Keď sme deň po Anasoft litere robili s Pavlom Vilikovským rozhovor, len tak letmo sme sa zastavili pri fakte, že v poslednom období je ako autor veľmi produktívny: v priebehu roka napísal tri nové knihy (okrem Prvej a poslednej lásky a Letmého snehu vychádza v týchto dňoch jeho ďalšia knižka: Príbeh ozajstného človeka). Keď sme sa ho opýtali, kde sa v ňom berie toľko tvorivosti, povedal, že je to preto, lebo nemá čo robiť. „Ja sa takto bavím, je to hra,” dodal s úsmevom.
.päť ciest k jednému
„To je tak: moje meno mi už nič nehovorí.” Alebo: „To je tak: lavína sa už dala do pohybu.” Prípadne: „To je tak: začalo sa to, keď som pri upratovaní na dne zásuvky objavil starú fotografiu.”
Ako keď niekde – povedzme u terapeuta, na výsluchu alebo hoci aj v diskusnej relácii – dostanete dobrú a zaujímavú otázku a od vás sa očakáva jasná, stručná a podľa možnosti aj vtipná odpoveď. Lenže ono je to vlastne zložité a vy neviete, kde začať. Skúsite to z jedného konca, potom z druhého, z tretieho.
Pavel Vilikovský to – hravo a s vtipom, ktorý umožňuje človeku rozprávať o vážnych veciach – skúša z piatich koncov. Najprv uvažuje o svojom vzťahu k vlastnému menu. („Nevolám sa Štefan Kováč. Moje meno je Čimborazka. Som samozvanec.”) Potom nám predstaví Štefana, svoje „nevlastné dvojča”. Tretí pokus sa začína lavínou, ktorú ešte nevidieť, ale už počuť, „ako si prvá hrudka snehu s tichým sipením razí cestu dolu svahom.” Pokusom o začiatok z iného konca je opis Štefanovej vedeckej práce (o indiánskych menách). Až na piaty pokus, keď svoje rozprávanie začína nájdením starej fotografie, na ktorej sú – ešte ako mladý, zamilovaný pár – spolu s manželkou Magdalénou, sa dostávame k tomu, o čo v skutočnosti ide: pani Magdaléna postupne stráca pamäť. Stráca aj dušu? Alebo získava dušu novú? Rozprávač jej – ako sa na znalca mien patrí – dáva najprv meno Agrafia. Je to pomenovanie procesu, počas ktorého človek stráca schopnosť písať, no zároveň „to rusky znejúce meno dobre vystihuje jej novú, vrtošivú a náladovo rozkmitanú, jednoducho, ako sa vraví, širokú ruskú dušu. Agrafia Nikolajevna by sa pokojne mohla volať hrdinka známeho Dostojevského románu Idiotka.” Neskôr mu pripadá, že jeho Lienka (ako ju volal, keď boli mladší) či Agrafia je vlastne geniálna (a on nie, a preto mu nerozumie) a nazýva ju Eugenika...
Päť prúdov rozprávania sa najprv kľukatí akoby piatimi rôznymi smermi. Ako keby išlo o päť rôznych tém, päť len autorovou mysľou spojených príbehov. Postupne sa však dotýkajú, prekrývajú, vnárajú sa jeden do druhého, až nakoniec vytvoria jednu rieku, ktorá nás (čitateľov) nesie k nepoznanému, napriek zjavnej tragike pokojnému ústiu.
.hravo o hlbokom
Povedať, že Letmý sneh je kniha o Alzheimerovej chorobe či nezvratne postupujúcej demencii by bolo nedovoleným zjednodušením. Letmý sneh je virtuózne rozprávanie, ktorému je vlastná oná hravosť, o ktorej nám Pavel Vilikovský rozprával.
Celá kniha vlastne pôsobí ako majstrovsky vymyslená hra. Krátke kapitolky označené číslom (od 1 do 5) a písmenom abecedy začínajú (z hľadiska rozprávania) chronologicky, no veľmi rýchlo sa od chronológie oslobodia. Akoby žili vlastným životom, jedna druhú preskakuje, zboku, spredu či zozadu nasvecuje. Hravý čitateľ sa tak musí vracať k už prečítaným stranám, hľadať a (veľmi rýchlo) nachádzať voľné konce nití, aby na ne priviazal ďalšie kúsky. Rád sa pri tom dá pobaviť autorovým „vážnym” humorom, ktorý nestojí na komických situáciách, ale na hlbokom poznaní absurdity človeka, tápajúceho v zložitom, a preto často grotesknom svete.
