Vrátila som sa k zhudobneným veršom súčasníkov.
Po troch albumoch s adaptáciami ľudových balád, kde na básničky nebolo miesta, sme teraz s Milošom Železňákom dokončili CD Medzi dvoma prázdnotami, to je citát z básne Mily Haugovej. Aký je to štýl? To nikto nevie. Miloš to nazýva akustická hudba s alternatívnymi, minimalistickými prvkami, iní to nazvali experimentálny folk. Okrem toho som začiatkom roka spolupracovala s bratmi Škochovcami na zhudobnených básňach Francúzky Suzanne Renaud na CD Prší na habry. Čím to je, že som sa tak rozbehla? Boli to všetko náhody, podnety zvonku, ale čas sa kráti a ja neprotestujem.
Takmer celý život učím na výtvarnom odbore ZUŠ.
Nie je to školácke učenie, skôr povzbudzovanie, nakopávanie detí i dospelých, aby mali schopnosť sa vyjadriť. Robím s nimi to, čo sama vymyslím, nie je to nič, čo by som si načítala alebo stiahla z internetu, istým spôsobom je to teda realizácia mojej vlastnej výtvarnej tvorby, ktorú „nanútim“ žiakom. Doma mám plný byt vecí, väčšina sa dá recyklovať, aj rúrky z toaletného papiera, z tých robíme priestorové predmety. Snažím sa, aby deti ekologicky mysleli aj konali.
Rada chodím do prírody.
Ako pedagogička mám šťastie, že celý život môžem letá tráviť mimo, všelikde, na chate na Liptove. Vypestovala som tam jostu, to je kríženec čiernej ríbezle s egrešom, chcem ju dnes presadiť do školskej záhrady, včera som už vykopala dve jamy. Trochu sme ten priestor po bývalej škôlke skultivovali, presvetlili, keď je pekne, snažíme sa, aby deti boli chvíľu na slnku. V každodennom kolotoči mnohé z nich na to vôbec nemajú čas.
Prechádzam sa, robím turistiku, leziem po skalách.
Mám rada hory. Tatry, Alpy. Tri dni som liezla na Mont Blanc z južnej talianskej strany, tou normálkou, kde chodia turisti, som len schádzala. Pred dvoma rokmi som bola na treku v Nepále. Išli sme z osady do osady, veľmi pomaly každý deň, tam sa nedá doletieť do výšky 4 000 metrov rýchlo helikoptérou, treba postupovať po 300 výškových metroch denne. V tej výške je človek pomalý, zadýchaný, cez deň je aj 24 stupňov, v noci voda v hadici na umývanie zamrzne. Je to úžasné, fantastické, nádherné. Hoci, čakali sme čistý vzduch a tam bolo sucho a prašno, pravda, v období dažďov je tam blato. Domáci obyvatelia tam normálne žijú, spia na gavalci v malej kutici, v izbe s posteľami a vybavením stravujú a ubytúvajú turistov – to je ich zárobok. Tohto roku v lete sme zas boli v Bulharsku, na Rile a Pirine, desať dní sme pochodovali po takmer trojtisícových kopcoch. Nádherná krajina, nikde nikoho a toľko kvetov, že si nebolo kam ľahnúť.
Som frankofil aj frankofón.
Rok som žila vo Francúzsku a kopa ľudí sa ma pýta, prečo som tam neostala. Kvôli mame, súrodencom, okoliu, netušila som, že sa to tu raz otočí a ešte bude možnosť návratu. Nehodnotím to ako zlé rozhodnutie, chodím tam, keď sa mi zachce, ani dnes by som sa tam nepresídlila. To nie je jednoduché, lebo človek si kamarátov a vzťahy získava celý život a tie novonadobudnuté sú nestále.
Bohužiaľ, hnev dusím v sebe.
Vyrozprávam sa z neho len niekde s niekým, kto mi rozumie. Neviem celkom ľahko odpúšťať, snažím sa to len vytesniť zo života, obísť toho, koho sa to týka. Závidím ľuďom, ktorí sa vedia vyrovnať s takými vecami hladko a s úsmevom.
Čo ma vie urobiť šťastnou?
Veľa vecí, výroky deciek, ich výrobky, opisy ich vnímania sveta. Fantastický výlet, počasie, zážitky s ľuďmi, koncerty, kultúra vôbec, cestovanie – to sú také drobnosti, ale tie tvoria šťastie.
