Cez oligarchov a Rusov

Po roku 2004 vykoľajil spor mocenských blokov Juščenka a Tymošenkovej Oranžovú revolúciu a vzal krajine nádej na lepšiu budúcnosť. A dnes? Je zrejmé, že prezidentská strana aj hnutie Jaceňuka, ktoré bodovali v pásme 22 percent, majú na mnoho vecí – vrátane riešenia Donbasu – rozličný názor. No práve memento zlyhania predchodcov dáva predpoklady, že dnes vytvoria politicky stmelenú a azda aj funkčnú vládu.
Túto nádej zvyšuje aj pravdepodobný tretí člen koalície, strana Svojpomoc ľvovského primátora Sadového. Iste, v kampaniach sme toho už počuli dosť (nielen na Slovensku). Avšak Sadového reformná rétorika je v ukrajinských pomeroch prelomová a bola vôbec tým najlepším, čo bolo v týchto voľbách na výber. Dva citáty na ilustráciu: „Ak nebudú reformy, prídeme o štát,“ alebo „Množstvo politikov sa panicky bojí reforiem pre preferencie, ale ak ich neurobia, preferencie strácajú tiež, takže už niet na čo čakať.“ Navyše, množstvo občianskych aktivistov na listine Svojpomoci, ktorých zisk 11 percent (tretie miesto) dostáva do parlamentu, ak nie je zárukou, tak určite nádejou, že sa moc oligarchov predsa len obmedzí. Mimochodom, podľa ekonóma Volodymyra Lanového si ukrajinskí oligarchovia prídu v politickom procese (verejné zákazky, dotácie, vratky DPH, daňové výnimky) na 18 miliárd eur ročne...  
Tomu, že by sa moc oligarchov úplne vytratila, sa veriť, samozrejme, neodporúča. Ale aj Porošenko, aj Jaceňuk veľmi dobre vedia, že ak chcú od EÚ a MMF pomoc (bez ktorej akýkoľvek projekt záchrany Ukrajiny nemá šancu), potom musia rozkrádaniu štátu a všadeprítomnej korupcii postaviť akúsi bariéru. A nejde len o zahraničie. Ak „duch Majdanu“, o ktorom sa toľko hovorí, zbavíme abstrakcie, tak je to práve zvýšenie občianskej kontroly. Z toho pramení tlak na politikov, aby paradigmu ukrajinskej politiky – rozhodnutia sa riadia primárne záujmami oligarchov – naozaj zmenili. Do akej miery je to reálne, je na diskusiu. Ohrozenie Ruskom, keď v hre je už samotná štátnosť Ukrajiny, a aj vojnový stav, ktorý narušiteľov národnej jednoty stavia do pozície nepriateľov, však vytvárajú novú realitu, v ktorej ani moc oligarchov  nemusí byť tabu.
Trojstranná dohoda o dodávkach plynu, ktorú vo štvrtok uzavreli Rusko, Ukrajina a EÚ, významne uľahčí novej vláde nástup. Teda, samozrejme, pokiaľ sa na niečom znovu nezadrhne, keďže záujmom Ruska je všetko, len nie stabilizácia novej moci v Kyjeve.
To, že Gazprom sa pridal k podpisu, nie je prejavom jeho lásky k Ukrajine, ale práve a len výsledkom sankcií, ktoré zrážajú ruskú ekonomiku na kolená. Moskva má z lepších čias našetrené na zhruba rok a čosi trvania sankcií. Jej strategické rozhodnutie v tejto situácii – či teda bude pokračovať v destabilizácii, alebo sa zmieri s európskym smerovaním Ukrajiny – je azda najzásadnejšia premenná, bez ktorej zodpovedania sú vyhliadky novej kyjevskej vlády len hádaním z vody.