Tohto rodu je i najnovší banskobystrický prírastok, Mascagniho Priateľ Fritz: podľa webového portálu operabase.com ho má v aktuálnej sezóne v repertoári iba operný dom v Štrasburgu.
.opera s banálnym textom
V roku 1888 vyhral skladateľskú súťaž renomovaného milánskeho vydavateľstva debut dvadsaťsedemročného rodáka z Livorna Pietra Mascagniho, búrlivá sicílska dráma vášne a pomsty Cavalleria rusticana (Sedliacka česť). Svetové javiská ovládol verizmus – štýl posúvajúci operu k vybičovaným vášňam a hraničným emóciám, k sýtemu zvuku orchestra a dramatickým speváckym hlasom. Štýl, ktorý od počiatku až dodnes rozdeľuje publikum (laické i odborné) na tých, čo sa ochotne poddajú priamočiarym príbehom ľudí z mäsa a kostí, opojným melódiám a zvukomalebnej inštrumentácii, a na tých, čo ho odsudzujú ako prvoplánový efektný gýč.
História traduje, že podobu nasledujúceho Mascagniho diela L'amico Fritz (1891) formovala autorova pochybnosť, či úspech Sedliackej cti nepramení predovšetkým v silnom príbehu. A tak sa rozhodol skomponovať operu s chabým dejom, aby sa predmetom hodnotenia stala hudobná zložka. Ak je historka pravdivá, zámer mu vyšiel: Text P. Suardona (Nicolo Daspuro) je, na rozdiel od hutného a dramaticky zovretého libreta Sedliackej cti, banálny. Manželskému zväzku sa vyhýbajúci statkár Fritz uzavrie stávku so židovským dohadzovačom Davidom, že sa nestane obeťou jeho remesla. David samozrejme vyhrá, hoci sa medzitým udeje pár priehľadných nedorozumení a vypadne nejaká tá slzička.
Po literárnej stránke nemáme do činenia so žiadnym vysokým umením. No ani hudba celkom nedostihuje slávnu jednoaktovku. Je síce podobne náladovo pestrá a pôsobivo inštrumentovaná, chýba jej však spaľujúci ťah predchodkyne. Najmä úvod deväťdesiatminútového opusu pôsobí ako motivicky rozdrobená konverzačná introdukcia. Tretie dejstvo však už má pekný dramatický spád, vďaka čomu je výsledný dojem pozitívny – opojný záver pretrie spomienky na rozpačitý začiatok.
Kvalitatívna nevyrovnanosť textu a hudby sa pretavila aj v banskobystrickej inscenácii (hoci v tomto prípade asi nešlo o úmysel). Skúsený šéfdirigent Marián Vach rozprestrel pred poslucháčmi pestrý vejár nálad, farieb, dynamických a tempových nuáns. Vo vokálnych číslach sa s orchestrom citlivo (nie však submisívne) stiahol, v symfonicky koncipovaných plochách mu povolil opraty a nechal ho prezentovať sa v plnom, vášnivom, vo všetkých nástrojových skupinách poctivo vypracovanom zvuku.
.divadlo ako módna prehliadka
Zato režisérka Dana Dinková svojou koncepciou stúpila vedľa. „S výtvarníčkou nás inšpirovala najmä talianska móda. Chcela som, aby sme u divákov dokázali vyvolať pocit, že listujú v poslednom čísle módneho časopisu,“ prezradila v bulletine. Je pravda, že aktuálne operno-inscenačné trendy si bez ostychu trúfajú na posuny geografické, časové i vzťahové. No rezignovať pri veristickej opere na city, vzťahy a obetovať divadelné kánony módnej prehliadke znamená zlomiť cez koleno podstatu operného štýlu, stavajúceho na prirodzenosti a priamočiarosti.
V Dinkovej koncepcii je statkár Fritz maliarom, na opone postupne vzniká akt ženy v štýle toskánskej školy Macchiaioli. (Utiekaním sa k výtvarnému umeniu Dinková pripomína režisérku Andreu Hlinkovú, ktorá nedávnu banskobystrickú inscenáciu Lovcov perál postavila na projekciách obrazov Salvadora Dalího a luxusných kostýmoch módneho návrhára Borisa Hanečku.) Scénograf Jaroslav Valek pracoval v duchu zadanej témy, fragmentárne využívajúc prázdne rámy obrazov či maliarske stojany. Hendikepom výpravy je gýčovité svietenie, nadobúdajúce najmä v nežne pastorálnom druhom dejstve ostré plagátové farby.
