Okamihy filovských rozhovorov
Až keď sme dokončili s Barbarou Bodorovou-Haruštiakovou knihu rozhovorov s Rudolfom Filom a s Dorotou Filovou, ktorá potom vyšla v roku 2011, uvedomil som si naplno ich význam. Rudolf Fila je jeden z posledných svojej generácie, určite posledný, kto o nej dokázal podať správu, a tie rozhovory sú akýmsi uzlíkom na vreckovke proti zabúdaniu. Takže dodatočne uznávam, že Fero Mikloško a Milan Bočkay mali pravdu so svojím naliehaním, ktoré ma vtedy dosť trápilo, že knihu musíme dokončiť.
Niektoré veci sa vyvíjajú ako vo veľmi pomalej vývojke. Tak aj mne dochádzajú niektoré vety z tých rozhovorov až postupne. Predovšetkým tá základná. Po postmoderne, ktorá k nám prišla najprv nespoznaná súbežne s časom svetovej postmoderny, a potom druhýkrát ako nálepka na kufri o dvadsať rokov neskôr, začiatkom deväťdesiatych rokov, keď už inde opúšťala kolbište, nadchádza dnes čas recyklovanej moderny. Novosť sa dnes tvári ako nová, ale v skutočnosti tú novosť len predstiera a recykluje. Možno je to však všetko ináč ̶ že nejde o vedomý kultúrny postoj, ale o obyčajnú, banálnu nekultúrnosť, lebo kultúra bez pamäti je nekultúra.
Rudolf Fila je človekom kultúry. S najväčšou vášňou hovorí o avantgardnom Bauhause a najmä o mágovi umenia farby Johannesovi Ittenovi. Ale nikdy nezabudne dodať, že avantgardná absolutizácia nového je iluzórna. Má pravdu, aj keď to vyzerá triviálne. Ale on len mávne rukou, lebo triviálne to nie je. Skôr sa stáva triviálnym konštatovanie, že základnou a opakujúcou sa vlastnosťou slovenskej kultúry je chronické presvedčenie každej mladej generácie, že začína od bodu nula, že pred ňou a za ňou je tma. Rudolf Fila vraví, aké je dôležité stáť na pleciach obrov, a tí, čo nielen hovoria, ale aj načúvajú, sa pri ňom nemôžu pomýliť.
Rudolf Fila rozpráva v tých rozhovoroch o svojej generácii. O Štefanovi Schwartzovi, Milanovi Paštekovi, o Mojžišovcoch, o Daliborovi Chatrnom, pri prehliadke svojej domácej galérie hovorí s veľkou vášňou o staršom Josefovi Váchalovi, ale zdá sa mi, že s ešte väčším nasadením ako o výtvarníkoch hovorí o hudobníkoch, o Iljovi Zeljenkovi, Romanovi Bergerovi, Mirovi Bázlikovi. Zo spisovateľov si pripamätá najmä Jakuba Demla a Ludvíka Kunderu, ale spomenie aj Jána Stacha a Jozefa Mihalkoviča. Nie náhodou sú to všetko básnici, aj keď niektorí z nich písali prózu, lebo aj o sebe hovorí, že je lyrikom, že svojimi obrazmi nevie rozprávať príbehy. Možno preto sa pohybuje najčastejšie na dvoch pomedziach – na prechode medzi figuratívnosťou a abstrakciou a na pomedzí telesnosti a znakovosti. Existuje uňho aj akési nevypovedané tajomstvo teloviek, ktoré ostávalo v rozhovoroch latentné, len občas presiaklo zvnútra na povrch ̶ ako vo vete Doroty Filovej, že sú to vlastne ženy rozrezané na márne kusy.
Oskár Čepan, ktorý mal rovnakú literárnu, výtvarnú a archeologickú intuíciu, písal o erose a Thanatose u Rudolfa Filu, o láske, ktorá je zároveň smrťou. Písal o tom v tom istom čase, keď o životnom objatí, ktoré je zároveň smrteľným zovretím, písal Georges Bataille. Batailla dnes citujú generácie, Čepana si všimol málokto. Bolo to vtedy, keď začal písať Dominik Tatarka staccatovité príbehy svojich femme cavale. A tridsať rokov po tom, ako František Švantner napísal román Život bez konca, veľký príbeh erosu a thanata, premeny Paulínky, ženy-dieťaťa na ženu-laň a na ženu-matku. Rudolf Fila zložil Oskárovi Čepanovi zriedkavú poklonu – mal naňho intuíciu ako málokto.
