V tom prvom spomínanom domove by mali nájsť bezpečie, lásku a blížnych deti. Ale v drvivej väčšine prípadov nenájdu. V tom druhom by to isté mali nájsť sociálne služby. Celé je to čudné, veď načo by už bola sociálnym službám láska? Môže jedna sociálna služba milovať inú sociálnu službu? Ale takto rozpitvávať našu ľubozvučnú slovenčinu sa neraz vôbec nevypláca. Ale máme poruke aj opačný prípad. Za slovami, ktoré neznejú ani zamak krásne, sa niekedy skrýva netušená sila. Takto vyzerajú, keď sa napíšu: Zavŕšenie transformačného procesu s cieľom sociálnej integrácie občanov s mentálnym postihnutím v DSS Slatinka, Lučenec.
.kaštieľ a služby
Keby ste sa dnes zatúlali k neogotickému kaštieľu Slatinka v Lučenci, možno by ste si, napriek jeho schátranému stavu, ešte dokázali pred očami vyjaviť obraz odohrávajúci sa pod hrejivými letnými lúčmi. Dámy so slnečníkmi, páni so špacírkami, deti s dojkami... Prechádzajú sa po rozľahlom parku, po cestičkách, po tráve, popod staré stromiská... Ten obraz by musel pochádzať niekde spomedzi rokov 1856, keď bol kaštieľ postavený, a 1948, keď prešiel, ako, žiaľ, všetko, pod správu popleteného, zmanipulovaného, ustráchaného a neskúseného ľudu slovenského. Neskôr by sa s budovou spájali celkom iné obrazy, prestávali by asociovať historickú romantiku, čoraz väčšmi by pripomínali čoraz krutejšiu sociálnu drámu.
V kaštieli a neskôr pristavenom takzvanom tréningovom dome sa tri roky po komunistickom prevrate začali poskytovať sociálne služby. V poučnej publikácii Soni Holúbkovej a Radovana Ďuranu Odvaha na nové sociálne služby sa o Domove sociálnych služieb (DSS) v Lučenci píše: „Ide o jednu z najstarších inštitúcií na Slovensku. V jeho začiatku žilo v zariadení až 97 klientov. V roku 2006, keď sa začalo uvažovať o transformácii zariadenia, v ňom žilo 68 klientov. Domov sa počas 80. a 90. rokov postupne formoval a v súčasnosti poskytuje sociálne služby pre 51 zdravotne postihnutých občanov vo veku od narodenia až po vek dospelosti.“ Lenže už nie v kaštieli, nie na mieste, o ktorom jedna z klientok, Angelika, povedala: „V ústave som bola zatvorená, boli sme každý deň zamknutí...“
Z bývalých priestorov sa už používa iba tréningový dom, kde sú umiestnení klienti s najzložitejšími postihnutiami. Z kaštieľa sa ľudia začali sťahovať v roku 2008. Do rodinného domu v centre mesta, do tzv. Zariadenia podporovaného bývania (ľudovo: chráneného bývania). Dnes už je takýchto od mesta prenajatých domčekov v Lučenci viac. Klientov tam nikto nestráži od rána do večera a od večera do rána. Majú toľko slobody, koľko im umožňuje ich zdravotný stav. Starajú sa sami o seba, varia si, nakupujú, upratujú, nadväzujú vzťahy, chodia do práce, von sa korčuľovať vtedy, keď sa im chce, v prípade potreby sú im k dispozícii sociálni pracovníci. Učia ich nové veci, sú im oporou, v odbornej hantírke sa tomu hovorí: sociálne poradenstvo, sociálna rehabilitácia, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov. Z ubitých, flegmatických či agresívnych pacientov, poznačených väznením za múrmi kaštieľa, vykvitli viac či menej samostatní ľudia s individuálnymi, rôznofarebnými, presne na telo ušitými plánmi do budúcnosti.
Deinštitucionalizácia – čiže prechod od hromadného života postihnutých ľudí vo veľkokapacitnom štátnom zariadení do dobrovoľného života v komunite malých skupiniek – znamená, že klienti môžu bývať tam, kde im to vyhovuje; že majú právo na bývanie, prácu, rodinu, voľný čas; že im je poskytovaná taká podpora, ktorá plne rešpektuje ich voľbu, rozhodovanie, záujmy, potreby. Na dôkaz, že je nevyhnutné deinštitucionalizovať domovy sociálnych služieb, celkom stačí to, čo povedal Bohuš, obyvateľ lučenského domčeka podporovaného bývania: „Ja nemám životopis, ja som celý život prežil v ústavoch. Môj život sa začína až teraz.“ Keď nežije v kaštieli.
