Ak by som mala pomenovať jednu vec v živote, pri ktorej sa naozaj nehanbím, tak je to tanec. Nie som extra tanečníčka, naučiť sa kroky je pre mňa utrpenie, ale mám zmysel pre rytmus a prosto sa neudržím. A to aj vtedy, keď nikto iný netancuje. Keď som sa však pohojdávala do rytmu gregoriánskeho chorálu v nabitom Dóme sv. Martina počas festivalu Konvergencie, to si už aj môj muž klepal na čelo. Vychádzam z toho, že ľudia chcú tancovať, a jednoducho sa len potrebujú oslobodiť. Potrebujú roztlieskavačov z ľudu. A na to som tu ja. Výsledok však nie je vždy uspokojivý. Minule ma jedna pani poklepala po pleci a povedala: „Je pekné, že sa bavíš, ale 20 ľudí za tebou nevidí.“ Vtedy som sa aj ja trochu zahanbila a stiahla z parketu.
V iných oblastiach však nie som taká odvážna a sebavedomá. Hanbím sa za to, čo som kedy povedala, repliky dlho analyzujem. Hanbím sa, ak nestíham prácu, keď som dlžná peniaze, keď mám zanedbanú domácnosť, keď kričím na dieťa. Na plavárni sa hanbím, keď zistím, že som si zle oholila nohy alebo zabudla ostrihať nechty. Prečo je to tak? Bojím sa, čo si ľudia o mne myslia. Že som hlúpa, nudná alebo neschopná, že sa už so mnou nebudú chcieť stretnúť. Sama mám pochybnosti o tom, či som dobrá mama, a svoje telo často považujem za zanedbané.
.hanba je strach
Hanba je niečo iné, ako cítiť sa vinný. „Vina je pocit, že sme pochybili, spravili niečo zlé. Ak pociťujeme hanbu, myslíme si, že my sami sme chybní, že niečo s nami nie je v poriadku,“ hovorí Brené Brown, profesorka na Univerzite v Houstone a výskumníčka v oblasti sociálnej práce. Vysvetľuje hanbu ako strach z vylúčenia. Ako obavu, že ak ľudia zistia, akí naozaj sme, nezaslúžime si ich lásku. Brené sa téme hanby venuje už viac ako 12 rokov a jej zistenia sú naozaj kľúčové pri vytváraní vzťahov medzi ľuďmi. Hanba nás vyčleňuje zo spoločnosti, zabraňuje nám púšťať sa do nových vecí, radovať sa zo života. V hanbe sme osamelí. Hanbu prežívajú muži aj ženy, ale aj tak sa „tematicky“ delí podľa pohlavia. U žien súvisí s túžbou zvládnuť všetko – prácu, domácnosť, rodinu, a pritom aj dobre vyzerať. Muži sa hanbia byť videní ako slabí. Z hanby vychádzajú závislosti, agresivita, depresie a násilie.
Brown má na konte tri knihy, dve z nich boli na prvom mieste v rebríčku New York Times bestsellerov. Jej TED prezentácie patria medzi najzobrazovanejšie, prvú si ľudia pustili viac ako sedemnásťmiliónkrát (môžete si ich obe pozrieť aj so slovenskými titulkami na ted.com). Minulý rok bola hosťkou Oprah Winfrey v talk show Super Soul Sunday, kde hovorila o svojej knihe Daring greatly (vo voľnom preklade Veľká odvaha). Pomyslíme si, to naozaj z Brené Brown spravila takú hviezdu len téma hanby?
.no a čo?
Nový pohľad, ktorý Brown prináša, zistenie, ktoré otriaslo aj jej svetom, je vnímanie zraniteľnosti ako silnej vlastnosti. Vo viac ako tisíc príbehoch a rozhovoroch o hanbe viedli najplnohodnotnejší život ľudia, ktorých zlá skúsenosť neuzavrela a zraniteľnosť považujú za základ prežívania dobrých aj zlých vecí naplno. Nemôžeme ich oddeliť, potlačiť smútok a pritom nepotlačiť radosť. Zo zraniteľnosti vzniká kreativita, zmena, odvaha a schopnosť tešiť sa zo života. Ak sa bojíme neúspechu, nikdy nič nové nevymyslíme ani nevyskúšame. Hanba nás presviedča, že nie sme dosť dobrí, zraniteľnosť hovorí: „No a čo?“ V kontraste k definícii hanby je zraniteľnosť podľa Brené Brown odvaha ukázať sa takí, akí naozaj sme.