Sú maliari ako Milan Paštéka, ktorí dozrievajú do sivej a bielej farby. A sú maliari ako Rudolf Fila, u ktorých sa pribúdajúci vek prejavuje až obsedantne jasavou farebnosťou. Takto sme ho zastihli v posledných letných rokoch v Příbrami, predtým, než sa začal definitívne oddávať premaľbám premalieb. O nich sa dá povedať, že sú Filovou neskorou poetikou zadržiavaného pádu, ako písal o svojich neskorých prózach Bohumil Hrabal. Alebo poetikou ubúdania, akou bola neskorá poézia Ivana Magora Jirousa, či poetikou životných latencií, ako hovorieval Ludvík Kundera. Sú zážehom a stopou výpovede o ubúdaní ľudských síl.
.peter Zajac
Muž vnútornej slobody
„Tvorivosť predstavuje tú najhodnotnejšiu hru, pri ktorej sa nikdy neprehráva,“ povedal Rudolf Fila. Presnejšie, nepovedal to, ale napísal v jednej z esejí vo svojej knihe Cestou, ba, aby som bol celkom presný, on to vlastne namaľoval – jeho obrazy sú presvedčivým vyjadrením i potvrdením tohto výroku. Nejde tu, pravdaže, o výhry v podobe vonkajších ocenení a spoločenského uznania, jedinou zaručenou a zároveň najbohatšou odmenou je samotný proces tvorby. Preto maliar nemohol prehrať, ani keď ho vládnuci socialistický realizmus na dlhé roky vykázal z verejného priestoru, a ako dôkaz môžu opäť poslúžiť obrazy, ktoré vznikli v tom období. Na jeho vnútornú slobodu režim nedočiahol.
Závidím žiakom Ruda Filu, že mali na Škole umeleckého priemyslu takého zasväteného a rozhľadeného sprievodcu nielen po výtvarnom, ale aj iných druhoch umenia. (Hnetenie sviežej, tvárnej hliny je tiež jednou z foriem tvorivosti). My ostatní máme aspoň možnosť zoznámiť sa s jeho svojským pohľadom, myšlienkami a názormi v už spomínanej i ďalších knihách, lebo Fila popri výtvarnom majstrovsky ovláda aj slovesné umenie.
Ja, žiaľ, v dôsledku osobných obmedzení zostávam v tejto oblasti insitným naivistom. Sú však v živote šťastné náhody, a vďaka jednej takej som sa niekedy v polovici šesťdesiatych rokov ocitol vo Filovom ateliéri. Jeho obrazy mi otvorili oči dokorán a učili ma nielen pozerať sa, ale aj vidieť. Niektoré ma už od tých čias verne sprevádzajú a vytvárajú v uzavretom priestore štyroch stien okná s ďalekým a premenlivým výhľadom. Dalo by sa povedať, že som hračkou v rukách obrazov Rudolfa Filu, a som ňou rád, lebo ma svojím žmurkaním pozývajú a povzbudzujú do tej najhodnotnejšej hry, pri ktorej sa, ako už vieme, nikdy neprehráva.
.pavel Vilikovský
Pútnik z Příbramu
S Rudolfom Filom som sa zoznámil cez Milana Bočkaya a jeho kamarátov. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch tvorili zakázaní výtvarníci na Slovensku, zvlášť v Bratislave, neopakovateľné prostredenie, kde sa pripravovali neoficiálne výstavy, vznikali albumy výtvarných prác, posielali sa PF-ká, požičiavali sa samizdaty, stretávali sa po bytoch a ateliéroch.