Fritzovou múzou je najprv modelka voľných mravov (dievčina kúpajúca sa v priesvitnej vani, ako strihnutej z talianskych home-designových časopisov), potom ju nahradí plachá Suzel. Takúto charakteristiku prisudzuje dcére Fritzovho nájomníka libreto. Režisérka však nechá dievčinu bez zdráhania padnúť pred Fritzom do polohy ležmo už v druhom dejstve, v treťom ju vyzlečie do negližé a posadí do rovnakého kúpeľa, v ktorom maliara zvádzala nahá kráska: a je po kontraste medzi panenskou čistotou a neviazanou zmyselnosťou.
Režisérkou proklamované bohémstvo statkára a jeho priateľov dostalo podivne dekadentnú fazónu: Spoločnice vo výstredných gotizujúcich modeloch Adrieny Adamíkovej, ktoré v priesvitných hojdačkách znudene fúkajú do bublifukov, pripomínajú návštevníčky plesu upírov. Tieto dámy sa v kostýmových variáciách vinú celým dejom a tanečnými kreáciami ilustrujú takmer každú spievanú notu. Dana Dinková sa aj pri opernom debute radšej spoľahla na svoju pôvodnú choreografickú profesiu, ponechajúc herecké kreovanie postáv na osobné dispozície sólistov.
Na prvej premiére (17. 10.) sa stretlo kvalitné obsadenie. Najmä titulný predstaviteľ Michal Lehotský dokázal, že vyzrieva v pravého spinto-tenora, aj v dramatickejších polohách Fritza znel šťavnato a sebaisto. Pre flexibilného košického barytonistu Mariána Lukáča je David ďalšou z vydarených kreácií, v ktorej zúročil príjemný, technicky spoľahlivý materiál. Patrícia Macák Solotruková spievala Suzel pekným mladodramatickým sopránom slovanského timbru, no v závere už s partom kondične bojovala. Aj mladučká mezzosopranistka Alena Kropáčková by s úlohami, akou je nohavičková postava cigána Beppeho, mala chvíľu počkať – bolo by škoda jej perspektívneho, vzácne sfarbeného materiálu.
Banskobystrická opera si teda zapisuje ďalšie prvenstvo do svojho dramaturgického CV. Divadelné vody však príliš nezamútila.
.autorka je operná kritička a spolupracovníčka .týždňa.
Pietro Mascagni: Priateľ Fritz. Dirigent Marián Vach, zbormajsterka Iveta Popovičová, scéna Jaroslav Valek, kostýmy Adriena Adamíková, réžia Dana Dinková. Premiéra v Štátnej opere Banská Bystrica, 17. 10. 2014.
.opera s banálnym textom
V roku 1888 vyhral skladateľskú súťaž renomovaného milánskeho vydavateľstva debut dvadsaťsedemročného rodáka z Livorna Pietra Mascagniho, búrlivá sicílska dráma vášne a pomsty Cavalleria rusticana (Sedliacka česť). Svetové javiská ovládol verizmus – štýl posúvajúci operu k vybičovaným vášňam a hraničným emóciám, k sýtemu zvuku orchestra a dramatickým speváckym hlasom. Štýl, ktorý od počiatku až dodnes rozdeľuje publikum (laické i odborné) na tých, čo sa ochotne poddajú priamočiarym príbehom ľudí z mäsa a kostí, opojným melódiám a zvukomalebnej inštrumentácii, a na tých, čo ho odsudzujú ako prvoplánový efektný gýč.
História traduje, že podobu nasledujúceho Mascagniho diela L'amico Fritz (1891) formovala autorova pochybnosť, či úspech Sedliackej cti nepramení predovšetkým v silnom príbehu. A tak sa rozhodol skomponovať operu s chabým dejom, aby sa predmetom hodnotenia stala hudobná zložka. Ak je historka pravdivá, zámer mu vyšiel: Text P. Suardona (Nicolo Daspuro) je, na rozdiel od hutného a dramaticky zovretého libreta Sedliackej cti, banálny. Manželskému zväzku sa vyhýbajúci statkár Fritz uzavrie stávku so židovským dohadzovačom Davidom, že sa nestane obeťou jeho remesla. David samozrejme vyhrá, hoci sa medzitým udeje pár priehľadných nedorozumení a vypadne nejaká tá slzička.
Po literárnej stránke nemáme do činenia so žiadnym vysokým umením. No ani hudba celkom nedostihuje slávnu jednoaktovku. Je síce podobne náladovo pestrá a pôsobivo inštrumentovaná, chýba jej však spaľujúci ťah predchodkyne. Najmä úvod deväťdesiatminútového opusu pôsobí ako motivicky rozdrobená konverzačná introdukcia. Tretie dejstvo však už má pekný dramatický spád, vďaka čomu je výsledný dojem pozitívny – opojný záver pretrie spomienky na rozpačitý začiatok.
