Popcorn Juraja Malíčka

Strašidelné sú dosiaľ, ale už vlastne aj bezpečné, v tom zmysle, že čomusi podobnému síce aktuálne nemusíme čeliť, ale báť sa toho treba o to viac. Báť a dávať pozor. A ešte inak môžu tie príbehy pôsobiť a aj pôsobia.
Sú bizarne neuveriteľné a neuveriteľne bizarné, ako svedectvá o čomsi, čo akoby sa v civilizovanom svete medzi normálnymi ľuďmi nemohlo diať. Lenže dialo sa a v mene ušľachtilých ideí, ktoré sa praxou napĺňania stali svojimi najhoršími karikatúrami. Priesaky číreho Zla, v konečnom dôsledku len a iba deštruktívneho. Ľudia sú ochotní iným ľuďom robiť hrozné veci a je im to jedno, lebo môžu povedať, že to oni nie, oni sú len v robote.
A toto sa mi zdá najsilnejšie a až nepríjemne aktuálne. Hnijúci socializmus, ktorý som  zažil, vďakabohu, iba prvých pätnásť rokov svojho života, a jeho posledných, bol istým spôsobom morálne pohodlný. Robiť bytostne správne rozhodnutia nebolo ťažké, takými boli len rozhodnutia existenciálne a existenčné. Inak pohodička a za týmto sa cynikom v nás môže cnieť. Stasi, ÁVO, Securitate, SB a ŠtB číhali, dávali pozor, manipulovali, šikanovali, mučili, v mene vládnucej doktríny odvádzali špinavú robotu. A robili ju efektívne, báli sme sa.
Znervózňuje ma akurát, že strach sa nevytratil, len už nie je jasné, kto tú špinavú robotu robí dnes. Nohsledi veľkého brata by mali nosiť nejaké uniformy. Vlastne, počkať, nie, nechodili tajní v civile?