Tu sa vrátim k mojej paralele s tancom. Pri ňom som úplne sama sebou s pocitom, že nemám čo stratiť. Som preto autentická? Ľudia mi hovoria, že sa na nič nehrám. Súhlasím však s Brené, že pravdivosť nie je vlastnosť. Je to rozhodnutie v každej chvíli. Budeme sami sebou alebo radšej budeme predstierať? Keby niekto videl ten stres, čo vytváram, keď k nám majú prísť hostia, moja autenticita by bola rázom preč. Chcem mať navarené, napečené, upratané a umyté vlasy. Chcem mať prestretý stôl, vodu s citrónom v džbáne a vo váze kvety. Môj muž chce len jedno. Aby som sa upokojila. Keď odídu, pýtam sa ho: „Bolo všetko perfektné?“ „Náš koncept toho, čo je perfektné, je taký nereálny, že neexistuje v jednej osobe,“ hovorí Brown.
.tri kroky
Podľa Brené každý z nás pozná svoje spúšťače hanby. Telo, ústny prejav, rodičovstvo, neúspechy v práci, partnerské vzťahy a sex, rodina, ktorá nás ponižuje. To sú len niektoré z nich. V talkshow Super Soul Sunday Brené navrhuje tri kroky k tomu, aby sme sa hanby zbavili. Máme hovoriť so sebou tak, ako s ľuďmi, ktorých máme radi. Kým náš vnútorný dialóg sa točí okolo ubíjania sa v štýle Ako som to mohla? Ja som ale debil!, svojich najmilších podporujeme, objímeme a na ich situáciu sa pozeráme objektívnejšie. Druhým krokom je obrátiť sa na človeka, ktorému veríme, a tretím povedať svoj príbeh. Hanba môže rásť len vtedy, ak je tajomstvom, ak o nej nehovoríme. Alebo, ak nás niekto odsudzuje. A tu všetci narážame na veľký problém.
.ja tiež
Čítala som si príbehy žien o skúsenostiach s hanbou v knihe I though it was just me (but it isn’t) (vo voľnom preklade Myslela som si, že len ja som taká (ale nie je to tak)) a bola som nahnevaná. Brené tiež opisovala, že sa rozčuľovala nad príbehom Alison, ktorej mama sa zabila, keď bola v podstate ešte dieťa. Namiesto súcitu ju susedia a komunita posudzovali, zazerali na ňu, rozprávali o nej za chrbtom. Alison prežívala nielen obrovský žiaľ, ale navyše sa cítila zahanbená samovraždou svojej mamy. Kto by si pri čítaní toho nemyslel, že jej susedia boli chladní a necitliví ľudia? Brené nás pozýva zamyslieť sa úprimne nad sebou samými. Nevyriekli sme už niekedy vetu: „Vedela som, že tam nebolo niečo ok...“ Hovorí, že takéto správanie je ľudské. Konáme z vlastného strachu, úzkosti a možno aj hanby. Súcitu sa však môžeme naučiť.
Z príkladov nevhodných reakcií na bolestivé zdôverenie sa som mala husiu kožu. Spomenula som si, ako mi kamarátka povedala, ako sa neúspešne snažia o druhé dieťa. Zľahčila som situáciu tým, že je super, že má synčeka a muža, veď koľko žien túži už po tomto. Takéto reakcie ponižujú bolesť človeka a dávajú mu pocítiť, že jeho problém nie je dosť veľký a jeho bolesť je zbytočná. Je to spôsob, ako zastaviť pokusy o zdôverenie sa a vytvoriť podhubie pre temný pocit hanby – nie som dosť dobrá, lebo nie som vďačná za to, čo mám. Súcit vyjadríme slovami „chápem ťa“. Snahu pochopiť vetou „to musí byť pre teba ťažké“. Niekedy stačí, že sme prítomní a počúvame, inokedy, že pomôžeme. Súcit je snaha vžiť sa do toho, čo človek prežíva, pochopiť ťažkosť situácie. Brown hovorí, že protiliekom na hanbu je empatia a najsilnejšie sú slová „ja tiež“.