.jarko sa sťahuje
Nedeľa koncom septembra tohto roka. Veľký deň mladého muža. Volá sa Jarko Koleda. Meno ako z rozprávky. Jarko sa bude sťahovať z domčeka do domčeka, do takého, kde bude mať viac slobody, viac samostatnosti, viac sa bude môcť naučiť. Nebude už bývať v izbe s troma posteľami, ale v podkrovnej garsónke iba s jedným spolubývajúcim, s Bohušom.
Hneď ráno si Jarko balí svoje veci v starej izbe. Plní jednu tašku za druhou, ostatní ho pozorujú, pomáhajú mu, prinášajú nové prázdne tašky z vlastných zásob. Jarko je uveličený, dokola opakuje, že má toho veľa, toľko vecí, toľko tašiek, toľko vecí, toľko tašiek... Napokon sú skrine predsa len vyprázdnené, klienti pomáhajú zniesť to všetko dole k autu. Po dvore behá psík a čuduje sa toľkému ruchu. Kým auto odíde o pár ulíc ďalej k chránenému bývaniu, klienti si dávajú spoločné raňajky v miestnosti pri vchode. Rozprávajú sa medzi sebou, s opatrovateľkou, ktosi sa pýta Jarka, či sa teší, či ich príde navštíviť. Jarko prikyvuje, usmieva sa, rozráža vzduch neposednými prstami. „Teším sa. Sa sťahujem. Nová izba. Kamarátka.“ Po taškách putujú preč aj skrine, periny. Jarko sa zastavuje u sociálnej pracovníčky v kancelárii, ona mu dáva lieky, mydlo, mladík spomína, ako voľakedy dávnejšie boli v kláštore rádové sestry, ako sa volali, ako sa o neho jeho stará mama už nemohla starať, ako ju mal rád.
Auto naplnené až po strop odváža Jarkov majetok do nového domova, ozajstného, takého, kde chce Jarko skutočne byť. „Na prvý pohľad bývanie v Slatinke vyzerá veľmi obyčajne a jednoducho,“ komentuje v našom prostredí doslova zázračný príbeh Slatinky Mária Machajdíková zo Socie – nadácie na podporu sociálnych zmien: „Podstatu tej úžasnej zmeny, ktorú uskutočnili, som pochopila, až keď som mohla navštíviť iné Domovy sociálnych služieb, ktoré sú v historických budovách, ubytovniach, ale aj v pekne zateplených veľkokapacitných ‚účelových´ budovách. V Slatinke prídete k Lackovi a Mine na návštevu, k Jarke na kávičku alebo k Bohušovi obdivovať nové modely. Je to normálne a jednoduché – to je tá úžasná zmena. Žijú ako my.“
Aby sa nové veci zmestili do novej izby, treba poprehadzovať nábytok a premyslieť, ako sa tam Bohuš s Jarkom pohodlne pomestia. Bohuš má tiež veľa vecí, je modelár, stavia modely budov, reálnych aj vymyslených, pracovný stôl aj príručný stolček sú posiate kúskami dreva, lepidlami, korálikmi, sklíčkami, papierikmi. Bohuš trpezlivo triedi a vtesnáva všetko na čo najmenší priestor. Niečo si odkladá do príma skrinky – je ňou nefunkčná chladnička zabudovaná do kuchynskej linky. Muži – traja klienti a sympatický sociálny pracovník Marcel – premiestňujú nábytok, dohadujú sa, aké riešenie by bolo najlepšie. Hľadá sa najvhodnejšie miesto aj pre televízor. Dobre by mu bolo v rohu izby, ale Bohuš si opakovane želá, aby ho dali inde, lebo Jarko by potom nevidel. Po pár minútach sa „bedňa“ ocitá tam, odkiaľ na ňu obaja pohodlne dovidia ležiac v posteliach.
Jarko si veci z tašiek ukladá do skríň, čosi sa aj odhodlá vyhodiť, lebo veď to aj tak nenosí. Nadšenie ho neopúšťa. Usmieva sa, radostne komentuje, čo práve robí. Pokojne aj priamo do objektívu. Kamera filmárky Daniely Meressa Rusnokovej, ktorá dianie a zmeny v Slatinke zaznamenáva už niekoľko mesiacov, teraz Jarkov veľký deň, o pár minút aj hviezdny okamih: odovzdávanie kľúčov od nového domu, od izby. V Jarkových pohyblivých prstoch sa kľúče navlečené na karičke rozštrngocú.