Rudo Fila, ktorý bol medzi nimi nespochybniteľnou autoritou, bol prítomný vo všetkých týchto aktivitách. Bol v nich preto, lebo prostredie týchto ľudí bolo preňho, ich učiteľa, tým najsamozrejmejším. A možno tiež preto, lebo on sám bol zakázaný. V roku 1978 sme začali organizovať neoficiálne výstavy na rôznych akademických ústavoch v Bratislave. V roku 1982, keď mal Rudolf Fila 50 rokov, sme boli zo všetkých týchto ústavov už vypoklonkovaní. Ale podarilo sa ešte cez pracovníka Sociologického ústavu SAV Maximiliána Horanského zorganizovať preňho jubilejnú, veľkú, samostatnú výstavu v Trnave vo vestibule nejakého poľnohospodárskeho výskumného ústavu. Vtedy sme netušili, že o desať rokov v júni 1992, v predvečer jeho šesťdesiatky, sa stretnú výtvarníci, jeho priatelia z celého Československa, v reprezentačných sálach Bratislavského hradu, aby mu tu na pozvanie dosluhujúceho predsedu SNR poblahoželali.
S Rudom Filom som sa za tých vyše tridsať rokov často stretal, ale najčastejšie sa s ním stretávam v poslednom čase, keď chodíme občas na ̶ ako si to dovolím nazývať ̶ „intelektuálne prechádzky“, v polovici prerušené malým posedením pri červenom vínku alebo plzenskom pive. Využívam jeho prítomnosť, aby som sa čosi ešte dozvedel. Tridsiate roky 20. storočia na mňa stále pôsobia ako zázračný čas, v ktorom v Československu kvitla kultúra ako v rajskej záhrade. V čom to bolo? Rudo Fila hovorí, že to bol čas, keď si kultúru, umenie a umelca každý vážil, od politikov cez vzdelanú strednú vrstvu v spoločnosti až k obyčajným ľuďom. Kvitla kritika, existovali zaujímavé časopisy, výstavy boli udalosťou a z umenia sa dalo aj vyžiť. Ale keď som dodal, či sa mu nezdá, že dnes panuje v tejto duchovnej sfére skôr depresia a apatia, poznamenal, či to nie je skôr moje rozpoloženie a takto to potom vidím aj vo všeobecnosti.
V našich rozhovoroch som videl, že nie je zástancom národných, respektíve kontinentálnych predpokladov pre vznik kultúry a umenia. Svoje hľadanie opiera skôr o jednotlivca. Keď som raz povedal, že v niektorých koncoch sveta dnes nepočuť o umení a kultúre, povedal: „Tak by som to nevidel. Nevieš, čo tam aj dnes vzniká, respektíve odrazu môže vzniknúť?!“ Rudo Fila sa pri našich prechádzkach rád vracia do svojho detstva, keď chodil so spolužiakmi do školy z Příbramu cez les do susednej dediny. Keď pršalo, ale ešte viac, keď napadol sneh, ťažko sa borili a obyčajne došli do školy neskoro. Vtedy ich vždy pri vchode už čakal riaditeľ. Kričal: „Poutníci z Příbrami došli!“ a už aj lietali facky. Vidieť, ako Rudo pohybom ruky ukazuje dráhu týchto faciek, je rovnako pôsobivé, ako vidieť jeho premaľby.
Hovorí sa, že keď niekto založí rodinu a vychová dobré deti, je to akoby založil rehoľu, ktorá potom stvárňuje svet. To isté, možno ešte viac platí, keď nejaký pedagóg zhromaždí a ovplyvní za roky svojho pôsobenia generácie mladých ľudí. Rudolf Fila založil na Slovensku rehoľu skvelých výtvarníkov a vynikajúcich ľudí. Bez jeho tvorby, rozhľadu a vedomostí by toto prostredie bolo veľmi ochudobnené. Je šťastím, že ho pútnícké cesty doviedli z Příbramu až do Bratislavy.
.františek Mikloško
Maliarsky génius
Náš francúzsky priateľ, profesor filozofie, Etienne Cornevin, pri jednej príležitosti napísal: „Máte ohromné šťastie, že v Bratislave žije jeden maliarsky génius, akási živá syntéza Klimta a van Gogha, ktorý už päťdesiat rokov neustále tvorí úplne nové expresívne možnosti (a ktorému by mala SNG udeliť minimálne jednu celú miestnosť v trvalej prezentácii slovenského moderného i súčasného umenia).”