Keď som čítala túto knihu, jedna z mojich najlepších kamarátok mala podozrenie na rakovinu. Je ťažké byť vždy človekom, ktorý má tú správnu reakciu na zdôverenie sa. Ani my vždy nedostaneme správnu odpoveď. Brené a Oprah v talkshow hovoria, že ak máme jedného priateľa, ktorý nás má rád aj s chybami a môžeme sa mu zdôveriť, úplne to stačí. „Zraniteľnosť nie je vypisovanie osobných vecí na Facebook. Zraniteľnosť je intimita,“ hovorí Brené. „Zdieľajte svoj príbeh s ľuďmi, ktorí si to zaslúžia,“ je od nej výborná rada na záver.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
V iných oblastiach však nie som taká odvážna a sebavedomá. Hanbím sa za to, čo som kedy povedala, repliky dlho analyzujem. Hanbím sa, ak nestíham prácu, keď som dlžná peniaze, keď mám zanedbanú domácnosť, keď kričím na dieťa. Na plavárni sa hanbím, keď zistím, že som si zle oholila nohy alebo zabudla ostrihať nechty. Prečo je to tak? Bojím sa, čo si ľudia o mne myslia. Že som hlúpa, nudná alebo neschopná, že sa už so mnou nebudú chcieť stretnúť. Sama mám pochybnosti o tom, či som dobrá mama, a svoje telo často považujem za zanedbané.
.hanba je strach
Hanba je niečo iné, ako cítiť sa vinný. „Vina je pocit, že sme pochybili, spravili niečo zlé. Ak pociťujeme hanbu, myslíme si, že my sami sme chybní, že niečo s nami nie je v poriadku,“ hovorí Brené Brown, profesorka na Univerzite v Houstone a výskumníčka v oblasti sociálnej práce. Vysvetľuje hanbu ako strach z vylúčenia. Ako obavu, že ak ľudia zistia, akí naozaj sme, nezaslúžime si ich lásku. Brené sa téme hanby venuje už viac ako 12 rokov a jej zistenia sú naozaj kľúčové pri vytváraní vzťahov medzi ľuďmi. Hanba nás vyčleňuje zo spoločnosti, zabraňuje nám púšťať sa do nových vecí, radovať sa zo života. V hanbe sme osamelí. Hanbu prežívajú muži aj ženy, ale aj tak sa „tematicky“ delí podľa pohlavia. U žien súvisí s túžbou zvládnuť všetko – prácu, domácnosť, rodinu, a pritom aj dobre vyzerať. Muži sa hanbia byť videní ako slabí. Z hanby vychádzajú závislosti, agresivita, depresie a násilie.
Brown má na konte tri knihy, dve z nich boli na prvom mieste v rebríčku New York Times bestsellerov. Jej TED prezentácie patria medzi najzobrazovanejšie, prvú si ľudia pustili viac ako sedemnásťmiliónkrát (môžete si ich obe pozrieť aj so slovenskými titulkami na ted.com). Minulý rok bola hosťkou Oprah Winfrey v talk show Super Soul Sunday, kde hovorila o svojej knihe Daring greatly (vo voľnom preklade Veľká odvaha). Pomyslíme si, to naozaj z Brené Brown spravila takú hviezdu len téma hanby?
.no a čo?
Nový pohľad, ktorý Brown prináša, zistenie, ktoré otriaslo aj jej svetom, je vnímanie zraniteľnosti ako silnej vlastnosti. Vo viac ako tisíc príbehoch a rozhovoroch o hanbe viedli najplnohodnotnejší život ľudia, ktorých zlá skúsenosť neuzavrela a zraniteľnosť považujú za základ prežívania dobrých aj zlých vecí naplno. Nemôžeme ich oddeliť, potlačiť smútok a pritom nepotlačiť radosť. Zo zraniteľnosti vzniká kreativita, zmena, odvaha a schopnosť tešiť sa zo života. Ak sa bojíme neúspechu, nikdy nič nové nevymyslíme ani nevyskúšame. Hanba nás presviedča, že nie sme dosť dobrí, zraniteľnosť hovorí: „No a čo?“ V kontraste k definícii hanby je zraniteľnosť podľa Brené Brown odvaha ukázať sa takí, akí naozaj sme.
