.ako si sa dostal ku gajdám?
Keď som mal asi deväť rokov, tak do miestnej folklórnej skupiny hľadali niekoho, kto by sa naučil hrať na gajdách. Spolu so sestrou sme sa začali učiť u mladého gajdoša Tomáša Blažeka z Nitry. Tie začiatky boli strašne ťažké.
.v čom?
Vo všetkom. Keď som prvý raz chytil gajdy do rúk a tri-štyri razy som do nich fúkol, tak som išiel odpadnúť, ako ma bolela hlava. Celé to pre mňa bolo hrozne ťažké – naraz fúkať, tlačiť mech, prepletať prstami a ešte rozmýšľať, čo hrám. Ale nakoniec som sa do toho nejako dostal, a potom to už išlo lepšie a lepšie.
.dá sa u nás chodiť na gajdy na nejakej základnej umeleckej škole?
Nie, na Slovensku sa to vôbec nevyučuje. To sa robí, myslím, len v Anglicku a severnom Francúzsku. Keď človek hrá na takomto netradičnom nástroji, tak sa väčšinu naučí sám. Sedí doma zavretý s nahrávkami, ktoré počúva stále dokola a skúša si, či by to tiež dokázal zahrať.
.hovoríš, že gajdy sú netradičný nástroj, a ono je to svojím spôsobom pravda, ale zároveň je pravda, že je to nástroj úplne tradičný. U vás bola v tomto smere nejaká rodinná tradícia?
Rodinná nie, ale v našej dedine žil známy gajdoš Jozef Antalík, ktorý sa narodil ešte v devätnástom storočí. Takže mi od začiatku hovorili, že by som mohol pokračovať v jeho tradícii. Pričom on sám nemal ku gajdošskej tradícii v mladosti nijaký vzťah. Jeho otec síce hrával na gajdy, ale on sám hral hlavne na heligónke. K otcovým gajdám sa vrátil, až keď oslepol. Ako slepý sa na nich sám naučil hrať a keď to zvládol, tak začal prenášať všetky tie vyhrávky a cifry z heligónky na gajdy. Jeho hra bola preto dosť náročná, a nie každý gajdoš ju vie zahrať. Na Slovensku sú možno traja-štyria ľudia, ktorí vedia hrať tie jeho cifry.
.ty patríš medzi nich?
Snažím sa. Učím sa to z nahrávok a pokúšam sa ich presne okopírovať. Zo všetkých známych gajdošských štýlov je ten jeho jeden z najrytmickejších. On naozaj veľmi presekával a rytmizoval – pomaly aj tam, kde sa nemuselo. Je to naozaj dosť náročné.
.zatiaľ nám z toho rozhovoru vychádza obraz gajdoša ako osamelého človeka, ktorý sedí doma a trápi sa s gajdami a nahrávkami...
Keď som sa chcel učiť hru majstra, ktorý už nežije, musel som sa učiť len z nahrávok. Ale gajdoš nie je samotár, gajdoš hrá pre ľudí. Ja sa ako samotár necítim. Existuje napríklad gajdošský orchester Spojené huky Slovenska, v ktorom som od samého začiatku. Ten ma veľmi posúva dopredu. Veľa hrávame na fašiangoch, na vianočných koncertoch, a potom sú všelijaké festivaly a súťaže, kde sa stretávame. Napríklad v Oravskej Polhore býva veľký medzinárodný festival a súťaž mladých gajdošov.
.v tej súťaži sa ti darilo?
Áno. V kategórii do pätnásť rokov som bol raz tretí a dvakrát prvý. A tento rok na jeseň som bol prvý raz v staršej kategórii do dvadsaťpäť rokov, a aj tam som vyhral prvé miesto.V celoslovenskej súťaži v hre na gajdách som bol v bronzovom a zlatom pásme. Okrem toho som sa minulý rok aj tento rok zúčastnil na projekte Talent La Sophia. Ten má niekoľko kôl – najprv je casting, potom sústredenie a nakoniec galakoncert v Prahe. V obidvoch ročníkoch som sa do tej Prahy dostal, minulý rok som sa však na galakoncerte neumiestnil, tento rok som získal druhé miesto.
.keď už sme pri súťažiach a talentoch, ty si získal aj grant v rámci projektu Talenty novej Európy. Ten grant sa žiada vždy na niečo konkrétne. Na čo si ho žiadal ty?