Čo k tomu dodať? Niektorí máme to šťastie, že sme v blízkosti Rudolfa Filu strávili (ako jeho žiaci, neskôr kolegovia) podstatnú časť života. So slovami Etienna Cornevina nielenže súhlasíme, ale môžeme pridať mnohé ďalšie podporné stanoviská. Ako však Rudolfa Filu poznám, priveľmi o to nestojí. Iné mu napokon ani nezostáva. Pri jeho nedávnej osemdesiatke nikomu z kompetentných ani nenapadlo usporiadať Filovu retrospektívnu výstavu, čo považujem za minimum. Takže Etiennove predstavy môžu pokojne čakať ďalších osemdesiat rokov. Nám v Bratislave ostáva šťastie a Filovi postoj antického stoika. Napokon, ten mu pristane najlepšie. „Čo som? Najskôr taká zmes. Veselý pesimista, smutný optimista... Môžete si vybrať,” povedal raz o sebe. Túto charakteristiku najlepšie dotvorí niekoľko myšlienok z jeho esejí:
„Nikdy som netrpel ilúziou, že umenie by bolo hneď pre všetkých. Vždy bude len pre tých, ktorí majú záujem a ochotu pre jeho chápanie aj čosi urobiť.”
„Umenie nemá za povinnosť vyhovieť každému vkusu. A už vôbec nie tomu najnižšiemu.”
„Umenie nie je v kríze. Bude existovať ďalej. Odvždy a navždy ako výraz citlivej duše. Kríza je iba v kritériách.”
„Umenie odzrkadľuje ľudskú dušu z racionálnej aj iracionálnej stránky. Aby človek vyvážil tento protiklad, vedome či podvedome túži po harmónii.”
„Maľba je médium, ktoré vie robiť zázraky medzi hmotou a duchom. Jediné zázraky, o ktoré stojím.”
„Ustavične vznikajú nové dôkazy, že namaľovať sa dá naozaj všetko. Iba dezorientovaní zúfalci mávajú dojem, že všetko už bolo namaľované.”
„Maľba je duchovné dobrodružstvo. Vzrušuje ma jej fénixovské sebaobnovovanie. Toľkokrát pochovávaná, vždy znova dokazuje, že sa ešte nevyčerpala. Akoby ju ikonoklazmy iba okúpali.”
„Maľba uchopí svet vždy iba symbolicky alebo alegoricky. Teda nemateriálne. Maľba predstavuje pre mňa v maximálnej miere oscilovanie hmoty a ducha.”
„Existenciu maľby oprávňuje prítomnosť tajomstva. Toto tajomstvo však môže byť ohrozené prílišným mudrovaním. Obrazy sa nevymýšľajú, obrazy sa maľujú.”
„Veľké plátna od veľkých maliarov mám rád rovnako, ako malé plátna od veľkých maliarov. Kvantita v umení nie je rozhodujúca. Veľké rozmery neraz zvádzajú k dekorativizmu.”
„Solitéri, kacíri? Plodná heréza rozhýbava strnulé systémy, ktoré etablovaním nadobudli príliš veľa sebaistoty. Takíto nespratníci porušujú linearitu vývoja. A za to, že robia problémy, musia byť patrične potrestaní. Šťuky v pokojných rybníkoch.”
„Starí – moderní? Nik ešte nedefinoval mladosť a starobu v duchovných aktivitách. Poznám dvadsaťročných starcov a deväťdesiatročných mladíkov, a keďže umenie iba alegorizuje alebo metaforizuje život, platí to i v ňom.”
„Outsidri v umení bývajú často skrytými favoritmi a čakajú len na svoju príležitosť. Umenie má čas, nemusí sa ponáhľať k smrti.”
.milan Bočkay Rudolf Fila/
Narodil sa v roku 1932 v Příbrami na Morave. Pod vedením Jána Mudrocha študoval na VŠVU v Bratislave. Po škole pracoval ako pedagóg na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. V normalizácii mal zakázané vystavovať a stal sa súčasťou alternatívnej kultúry. Po roku 1989 viedol na VŠVÚ ateliér maľby a vystavoval doma aj v zahraničí, o. i. vo Viedni, Paríži či Londýne. Jeho dielo je zastúpené v zbierkach početných galérií v Európe a USA. Napísal knihy Na čo nám je umenie (1991) a výber esejí Cestou (2003). Je nositeľom Ceny Dominika Tatarku (2003). Ženatý, otec dvoch detí, žije v Bratislave.