.hra so slovami?
Daniela sa k nakrúcaniu v Lučenci dostala cez Nadáciu Socia. Jej úlohou malo byť vytvorenie školiaceho materiálu, filmu o tom, ako sa budú domčeky podporovaného bývania a malokapacitných domovov sociálnych služieb prerábať na bezbariérové, vyhovujúcejšie, ako sa deinštitucionalizácia domova dotiahne do zdarného konca, nielen do štádia provizórneho riešenia, ktoré sa bez peňazí nepodarí posunúť ďalej. „Pred sedemnástimi rokmi som bola na letnom tábore v USA. Naučili nás tam, že aj postihnutí ľudia môžu byť, mali by byť našimi partnermi, kamarátmi, musia dostať šancu byť normálne zaradení do spoločnosti, žiť čo najnormálnejší život, preberať zodpovednosť. Angličtina o nich nehovorí ako o hendikepovaných, postihnutých, ale ako o ľuďoch so špeciálnymi potrebami.“ Možno sa na prvý pohľad zdá, že je to iba slovičkárenie. Ale rozmýšľame, ak naozaj rozmýšľame, verbálne, v slovách, ich pomocou. Ak sa naučíme o niečom, o niekom hovoriť zodpovedajúcimi, neopovrhujúcimi, neškatuľkujúcimi slovami, pripravíme si cestu naučiť sa o ňom tak aj uvažovať. A to veru nemám na mysli zahmlievajúcu, za každú cenu korektnú terminológiu, ktorá sa za posledné roky tak bohato rozhojnila v politike aj v spoločenských vedách. „Stretla som v Lučenci skvelých ľudí, klientov aj zamestnancov,“ pokračuje Daniela. „Majú medzi sebou silné vzťahy. Nikto nemôže za to, aký sa narodil, akých má rodičov... Naozaj sa neosvedčilo, keď sa situácia ‚istej skupiny ľudí´ rieši spoza ďalekého stola, globálne, bez poznania konkrétnej situácie. Práve tá ‚istá skupina´ – čiže v tomto prípade znevýhodnení, ozajstní odborníci, pracovníci domova, rodičia klientov – má rozhodovať, prinášať riešenia. ...“
.nastupuje župan
S nepoučenými, škodlivými riešeniami, prichádzajúcimi spoza bratislavského politického stola sa musíme deň čo deň boriť všetci, ale nám zvýhodneným sa bojuje lepšie ako ľuďom so špeciálnymi potrebami. V kauze Lučenec-Slatinka sa však okrem všeobjímajúcich politických riešení dostala k slovu aj Banská Bystrica a jej neslávne slávny predseda samosprávneho kraja, župan Kotleba. V rodičovskej Petícii na podporu DSS sa píše: „Banskobystrický samosprávny kraj v roku 2013 podal žiadosť o nenávratný finančný príspevok vo výške 2 345 557,57 eura zo štrukturálnych fondov Európskej únie na realizáciu predmetného projektu. Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR v decembri 2013 žiadosť schválilo. Nové vedenie Banskobystrického samosprávneho kraja do dnešného dňa nespravilo potrebné kroky k tomu, aby bola podpísaná zmluva o realizácii tohto projektu. Hrozí, že z dôvodu nečinnosti úradu BBSK sa plánované aktivity projektu nestihnú z časových dôvodov uskutočniť.“ Nestihne sa sanácia domčekov, v ktorých klienti bývajú a ktoré stavebne naozaj nie sú vo vyhovujúcom stave. Hra, ktorú Kotleba hrá – napriek odporúčaniu zastupiteľských poslancov – ničí, čo sa ničiť nemá. Navyše typickým arogantným spôsobom. (Znenie petície nájdete na portáli Changenet medzi kampaňami.)
Kým si Jarko ukladá do skríň posledné veci, klientka Jaroslava plní službu v kuchyni. Prednedávnom by sa jej ani v najturbulentnejších snoch nezamarilo, že raz dokáže sama pripraviť pizzu pre plno ľudí. Vyťahuje z rúry plechy s obedom, krája jedlo ozdobené kukuricou na štvorčeky a opatrne ich do pyramíd ukladá na veľké taniere. Po okraji stola v strede miestnosti porozkladá menšie taniere. Kuchyňa sa ligoce. Nijaké známky po varení – okrem prestretej tabule. Schádza sa osadenstvo. Dolu schodmi štrngocú kľúče. Jarko Koleda. Dnes bude prvý raz obedovať tam v domčeku podporovaného bývania. Pred ním sa otvára zas o niečo novší, slobodnejší, primeranejší svet.