Na slovenských gajdách som už niečo dosiahol, tak som chcel skúsiť niečo úplne nové. Niečo, čo sa líši od tej našej tradície. Takže som si chcel kúpiť španielske gajdy, ktoré majú väčší rozsah, úplne iný zvuk a dajú sa na nich hrať úplne iné pesničky. Tak na ne som žiadal ten grant.
.a ako to s nimi vyzerá? Naozaj ich kúpiš?
Už ich mám doma. K tým peniazom z grantu som niečo doložil ja, niečo mamina a niečo babka s dedkom, ešte som na ne dostal študentskú zľavu, takže som ich objednal a už mi prišli. Pomaly sa s nimi začínam zoznamovať a ako-tak už chytám pesničky.
.a čo robíš okrem tých gájd?
Hrávam na klarinete v detskej ľudovej hudbe Borinka. A chodím do školy. Teraz do tretieho ročníka Cirkevnej školy úžitkového výtvarníctva svätého Lukáša v Tolpoľčanoch, odbor reštaurovanie drevorezieb.
.čiže si nielen hudobne, ale aj tak celkove umelecky ladený?
Som tlačený do takého umeleckého ladenia.
.tlačený? Kým, rodičmi?
Áno, ale som aj rád, že som tlačený. Keby ma netlačili do toho, aby som hral na gajdách, tak si vôbec neviem predstaviť, čo by som robil. Tie gajdy mi už tak prirástli k srdcu, že bez nich to nejde.
.nejaký šport?
Šport ma baví pozerať aj robiť. Ale robím ho len rekreačne. Najviac asi futbal a basketbal, ale aj bejzbal, keď sa nás zopár nazbiera.
.a plány do budúcnosti?
Určite by som chcel prenikať do tej hry na gajdách viac a viac. A v budúcnosti by som si chcel skúsiť aj výrobu hudobných nástrojov – píšťaliek a gájd. Vlastne by som chcel ísť týmto smerom a pokračovať v tradícii výroby, hrania a učenia.
.takže pre teba to nie je len hoby, ale niečo, čím by si sa chcel prípadne v budúcnosti aj živiť?
Keby to išlo, tak určite áno. Pretože keď to raz človeka chytí, tak potom to už ide.
Keď som mal asi deväť rokov, tak do miestnej folklórnej skupiny hľadali niekoho, kto by sa naučil hrať na gajdách. Spolu so sestrou sme sa začali učiť u mladého gajdoša Tomáša Blažeka z Nitry. Tie začiatky boli strašne ťažké.
.v čom?
Vo všetkom. Keď som prvý raz chytil gajdy do rúk a tri-štyri razy som do nich fúkol, tak som išiel odpadnúť, ako ma bolela hlava. Celé to pre mňa bolo hrozne ťažké – naraz fúkať, tlačiť mech, prepletať prstami a ešte rozmýšľať, čo hrám. Ale nakoniec som sa do toho nejako dostal, a potom to už išlo lepšie a lepšie.
.dá sa u nás chodiť na gajdy na nejakej základnej umeleckej škole?
Nie, na Slovensku sa to vôbec nevyučuje. To sa robí, myslím, len v Anglicku a severnom Francúzsku. Keď človek hrá na takomto netradičnom nástroji, tak sa väčšinu naučí sám. Sedí doma zavretý s nahrávkami, ktoré počúva stále dokola a skúša si, či by to tiež dokázal zahrať.
.hovoríš, že gajdy sú netradičný nástroj, a ono je to svojím spôsobom pravda, ale zároveň je pravda, že je to nástroj úplne tradičný. U vás bola v tomto smere nejaká rodinná tradícia?
Rodinná nie, ale v našej dedine žil známy gajdoš Jozef Antalík, ktorý sa narodil ešte v devätnástom storočí. Takže mi od začiatku hovorili, že by som mohol pokračovať v jeho tradícii. Pričom on sám nemal ku gajdošskej tradícii v mladosti nijaký vzťah. Jeho otec síce hrával na gajdy, ale on sám hral hlavne na heligónke. K otcovým gajdám sa vrátil, až keď oslepol. Ako slepý sa na nich sám naučil hrať a keď to zvládol, tak začal prenášať všetky tie vyhrávky a cifry z heligónky na gajdy. Jeho hra bola preto dosť náročná, a nie každý gajdoš ju vie zahrať. Na Slovensku sú možno traja-štyria ľudia, ktorí vedia hrať tie jeho cifry.