Až keď sme dokončili s Barbarou Bodorovou-Haruštiakovou knihu rozhovorov s Rudolfom Filom a s Dorotou Filovou, ktorá potom vyšla v roku 2011, uvedomil som si naplno ich význam. Rudolf Fila je jeden z posledných svojej generácie, určite posledný, kto o nej dokázal podať správu, a tie rozhovory sú akýmsi uzlíkom na vreckovke proti zabúdaniu. Takže dodatočne uznávam, že Fero Mikloško a Milan Bočkay mali pravdu so svojím naliehaním, ktoré ma vtedy dosť trápilo, že knihu musíme dokončiť.
Niektoré veci sa vyvíjajú ako vo veľmi pomalej vývojke. Tak aj mne dochádzajú niektoré vety z tých rozhovorov až postupne. Predovšetkým tá základná. Po postmoderne, ktorá k nám prišla najprv nespoznaná súbežne s časom svetovej postmoderny, a potom druhýkrát ako nálepka na kufri o dvadsať rokov neskôr, začiatkom deväťdesiatych rokov, keď už inde opúšťala kolbište, nadchádza dnes čas recyklovanej moderny. Novosť sa dnes tvári ako nová, ale v skutočnosti tú novosť len predstiera a recykluje. Možno je to však všetko ináč ̶ že nejde o vedomý kultúrny postoj, ale o obyčajnú, banálnu nekultúrnosť, lebo kultúra bez pamäti je nekultúra.
Rudolf Fila je človekom kultúry. S najväčšou vášňou hovorí o avantgardnom Bauhause a najmä o mágovi umenia farby Johannesovi Ittenovi. Ale nikdy nezabudne dodať, že avantgardná absolutizácia nového je iluzórna. Má pravdu, aj keď to vyzerá triviálne. Ale on len mávne rukou, lebo triviálne to nie je. Skôr sa stáva triviálnym konštatovanie, že základnou a opakujúcou sa vlastnosťou slovenskej kultúry je chronické presvedčenie každej mladej generácie, že začína od bodu nula, že pred ňou a za ňou je tma. Rudolf Fila vraví, aké je dôležité stáť na pleciach obrov, a tí, čo nielen hovoria, ale aj načúvajú, sa pri ňom nemôžu pomýliť.
Rudolf Fila rozpráva v tých rozhovoroch o svojej generácii. O Štefanovi Schwartzovi, Milanovi Paštekovi, o Mojžišovcoch, o Daliborovi Chatrnom, pri prehliadke svojej domácej galérie hovorí s veľkou vášňou o staršom Josefovi Váchalovi, ale zdá sa mi, že s ešte väčším nasadením ako o výtvarníkoch hovorí o hudobníkoch, o Iljovi Zeljenkovi, Romanovi Bergerovi, Mirovi Bázlikovi. Zo spisovateľov si pripamätá najmä Jakuba Demla a Ludvíka Kunderu, ale spomenie aj Jána Stacha a Jozefa Mihalkoviča. Nie náhodou sú to všetko básnici, aj keď niektorí z nich písali prózu, lebo aj o sebe hovorí, že je lyrikom, že svojimi obrazmi nevie rozprávať príbehy. Možno preto sa pohybuje najčastejšie na dvoch pomedziach – na prechode medzi figuratívnosťou a abstrakciou a na pomedzí telesnosti a znakovosti. Existuje uňho aj akési nevypovedané tajomstvo teloviek, ktoré ostávalo v rozhovoroch latentné, len občas presiaklo zvnútra na povrch ̶ ako vo vete Doroty Filovej, že sú to vlastne ženy rozrezané na márne kusy.
Oskár Čepan, ktorý mal rovnakú literárnu, výtvarnú a archeologickú intuíciu, písal o erose a Thanatose u Rudolfa Filu, o láske, ktorá je zároveň smrťou. Písal o tom v tom istom čase, keď o životnom objatí, ktoré je zároveň smrteľným zovretím, písal Georges Bataille. Batailla dnes citujú generácie, Čepana si všimol málokto. Bolo to vtedy, keď začal písať Dominik Tatarka staccatovité príbehy svojich femme cavale. A tridsať rokov po tom, ako František Švantner napísal román Život bez konca, veľký príbeh erosu a thanata, premeny Paulínky, ženy-dieťaťa na ženu-laň a na ženu-matku. Rudolf Fila zložil Oskárovi Čepanovi zriedkavú poklonu – mal naňho intuíciu ako málokto.
