným inzertným prostredím – vyústili do divokých pretekov o diváka. Scénu tak zaplavili predražené seriály, kde nezáležalo na pomere cena – výkon, ale postupne sa čoraz viac presadzovali najmä formáty útočiace na prvú signálnu sústavu divákov.
Keďže hospodárskym výsledkom Markízy ani tento programový obrat nepomohol, nasledovali veľké manažérske zmeny. Dotkli sa tak samotnej Markízy, ako aj celého koncernu, do ktorého je začlenená. Za pár mesiacov boli vymenení ľudia na kľúčových miestach v rámci celého koncernu, ktorý prevádzkuje televízie v šiestich krajinách v strednej Európe a na Balkáne. Televíziu Joj v podobnom čase opustil jej šéf František Borovský. Padla totiž téza, že tento televízny programový mág na Slovensku zaručene pozná recept, ktorý funguje na slovenského diváka.
Obe televízie – Markíza aj Jojka – už dávnejšie rezignovali na samostatné programy, kde by sa diskutovalo o politike či na investigatívne relácie. Oproti časom spred krízy sa znížil podiel týchto tém aj v rámci celkového spravodajstva, a posilňoval sa trend infotainmentu, krimispráv a servisných informácií.
Televízie tak prestávajú byť médiami, ktoré by mali záujem či ambíciu riešiť aj mienkotvorné otázky. Ich model už nie je založený na tom, aby vo svojej štruktúre mali miesto pre viaceré divácke segmenty, ale aby sa v každom čase snažili vytlačiť z trhu čo najviac. V tom sa ešte stále odlišujú od printových médií, ktoré sa zaoberajú investigatívou či komentovaním politiky v širších súvislostiach. Ide však o globálny trend. Preto americké watchdogové organizácie, ktoré sa zaoberajú bojom proti korupcii, odhadujú, že so znižovaním tlačených titulov dôjde k zníženiu protikorupčného tlaku, teda rastu korupcie.
V tomto stave je na predaj aj Markíza. Už v minulosti sa o ňu uchádzala Penta, jej majiteľ ju však vtedy nechcel predať samotnú, len ako súčasť celej televíznej siete a tú si zasa cení výrazne viac, ako by zodpovedalo jej hospodárskym výsledkom.
.ako to tu ide Babišovi
Ak niekto z mediálnych oligarchov na Slovensku pôsobí dojmom, že stúpil vedľa, tak je to Andrej Babiš. Ten sa obmedzil na nákup vydavateľa Hospodárskych novín, spoločnosť Ecopress. Čo sa odvtedy vo vydavateľstve udialo? Najviditeľnejšia konsolidácia zatiaľ spočíva v tom, že sa Ecopress presťahoval do nových priestorov v Istrocheme, ktorý vlastní Agrofert. Vymenil sa aj manažment, ktorý tento rok sľubuje zisk. Straty sa vyrobili najmä preto, že Ecopress v posledných rokoch skúšal šťastie v časopisoch orientovaných na rozličné segmenty biznisu, ale nedopadlo to tak, ako vydavateľstvo čakalo.
Ecopress je tu jediné Babišovo médium, a teda nemôže používať synergické efekty z fungovania väčšej skupiny médií. Teraz sa konsoliduje tak, ako sa môže konsolidovať na osamelom ostrove.
Synergie sa pritom núkali ešte nedávno, v spojení ekonomicky zameraných titulov – Trendu s Hospodárskymi novinami. Ide o porovnateľne veľké médiá čo do počtu ľudí i tržieb. Obe sú to malé firmy, s pár desiatkami zamestnancov. Napriek tomu si obe platia vlastnú administratívu, oddelene (proti sebe) bojujú o inzerciu či o klientov pre svoje konferencie.
V minulosti párkrát vzájomne rokovali o fúzií. Raz chcel kupovať jeden druhého, inokedy naopak. Ak je pravda, že Babiš nie je nadšený z držby Ecopressu, bolo by pre Pentu rozumné dohodnúť sa na prebratí vydavateľa Hospodárskych novín. Pomohlo by to aj ekonomickej žurnalistike. V skromných podmienkach, v akých oba tituly fungovali, výrazne zľavovali nároky svoje výstupy. Napríklad aj preto, že viac ráz boli nútení znižovať počty ľudí vo svojich redakciách. A aj preto, že ekonomická žurnalistika vyžaduje ľudí, ktorí sa bez väčších problémov dokážu presadiť aj v iných odvetviach – ekonómov, analytikov, právnikov. Aj preto už dnes ani Trend, ani Hospodárske noviny nedokážu získavať najlepšie talenty, na rozdiel napríklad od politickej žurnalistiky.
