.päť poznámok k synode
Priebeh synody o rodine vyvolal u mnohých predčasnú radosť. Svet sa zaradoval, že katolícka cirkev zmenila náuku o rozvodoch, kohabitácii, homosexualite, atď. Nie, nezmenila. Katolícki optimisti sa zaradovali, že všetko je v poriadku, veď cirkev doktrínu nezmenila. Áno, nezmenila, len vidno jej veľké rozpaky, keď ju má verejne hlásať.
Ukázalo sa, že synodálni otcovia sú tiež ľudia. Skupinka biskupov, poverená redigovaním výstupov synody, tak akosi celkom ľudsky využila svoje postavenie na drobnú manipuláciu a vypustila do médií prvotný text, s ktorým súhlasila ona sama, ale nie drvivá väčšina biskupov. Tá väčšina sa potom celkom ľudsky naštvala a v kuloároch i verejne hovorila bez obalu, čo si o tom myslí. A zjednala nápravu.
Narazili na seba pravda a láska, ktoré by predsa mali byť v symbióze. Láska hovorí, že treba ísť za ľuďmi, ktorí sú na okraji. V tomto prípade za tými, ktorí sa ocitli v krízovom vzťahu, ktorí sa stali obeťou zlyhania v rodine. Pápežovými slovami, že treba ísť za nimi „na hranicu“. Katolíci vedia, že v tomto majú čo doháňať. Pravá láska však nemôže falšovať pravdu. Katolícku náuku ani cirkev nemôže meniť. Nemožno používať skorumpovaný jazyk. O niektorých pasážach z predbežného textu som si povedal: takto by hovoril pred dvadsiatimi piatimi rokmi sociálny demokrat, pred desiatimi rokmi kresťanský demokrat, a dnes tak hovoria niektorí preláti?
Niektoré heslá majú svoj nespochybniteľný a večný pozitívny obsah, ako napríklad „otvorenosť“ či „dialóg so svetom“. Keďže sú to tie heslá, ktoré sa používajú dnes tak, ako aj pred polstoročím, v čase II. Vatikánskeho koncilu, bolo by vhodné pred ďalšími úvahami o rodine povedať si, akým obsahom boli tieto slová za to polstoročie naplnené a aké to prinieslo ovocie.
Svoje si o tom všetkom myslí veľká skupina ľudí v cirkvi, pričom o tom až tak veľmi nehovorí. Mám na mysli skúsených hriešnikov. Skúsení hriešnici (autor nerád priznáva, že k nim patrí, ale keď pravda, tak pravda) vedia, že následky hriechu nemiznú tým, že onen hriech sa zamlčiava alebo priam popiera. Skúsení hriešnici vedia, že najkatolíckejšou zo všetkých sviatostí je sviatosť zmierenia, ktorá sa nie tak dávno zvykla nazývať pokáním. Skúsený hriešnik vie oceniť, keď mu má kto ukázať cestu, keď on sám nevie, ako ďalej. O cirkev, ktorá ho vedie, by nerád prišiel.
Premýšľam, či niektorým synodálnym otcom nehrozí, že raz za nimi príde hriešnik a povie: duchovný otče, vy ste mi mali ukázať správnu cestu a bola to vaša povinnosť a vy ste to neurobili. Aj vy ste na vine, že som tam, kde som. Samozrejme, niektorí hriešnici to budú myslieť úprimne, a niektorí sa tým budú iba vyhovárať. Ale poviem vám, možno to bude kvalitná výhovorka.
.vladimír Palko. Autor je vysokoškolský pedagóg a bývalý minister vnútra.
.obnažená dilema
Keď pápež František v príhovore na záverečnom zasadnutí synody hovoril, že prvou povinnosťou biskupov je otcovsky a milosrdne prijímať stratené ovce, zasekol sa: „Pomýlil som sa. Nie prijímať. Ísť a nachádzať ich.“
Preto zvolal synodu. Aby mu poradila, ako sa k strateným priblížiť. Cirkev vie, že dnes tí, ktorým chce a musí hovoriť o Božej láske, žijú vo voľných zväzkoch, v rozbitých a znovu pozliepaných „patchwork rodinách“, v homosexuálnych partnerstvách. František sám pomenoval dve „pokušenia“, medzi ktorými búrlivé interné debaty oscilujú.
Jedno nazval pokušením „nevraživej strnulosti“. Ohrozuje „horlivcov, úzkostlivých, ustarostených a dnes takzvaných tradicionalistov a aj intelektualistov“. Druhé nazval pokušením „deštruktívneho dobráctva“, ktorému podliehajú „bojazliví a takzvaní progresisti a liberáli“.