Sú maliari ako Milan Paštéka, ktorí dozrievajú do sivej a bielej farby. A sú maliari ako Rudolf Fila, u ktorých sa pribúdajúci vek prejavuje až obsedantne jasavou farebnosťou. Takto sme ho zastihli v posledných letných rokoch v Příbrami, predtým, než sa začal definitívne oddávať premaľbám premalieb. O nich sa dá povedať, že sú Filovou neskorou poetikou zadržiavaného pádu, ako písal o svojich neskorých prózach Bohumil Hrabal. Alebo poetikou ubúdania, akou bola neskorá poézia Ivana Magora Jirousa, či poetikou životných latencií, ako hovorieval Ludvík Kundera. Sú zážehom a stopou výpovede o ubúdaní ľudských síl.
.peter Zajac
Muž vnútornej slobody
„Tvorivosť predstavuje tú najhodnotnejšiu hru, pri ktorej sa nikdy neprehráva,“ povedal Rudolf Fila. Presnejšie, nepovedal to, ale napísal v jednej z esejí vo svojej knihe Cestou, ba, aby som bol celkom presný, on to vlastne namaľoval – jeho obrazy sú presvedčivým vyjadrením i potvrdením tohto výroku. Nejde tu, pravdaže, o výhry v podobe vonkajších ocenení a spoločenského uznania, jedinou zaručenou a zároveň najbohatšou odmenou je samotný proces tvorby. Preto maliar nemohol prehrať, ani keď ho vládnuci socialistický realizmus na dlhé roky vykázal z verejného priestoru, a ako dôkaz môžu opäť poslúžiť obrazy, ktoré vznikli v tom období. Na jeho vnútornú slobodu režim nedočiahol.
Závidím žiakom Ruda Filu, že mali na Škole umeleckého priemyslu takého zasväteného a rozhľadeného sprievodcu nielen po výtvarnom, ale aj iných druhoch umenia. (Hnetenie sviežej, tvárnej hliny je tiež jednou z foriem tvorivosti). My ostatní máme aspoň možnosť zoznámiť sa s jeho svojským pohľadom, myšlienkami a názormi v už spomínanej i ďalších knihách, lebo Fila popri výtvarnom majstrovsky ovláda aj slovesné umenie.
Ja, žiaľ, v dôsledku osobných obmedzení zostávam v tejto oblasti insitným naivistom. Sú však v živote šťastné náhody, a vďaka jednej takej som sa niekedy v polovici šesťdesiatych rokov ocitol vo Filovom ateliéri. Jeho obrazy mi otvorili oči dokorán a učili ma nielen pozerať sa, ale aj vidieť. Niektoré ma už od tých čias verne sprevádzajú a vytvárajú v uzavretom priestore štyroch stien okná s ďalekým a premenlivým výhľadom. Dalo by sa povedať, že som hračkou v rukách obrazov Rudolfa Filu, a som ňou rád, lebo ma svojím žmurkaním pozývajú a povzbudzujú do tej najhodnotnejšej hry, pri ktorej sa, ako už vieme, nikdy neprehráva.
.pavel Vilikovský
Pútnik z Příbramu
S Rudolfom Filom som sa zoznámil cez Milana Bočkaya a jeho kamarátov. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch tvorili zakázaní výtvarníci na Slovensku, zvlášť v Bratislave, neopakovateľné prostredenie, kde sa pripravovali neoficiálne výstavy, vznikali albumy výtvarných prác, posielali sa PF-ká, požičiavali sa samizdaty, stretávali sa po bytoch a ateliéroch.