.ty patríš medzi nich?
Snažím sa. Učím sa to z nahrávok a pokúšam sa ich presne okopírovať. Zo všetkých známych gajdošských štýlov je ten jeho jeden z najrytmickejších. On naozaj veľmi presekával a rytmizoval – pomaly aj tam, kde sa nemuselo. Je to naozaj dosť náročné.
.zatiaľ nám z toho rozhovoru vychádza obraz gajdoša ako osamelého človeka, ktorý sedí doma a trápi sa s gajdami a nahrávkami...
Keď som sa chcel učiť hru majstra, ktorý už nežije, musel som sa učiť len z nahrávok. Ale gajdoš nie je samotár, gajdoš hrá pre ľudí. Ja sa ako samotár necítim. Existuje napríklad gajdošský orchester Spojené huky Slovenska, v ktorom som od samého začiatku. Ten ma veľmi posúva dopredu. Veľa hrávame na fašiangoch, na vianočných koncertoch, a potom sú všelijaké festivaly a súťaže, kde sa stretávame. Napríklad v Oravskej Polhore býva veľký medzinárodný festival a súťaž mladých gajdošov.
.v tej súťaži sa ti darilo?
Áno. V kategórii do pätnásť rokov som bol raz tretí a dvakrát prvý. A tento rok na jeseň som bol prvý raz v staršej kategórii do dvadsaťpäť rokov, a aj tam som vyhral prvé miesto.V celoslovenskej súťaži v hre na gajdách som bol v bronzovom a zlatom pásme. Okrem toho som sa minulý rok aj tento rok zúčastnil na projekte Talent La Sophia. Ten má niekoľko kôl – najprv je casting, potom sústredenie a nakoniec galakoncert v Prahe. V obidvoch ročníkoch som sa do tej Prahy dostal, minulý rok som sa však na galakoncerte neumiestnil, tento rok som získal druhé miesto.
.keď už sme pri súťažiach a talentoch, ty si získal aj grant v rámci projektu Talenty novej Európy. Ten grant sa žiada vždy na niečo konkrétne. Na čo si ho žiadal ty?
Na slovenských gajdách som už niečo dosiahol, tak som chcel skúsiť niečo úplne nové. Niečo, čo sa líši od tej našej tradície. Takže som si chcel kúpiť španielske gajdy, ktoré majú väčší rozsah, úplne iný zvuk a dajú sa na nich hrať úplne iné pesničky. Tak na ne som žiadal ten grant.
.a ako to s nimi vyzerá? Naozaj ich kúpiš?
Už ich mám doma. K tým peniazom z grantu som niečo doložil ja, niečo mamina a niečo babka s dedkom, ešte som na ne dostal študentskú zľavu, takže som ich objednal a už mi prišli. Pomaly sa s nimi začínam zoznamovať a ako-tak už chytám pesničky.
.a čo robíš okrem tých gájd?
Hrávam na klarinete v detskej ľudovej hudbe Borinka. A chodím do školy. Teraz do tretieho ročníka Cirkevnej školy úžitkového výtvarníctva svätého Lukáša v Tolpoľčanoch, odbor reštaurovanie drevorezieb.
.čiže si nielen hudobne, ale aj tak celkove umelecky ladený?
Som tlačený do takého umeleckého ladenia.
.tlačený? Kým, rodičmi?
Áno, ale som aj rád, že som tlačený. Keby ma netlačili do toho, aby som hral na gajdách, tak si vôbec neviem predstaviť, čo by som robil. Tie gajdy mi už tak prirástli k srdcu, že bez nich to nejde.
.nejaký šport?
Šport ma baví pozerať aj robiť. Ale robím ho len rekreačne. Najviac asi futbal a basketbal, ale aj bejzbal, keď sa nás zopár nazbiera.
.a plány do budúcnosti?
Určite by som chcel prenikať do tej hry na gajdách viac a viac. A v budúcnosti by som si chcel skúsiť aj výrobu hudobných nástrojov – píšťaliek a gájd. Vlastne by som chcel ísť týmto smerom a pokračovať v tradícii výroby, hrania a učenia.
.takže pre teba to nie je len hoby, ale niečo, čím by si sa chcel prípadne v budúcnosti aj živiť?
Keby to išlo, tak určite áno. Pretože keď to raz človeka chytí, tak potom to už ide.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.