.deinštitucionalizácia
Za tým, že do takého sveta môže Jarko vstúpiť bez strachu a s veľkými šancami na úspech, stoja ľudia. Sympaticky uvzatí, láskaví, možno pôsobia ako vizionári, ale oni vlastne len túžia dať každému životu správne súradnice. „Bežný svet, v ktorom žijeme, nie je žiadnym VIP klubom pre vyvolených,“ hovorí riaditeľka Domova sociálnych služieb Slatinka Denisa Nincová. Ona má projekt deinštitucionalizácie tohto zariadenia (aj spolu s inými ľuďmi) na svedomí. „Patrí nám všetkým, aj ľuďom so zdravotným postihnutím. Aj oni majú právo byť súčasťou komunity, využívať to, čo ponúka – chodiť do bežných škôl, do zamestnania. Majú právo byť súčasťou kultúrneho a občianskeho života v mieste, kde žijú – ísť do obchodu, na futbal, alebo len tak sa ísť poprechádzať do mestského parku. Kým žili klienti domova v kaštieli na Slatinke, boli izolovaní od všetkého, čo robí život zmysluplným a šťastným. Dnes už takmer všetci z nich žijú v Lučenci a ani jeden z nich netúži po návrate do kaštieľa. Napriek tomu, že z úst župana v posledných dňoch odznela veta o tom, že v kaštieli im bolo dobre, že tam mali parčík, potôčik a altánok. V ich mene môžem s istotou povedať, že im v kaštieli dobre nebolo. Na to, aby sa človek v živote cítil dobre, potrebuje oveľa viac. Projekt deinštitucionalizácie domova na Slatinke nie je o financiách a budovách – je o ľuďoch a o nových príležitostiach pre ľudí s mentálnym postihnutím.“
Boba, klientka so závažnejším znevýhodnením ako ostatní v domčeku podporovaného bývania, si odnáša pizzu do izby. Časť jedla sa jej zošmykne z taniera na zem. Boba sa dožaduje, aby to niekto za ňu upratal, alebo jej aspoň pomohol. Nikto sa nenájde, sociálny pracovník Marcel jej vraví, že to musí spraviť sama, ak tam chce bývať. A tak Bobe neostáva nič iné. Ide jej to ťažko, nie je veľmi obratná, ale napokon sa rozsypané kukuričky ocitajú na kôpke, na metličke, v odpadkoch. Navonok iba nenápadná situácia, maličkosť. Ale je obrazom toho, čo majú v Slatinke všetci tí ľudia na mysli: Problémy sú na to, aby sme ich riešili. My, tu, sami. Smeti patria do koša a človek potrebuje pociťovať zodpovednosť.
Riaditeľka DSS Slatinka Denisa Nincová pociťuje zodpovednosť za svojich klientov. Vladislav Matej zo Socie o nej hovorí: „Presiahla štandardný rubikon bežného manažéra zariadenia sociálnych služieb na Slovensku. Vďaka svojej vnútornej postojovej transformácii bola schopná presadzovať systémové zmeny v prospech klientov dávno predtým, než sa Slovensko zaviazalo napĺňať Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím. Ako jedinej riaditeľke sa jej podarilo bez externých zdrojov EÚ zatvoriť kaštieľ a zabezpečiť bývanie pre klientov v komunite mesta Lučenec. Žiaľ, zmenou vedenia na BBSK sa proces tejto významnej transformácie zastavil. Je to neuveriteľná smola, že práve v tomto regióne sa dostal k moci predseda s neofašizujúcimi tendenciami. Zraniteľné skupiny obyvateľstva pre neho zjavne nepredstavujú cieľové skupiny, ktorým by rozumel a mal záujem ich problémy riešiť.“
Jarko sa motká po svojej novej izbe, Bohuš premýšľa, že spraví model kaštieľa v Slatinke, Boba dojedá pizzu. Pekný jesenný deň. Slnko svieti. Vo vedľajšej záhrade v korune veľkého stromu hlasno štebotajú vtáky. Sedím na dvore na schodíkoch a hádžem loptu domácemu psíkovi. Jaroslava ide vysypať smetný kôš. Sadne si vedľa mňa a pýta sa, čo robím. Hovorím, že len tak sedím, hádžem, počúvam vtáky. A že je mi fajn. Usmeje sa, nečakane mi vlepí na líce bozk a aj so smetiakom vchádza do domu, ktorý chránia dobrí ľudia.