Tu sa vrátim k mojej paralele s tancom. Pri ňom som úplne sama sebou s pocitom, že nemám čo stratiť. Som preto autentická? Ľudia mi hovoria, že sa na nič nehrám. Súhlasím však s Brené, že pravdivosť nie je vlastnosť. Je to rozhodnutie v každej chvíli. Budeme sami sebou alebo radšej budeme predstierať? Keby niekto videl ten stres, čo vytváram, keď k nám majú prísť hostia, moja autenticita by bola rázom preč. Chcem mať navarené, napečené, upratané a umyté vlasy. Chcem mať prestretý stôl, vodu s citrónom v džbáne a vo váze kvety. Môj muž chce len jedno. Aby som sa upokojila. Keď odídu, pýtam sa ho: „Bolo všetko perfektné?“ „Náš koncept toho, čo je perfektné, je taký nereálny, že neexistuje v jednej osobe,“ hovorí Brown.
.tri kroky
Podľa Brené každý z nás pozná svoje spúšťače hanby. Telo, ústny prejav, rodičovstvo, neúspechy v práci, partnerské vzťahy a sex, rodina, ktorá nás ponižuje. To sú len niektoré z nich. V talkshow Super Soul Sunday Brené navrhuje tri kroky k tomu, aby sme sa hanby zbavili. Máme hovoriť so sebou tak, ako s ľuďmi, ktorých máme radi. Kým náš vnútorný dialóg sa točí okolo ubíjania sa v štýle Ako som to mohla? Ja som ale debil!, svojich najmilších podporujeme, objímeme a na ich situáciu sa pozeráme objektívnejšie. Druhým krokom je obrátiť sa na človeka, ktorému veríme, a tretím povedať svoj príbeh. Hanba môže rásť len vtedy, ak je tajomstvom, ak o nej nehovoríme. Alebo, ak nás niekto odsudzuje. A tu všetci narážame na veľký problém.
.ja tiež
Čítala som si príbehy žien o skúsenostiach s hanbou v knihe I though it was just me (but it isn’t) (vo voľnom preklade Myslela som si, že len ja som taká (ale nie je to tak)) a bola som nahnevaná. Brené tiež opisovala, že sa rozčuľovala nad príbehom Alison, ktorej mama sa zabila, keď bola v podstate ešte dieťa. Namiesto súcitu ju susedia a komunita posudzovali, zazerali na ňu, rozprávali o nej za chrbtom. Alison prežívala nielen obrovský žiaľ, ale navyše sa cítila zahanbená samovraždou svojej mamy. Kto by si pri čítaní toho nemyslel, že jej susedia boli chladní a necitliví ľudia? Brené nás pozýva zamyslieť sa úprimne nad sebou samými. Nevyriekli sme už niekedy vetu: „Vedela som, že tam nebolo niečo ok...“ Hovorí, že takéto správanie je ľudské. Konáme z vlastného strachu, úzkosti a možno aj hanby. Súcitu sa však môžeme naučiť.
Z príkladov nevhodných reakcií na bolestivé zdôverenie sa som mala husiu kožu. Spomenula som si, ako mi kamarátka povedala, ako sa neúspešne snažia o druhé dieťa. Zľahčila som situáciu tým, že je super, že má synčeka a muža, veď koľko žien túži už po tomto. Takéto reakcie ponižujú bolesť človeka a dávajú mu pocítiť, že jeho problém nie je dosť veľký a jeho bolesť je zbytočná. Je to spôsob, ako zastaviť pokusy o zdôverenie sa a vytvoriť podhubie pre temný pocit hanby – nie som dosť dobrá, lebo nie som vďačná za to, čo mám. Súcit vyjadríme slovami „chápem ťa“. Snahu pochopiť vetou „to musí byť pre teba ťažké“. Niekedy stačí, že sme prítomní a počúvame, inokedy, že pomôžeme. Súcit je snaha vžiť sa do toho, čo človek prežíva, pochopiť ťažkosť situácie. Brown hovorí, že protiliekom na hanbu je empatia a najsilnejšie sú slová „ja tiež“.
Keď som čítala túto knihu, jedna z mojich najlepších kamarátok mala podozrenie na rakovinu. Je ťažké byť vždy človekom, ktorý má tú správnu reakciu na zdôverenie sa. Ani my vždy nedostaneme správnu odpoveď. Brené a Oprah v talkshow hovoria, že ak máme jedného priateľa, ktorý nás má rád aj s chybami a môžeme sa mu zdôveriť, úplne to stačí. „Zraniteľnosť nie je vypisovanie osobných vecí na Facebook. Zraniteľnosť je intimita,“ hovorí Brené. „Zdieľajte svoj príbeh s ľuďmi, ktorí si to zaslúžia,“ je od nej výborná rada na záver.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.