Rudo Fila, ktorý bol medzi nimi nespochybniteľnou autoritou, bol prítomný vo všetkých týchto aktivitách. Bol v nich preto, lebo prostredie týchto ľudí bolo preňho, ich učiteľa, tým najsamozrejmejším. A možno tiež preto, lebo on sám bol zakázaný. V roku 1978 sme začali organizovať neoficiálne výstavy na rôznych akademických ústavoch v Bratislave. V roku 1982, keď mal Rudolf Fila 50 rokov, sme boli zo všetkých týchto ústavov už vypoklonkovaní. Ale podarilo sa ešte cez pracovníka Sociologického ústavu SAV Maximiliána Horanského zorganizovať preňho jubilejnú, veľkú, samostatnú výstavu v Trnave vo vestibule nejakého poľnohospodárskeho výskumného ústavu. Vtedy sme netušili, že o desať rokov v júni 1992, v predvečer jeho šesťdesiatky, sa stretnú výtvarníci, jeho priatelia z celého Československa, v reprezentačných sálach Bratislavského hradu, aby mu tu na pozvanie dosluhujúceho predsedu SNR poblahoželali.
S Rudom Filom som sa za tých vyše tridsať rokov často stretal, ale najčastejšie sa s ním stretávam v poslednom čase, keď chodíme občas na ̶ ako si to dovolím nazývať ̶ „intelektuálne prechádzky“, v polovici prerušené malým posedením pri červenom vínku alebo plzenskom pive. Využívam jeho prítomnosť, aby som sa čosi ešte dozvedel. Tridsiate roky 20. storočia na mňa stále pôsobia ako zázračný čas, v ktorom v Československu kvitla kultúra ako v rajskej záhrade. V čom to bolo? Rudo Fila hovorí, že to bol čas, keď si kultúru, umenie a umelca každý vážil, od politikov cez vzdelanú strednú vrstvu v spoločnosti až k obyčajným ľuďom. Kvitla kritika, existovali zaujímavé časopisy, výstavy boli udalosťou a z umenia sa dalo aj vyžiť. Ale keď som dodal, či sa mu nezdá, že dnes panuje v tejto duchovnej sfére skôr depresia a apatia, poznamenal, či to nie je skôr moje rozpoloženie a takto to potom vidím aj vo všeobecnosti.
V našich rozhovoroch som videl, že nie je zástancom národných, respektíve kontinentálnych predpokladov pre vznik kultúry a umenia. Svoje hľadanie opiera skôr o jednotlivca. Keď som raz povedal, že v niektorých koncoch sveta dnes nepočuť o umení a kultúre, povedal: „Tak by som to nevidel. Nevieš, čo tam aj dnes vzniká, respektíve odrazu môže vzniknúť?!“ Rudo Fila sa pri našich prechádzkach rád vracia do svojho detstva, keď chodil so spolužiakmi do školy z Příbramu cez les do susednej dediny. Keď pršalo, ale ešte viac, keď napadol sneh, ťažko sa borili a obyčajne došli do školy neskoro. Vtedy ich vždy pri vchode už čakal riaditeľ. Kričal: „Poutníci z Příbrami došli!“ a už aj lietali facky. Vidieť, ako Rudo pohybom ruky ukazuje dráhu týchto faciek, je rovnako pôsobivé, ako vidieť jeho premaľby.
Hovorí sa, že keď niekto založí rodinu a vychová dobré deti, je to akoby založil rehoľu, ktorá potom stvárňuje svet. To isté, možno ešte viac platí, keď nejaký pedagóg zhromaždí a ovplyvní za roky svojho pôsobenia generácie mladých ľudí. Rudolf Fila založil na Slovensku rehoľu skvelých výtvarníkov a vynikajúcich ľudí. Bez jeho tvorby, rozhľadu a vedomostí by toto prostredie bolo veľmi ochudobnené. Je šťastím, že ho pútnícké cesty doviedli z Příbramu až do Bratislavy.
.františek Mikloško
Maliarsky génius
Náš francúzsky priateľ, profesor filozofie, Etienne Cornevin, pri jednej príležitosti napísal: „Máte ohromné šťastie, že v Bratislave žije jeden maliarsky génius, akási živá syntéza Klimta a van Gogha, ktorý už päťdesiat rokov neustále tvorí úplne nové expresívne možnosti (a ktorému by mala SNG udeliť minimálne jednu celú miestnosť v trvalej prezentácii slovenského moderného i súčasného umenia).”