Nech sa im darí. Im aj všetkým ostatným, ktorí by chceli napodobiť „zázrak“ zo Slatinky.
.autorka je stála spolupracovníčka .týždňa.
.kaštieľ a služby
Keby ste sa dnes zatúlali k neogotickému kaštieľu Slatinka v Lučenci, možno by ste si, napriek jeho schátranému stavu, ešte dokázali pred očami vyjaviť obraz odohrávajúci sa pod hrejivými letnými lúčmi. Dámy so slnečníkmi, páni so špacírkami, deti s dojkami... Prechádzajú sa po rozľahlom parku, po cestičkách, po tráve, popod staré stromiská... Ten obraz by musel pochádzať niekde spomedzi rokov 1856, keď bol kaštieľ postavený, a 1948, keď prešiel, ako, žiaľ, všetko, pod správu popleteného, zmanipulovaného, ustráchaného a neskúseného ľudu slovenského. Neskôr by sa s budovou spájali celkom iné obrazy, prestávali by asociovať historickú romantiku, čoraz väčšmi by pripomínali čoraz krutejšiu sociálnu drámu.
V kaštieli a neskôr pristavenom takzvanom tréningovom dome sa tri roky po komunistickom prevrate začali poskytovať sociálne služby. V poučnej publikácii Soni Holúbkovej a Radovana Ďuranu Odvaha na nové sociálne služby sa o Domove sociálnych služieb (DSS) v Lučenci píše: „Ide o jednu z najstarších inštitúcií na Slovensku. V jeho začiatku žilo v zariadení až 97 klientov. V roku 2006, keď sa začalo uvažovať o transformácii zariadenia, v ňom žilo 68 klientov. Domov sa počas 80. a 90. rokov postupne formoval a v súčasnosti poskytuje sociálne služby pre 51 zdravotne postihnutých občanov vo veku od narodenia až po vek dospelosti.“ Lenže už nie v kaštieli, nie na mieste, o ktorom jedna z klientok, Angelika, povedala: „V ústave som bola zatvorená, boli sme každý deň zamknutí...“
Z bývalých priestorov sa už používa iba tréningový dom, kde sú umiestnení klienti s najzložitejšími postihnutiami. Z kaštieľa sa ľudia začali sťahovať v roku 2008. Do rodinného domu v centre mesta, do tzv. Zariadenia podporovaného bývania (ľudovo: chráneného bývania). Dnes už je takýchto od mesta prenajatých domčekov v Lučenci viac. Klientov tam nikto nestráži od rána do večera a od večera do rána. Majú toľko slobody, koľko im umožňuje ich zdravotný stav. Starajú sa sami o seba, varia si, nakupujú, upratujú, nadväzujú vzťahy, chodia do práce, von sa korčuľovať vtedy, keď sa im chce, v prípade potreby sú im k dispozícii sociálni pracovníci. Učia ich nové veci, sú im oporou, v odbornej hantírke sa tomu hovorí: sociálne poradenstvo, sociálna rehabilitácia, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov. Z ubitých, flegmatických či agresívnych pacientov, poznačených väznením za múrmi kaštieľa, vykvitli viac či menej samostatní ľudia s individuálnymi, rôznofarebnými, presne na telo ušitými plánmi do budúcnosti.
Deinštitucionalizácia – čiže prechod od hromadného života postihnutých ľudí vo veľkokapacitnom štátnom zariadení do dobrovoľného života v komunite malých skupiniek – znamená, že klienti môžu bývať tam, kde im to vyhovuje; že majú právo na bývanie, prácu, rodinu, voľný čas; že im je poskytovaná taká podpora, ktorá plne rešpektuje ich voľbu, rozhodovanie, záujmy, potreby. Na dôkaz, že je nevyhnutné deinštitucionalizovať domovy sociálnych služieb, celkom stačí to, čo povedal Bohuš, obyvateľ lučenského domčeka podporovaného bývania: „Ja nemám životopis, ja som celý život prežil v ústavoch. Môj život sa začína až teraz.“ Keď nežije v kaštieli.