Prví podľa neho ignorujú realitu; druhí ignorujú poklad viery. Prví chcú zostúpiť z kríža pre uspokojenie ľudí; druhí používajú puntičkársku reč a uhladený štýl, aby v skutočnosti nepovedali nič. Prví chcú premieňať chlieb na kameň a hádzať ho do slabých a chorých; druhí chcú premieňať kamene na chleby a odmietajú pretrpieť dlhý a bolestný pôst.
Toto je dilema súčasnej cirkvi. A zdá sa, že prípravná synoda ju vystavila v plnej nahote. Svätý Otec rozpustil svojich kolegov s výzvou rozlišovať pri hľadaní odpovedí Božie prekvapivé zámery a netušené cesty. „On miluje novosť.“ Ak by sme však tieto slová chceli čítať ako priamu výzvu na liberálnejší prístup, treba si uvedomiť, že zazneli pri blahorečení pápeža Pavla VI., autora encykliky Humanae vitae o prirodzených metódach plánovania rodičovstva.
Jedným z návodov na riešenie domácej úlohy, ktorý si biskupi odniesli, je postoj k ľudským citom a túžbam. Medzi „mantry“ synodálnych výstupov totiž patrí individualizmus ako koreň problémov. Súčasný človek dôsledne, až tvrdo dbá na napĺňanie svojich potrieb v zmysle pocitov a túžob. Biskupi postavili otáznik medzi vlastné emócie a vlastné šťastie. Pripomenuli Ježišovo: „Kto hľadá svoj život, stratí ho, ale kto stratí svoj život, nájde ho.“ City teda podľa nich potrebujú pomoc, aby boli naozaj cestou k zrelosti. Ako napísali v záverečnej správe, manželstvo je na to dobrou príležitosťou: sústavne prehlbovať prijímanie druhého a čoraz plnšie darovať seba samého.
Takže ideál... Cirkev na synode znova zdvihla zástavu ideálu a postavila sa s ňou do prvých šíkov. A zároveň ukázala, že si uvedomuje, že treba byť aj vzadu a zbierať ranených. To, že ideál aspoň čiastočne nasledujú, alebo že prinajmenšom po ňom podvedome túžia, označila za pozitívne aspekty, z ktorých treba vychádzať, keď chce byť blízko strateným ovciam a priťahovať ich k Bohu. Všetky.
.terézia Rončáková. Autorka pôsobí na Katolíckej univerzite v Ružomberku.
Priebeh synody o rodine vyvolal u mnohých predčasnú radosť. Svet sa zaradoval, že katolícka cirkev zmenila náuku o rozvodoch, kohabitácii, homosexualite, atď. Nie, nezmenila. Katolícki optimisti sa zaradovali, že všetko je v poriadku, veď cirkev doktrínu nezmenila. Áno, nezmenila, len vidno jej veľké rozpaky, keď ju má verejne hlásať.
Ukázalo sa, že synodálni otcovia sú tiež ľudia. Skupinka biskupov, poverená redigovaním výstupov synody, tak akosi celkom ľudsky využila svoje postavenie na drobnú manipuláciu a vypustila do médií prvotný text, s ktorým súhlasila ona sama, ale nie drvivá väčšina biskupov. Tá väčšina sa potom celkom ľudsky naštvala a v kuloároch i verejne hovorila bez obalu, čo si o tom myslí. A zjednala nápravu.
Narazili na seba pravda a láska, ktoré by predsa mali byť v symbióze. Láska hovorí, že treba ísť za ľuďmi, ktorí sú na okraji. V tomto prípade za tými, ktorí sa ocitli v krízovom vzťahu, ktorí sa stali obeťou zlyhania v rodine. Pápežovými slovami, že treba ísť za nimi „na hranicu“. Katolíci vedia, že v tomto majú čo doháňať. Pravá láska však nemôže falšovať pravdu. Katolícku náuku ani cirkev nemôže meniť. Nemožno používať skorumpovaný jazyk. O niektorých pasážach z predbežného textu som si povedal: takto by hovoril pred dvadsiatimi piatimi rokmi sociálny demokrat, pred desiatimi rokmi kresťanský demokrat, a dnes tak hovoria niektorí preláti?
Niektoré heslá majú svoj nespochybniteľný a večný pozitívny obsah, ako napríklad „otvorenosť“ či „dialóg so svetom“. Keďže sú to tie heslá, ktoré sa používajú dnes tak, ako aj pred polstoročím, v čase II. Vatikánskeho koncilu, bolo by vhodné pred ďalšími úvahami o rodine povedať si, akým obsahom boli tieto slová za to polstoročie naplnené a aké to prinieslo ovocie.