„Zaujímavé, že keď sa loď potápa, ľudia sa domáhajú spasenia duší, hoci im celkom zjavne ide o to, aby si zachránili telá, povedal som. Myslia si asi, že nad dušami sa Boh skôr zľutuje, a telá sa už zvezú popri nich. (...) Duša sa nezachraňuje, tú možno iba spasiť. Lenže hrať sa na spasiteľa si ja netrúfam. K spasiteľovi sa môžem nanajvýš modliť.”
Hravé, ľahké – a, áno, aj vtipné – rozprávanie umožňuje Pavlovi Vilikovskému zasahovať hlbiny, ktoré sa v literatúre (a aj v živote) ináč dosahujú veľmi ťažko, ak vôbec. Úvahy o tele a duši („Pri tele je to jasné: účelom tela je produkovať dušu. Ale čo je účelom duše?”), o menách a o tom, ako formujú povahy svojich nositeľov, o vlastnej minulosti, ktorá žije v pamäti blízkeho človeka (a keď z nej zmizne, stratíme ju), to všetko a oveľa viac vo Vilikovského novele nachádzame. Spodným prúdom, vďaka ktorému plynú tie na povrchu, je však láska. Láska, ktorú podobne ako dušu nevieme jasne a zrozumiteľne opísať – každý si pod týmito slovami predstavuje niečo iné.
Letmý sneh je príbehom o láske. Hoci Štefan, teda Čimorazka nebol hrdinským milencom ani príkladným manželom, všetko, čo sa nám pokúša o svojej Lienke, Agrafii či Eugenike povedať, je to, že ju – nenápadne, bez romantického pátosu a silných slov – miluje. „Láska je, keď niekto odchádza a ty máš pocit, že by si mu chcel niečo povedať,” hovorí. „Cítiš, že je to čosi dôležité a naliehavé, hoci to navonok nemusí tak vyzerať, ale za svet si na to nevieš spomenúť, alebo si v časovej tiesni a nevieš napochytre vybrať z nepreberného množstva nikdy nevysloveného.”
„Letmý sneh! To je ono!” hovorí Agrafia nadšene. To je ono!
Pavel Vilikovský: Letmý sneh Slovart, 2014
.päť ciest k jednému
„To je tak: moje meno mi už nič nehovorí.” Alebo: „To je tak: lavína sa už dala do pohybu.” Prípadne: „To je tak: začalo sa to, keď som pri upratovaní na dne zásuvky objavil starú fotografiu.”
Ako keď niekde – povedzme u terapeuta, na výsluchu alebo hoci aj v diskusnej relácii – dostanete dobrú a zaujímavú otázku a od vás sa očakáva jasná, stručná a podľa možnosti aj vtipná odpoveď. Lenže ono je to vlastne zložité a vy neviete, kde začať. Skúsite to z jedného konca, potom z druhého, z tretieho.
Pavel Vilikovský to – hravo a s vtipom, ktorý umožňuje človeku rozprávať o vážnych veciach – skúša z piatich koncov. Najprv uvažuje o svojom vzťahu k vlastnému menu. („Nevolám sa Štefan Kováč. Moje meno je Čimborazka. Som samozvanec.”) Potom nám predstaví Štefana, svoje „nevlastné dvojča”. Tretí pokus sa začína lavínou, ktorú ešte nevidieť, ale už počuť, „ako si prvá hrudka snehu s tichým sipením razí cestu dolu svahom.” Pokusom o začiatok z iného konca je opis Štefanovej vedeckej práce (o indiánskych menách). Až na piaty pokus, keď svoje rozprávanie začína nájdením starej fotografie, na ktorej sú – ešte ako mladý, zamilovaný pár – spolu s manželkou Magdalénou, sa dostávame k tomu, o čo v skutočnosti ide: pani Magdaléna postupne stráca pamäť. Stráca aj dušu? Alebo získava dušu novú? Rozprávač jej – ako sa na znalca mien patrí – dáva najprv meno Agrafia. Je to pomenovanie procesu, počas ktorého človek stráca schopnosť písať, no zároveň „to rusky znejúce meno dobre vystihuje jej novú, vrtošivú a náladovo rozkmitanú, jednoducho, ako sa vraví, širokú ruskú dušu. Agrafia Nikolajevna by sa pokojne mohla volať hrdinka známeho Dostojevského románu Idiotka.” Neskôr mu pripadá, že jeho Lienka (ako ju volal, keď boli mladší) či Agrafia je vlastne geniálna (a on nie, a preto mu nerozumie) a nazýva ju Eugenika...