.jarko sa sťahuje
Nedeľa koncom septembra tohto roka. Veľký deň mladého muža. Volá sa Jarko Koleda. Meno ako z rozprávky. Jarko sa bude sťahovať z domčeka do domčeka, do takého, kde bude mať viac slobody, viac samostatnosti, viac sa bude môcť naučiť. Nebude už bývať v izbe s troma posteľami, ale v podkrovnej garsónke iba s jedným spolubývajúcim, s Bohušom.
Hneď ráno si Jarko balí svoje veci v starej izbe. Plní jednu tašku za druhou, ostatní ho pozorujú, pomáhajú mu, prinášajú nové prázdne tašky z vlastných zásob. Jarko je uveličený, dokola opakuje, že má toho veľa, toľko vecí, toľko tašiek, toľko vecí, toľko tašiek... Napokon sú skrine predsa len vyprázdnené, klienti pomáhajú zniesť to všetko dole k autu. Po dvore behá psík a čuduje sa toľkému ruchu. Kým auto odíde o pár ulíc ďalej k chránenému bývaniu, klienti si dávajú spoločné raňajky v miestnosti pri vchode. Rozprávajú sa medzi sebou, s opatrovateľkou, ktosi sa pýta Jarka, či sa teší, či ich príde navštíviť. Jarko prikyvuje, usmieva sa, rozráža vzduch neposednými prstami. „Teším sa. Sa sťahujem. Nová izba. Kamarátka.“ Po taškách putujú preč aj skrine, periny. Jarko sa zastavuje u sociálnej pracovníčky v kancelárii, ona mu dáva lieky, mydlo, mladík spomína, ako voľakedy dávnejšie boli v kláštore rádové sestry, ako sa volali, ako sa o neho jeho stará mama už nemohla starať, ako ju mal rád.
Auto naplnené až po strop odváža Jarkov majetok do nového domova, ozajstného, takého, kde chce Jarko skutočne byť. „Na prvý pohľad bývanie v Slatinke vyzerá veľmi obyčajne a jednoducho,“ komentuje v našom prostredí doslova zázračný príbeh Slatinky Mária Machajdíková zo Socie – nadácie na podporu sociálnych zmien: „Podstatu tej úžasnej zmeny, ktorú uskutočnili, som pochopila, až keď som mohla navštíviť iné Domovy sociálnych služieb, ktoré sú v historických budovách, ubytovniach, ale aj v pekne zateplených veľkokapacitných ‚účelových´ budovách. V Slatinke prídete k Lackovi a Mine na návštevu, k Jarke na kávičku alebo k Bohušovi obdivovať nové modely. Je to normálne a jednoduché – to je tá úžasná zmena. Žijú ako my.“
Aby sa nové veci zmestili do novej izby, treba poprehadzovať nábytok a premyslieť, ako sa tam Bohuš s Jarkom pohodlne pomestia. Bohuš má tiež veľa vecí, je modelár, stavia modely budov, reálnych aj vymyslených, pracovný stôl aj príručný stolček sú posiate kúskami dreva, lepidlami, korálikmi, sklíčkami, papierikmi. Bohuš trpezlivo triedi a vtesnáva všetko na čo najmenší priestor. Niečo si odkladá do príma skrinky – je ňou nefunkčná chladnička zabudovaná do kuchynskej linky. Muži – traja klienti a sympatický sociálny pracovník Marcel – premiestňujú nábytok, dohadujú sa, aké riešenie by bolo najlepšie. Hľadá sa najvhodnejšie miesto aj pre televízor. Dobre by mu bolo v rohu izby, ale Bohuš si opakovane želá, aby ho dali inde, lebo Jarko by potom nevidel. Po pár minútach sa „bedňa“ ocitá tam, odkiaľ na ňu obaja pohodlne dovidia ležiac v posteliach.
Jarko si veci z tašiek ukladá do skríň, čosi sa aj odhodlá vyhodiť, lebo veď to aj tak nenosí. Nadšenie ho neopúšťa. Usmieva sa, radostne komentuje, čo práve robí. Pokojne aj priamo do objektívu. Kamera filmárky Daniely Meressa Rusnokovej, ktorá dianie a zmeny v Slatinke zaznamenáva už niekoľko mesiacov, teraz Jarkov veľký deň, o pár minút aj hviezdny okamih: odovzdávanie kľúčov od nového domu, od izby. V Jarkových pohyblivých prstoch sa kľúče navlečené na karičke rozštrngocú.
.hra so slovami?