Svoje si o tom všetkom myslí veľká skupina ľudí v cirkvi, pričom o tom až tak veľmi nehovorí. Mám na mysli skúsených hriešnikov. Skúsení hriešnici (autor nerád priznáva, že k nim patrí, ale keď pravda, tak pravda) vedia, že následky hriechu nemiznú tým, že onen hriech sa zamlčiava alebo priam popiera. Skúsení hriešnici vedia, že najkatolíckejšou zo všetkých sviatostí je sviatosť zmierenia, ktorá sa nie tak dávno zvykla nazývať pokáním. Skúsený hriešnik vie oceniť, keď mu má kto ukázať cestu, keď on sám nevie, ako ďalej. O cirkev, ktorá ho vedie, by nerád prišiel.
Premýšľam, či niektorým synodálnym otcom nehrozí, že raz za nimi príde hriešnik a povie: duchovný otče, vy ste mi mali ukázať správnu cestu a bola to vaša povinnosť a vy ste to neurobili. Aj vy ste na vine, že som tam, kde som. Samozrejme, niektorí hriešnici to budú myslieť úprimne, a niektorí sa tým budú iba vyhovárať. Ale poviem vám, možno to bude kvalitná výhovorka.
.vladimír Palko. Autor je vysokoškolský pedagóg a bývalý minister vnútra.
.obnažená dilema
Keď pápež František v príhovore na záverečnom zasadnutí synody hovoril, že prvou povinnosťou biskupov je otcovsky a milosrdne prijímať stratené ovce, zasekol sa: „Pomýlil som sa. Nie prijímať. Ísť a nachádzať ich.“
Preto zvolal synodu. Aby mu poradila, ako sa k strateným priblížiť. Cirkev vie, že dnes tí, ktorým chce a musí hovoriť o Božej láske, žijú vo voľných zväzkoch, v rozbitých a znovu pozliepaných „patchwork rodinách“, v homosexuálnych partnerstvách. František sám pomenoval dve „pokušenia“, medzi ktorými búrlivé interné debaty oscilujú.
Jedno nazval pokušením „nevraživej strnulosti“. Ohrozuje „horlivcov, úzkostlivých, ustarostených a dnes takzvaných tradicionalistov a aj intelektualistov“. Druhé nazval pokušením „deštruktívneho dobráctva“, ktorému podliehajú „bojazliví a takzvaní progresisti a liberáli“.
Prví podľa neho ignorujú realitu; druhí ignorujú poklad viery. Prví chcú zostúpiť z kríža pre uspokojenie ľudí; druhí používajú puntičkársku reč a uhladený štýl, aby v skutočnosti nepovedali nič. Prví chcú premieňať chlieb na kameň a hádzať ho do slabých a chorých; druhí chcú premieňať kamene na chleby a odmietajú pretrpieť dlhý a bolestný pôst.
Toto je dilema súčasnej cirkvi. A zdá sa, že prípravná synoda ju vystavila v plnej nahote. Svätý Otec rozpustil svojich kolegov s výzvou rozlišovať pri hľadaní odpovedí Božie prekvapivé zámery a netušené cesty. „On miluje novosť.“ Ak by sme však tieto slová chceli čítať ako priamu výzvu na liberálnejší prístup, treba si uvedomiť, že zazneli pri blahorečení pápeža Pavla VI., autora encykliky Humanae vitae o prirodzených metódach plánovania rodičovstva.
Jedným z návodov na riešenie domácej úlohy, ktorý si biskupi odniesli, je postoj k ľudským citom a túžbam. Medzi „mantry“ synodálnych výstupov totiž patrí individualizmus ako koreň problémov. Súčasný človek dôsledne, až tvrdo dbá na napĺňanie svojich potrieb v zmysle pocitov a túžob. Biskupi postavili otáznik medzi vlastné emócie a vlastné šťastie. Pripomenuli Ježišovo: „Kto hľadá svoj život, stratí ho, ale kto stratí svoj život, nájde ho.“ City teda podľa nich potrebujú pomoc, aby boli naozaj cestou k zrelosti. Ako napísali v záverečnej správe, manželstvo je na to dobrou príležitosťou: sústavne prehlbovať prijímanie druhého a čoraz plnšie darovať seba samého.
Takže ideál... Cirkev na synode znova zdvihla zástavu ideálu a postavila sa s ňou do prvých šíkov. A zároveň ukázala, že si uvedomuje, že treba byť aj vzadu a zbierať ranených. To, že ideál aspoň čiastočne nasledujú, alebo že prinajmenšom po ňom podvedome túžia, označila za pozitívne aspekty, z ktorých treba vychádzať, keď chce byť blízko strateným ovciam a priťahovať ich k Bohu. Všetky.
.terézia Rončáková. Autorka pôsobí na Katolíckej univerzite v Ružomberku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.