Kvalitatívna nevyrovnanosť textu a hudby sa pretavila aj v banskobystrickej inscenácii (hoci v tomto prípade asi nešlo o úmysel). Skúsený šéfdirigent Marián Vach rozprestrel pred poslucháčmi pestrý vejár nálad, farieb, dynamických a tempových nuáns. Vo vokálnych číslach sa s orchestrom citlivo (nie však submisívne) stiahol, v symfonicky koncipovaných plochách mu povolil opraty a nechal ho prezentovať sa v plnom, vášnivom, vo všetkých nástrojových skupinách poctivo vypracovanom zvuku.
.divadlo ako módna prehliadka
Zato režisérka Dana Dinková svojou koncepciou stúpila vedľa. „S výtvarníčkou nás inšpirovala najmä talianska móda. Chcela som, aby sme u divákov dokázali vyvolať pocit, že listujú v poslednom čísle módneho časopisu,“ prezradila v bulletine. Je pravda, že aktuálne operno-inscenačné trendy si bez ostychu trúfajú na posuny geografické, časové i vzťahové. No rezignovať pri veristickej opere na city, vzťahy a obetovať divadelné kánony módnej prehliadke znamená zlomiť cez koleno podstatu operného štýlu, stavajúceho na prirodzenosti a priamočiarosti.
V Dinkovej koncepcii je statkár Fritz maliarom, na opone postupne vzniká akt ženy v štýle toskánskej školy Macchiaioli. (Utiekaním sa k výtvarnému umeniu Dinková pripomína režisérku Andreu Hlinkovú, ktorá nedávnu banskobystrickú inscenáciu Lovcov perál postavila na projekciách obrazov Salvadora Dalího a luxusných kostýmoch módneho návrhára Borisa Hanečku.) Scénograf Jaroslav Valek pracoval v duchu zadanej témy, fragmentárne využívajúc prázdne rámy obrazov či maliarske stojany. Hendikepom výpravy je gýčovité svietenie, nadobúdajúce najmä v nežne pastorálnom druhom dejstve ostré plagátové farby.
Fritzovou múzou je najprv modelka voľných mravov (dievčina kúpajúca sa v priesvitnej vani, ako strihnutej z talianskych home-designových časopisov), potom ju nahradí plachá Suzel. Takúto charakteristiku prisudzuje dcére Fritzovho nájomníka libreto. Režisérka však nechá dievčinu bez zdráhania padnúť pred Fritzom do polohy ležmo už v druhom dejstve, v treťom ju vyzlečie do negližé a posadí do rovnakého kúpeľa, v ktorom maliara zvádzala nahá kráska: a je po kontraste medzi panenskou čistotou a neviazanou zmyselnosťou.
Režisérkou proklamované bohémstvo statkára a jeho priateľov dostalo podivne dekadentnú fazónu: Spoločnice vo výstredných gotizujúcich modeloch Adrieny Adamíkovej, ktoré v priesvitných hojdačkách znudene fúkajú do bublifukov, pripomínajú návštevníčky plesu upírov. Tieto dámy sa v kostýmových variáciách vinú celým dejom a tanečnými kreáciami ilustrujú takmer každú spievanú notu. Dana Dinková sa aj pri opernom debute radšej spoľahla na svoju pôvodnú choreografickú profesiu, ponechajúc herecké kreovanie postáv na osobné dispozície sólistov.
Na prvej premiére (17. 10.) sa stretlo kvalitné obsadenie. Najmä titulný predstaviteľ Michal Lehotský dokázal, že vyzrieva v pravého spinto-tenora, aj v dramatickejších polohách Fritza znel šťavnato a sebaisto. Pre flexibilného košického barytonistu Mariána Lukáča je David ďalšou z vydarených kreácií, v ktorej zúročil príjemný, technicky spoľahlivý materiál. Patrícia Macák Solotruková spievala Suzel pekným mladodramatickým sopránom slovanského timbru, no v závere už s partom kondične bojovala. Aj mladučká mezzosopranistka Alena Kropáčková by s úlohami, akou je nohavičková postava cigána Beppeho, mala chvíľu počkať – bolo by škoda jej perspektívneho, vzácne sfarbeného materiálu.
Banskobystrická opera si teda zapisuje ďalšie prvenstvo do svojho dramaturgického CV. Divadelné vody však príliš nezamútila.
.autorka je operná kritička a spolupracovníčka .týždňa.
Pietro Mascagni: Priateľ Fritz. Dirigent Marián Vach, zbormajsterka Iveta Popovičová, scéna Jaroslav Valek, kostýmy Adriena Adamíková, réžia Dana Dinková. Premiéra v Štátnej opere Banská Bystrica, 17. 10. 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.