Daniela sa k nakrúcaniu v Lučenci dostala cez Nadáciu Socia. Jej úlohou malo byť vytvorenie školiaceho materiálu, filmu o tom, ako sa budú domčeky podporovaného bývania a malokapacitných domovov sociálnych služieb prerábať na bezbariérové, vyhovujúcejšie, ako sa deinštitucionalizácia domova dotiahne do zdarného konca, nielen do štádia provizórneho riešenia, ktoré sa bez peňazí nepodarí posunúť ďalej. „Pred sedemnástimi rokmi som bola na letnom tábore v USA. Naučili nás tam, že aj postihnutí ľudia môžu byť, mali by byť našimi partnermi, kamarátmi, musia dostať šancu byť normálne zaradení do spoločnosti, žiť čo najnormálnejší život, preberať zodpovednosť. Angličtina o nich nehovorí ako o hendikepovaných, postihnutých, ale ako o ľuďoch so špeciálnymi potrebami.“ Možno sa na prvý pohľad zdá, že je to iba slovičkárenie. Ale rozmýšľame, ak naozaj rozmýšľame, verbálne, v slovách, ich pomocou. Ak sa naučíme o niečom, o niekom hovoriť zodpovedajúcimi, neopovrhujúcimi, neškatuľkujúcimi slovami, pripravíme si cestu naučiť sa o ňom tak aj uvažovať. A to veru nemám na mysli zahmlievajúcu, za každú cenu korektnú terminológiu, ktorá sa za posledné roky tak bohato rozhojnila v politike aj v spoločenských vedách. „Stretla som v Lučenci skvelých ľudí, klientov aj zamestnancov,“ pokračuje Daniela. „Majú medzi sebou silné vzťahy. Nikto nemôže za to, aký sa narodil, akých má rodičov... Naozaj sa neosvedčilo, keď sa situácia ‚istej skupiny ľudí´ rieši spoza ďalekého stola, globálne, bez poznania konkrétnej situácie. Práve tá ‚istá skupina´ – čiže v tomto prípade znevýhodnení, ozajstní odborníci, pracovníci domova, rodičia klientov – má rozhodovať, prinášať riešenia. ...“
.nastupuje župan
S nepoučenými, škodlivými riešeniami, prichádzajúcimi spoza bratislavského politického stola sa musíme deň čo deň boriť všetci, ale nám zvýhodneným sa bojuje lepšie ako ľuďom so špeciálnymi potrebami. V kauze Lučenec-Slatinka sa však okrem všeobjímajúcich politických riešení dostala k slovu aj Banská Bystrica a jej neslávne slávny predseda samosprávneho kraja, župan Kotleba. V rodičovskej Petícii na podporu DSS sa píše: „Banskobystrický samosprávny kraj v roku 2013 podal žiadosť o nenávratný finančný príspevok vo výške 2 345 557,57 eura zo štrukturálnych fondov Európskej únie na realizáciu predmetného projektu. Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR v decembri 2013 žiadosť schválilo. Nové vedenie Banskobystrického samosprávneho kraja do dnešného dňa nespravilo potrebné kroky k tomu, aby bola podpísaná zmluva o realizácii tohto projektu. Hrozí, že z dôvodu nečinnosti úradu BBSK sa plánované aktivity projektu nestihnú z časových dôvodov uskutočniť.“ Nestihne sa sanácia domčekov, v ktorých klienti bývajú a ktoré stavebne naozaj nie sú vo vyhovujúcom stave. Hra, ktorú Kotleba hrá – napriek odporúčaniu zastupiteľských poslancov – ničí, čo sa ničiť nemá. Navyše typickým arogantným spôsobom. (Znenie petície nájdete na portáli Changenet medzi kampaňami.)
Kým si Jarko ukladá do skríň posledné veci, klientka Jaroslava plní službu v kuchyni. Prednedávnom by sa jej ani v najturbulentnejších snoch nezamarilo, že raz dokáže sama pripraviť pizzu pre plno ľudí. Vyťahuje z rúry plechy s obedom, krája jedlo ozdobené kukuricou na štvorčeky a opatrne ich do pyramíd ukladá na veľké taniere. Po okraji stola v strede miestnosti porozkladá menšie taniere. Kuchyňa sa ligoce. Nijaké známky po varení – okrem prestretej tabule. Schádza sa osadenstvo. Dolu schodmi štrngocú kľúče. Jarko Koleda. Dnes bude prvý raz obedovať tam v domčeku podporovaného bývania. Pred ním sa otvára zas o niečo novší, slobodnejší, primeranejší svet.