Mediálna scéna na Slovensku je momentálne úplne rozpohybovaná a môže sa na nej udiať ešte niekoľko zaujímavých akvizícií, personálnych prestupov či nových prerozdelení mediálneho vplyvu.
No hneď na to partner Penty Dospiva čistým balkánskym štýlom podrazil vydavateľstvo a druhého akcionára Petit Pressu. Presne tých, ktorí teraz bojujú o odchádzajúcich novinárov a ktorí sa snažia situáciu v redakcii stabilizovať. Napríklad aj osobnými zárukami, že redakcia vplyv Penty nijako nepocíti. No Dospiva, ktorého v Česku prešetrovali za úplatky, novinárom zo SME odkázal, že sú džihádisti a keď chcú odísť v počte šesťdesiat ľudí, tak je mu to úplne jedno. Rovnako nazval podporu Nadácie Penty pre školské projekty organizovanú .týždňom financovaním média. Pritom v porovnaní s celkovými tržbami vydavateľstva W Press ide o zlomkové sumy, porovnateľné s angažovanosťou veľkých inzerentov.
Presne takéto excesy spochybňujú tézu skupiny Penta, že dnes pôsobí ako štandardný finančný investor a že všetci od nej môžu čakať kultivované vystupovanie a férové konanie. Penta pritom spravila naozaj veľa, aby fungovala ako štandardný kravatový biznis. Český investigatívny publicista Miroslav Motejlek, ktorý píše na svojom portáli najmä o dianí v biznise, sa o skupine Penta často vyjadruje kriticky, no jej dnešné fungovanie označuje za najbližšie tomu, čo sa dá nazvať západoeurópsky štýl riadenia spoločnosti. Podľa neho má vo vnútornej kultúre Penta oproti iným finančným skupinám výrazne navrch. Dnes to vidno aj v tom, že za topmanažéra svojho nového mediálneho holdingu si penťáci vybrali niekdajšieho šéfa zo skupiny Ringier Handelsblatt. Alebo v tom, že pre svoje dcérske firmy dnes hľadajú ľudí prostredníctvom lovcov mozgov z renomovaných svetových firiem.
No partner Penty Marek Dospiva napriek tomu všetkému ukazuje, že DNA, utvorené v divokých deväťdesiatych rokoch, má táto skupina stále v sebe a prekryť ho tak ľahko nejde.
.problém s ľuďmi
Niekdajší manažment redakcie SME, ktorý ako prvý zdvihol kotvy po ohlásení vstupu Penty medzi akcionárov, už sústredene pracuje na novom médiu. Nazvali ho Projekt N. Ten má v prvej verzii vzniknúť už v novembri. Keďže podľa zverejnených informácií pracujú odchádzajúci redaktori v Petit Presse ešte do konca októbra, dá sa povedať, že prvým sponzorom nového startupu je samotný Petit Press.
Z rôznych úvah o formáte nového média sa nakoniec vykryštalizovala idea, že prioritou bude naďalej tvorba spravodajstva, doplnená o komentáre a inú publicistiku. To je dôležitá informácia, pretože z nej sa dá odčítať veľkosť redakcie, a teda celého projektu. Platí, že magazínové formáty môžu byť redakčne ľahšie, napríklad v .týždni pracuje pätnásť novinárov. Plnohodnotné denne spravodajstvo však potrebuje desiatky ľudí, spodná hranica sú dve, no skôr tri. Len personálne náklady sa tak môžu pohybovať medzi pol a trištvrte miliónom eur ročne. Aj preto sa zakladatelia N projektu budú snažiť o predaj viacerých produktov. Popri portáli, časom zrejme výrazne spoplatnenom, príde na rad aj printové denné vydanie či printový magazín.