Po troch albumoch s adaptáciami ľudových balád, kde na básničky nebolo miesta, sme teraz s Milošom Železňákom dokončili CD Medzi dvoma prázdnotami, to je citát z básne Mily Haugovej. Aký je to štýl? To nikto nevie. Miloš to nazýva akustická hudba s alternatívnymi, minimalistickými prvkami, iní to nazvali experimentálny folk. Okrem toho som začiatkom roka spolupracovala s bratmi Škochovcami na zhudobnených básňach Francúzky Suzanne Renaud na CD Prší na habry. Čím to je, že som sa tak rozbehla? Boli to všetko náhody, podnety zvonku, ale čas sa kráti a ja neprotestujem.
Takmer celý život učím na výtvarnom odbore ZUŠ.
Nie je to školácke učenie, skôr povzbudzovanie, nakopávanie detí i dospelých, aby mali schopnosť sa vyjadriť. Robím s nimi to, čo sama vymyslím, nie je to nič, čo by som si načítala alebo stiahla z internetu, istým spôsobom je to teda realizácia mojej vlastnej výtvarnej tvorby, ktorú „nanútim“ žiakom. Doma mám plný byt vecí, väčšina sa dá recyklovať, aj rúrky z toaletného papiera, z tých robíme priestorové predmety. Snažím sa, aby deti ekologicky mysleli aj konali.
Rada chodím do prírody.
Ako pedagogička mám šťastie, že celý život môžem letá tráviť mimo, všelikde, na chate na Liptove. Vypestovala som tam jostu, to je kríženec čiernej ríbezle s egrešom, chcem ju dnes presadiť do školskej záhrady, včera som už vykopala dve jamy. Trochu sme ten priestor po bývalej škôlke skultivovali, presvetlili, keď je pekne, snažíme sa, aby deti boli chvíľu na slnku. V každodennom kolotoči mnohé z nich na to vôbec nemajú čas.
Prechádzam sa, robím turistiku, leziem po skalách.
Mám rada hory. Tatry, Alpy. Tri dni som liezla na Mont Blanc z južnej talianskej strany, tou normálkou, kde chodia turisti, som len schádzala. Pred dvoma rokmi som bola na treku v Nepále. Išli sme z osady do osady, veľmi pomaly každý deň, tam sa nedá doletieť do výšky 4 000 metrov rýchlo helikoptérou, treba postupovať po 300 výškových metroch denne. V tej výške je človek pomalý, zadýchaný, cez deň je aj 24 stupňov, v noci voda v hadici na umývanie zamrzne. Je to úžasné, fantastické, nádherné. Hoci, čakali sme čistý vzduch a tam bolo sucho a prašno, pravda, v období dažďov je tam blato. Domáci obyvatelia tam normálne žijú, spia na gavalci v malej kutici, v izbe s posteľami a vybavením stravujú a ubytúvajú turistov – to je ich zárobok. Tohto roku v lete sme zas boli v Bulharsku, na Rile a Pirine, desať dní sme pochodovali po takmer trojtisícových kopcoch. Nádherná krajina, nikde nikoho a toľko kvetov, že si nebolo kam ľahnúť.
Som frankofil aj frankofón.
Rok som žila vo Francúzsku a kopa ľudí sa ma pýta, prečo som tam neostala. Kvôli mame, súrodencom, okoliu, netušila som, že sa to tu raz otočí a ešte bude možnosť návratu. Nehodnotím to ako zlé rozhodnutie, chodím tam, keď sa mi zachce, ani dnes by som sa tam nepresídlila. To nie je jednoduché, lebo človek si kamarátov a vzťahy získava celý život a tie novonadobudnuté sú nestále.
Bohužiaľ, hnev dusím v sebe.
Vyrozprávam sa z neho len niekde s niekým, kto mi rozumie. Neviem celkom ľahko odpúšťať, snažím sa to len vytesniť zo života, obísť toho, koho sa to týka. Závidím ľuďom, ktorí sa vedia vyrovnať s takými vecami hladko a s úsmevom.
Čo ma vie urobiť šťastnou?
Veľa vecí, výroky deciek, ich výrobky, opisy ich vnímania sveta. Fantastický výlet, počasie, zážitky s ľuďmi, koncerty, kultúra vôbec, cestovanie – to sú také drobnosti, ale tie tvoria šťastie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.