Čo k tomu dodať? Niektorí máme to šťastie, že sme v blízkosti Rudolfa Filu strávili (ako jeho žiaci, neskôr kolegovia) podstatnú časť života. So slovami Etienna Cornevina nielenže súhlasíme, ale môžeme pridať mnohé ďalšie podporné stanoviská. Ako však Rudolfa Filu poznám, priveľmi o to nestojí. Iné mu napokon ani nezostáva. Pri jeho nedávnej osemdesiatke nikomu z kompetentných ani nenapadlo usporiadať Filovu retrospektívnu výstavu, čo považujem za minimum. Takže Etiennove predstavy môžu pokojne čakať ďalších osemdesiat rokov. Nám v Bratislave ostáva šťastie a Filovi postoj antického stoika. Napokon, ten mu pristane najlepšie. „Čo som? Najskôr taká zmes. Veselý pesimista, smutný optimista... Môžete si vybrať,” povedal raz o sebe. Túto charakteristiku najlepšie dotvorí niekoľko myšlienok z jeho esejí:
„Nikdy som netrpel ilúziou, že umenie by bolo hneď pre všetkých. Vždy bude len pre tých, ktorí majú záujem a ochotu pre jeho chápanie aj čosi urobiť.”
„Umenie nemá za povinnosť vyhovieť každému vkusu. A už vôbec nie tomu najnižšiemu.”
„Umenie nie je v kríze. Bude existovať ďalej. Odvždy a navždy ako výraz citlivej duše. Kríza je iba v kritériách.”
„Umenie odzrkadľuje ľudskú dušu z racionálnej aj iracionálnej stránky. Aby človek vyvážil tento protiklad, vedome či podvedome túži po harmónii.”
„Maľba je médium, ktoré vie robiť zázraky medzi hmotou a duchom. Jediné zázraky, o ktoré stojím.”
„Ustavične vznikajú nové dôkazy, že namaľovať sa dá naozaj všetko. Iba dezorientovaní zúfalci mávajú dojem, že všetko už bolo namaľované.”
„Maľba je duchovné dobrodružstvo. Vzrušuje ma jej fénixovské sebaobnovovanie. Toľkokrát pochovávaná, vždy znova dokazuje, že sa ešte nevyčerpala. Akoby ju ikonoklazmy iba okúpali.”
„Maľba uchopí svet vždy iba symbolicky alebo alegoricky. Teda nemateriálne. Maľba predstavuje pre mňa v maximálnej miere oscilovanie hmoty a ducha.”
„Existenciu maľby oprávňuje prítomnosť tajomstva. Toto tajomstvo však môže byť ohrozené prílišným mudrovaním. Obrazy sa nevymýšľajú, obrazy sa maľujú.”
„Veľké plátna od veľkých maliarov mám rád rovnako, ako malé plátna od veľkých maliarov. Kvantita v umení nie je rozhodujúca. Veľké rozmery neraz zvádzajú k dekorativizmu.”
„Solitéri, kacíri? Plodná heréza rozhýbava strnulé systémy, ktoré etablovaním nadobudli príliš veľa sebaistoty. Takíto nespratníci porušujú linearitu vývoja. A za to, že robia problémy, musia byť patrične potrestaní. Šťuky v pokojných rybníkoch.”
„Starí – moderní? Nik ešte nedefinoval mladosť a starobu v duchovných aktivitách. Poznám dvadsaťročných starcov a deväťdesiatročných mladíkov, a keďže umenie iba alegorizuje alebo metaforizuje život, platí to i v ňom.”
„Outsidri v umení bývajú často skrytými favoritmi a čakajú len na svoju príležitosť. Umenie má čas, nemusí sa ponáhľať k smrti.”
.milan Bočkay Rudolf Fila/
Narodil sa v roku 1932 v Příbrami na Morave. Pod vedením Jána Mudrocha študoval na VŠVU v Bratislave. Po škole pracoval ako pedagóg na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. V normalizácii mal zakázané vystavovať a stal sa súčasťou alternatívnej kultúry. Po roku 1989 viedol na VŠVÚ ateliér maľby a vystavoval doma aj v zahraničí, o. i. vo Viedni, Paríži či Londýne. Jeho dielo je zastúpené v zbierkach početných galérií v Európe a USA. Napísal knihy Na čo nám je umenie (1991) a výber esejí Cestou (2003). Je nositeľom Ceny Dominika Tatarku (2003). Ženatý, otec dvoch detí, žije v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.