Keďže väčšinu svojich redaktorov prevezmú zo SME, pre Petit Press to bude znamenať skutočný personálny problém. Hoci šéf vydavateľstva Alexej Fulmek na konferenciách a v rozhovoroch za posledné dva roky vysielal signály, že aj redakciu SME čaká konsolidácia, takto si to určite nepredstavoval. Ak by aj v redakcii zostala väčšina tých, ktorí sa nezmestia do nového projektu, tí najcennejší novinári uprednostnia prechod do nového projektu. Petit Press sa tak bude obzerať po ľuďoch na trhu a v menšej miere bude hľadať aj nový Projekt N, keďže jeho ambícia bude mať tých najlepších. Aj ostatné redakcie tak zrejme pocítia zmeny z toho, čo sa v októbri stalo v Petit Presse. A je tiež možné, že na vysokých postoch v redakcii SME sa objavia putujúci manažéri z Česka.
.čo s Pianom?
Vstup Penty do médií, jej pokusy zmeniť ich biznis model, ale aj chaos v denníku SME otvárajú ďalšie nečakané témy. Jednou z nich je budúcnosť platobnej brány Piano v jeho terajšej podobe. Teda v podobe, v ktorej sa na Slovensku za jedno predplatné dalo dostať k spoplatnenému obsahu viacerých vydavateľov.
S tunajším Pianom to pritom dlhšie vyzeralo pochmúrne, vydavateľstvá z neho postupne odchádzali a odhady o predpokladaných príjmoch sa nepotvrdili. No za posledný polrok sa ukázalo, že až také márne to byť nemusí.
Na jar došlo k zlomu, keď denník SME výrazne zvýšil počet zamknutých článkov. Až natoľko, že bez zaplateného Piana sa nedalo dostať ani k dôležitým spravodajským informáciám. Efekt sa dostavil okamžite.
Za niekoľko mesiacov dokázal denník zvýšiť počet ľudí, ktorí si na jeho stránkach zakúpili Piano, o dvesto percent. Rast predplatiteľov stúpal aj u iných predajcov Piana. Pre korektnosť ešte zopakujme, že aj tyzden.sk je súčasťou systému Piano. Hoci presné počty platiacich používateľov Piana firma nezverejňuje, s istou toleranciou možno povedať, že ich je približne 25-tisíc. Pri takomto počte platiacich klientov by tržby zo spoplatneného obsahu Piana presiahli pol milióna eur ročne. Keď sa po dlhšom čase ukázalo, že Piano predsa len môže fungovať, prišli do toho zmeny v SME.
Ako to súvisí? Zo SME odchádzajú ľudia, ktorí prišli na to, ako treba na webe predávať obsah. A nie je jasné, ako sa k národnému paywallu postavia tvorcovia nového Projektu N. Systém je totiž nastavený tak, že kľúčová časť platiteľov v Piane využíva automatické obnovovanie platieb. Teda systém im každý mesiac strhne z účtu 3,90 eura. Obchodnú maržu za predaj tak okrem Piana zinkasuje ten, ktorého prostredníctvom si Piano kúpili prvý raz. A to je dnes SME.
Iba menšia časť ide médiám – podľa toho, koľko spoplatnených článkov si na nich pozriete. Navyše, samotné SME sa správa k ostatným partnerom v Piane nepriateľsky, keďže začalo pretláčať nový produkt – zlacnené Piano len pre čitateľov SME, a to s výrazne nižšou cenou. Obchodníkom z Petit Pressu sa tak podaril zaujímavý obchodný ťah, začali totiž cenovú vojnu medzi dvoma vlastnými produktmi.
Odídenci zo SME a ich nový Projekt N si skôr či neskôr tiež musí zvoliť stratégiu, akým spôsobom bude od ľudí vyberať peniaze. Vzhľadom na všetko uvedené možno tipovať, že starý model Piana to zrejme nebude. To môže znamenať aj úplný koniec terajšieho fungovania slovenského Piana. Dá sa totiž predpokladať, že v tejto situácii aj Penta príde s vlastnou víziou spoplatňovania svojich médií.
Ak Penta naozaj chce urobiť v skupine svojich médií zásadnú konsolidáciu, reštrukturalizáciu a všetky ďalšie veci, ktoré sa v biznise pri upratovaní zvyknú robiť, vyvstane rýchlo aj otázka, čo so spoplatňovaným obsahom. Keďže marža pre samotnú firmu Piano je pomerne veľká, Penta bude chcieť zatlačiť aj na ňu. Ak to nevyjde, Penta bude mať dosť možností, aby spoplatňovanie svojich médií vyriešila po svojom. Logiku by malo aj to, ak by slovenské zastúpenie prebrala Penta a rozvíjala spoplatňovanie webu spoločnou stratégiou na vlastných stránkach. Keďže Piano už aj tak nie je tým, čím bývalo, keďže nedávno fúzovalo s veľkou svetovou firmou na spoplatňovanie internetu a zameriava sa na niečo iné, než v časoch svojho vzniku. Zrejme ani jeho akcionári nebudú výrazne bojovať za pokračovanie jeho terajšieho fungovania na Slovensku.
