À la polonaise

Nemožnosť diskusie je dokonale viditeľná pri diskusii našej pravice o tom, aká má byť poľská politika k Ukrajine.  Zaujímavé pritom je, že väčšina účastníkov sa zhoduje na jej zásadách aj cieli.  V záujme Poľska je vznik takej Ukrajiny, ktorá bude nezávislá a prozápadná a kde nacionalistické a probanderovské sily zostanú na okraji. Taký štát by bol potom dôležitým hospodárskym a politickým partnerom Poľska, oddeľoval by Poľsko od Ruska, a to by oslaboval. Celý problém spočíva v tom, ako túto ideu zrealizovať.
Možno tvrdiť, že to nie je možné. Moskva je príliš mocná, západné štáty sú zaujaté samy sebou a nenájdu zhodu na asertívnejšej politike voči Moskve – vyzbrojenie Ukrajiny a vyslanie vojenských expertov – pričom len tak je možné s Ruskom zvíťaziť. Aktívna podpora Ukrajiny sa – v tomto videní – po porážke Ukrajiny napokon obráti proti Poľsku. Kyjev sa vráti pod kontrolu Ruska a to nikdy nezabudne, kto bol jeho hlavným protivníkom.
Možno, naopak, uvažovať o tom, že práve nadišla šanca na dejinnú zmenu. Rusko je oslabené ako nikdy a Ukrajinci sa po prvý raz v dejinách môžu stať naozaj nezávislým národom. Zo všetkých síl treba preto podporovať Kyjev a budovať protiruskú koalíciu, lebo to slúži bezpečnosti Poľska.  
Nemám v úmysle povedať, kto má v tomto spore pravdu. Iba hovorím, že podporovatelia jednej aj druhej strany môžu byť vlastencami. Rozdiel, napokon, nie je v otázke morálnej – či chrániť Poľsko – ale v politickej, ako to robiť efektívne. Netreba byť zradcom, aby sme uznali, či je otázka nezávislej Ukrajiny prehraná, ani šialencom, aby sme verili, že ju treba vytrhnúť z rúk Putina. Netreba byť ruským špiónom, aby sme videli nebezpečenstvo obrody banderizmu, ani utopistom, aby sme uverili, že antipoľský sentiment nahradila nechuť k Rusku. Aspoň tak by sa mohlo zdať, ak použijeme zdravý rozum.