Päť prúdov rozprávania sa najprv kľukatí akoby piatimi rôznymi smermi. Ako keby išlo o päť rôznych tém, päť len autorovou mysľou spojených príbehov. Postupne sa však dotýkajú, prekrývajú, vnárajú sa jeden do druhého, až nakoniec vytvoria jednu rieku, ktorá nás (čitateľov) nesie k nepoznanému, napriek zjavnej tragike pokojnému ústiu.
.hravo o hlbokom
Povedať, že Letmý sneh je kniha o Alzheimerovej chorobe či nezvratne postupujúcej demencii by bolo nedovoleným zjednodušením. Letmý sneh je virtuózne rozprávanie, ktorému je vlastná oná hravosť, o ktorej nám Pavel Vilikovský rozprával.
Celá kniha vlastne pôsobí ako majstrovsky vymyslená hra. Krátke kapitolky označené číslom (od 1 do 5) a písmenom abecedy začínajú (z hľadiska rozprávania) chronologicky, no veľmi rýchlo sa od chronológie oslobodia. Akoby žili vlastným životom, jedna druhú preskakuje, zboku, spredu či zozadu nasvecuje. Hravý čitateľ sa tak musí vracať k už prečítaným stranám, hľadať a (veľmi rýchlo) nachádzať voľné konce nití, aby na ne priviazal ďalšie kúsky. Rád sa pri tom dá pobaviť autorovým „vážnym” humorom, ktorý nestojí na komických situáciách, ale na hlbokom poznaní absurdity človeka, tápajúceho v zložitom, a preto často grotesknom svete.
„Zaujímavé, že keď sa loď potápa, ľudia sa domáhajú spasenia duší, hoci im celkom zjavne ide o to, aby si zachránili telá, povedal som. Myslia si asi, že nad dušami sa Boh skôr zľutuje, a telá sa už zvezú popri nich. (...) Duša sa nezachraňuje, tú možno iba spasiť. Lenže hrať sa na spasiteľa si ja netrúfam. K spasiteľovi sa môžem nanajvýš modliť.”
Hravé, ľahké – a, áno, aj vtipné – rozprávanie umožňuje Pavlovi Vilikovskému zasahovať hlbiny, ktoré sa v literatúre (a aj v živote) ináč dosahujú veľmi ťažko, ak vôbec. Úvahy o tele a duši („Pri tele je to jasné: účelom tela je produkovať dušu. Ale čo je účelom duše?”), o menách a o tom, ako formujú povahy svojich nositeľov, o vlastnej minulosti, ktorá žije v pamäti blízkeho človeka (a keď z nej zmizne, stratíme ju), to všetko a oveľa viac vo Vilikovského novele nachádzame. Spodným prúdom, vďaka ktorému plynú tie na povrchu, je však láska. Láska, ktorú podobne ako dušu nevieme jasne a zrozumiteľne opísať – každý si pod týmito slovami predstavuje niečo iné.
Letmý sneh je príbehom o láske. Hoci Štefan, teda Čimorazka nebol hrdinským milencom ani príkladným manželom, všetko, čo sa nám pokúša o svojej Lienke, Agrafii či Eugenike povedať, je to, že ju – nenápadne, bez romantického pátosu a silných slov – miluje. „Láska je, keď niekto odchádza a ty máš pocit, že by si mu chcel niečo povedať,” hovorí. „Cítiš, že je to čosi dôležité a naliehavé, hoci to navonok nemusí tak vyzerať, ale za svet si na to nevieš spomenúť, alebo si v časovej tiesni a nevieš napochytre vybrať z nepreberného množstva nikdy nevysloveného.”
„Letmý sneh! To je ono!” hovorí Agrafia nadšene. To je ono!
Pavel Vilikovský: Letmý sneh Slovart, 2014
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.