Druhým priestorom, kde chce Penta zabojovať, bude nákup inzercie pre svoje médiá. Keďže bude mať pod sebou viac médií, bude môcť ponúkať inzerentom výhodnejšie reklamné balíky naprieč svojimi médiami.
No Jaroslav Haščák pri odpovediach o plánoch v médiách narážal aj na iné možnosti. Veľká časť inzercie, v prípade denníka SME je to podľa riaditeľa vydavateľstva približne polovica, prúdi do novín sprostredkovane. Banky či iní klienti si veľkú časť inzercie neobjednávajú priamo v médiách, ale cez mediálne agentúry. Najväčšia z nich, Unimedia, patrí do skupiny Grafobal Group Ivana Kmotríka a prerozdeľuje vyše 50 miliónov eur, pri oficiálnom zisku približne dva milióny eur. Možno predpokladať, že jedna z prvých aktivít nového vydavateľstva bude snaha vytlačiť z hry tento medzičlánok.
.otvorené pozície
Zmeny v médiách sa však ešte neskončili. Už dlhšie sa rieši aj budúcnosť najväčšieho vydavateľstva Ringier Axel Springer Slovakia. Ide o vydavateľa denníka Nový Čas, ktorý zachytáva najväčšiu časť slovenskej populácie. Aj jeho švajčiarski majitelia, ktorí rezignovali na strednú Európu, majú s predajom naponáhlo. Za posledných päť rokov sa ich tržby na Slovensku prepadli o štyridsať percent a zisky spadli z jedenásť miliónov na štyri.
V poslednom čase sa šírili informácie, že kúpu tohto vydavateľstva má už na dosah skupina J&T. Tá to však oficiálne poprela. Pred časom, keď Patrik Tkáč a Daniel Křetínsky kupovali českú vetvu Ringiera, však naozaj prebehli rokovania aj o kúpe slovenskej časti. Požiadavky švajčiarskych majiteľov však boli v prípade slovenského Ringieru pre Tkáča a Křetínskeho neakceptovateľné. No v kuloároch sa hovorí, že odchodom šéfa slovenského Ringieru Petra Mertusa, (očakáva sa jeho prestup do mediálneho domu Penty), momentálne klesla aj cena tohto vydavateľstva a na obzore je ďalší záujemca o jeho kúpu. Otázne je, či sa dozvieme, kto ním v skutočnosti je. Či sa nezopakuje situácia, akú sme už zažili pri predaji denníka Pravda. Formálnym kupcom bola firma z okruhu J&T, tá však tvrdila, že koná len v mene svojho klienta. Jeho identitu odmietla zverejniť. Takže dodnes nie je známy skutočný majiteľ denníka Pravda. Najčastejšie sa spomína meno podnikateľa blízkeho Smeru Jozefa Brhela. Aj Penta vo svojich komentároch k mediálnym akvizíciám raz uviedla, že médiá nakupovala aj preto, aby ich nezískal niekto ešte horší. No neodpovedala na otázku, koho tým myslela.
Výrazne to však dnes kvasí aj v televíznom biznise. Preč sú časy, keď boli televízie dobrým biznisom. Televízia Markíza dosiahla minulý rok stratu takmer dvadsať miliónov dolárov, čo je štvrtina jej výnosov. Išlo už o štvrtý rok so stratou po sebe. Televízia síce investovala aj do nových projektov, najmä do ďalších televíznych kanálov, no za zhoršením hospodárenia je najmä pokles inzertného trhu. Zároveň na jej pozície začala útočiť druhá v poradí, Televízia Joj. Preteky o trhový podiel medzi nimi – v kombinácii so zhoršeným inzertným prostredím – vyústili do divokých pretekov o diváka. Scénu tak zaplavili predražené seriály, kde nezáležalo na pomere cena – výkon, ale postupne sa čoraz viac presadzovali najmä formáty útočiace na prvú signálnu sústavu divákov.