.deinštitucionalizácia
Za tým, že do takého sveta môže Jarko vstúpiť bez strachu a s veľkými šancami na úspech, stoja ľudia. Sympaticky uvzatí, láskaví, možno pôsobia ako vizionári, ale oni vlastne len túžia dať každému životu správne súradnice. „Bežný svet, v ktorom žijeme, nie je žiadnym VIP klubom pre vyvolených,“ hovorí riaditeľka Domova sociálnych služieb Slatinka Denisa Nincová. Ona má projekt deinštitucionalizácie tohto zariadenia (aj spolu s inými ľuďmi) na svedomí. „Patrí nám všetkým, aj ľuďom so zdravotným postihnutím. Aj oni majú právo byť súčasťou komunity, využívať to, čo ponúka – chodiť do bežných škôl, do zamestnania. Majú právo byť súčasťou kultúrneho a občianskeho života v mieste, kde žijú – ísť do obchodu, na futbal, alebo len tak sa ísť poprechádzať do mestského parku. Kým žili klienti domova v kaštieli na Slatinke, boli izolovaní od všetkého, čo robí život zmysluplným a šťastným. Dnes už takmer všetci z nich žijú v Lučenci a ani jeden z nich netúži po návrate do kaštieľa. Napriek tomu, že z úst župana v posledných dňoch odznela veta o tom, že v kaštieli im bolo dobre, že tam mali parčík, potôčik a altánok. V ich mene môžem s istotou povedať, že im v kaštieli dobre nebolo. Na to, aby sa človek v živote cítil dobre, potrebuje oveľa viac. Projekt deinštitucionalizácie domova na Slatinke nie je o financiách a budovách – je o ľuďoch a o nových príležitostiach pre ľudí s mentálnym postihnutím.“
Boba, klientka so závažnejším znevýhodnením ako ostatní v domčeku podporovaného bývania, si odnáša pizzu do izby. Časť jedla sa jej zošmykne z taniera na zem. Boba sa dožaduje, aby to niekto za ňu upratal, alebo jej aspoň pomohol. Nikto sa nenájde, sociálny pracovník Marcel jej vraví, že to musí spraviť sama, ak tam chce bývať. A tak Bobe neostáva nič iné. Ide jej to ťažko, nie je veľmi obratná, ale napokon sa rozsypané kukuričky ocitajú na kôpke, na metličke, v odpadkoch. Navonok iba nenápadná situácia, maličkosť. Ale je obrazom toho, čo majú v Slatinke všetci tí ľudia na mysli: Problémy sú na to, aby sme ich riešili. My, tu, sami. Smeti patria do koša a človek potrebuje pociťovať zodpovednosť.
Riaditeľka DSS Slatinka Denisa Nincová pociťuje zodpovednosť za svojich klientov. Vladislav Matej zo Socie o nej hovorí: „Presiahla štandardný rubikon bežného manažéra zariadenia sociálnych služieb na Slovensku. Vďaka svojej vnútornej postojovej transformácii bola schopná presadzovať systémové zmeny v prospech klientov dávno predtým, než sa Slovensko zaviazalo napĺňať Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím. Ako jedinej riaditeľke sa jej podarilo bez externých zdrojov EÚ zatvoriť kaštieľ a zabezpečiť bývanie pre klientov v komunite mesta Lučenec. Žiaľ, zmenou vedenia na BBSK sa proces tejto významnej transformácie zastavil. Je to neuveriteľná smola, že práve v tomto regióne sa dostal k moci predseda s neofašizujúcimi tendenciami. Zraniteľné skupiny obyvateľstva pre neho zjavne nepredstavujú cieľové skupiny, ktorým by rozumel a mal záujem ich problémy riešiť.“
Jarko sa motká po svojej novej izbe, Bohuš premýšľa, že spraví model kaštieľa v Slatinke, Boba dojedá pizzu. Pekný jesenný deň. Slnko svieti. Vo vedľajšej záhrade v korune veľkého stromu hlasno štebotajú vtáky. Sedím na dvore na schodíkoch a hádžem loptu domácemu psíkovi. Jaroslava ide vysypať smetný kôš. Sadne si vedľa mňa a pýta sa, čo robím. Hovorím, že len tak sedím, hádžem, počúvam vtáky. A že je mi fajn. Usmeje sa, nečakane mi vlepí na líce bozk a aj so smetiakom vchádza do domu, ktorý chránia dobrí ľudia.
Nech sa im darí. Im aj všetkým ostatným, ktorí by chceli napodobiť „zázrak“ zo Slatinky.
.autorka je stála spolupracovníčka .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.