Fiesta!

To, že mnohí Katalánci dnes túžia po nezávislosti – alebo minimálne po referende o nezávislosti, je dostatočne známe. Aj to, že referendum, plánované na november, v Katalánsku nebude – lebo podľa opakovaných vyhlásení centrálnej vlády v Madride by bolo jeho konanie proti španielskej ústave. Výsledkom je, že namiesto referenda sa bude konať tzv. ľudová porada, teda ľudové hlasovanie, ktorého výsledok však nebude pre Madrid právne záväzný. Takže aj keby si Katalánci nezávislosť v novembri odhlasovali, nedostanú ju. Sedemapolmiliónový národ žijúci v regióne menšom ako Slovensko sa však nevzdáva. So sebe vlastným nadšením pravidelne vychádza do ulíc, aby predostrel svoje požiadavky. No treba priznať, že Kataláncom je v uliciach a v dave dobre nielen preto, že teraz potrebujú Madridu ukázať svoju silu. Oni tie verejné fiesty milujú.
Toľko sviatkov, ako sa v tomto regióne oslavujú na ulici s toľkou vervou, nenájdete asi nikde inde v Európe. Kto príde do Barcelony, čoskoro zistí, že nie je problém naďabiť na ulice, kde si miestni jednoducho vytiahnu stoly a stoličky, obložia tie stoly jedlom a stoličky vlastnými pozadiami, a potom už len hodujú. Často na pozadí hlasnej hudby z reproduktorov a stihnú si aj zatancovať. Turisti, ak sú navyše zo severnejších krajín, sa len s úžasom prizerajú.

.búcha celá rodina
K najlepším ukážkam „fiestového“ ducha Kataláncov patrí noc z 23. na 24.  júna, ktorej patrónom je Sant Joan – svätý Ján Krstiteľ. Aj u nás sú svätojánske tradície zaujímavé, ale, priznajme si, väčšinou už patria do dejín. Oproti vystrájaniu, ktoré sa na počesť „Sant Joana“ odohráva v Barcelone, to nič nie je. Celé rodiny vychádzajú do ulíc a prispievajú k sviatočnej atmosfére odpaľovaním zábavnej pyrotechniky. A keď celé, tak celé – od škôlkarov až po seniorov. Vatry na uliciach tiež nebývajú výnimkou a ešte väčšie plápolajú na plážach. Katalánci sa smejú, že cudzinca tejto noci spoznáte v uliciach veľmi jednoducho – strhne sa pri každom hluku a v aute sa vezie zásadne so zatvorenými oknami. Ak sa náhodou počas Ssvätojánskej noci nikomu nič vážne nestane, Katalánci si môžu blahoželať a ďakovať patrónovi týchto radovánok za bdelosť.
Ohnivú zábavu – doslova – zabezpečujú počas sviatkov, a nielen počas toho svätojánskeho, aj diabli. Sú to skôr takí čertíci-bertíci, ľudia v maske veselých diablikov, ktorí neškodia a nie sú považovaní za symbol zla. Nazývajú sa correfoc, tancujú na uliciach v sprievode bubnov zvaných gralla a robia ohňostroje.
Iná zaujímavá tradícia vznikla neďaleko katalánskeho mesta Tarragona  už pred mnohými storočiami – ide o stavanie takzvaných castellov, ktorým počas sviatkov tlieskajú na uliciach davy ľudí. Čo je to castell? Je to ľudská veža, ktorá vznikne tak, že sa mocní, atleticky zdatní jednotlivci pekne nastavajú jeden druhému na plecia a pokračujú tak až po najvyššie poschodie – tých poschodí býva niekedy až desať. Veža sa smerom hore postupne zužuje a na jej vrchole zastane len jeden človek, nazývaný enxaneta. Potom zdvihne jednu ruku so štyrmi vztýčenými prstami, čo má byť symbol katalánskej zástavy, a vzápätí musí rýchlo, ale bezpečne zliezť. Proces „vybudovania“ a „rozobratia“ veže musí prebehnúť úplne hladko – nečudo, každé zakolísanie by sa mohlo skončiť vážnymi úrazmi. (Na verejných podujatiach, kde takéto ľudské veže nadšenci stavajú, bývajú pre istotu pristavené sanitky.) Od roku 2010 patria živé veže do zoznamu  nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
Samozrejme, k fiestam sa zaraďuje aj národný sviatok La Diada, ktorý sa oslavuje 11. septembra na počesť ukončenia obliehania Barcelony. Tento deň v posledných rokoch nadobudol výrazne politický odtieň – hlasy za nezávislosť Katalánska vtedy znejú najhlasnejšie. Ale nemožno povedať, že by sa počas svojho národného sviatku Katalánci nezabávali. Aj demonštrácie, na ktorých žiadajú osamostatnenie od centrálnej madridskej vlády, sú neuveriteľne farebné, živé a pôsobia skôr ako oslava než ako akcie, ktoré by (podľa niektorých madridských politikov) mohli nebodaj vyvolať občiansku vojnu. Mesto Barcelona sa ponorí do národných farieb, okrem demonštrácií sa konajú koncerty s voľným vstupom, všade sa predáva občerstvenie a suveníry. Všetko je to jedna veľká párty, pravda, s politickým podtextom. Ale o to živšia. Katalánci akoby aj oslavami chceli dokázať Madridu, že duch nezávislosti v nich zostáva nezlomný.

.caganer musí byť
Mimochodom, ak už Katalánci nevybojujú tú nezávislosť, minimálne nejaké potvrdenie o nevyčerpateľnej originalite by si určite zaslúžili. Viete o nejakom inom národe, ktorý mal toľko vynaliezavosti, originality aj bezočivosti, že by do svojich tradičných vianočných Betlehemov umiestnil postavičku „kakajúceho chlapčeka“? El caganer sa v betlehemskej scéne v Katalánsku objavuje vraj už vyše dvesto rokov a jeho výskyt má presné pravidlá. Musí byť v kúte, skrytý napríklad za stromčekom alebo pod mostom, v nijakom prípade sa nesmie objaviť pred jasličkami, aby to nevyzeralo neúctivo. A kto si figúrku kakajúceho chlapčeka do Betlehemu nedá, podľa ľudovej povery ho postihne neúroda a iné protivenstvá. (Keď v roku 2005 mestské zastupiteľstvo v Barcelone objednalo mestský Betlehem bez caganera, pobúrení občania odpovedali kampaňou Salve mel caganer na záchranu figúrky. Nasledujúci rok sa už barcelonskí radní vynechať caganera neodvážili.) Táto bizarná tradícia sa udržiava aj v Andorre či na juhu Francúzska, kde je živá katalánska kultúra. A katalánska firma, ktorá vyrába figúrky caganerov s podobou slávnych osobností, sa na zisky nesťažuje. Na jej stránke nájdete okrem medzinárodných celebrít šoubiznisu, športu a politiky aj španielsku politickú garnitúru. A aby bola spravodlivosť aj zábava úplná, aj tú katalánsku. Sranda musí byť. A najmä fiesta!