Keďže hospodárskym výsledkom Markízy ani tento programový obrat nepomohol, nasledovali veľké manažérske zmeny. Dotkli sa tak samotnej Markízy, ako aj celého koncernu, do ktorého je začlenená. Za pár mesiacov boli vymenení ľudia na kľúčových miestach v rámci celého koncernu, ktorý prevádzkuje televízie v šiestich krajinách v strednej Európe a na Balkáne. Televíziu Joj v podobnom čase opustil jej šéf František Borovský. Padla totiž téza, že tento televízny programový mág na Slovensku zaručene pozná recept, ktorý funguje na slovenského diváka.
Obe televízie – Markíza aj Jojka – už dávnejšie rezignovali na samostatné programy, kde by sa diskutovalo o politike či na investigatívne relácie. Oproti časom spred krízy sa znížil podiel týchto tém aj v rámci celkového spravodajstva, a posilňoval sa trend infotainmentu, krimispráv a servisných informácií.
Televízie tak prestávajú byť médiami, ktoré by mali záujem či ambíciu riešiť aj mienkotvorné otázky. Ich model už nie je založený na tom, aby vo svojej štruktúre mali miesto pre viaceré divácke segmenty, ale aby sa v každom čase snažili vytlačiť z trhu čo najviac. V tom sa ešte stále odlišujú od printových médií, ktoré sa zaoberajú investigatívou či komentovaním politiky v širších súvislostiach. Ide však o globálny trend. Preto americké watchdogové organizácie, ktoré sa zaoberajú bojom proti korupcii, odhadujú, že so znižovaním tlačených titulov dôjde k zníženiu protikorupčného tlaku, teda rastu korupcie.
V tomto stave je na predaj aj Markíza. Už v minulosti sa o ňu uchádzala Penta, jej majiteľ ju však vtedy nechcel predať samotnú, len ako súčasť celej televíznej siete a tú si zasa cení výrazne viac, ako by zodpovedalo jej hospodárskym výsledkom.
.ako to tu ide Babišovi
Ak niekto z mediálnych oligarchov na Slovensku pôsobí dojmom, že stúpil vedľa, tak je to Andrej Babiš. Ten sa obmedzil na nákup vydavateľa Hospodárskych novín, spoločnosť Ecopress. Čo sa odvtedy vo vydavateľstve udialo? Najviditeľnejšia konsolidácia zatiaľ spočíva v tom, že sa Ecopress presťahoval do nových priestorov v Istrocheme, ktorý vlastní Agrofert. Vymenil sa aj manažment, ktorý tento rok sľubuje zisk. Straty sa vyrobili najmä preto, že Ecopress v posledných rokoch skúšal šťastie v časopisoch orientovaných na rozličné segmenty biznisu, ale nedopadlo to tak, ako vydavateľstvo čakalo.
Ecopress je tu jediné Babišovo médium, a teda nemôže používať synergické efekty z fungovania väčšej skupiny médií. Teraz sa konsoliduje tak, ako sa môže konsolidovať na osamelom ostrove.
Synergie sa pritom núkali ešte nedávno, v spojení ekonomicky zameraných titulov – Trendu s Hospodárskymi novinami. Ide o porovnateľne veľké médiá čo do počtu ľudí i tržieb. Obe sú to malé firmy, s pár desiatkami zamestnancov. Napriek tomu si obe platia vlastnú administratívu, oddelene (proti sebe) bojujú o inzerciu či o klientov pre svoje konferencie.
V minulosti párkrát vzájomne rokovali o fúzií. Raz chcel kupovať jeden druhého, inokedy naopak. Ak je pravda, že Babiš nie je nadšený z držby Ecopressu, bolo by pre Pentu rozumné dohodnúť sa na prebratí vydavateľa Hospodárskych novín. Pomohlo by to aj ekonomickej žurnalistike. V skromných podmienkach, v akých oba tituly fungovali, výrazne zľavovali nároky svoje výstupy. Napríklad aj preto, že viac ráz boli nútení znižovať počty ľudí vo svojich redakciách. A aj preto, že ekonomická žurnalistika vyžaduje ľudí, ktorí sa bez väčších problémov dokážu presadiť aj v iných odvetviach – ekonómov, analytikov, právnikov. Aj preto už dnes ani Trend, ani Hospodárske noviny nedokážu získavať najlepšie talenty, na rozdiel napríklad od politickej žurnalistiky.
Mediálna scéna na Slovensku je momentálne úplne rozpohybovaná a môže sa na nej udiať ešte niekoľko zaujímavých akvizícií, personálnych prestupov či nových prerozdelení mediálneho vplyvu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.