Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Katolícky modernizmus

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Koniec mimoriadnej synody o rodine pripomenul konflikt vnútri katolíckej cirkvi spred sto rokov.

Boli to dni plné vášní a tvrdých slov, kým nevyšla záverečná správa a nezaznelo ospravedlnenie nemeckého kardinála Waltera Kaspera africkým biskupom a kresťanom, ktoré mnohí (prehnane) považovali za latentne rasistické.  Africkí biskupi, povedal Kasper, „by nám nemali príliš hovoriť, čo máme robiť“.
Nezvykle ostré slová padali aj z opačnej strany. Kardinál Müller, prefekt kongregácie pre náuku viery, nazval priebežný dokument zo Synody „hanebným“, text kritizoval aj George Pell, blízky pápežovi Františkovi, či kardinál Burke, ktorý je, naopak, považovaný za Františkovho kritika a mnoho ďalších. Pápež František sa v záverečnej reči pokúsil pomenovať priestor medzi dvoma krídlami synody a názory opätovne integrovať. Konfrontácia, povedal, je súčasťou hľadania. Pápež sa vymedzil voči „pokušeniu tradicionalistov a intelektualistov“, ktorí sa „chcú uzavrieť do písma (litery) a nenechať sa prekvapiť Bohom“, ako aj „pokušeniu progresivistov a liberalistov“, ktorí v mene „deštruktívneho dobráctva“ a „klamlivého milosrdenstva obväzujú rany bez toho, aby ich najprv ošetrili a liečili“. Cirkev by podľa pápeža mala podobným pokušeniam odolať a nepremieňať „kamene na chleby“, ani „chlieb na kamene“ a „nezostupovať z kríža kvôli uspokojeniu ľudí“ ani nepodľahnúť „byzantinizmu“ – hovoriť veľa a nepovedať nič.
Konflikt medzi kardinálmi na synode pripomenul iný konflikt medzi modernistami a ich kritikmi spred sto rokov, ktorý vrcholil práve v roku 1914. A bol to oveľa vážnejší a ostrejší konflikt, než je ten dnešný. Jeho hlavnými aktérmi boli Alfréd Loisy, Herman Schell či George Tyrrell na jednej strane a Albert Maria Weiss, Joseph Lémius a pápež Pius X. na strane druhej. Užitočný prehľad tohto viacročného sporu  prináša kniha Clausa Arnolda Malé dějiny katolického modernismu, ktorá práve vyšla v českom preklade (Vyšehrad, 2014).
Spor medzi „via antiqua“ a „via moderna“ patrí ku katolicizmu už od čias Tomáša Akvinského a Wilhelma von Ockhama, spor o novodobý modernizmus bol dožívaním 19. storočia a nástupu 20. storočia v prostredí katolíckej cirkvi. A historická skúsenosť ukazuje, že s jednoznačnosťou súdov to nie je až také jednoduché. Nebol to totiž len spor o demokraciu, odbory a istý pluralizmus, ale aj spor o „prehnanú vieru vo vedu“ a najmä dobové ideológie, ktoré síce v tom čase pôsobili „moderne“, ale dnes ich považujeme za presný opak. Išlo o sociálny darvinizmus, antisemitizmus či nacionalizmus. A pre lepšie pochopenie netreba zabúdať, že to bolo nie tak dlho po zániku Pápežského štátu a v čase útoku na cirkevné majetky v niektorých krajinách Európy či Latinskej Ameriky. Tradicionalisti reagovali na modernistické metódy v teológii, racionalizmus a náboženský subjektivizmus mocensky (napríklad využívaním indexu zakázaných kníh), čo napätie ďalej vyhrocovalo. Napriek tomu, ako ukazuje nemecký cirkevný historik Arnold, situácia bola príliš zložitá a ako dnes z archívov vieme, aj neprehľadná. Katolíci sa napokon s týmto dedičstvom definitívne vyrovnali na Druhom vatikánskom koncile.
O tom, aký vážny spor prebiehal medzi katolíkmi na začiatku 20. storočia, svedčia okrem iného tri vatikánske dokumenty: dekrét Lamentabili, vydaný predchodcom dnešnej Kongregácie pre náuku viery, pápežská encyklika Pascendi dominici gregis (Pásť stádo Božie, 1907), ktorá reagovala na vyššie spomenutý dekrét, považovaný za nepodarok, a takzvaná Antimodernistická prísaha, ktorú nariadil pápež všetkým členom kléru vo svojom motu proprio Sacrorum Antistitum (1970). A hoci prehnanosť disciplinárnych a mocenských opatrení neskôr oficiálne kritizovali aj Ján Pavol II. a Joseph Ratzinger, a hoci tento vývoj podľa viacerých kritikov zdržal vnútorný vývoj cirkvi, jednu vec mu podľa Clausa Arnolda uprieť nemožno: vedenie cirkvi bolo tak podozrievavé k politickému a sociálnemu vývoju vo svete, že vďaka tomu pohotovo rozpoznalo hrozby nastupujúceho totalitarizmu a militantného nacionalizmu. A bez významu nie je ani to, že hoci pápeži prvej polovice 20. storočia udržiavali antimodernistický kurz, usilovali sa aj o zachovanie dobrej povesti názorových oponentov vnútri cirkvi, či už to bol vplyvný John Henry Newman, alebo Angelo Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII., ktorý čelil obvineniu zo sympatií k modernizmu.
Ak je teda v niečom táto kapitola z dejín pre vývoj katolicizmu poučná, sú to dve veci. Niet dôvodu na obavy z otvorenej diskusie a modernizmus nie je automaticky synonymom herézy. Dôležité ale je, kto je lídrom diskusie. Dôkazom toho, okrem iných, boli Ján Pavol II. a Benedikt XVI.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite