Judita okrem toho uriekla manželku Imre Pogácsasütőa, ktorá krátko po pôrode umrela, počarovala niekoľkým koňom, ktoré umreli tiež a kravy v celom meste stratili mlieko pre jej svojvôľu. Juditina spolupáchateľka, manželka pána Prikliho, mala pohlavný styk s diablom, zatracovala ľudí ako na bežiacom páse a privolala krupobitie hneď dvakrát. Kým sa skončilo vypočutie, stihli štyri bosorky namočiť do prípadu ďalších 21 ľudí a priznať sa k ďalším neuveriteľným ukrutnostiam. Súd sa skončil 26. septembra 1691 drakonickými rozsudkami a spravodlivosť zvíťazila. Z výroku súdu vyplýva, že Pán Boh ďalej nechcel strpieť takéto zlo a menované vypovedali pravdu z vlastnej vôle.
Pri čítaní zápisnice z pojednávania sa často opakuje formulácia o vypočutí mučením. Obvinené údajne vypovedali pred mučením, počas neho a aj po ňom, vždy však z vlastnej vôle. Existujúci súdny poriadok pripúšťal fyzické týranie a dokonca ho odporúčal v prípadoch, v ktorých sa dal očakávať silný odpor podozrivého a snaha klamať. Išlo o jeden z mnohých neúspešných pokusov spoločnosti vyrovnať sa s nepravdou a jej následkami. Tragický pokus, ktorý dokazuje, že neprimerané násilie nemá zázračnú schopnosť donútiť klamára k pravdovravnosti: naopak, dokáže urobiť podvodníka aj z človeka pevného charakteru. Toto je zásadný argument proti krutým vyšetrovacím metódam smerovaným proti telesnej integrite. Oveľa efektívnejšie funguje psychický nátlak, o úspechu však rozhoduje najmä skúsenosť vyšetrovateľa a jeho schopnosť zachovať si profesionálny odstup od situácie. Ak ju stratí a začne solidarizovať s plačúcim podozrivým, prudko sa zvyšuje riziko, že podľahne manipulácii. Klamári používajú silné zbrane a nie je jednoduché im odolať.
.definícia lži
Zatiaľ čo pravdu možno definovať relatívne jednoducho, s definíciou lži to také jednoduché nie je. Lož má množstvo podôb, množstvo foriem, je často neuchopiteľná a ak vôbec niekedy, príde sa na ňu často príliš neskoro. Klamári majú zlú povesť a ak sú odhalení, strácajú úctu a rešpekt okolia. Klamstvo je často synonymom zla a mnohí muži viery v ňom videli tvár a dielo samotného diabla. Je zaujímavé, že zatiaľ čo v časoch prosperity Rímskej ríše bola lož považovaná za istý druh umenia a odsudzovali ju iba beznádejní romantici typu Aristotela, v ranom kresťanstve k nej mala prudký odpor absolútna väčšina vtedajších lídrov.
Ešte v časoch Tomáša Akvinského bolo dominantným presvedčenie, že akékoľvek klamstvo je nemorálne. Názor Sv. Jána Zlatoústeho, že klamstvo, ktorým sa usilujeme pomôcť blížnemu, asi nie je zlé, bol, a je dodnes pre mnohých veriacich za hranicou prijateľnosti. V banálnych situáciách tak dokážu správne konať mnohí. Ale čo robiť v okamihu, keď na dvere vášho domu klope gestapo a pýta sa, či ukrývate židov? Pravda by ich zabila, lož by im zachránila život. Ak poviete pravdu a pošlete ich na smrť, ostanete dobrým kresťanom? A ostanete dobrým kresťanom, ak budete klamať v nádeji, že im tým zachránite život? Kňaz Miroslav Lettrich k tomu hovorí: „Treba si uvedomiť, že nevypovedanie pravdy nie je nevyhnutne lžou. Teda ak neklamal, len nepovedal pravdu, o hriechu sa hovoriť nedá v žiadnom prípade. Ak klamal, tak áno, porušil Boží zákon. Ale či je toto porušenie Desatora hriechom, je otázne, v spomenutom prípade je to skôr vylúčené.“
Kňaz Lettrich tvrdí, že hriechom je iba vedomé a dobrovoľné porušenie Božieho zákona. Ide pritom o ľahký, všedný hriech, ktorý sa ťažkým stáva v okamihu, keď je lžou inému spôsobená veľká škoda, alebo páchateľa viedol zlý úmysel. Iba ťažký hriech pritom bráni prístupu do neba.
V katechéze sa však uvádza, že klamstvo je hriechom samo osebe a nie na základe následkov. Že nemožno posudzovať moralitu skutkov na základe toho, či spôsobia dobrý, alebo zlý účinok. Zdôrazňuje sa tam, že žiadny, ani dobrý cieľ nesvätí prostriedky, a teda nikdy sa nemožno skutkom, ktorý je zlý, usilovať o dobré výsledky. Evanjelickí učenci sa pokúsili s týmto neriešiteľným rozporom vyrovnať vytvorením teórie falošného prejavu. Kalvínsky teológ Grotius hovorí o obmedzenom práve na pravdu tvrdiac, že nie každý má právo počuť veci tak, ako naozaj sú a opisuje aj konkrétne príklady – ak by sa vypovedanou pravdou porušilo právo, alebo bol ohrozený život tretích osôb. Pri definovaní tohto obmedzeného práva vychádza z premisy, ktorá upiera právo na život nespravodlivému agresorovi: ak je možné bez hriechu zabiť v sebaobrane útočníka, tak je možné klamať toho, koho vedie k otázkam zlý úmysel. Katolícki teológovia však túto teóriu pred stáročiami opakovane spochybnili, odkazujúc na fakt, že vychádza z neprirodzeného, vymysleného práva a ako schodnú alternatívu ponúkajú mlčanie. Ani to však nerieši situácie, v ktorých ticho znamená priznanie. Mlčať tvárou v tvár zvedavému gestapákovi jednoducho nepomôže. A kresťan opäť stojí pred otázkou – som dobrý kresťan, ak v tejto situácii mlčím?
Tento problém sa zdanlivo týka iba veriacich a ateisti tomu radi veria. Zvyčajne majú k pravde a lži utilitárnejší postoj a dokážu prekračovať hranice klamstva bez zbytočných pochybností o Božích zámeroch. Riadi ich základná spoločenská etika, utkaná z pravidiel a noriem, ktoré majú svoj základ v judeokresťanskej tradícii, no nevyhýba sa ani barbarským zdrojom. V rozhodovaní je prítomná výrazne vyššia tolerancia k ľahším formám lži, dokážu akceptovať a neodsudzovať zjavne klamlivú reklamu či propagandu, pokiaľ majú pocit kontroly nad situáciou a cítia sa dostatočne zrelí, aby ju vedeli rozoznať od skutočnosti. Tolerancia voči podvodu sa u takého človeka končí v okamihu, keď zistí, že sa sám stal jeho obeťou. Kým sa to nestane, niekedy dokonca obdivuje schopnosť politika manipulovať s davom a považuje ju za šikovnosť či schopnosť presadiť sa. Problém nastáva, keď sa sám stane oklamaným, pretože na rozdiel od veriaceho má k dispozícii oveľa menšie zdroje sebapodpory. V takýchto situáciách sa ukazuje, že silná a autentická náboženská viera, ktorá je neveriacim často na smiech, môže byť v konfrontácii s klamstvom oveľa efektívnejšou stratégiou prežitia. Zatiaľ čo veriaci môže stavať na svojom apriórnom odmietaní lži, neveriaceho dobehli práve tie pravidlá, ktoré sám toleroval, podporoval a tvoril. Veriaci z konfliktu s následkami klamstva vychádza ako víťaz plný sebaistoty, ateista musí k znovuzískaniu pevnej pôdy pod nohami absolvovať oveľa dlhšiu cestu.
.klamstvo zvierat
Okrem veriacich a ateistov však existuje ešte jedna kategória možných klamárov: zvieratá. Možno však hovoriť o mravnom zlyhaní vtáka, ktorý predstiera zranenie, aby odviedol pozornosť dravca od hniezda plného mláďat? Prežitie celej živočíšnej ríše je závislé práve od schopnosti klamať, alebo aspoň vzbudzovať falošný dojem. Zvieratá teda klamú, aby prežili. Čím dielom je však táto lož? Uviazli zvieratá, ktoré klamú, v osídlach diabla? Farár Lettrich sa smeje: „Pes síce vie, čo je preňho dobré, ponúknite mu kosť alebo ďatelinu a uvidíte, ale určite si neláme hlavu nad dobrom a zlom ako morálnymi kategóriami.“
Veriaci teda s podfukmi zvierat problém nemajú. Je pravda, že na rozdiel od rôznofarebných jednobunkovcov je klamstvo opice či vrany do istej miery vecou rozhodnutia a kognície. Psychiater Michal Patarák hovorí o troch rozdielnych úrovniach lži: „Najzaujímavejšie na klamstve je to, že vôbec nemusí byť výsledkom psychických mechanizmov. Mimikry, kvety v tvare hmyzu, odstrašujúce farby a znaky na tele živočíchov, zmeny sfarbenia chameleóna, to všetko je to, čo priliehavo označujeme ako klamanie telom.” Vyššou formou je napríklad tzv. totstellreflex, teda simulovanie smrti, ktorý sa často vyskytuje u zvierat. Nejde o vedomé rozhodnutie, ale o reakciu na ohrozenie – šelmy sa zvyčajne mŕtvolám vyhýbajú a zabíjajú vlastnú, pohybujúcu sa korisť.
Najvyšším levelom klamstva je však vedomá lož, ktorá je výsledkom racionálneho zhodnotenia situácie. Do hry vstupujú vývojovo najmladšie štruktúry mozgu a až v tomto prípade možno hovoriť o úmyselnom konaní. Zároveň však existuje množstvo mechanizmov, ktoré dávajú iným šancu odhaliť nepravdu. Psychiater Michal Patarák vysvetľuje: „Prejavy správania už nemusia byť pri klamstve hladko a flexibilne modulované z podkôrových štruktúr, lebo sa objavuje aj vpád kôrovej činnosti, ktorá má nejaký podružný zámer. A tá môže prirodzené regulácie mikropohybov narušiť. Často ide o drobné prejavy v mimike, ktoré si človek, ktorému klameme, má šancu všimnúť. Z evolučného hľadiska sa nám totiž okrem schopnosti dôvery vyvinul aj akýsi detekčný systém monitorujúci prípadné zneužitie.”
.klamstvo a detektor
Na odhaľovaní a vyhodnocovaní fyziologických zmien dychu, telesnej teploty a srdcového rytmu je postavený aj smutne preslávený detektor lži. Vychádza z predpokladu, že klamstvo vyvoláva odlišnú telesnú reakciu, no je extrémne závislý od schopnosti examinátora správne interpretovať výsledky, klásť otázky a viesť sedenie tak, aby boli rušivé vplyvy obmedzené na minimum. Zdanlivo je teda schopnosť odhaliť klamára vyhradená len úzkej skupine odborníkov. Michal Patarák však bližšie opisuje spomínaný detekčný systém nazývaný aj intuíciou: „Jung hovorí o intuícii ako o funkcii nevedomého vnímania. Jedinec sa v nej nerozhoduje podľa najsilnejších podnetov, ktoré na neho pôsobia, ale podľa nevedomého zamerania sa na istý podnet, ktorý mu do celku akosi nesedí alebo sa niečím vymyká. Preto by som odhalenie klamstva na základe drobných mimických poryvov pokojne označil za intuíciu.”
Táto schopnosť je pritom súčasťou mentálnej výbavy každého zdravého jedinca. Je možné ju trénovať a efektívne zvyšovať svoj výkon. Personalisti, obchodníci, makléri a vyšetrovatelia bývajú úspešní v prípade, že túto schopnosť dokážu účinne využívať. Ide však o mimoriadne nespoľahlivú metódu, pretože je úplne subjektívna a často pri nej hrozí, že na základe minulých skúseností a nezvládnutého ega začnú svoju detekčnú schopnosť preceňovať. Jednoducho uveria, že keď v minulosti úspešne odhalili niekoľko klamárov, odhalia v budúcnosti aj ďalších a že majú nadpriemerné schopnosti. Začnú sa príliš spoliehať na skúsenosti, začnú konať rutinne a podvedome posudzovať nových ľudí podľa správania tých predchádzajúcich. Časom je prakticky nemožné ubrániť sa vzniku heuristík a predsudkov, ktoré negatívne skresľujú celkový výsledok. Tie majú podobu hlbokých presvedčení zdanlivo podporovaných skúsenosťou: ak v minulosti klamal, bude vždy znova klamať, ak osem žien klamalo o mimomanželskom vzťahu, bude určite klamať aj deviata. Inými slovami, podľahnú tomu, proti čomu tak odvážne bojovali. Podľahnú jednej z najzaujímavejších foriem lži – sebaklamu.
.fenomén sebaklamu
Sebaklam je fenomén, s ktorým sa stretol asi každý, no na rozdiel od klamstva určeného iným je jednoduchšie odhaliteľný. Možno dokonca povedať, že ak niekto skutočne uverí sebaklamu do dôsledkov, ide už o stav závažnej poruchy či psychického ochorenia a jeho obeť je mimo rámca normality. Efektívne klamať okolie dokáže aj psychicky úplne zdravý človek, klamať sám seba však nie. Existuje niekoľko spôsobov, akými sa klameme a namýšľame si, no v podvedomí aj tak máme nezmazateľne uložený aj odtlačok zažitej a videnej reality, ktorý nám znemožní dokonať dielo skazy.
Sami pred sebou sme teda v bezpečí. Ide však naozaj iba o relatívne bezpečie, pretože lož si vyberá svoju daň. Môže mať podobu neodkloniteľných pocitov viny, zvýšeného psychického napätia či postupnej zmeny charakteru. Hoci lož primárne slúži na získanie okamžitej výhody, z dlhodobého hľadiska skôr škodí a ubližuje. Ojedinelé klamstvo zvyčajne rýchlo odznie, no čím častejšie klameme, tým sú výhody menšie, ako očakávané. V prípadoch takzvaných chronických klamárov dochádza až k strate kontroly nad situáciou, už neklamú vedome s predstavou zisku, ale akoby mimovoľne a nechtiac. Zdanlivo úplne bezdôvodne. Lož sa stáva žalárom, vnútorným peklom, ktoré navonok nevidno a klamár nedokáže už ani len prezradiť jeho existenciu. Simuluje navonok neprítomnosť utrpenia, ktoré mu neschopnosť hovoriť pravdu spôsobuje a radšej znesie, keď ho okolie považuje za chladného prospechára, než by pripustil, že roky existuje na samom pokraji zrútenia. V extrémnych prípadoch dochádza k postupnej strate kontaktu s realitou a nevratným zmenám charakteru. V ešte extrémnejších sa takýto vývoj končí psychickým ochorením vyžadujúcim si starostlivosť psychiatra. V psychiatrii je pritom lož samostatnou témou a zohráva pri niektorých ochoreniach kľúčovú úlohu. Psychiater Michal Patarák dodáva: „Klamstvo je univerzálnym ľudským fenoménom. Niet človeka, ktorý by ho sám na sebe nepoznal. Niektoré duševné poruchy sú klamaním doslova typické.“ Podľa neho je napríklad schizofrénia akousi ucelenou sústavou bludov, ktoré chorý človek nedokáže odlíšiť od reality a bezvýhradne im verí. Pacienti s Korsakovovým syndrómom trpia výpadkami pamäti a aby dokázali existovať, dopĺňajú prázdne miesta prvým, čo im napadne, bez ohľadu na realitu.
.klamú obe strany
Originálny pohľad na problematiku klamstva v pracovnom prostredí prináša Zuzana Boorová, personálna šéfka veľkého strojárenského podniku. Pripúšťa, že pracovný pohovor je stretnutím dvoch klamárov, z ktorých sa jeden pokúša čo najlepšie kúpiť a druhý čo najlepšie predať. O podvádzaní uchádzačov o pracovné miesta koluje množstvo legiend, o klamstve na druhej strane barikády sú informácie zvyčajne dostupné len ťažko. Boorová otvorene hovorí: „Radi používame nádej poskytujúce odpovede na typické otázky. Platový postup? Áno, je samozrejme možný, dôležité je, aby ste ukázali, čo je vo vás. O rok sa o tom môžeme pozhovárať. V tej chvíli to však vôbec nedokážeme garantovať. Robíme všetko preto, aby sme získali najvhodnejšieho kandidáta. Je to klamstvo? Niekedy sa to k tomu približuje.“
Ani druhá strana pri pohovoroch – v snahe vylepšiť realitu – nezaostáva. Uchádzači sa snažia maximalizovať zisk aj tým, že úspechy iných vydávajú za svoje vlastné. Personalistka rozumie tomu, že sa každý snaží predať a nevidí v tom problém. Ten prichádza až v okamihu, keď sa záujemca o pracovnú pozíciu ani po odhalení neprestane zapletať do pavučiny lží. “Ak dokáže povedať, že tak veľmi chce tú prácu, až začal trochu prifarbovať, je to v poriadku.” V opačnom prípade bol pohovor tým posledným, čo vo firme zažil.
Za najťažšie personalistka Zuzana Boorová označuje obsadzovanie niektorých manažérskych funkcií. Neraz sa stretla so skúsenými manažérmi, presvedčenými o svojej pravde do tej miery, že bolo takmer nemožné ich odhaliť. V takom prípade ide pre firmu o veľkú stratu, lebo z neschopnosti ich usvedčila až každodenná konfrontácia s realitou. „Pri pohovore však nevykazovali žiadne známky toxicity,” spomína Zuzana Boorová. Opisuje klamstvo ako integrálnu súčasť podnikovej kultúry: „Zažila som situácie, v ktorých si ľudia pravdu upravovali vo svoj prospech. Mne samej sa stalo, že som ju nemohla povedať celú. Tiež, že som svoju verziu povýšila nad verziu iného človeka. Zažila som situácie, keď sa takto upevňovala pozícia a získavala moc a prevaha.” Istá miera lži je podľa nej nevyhnutná, lebo v pracovnom živote je extrémne dôležité nepodliehať ilúziám. „Viem, že s tým musím rátať, nečakám absolútnu úprimnosť, s rôznymi verziami pravdy počítam vopred. Je to súčasť biznisu. Takéto správanie nemá vyššie ciele, slúži iba na presadenie sa. Často na úkor iných.”
Za istých okolností môže podľa Zuzany Boorovej dokonca lož pomôcť udržať systém v chode, no ak sa nezvládne, ak začne príliš negatívne ovplyvňovať vzťahy vo firme, stáva sa nebezpečnou. Keď sa pravda príliš pokrúti, keď sa zamlčí, čo nesmie ostať zamlčané, ide aj o život. To sa týka hlavne oblasti bezpečnostných opatrení a zanedbávania povinností. Mäkké lži sú vraj často nevyhnutné pre chod firmy: „Keď musíme hromadne prepúšťať, holé pravdy by zdecimovali aj zvyšok tímu, ktorý zostal. Cieľom predsa nie je odrovnať ľudí holou pravdou, ale aby firma ďalej fungovala. Cieľom takto upravenej pravdy či zamlčania je stabilizácia tímu, aby mohli ľudia pokojne ďalej pracovať. Komu pomôže, ak budú stáť pri strojoch plní čiernych scenárov?” S pravdou je to podľa Zuzany Boorovej ako so spravodlivosťou či s bohmi. Človek si z nich vyberá podľa potreby.
Podľa psychiatra Michala Pataráka je tu však základný problém: „Evolúcia nebola len zápasom o prežitie jednotlivca. Bol to zápas o prežitie skupiny. Schopnosť porozumieť signálom, ochota zriecť sa výhod v prospech iných a schopnosť veriť im mali počas vývoja kľúčový význam. O tom je dôvera, s ktorou zverujeme úlohy inému s presvedčením, že ich zvládne. Dôvera je schopnosť hodnotiť emocionálne, mimické a verbálne signály bez filtra zbytočnej podozrievavosti. Bez tohto by nefungovala žiadna skupina.” Názor utvorený na základe dôkazov nemá nič s dôverou. Dôverou je ochota veriť bez dôkazov aj s prijatím rizika, že sa nie vždy dozvieme čistú pravdu. Neveriť nie je riešenie, hoci ľudia až príliš často klamú.
.autor je stály spolupracovník .týždňa.
Pri čítaní zápisnice z pojednávania sa často opakuje formulácia o vypočutí mučením. Obvinené údajne vypovedali pred mučením, počas neho a aj po ňom, vždy však z vlastnej vôle. Existujúci súdny poriadok pripúšťal fyzické týranie a dokonca ho odporúčal v prípadoch, v ktorých sa dal očakávať silný odpor podozrivého a snaha klamať. Išlo o jeden z mnohých neúspešných pokusov spoločnosti vyrovnať sa s nepravdou a jej následkami. Tragický pokus, ktorý dokazuje, že neprimerané násilie nemá zázračnú schopnosť donútiť klamára k pravdovravnosti: naopak, dokáže urobiť podvodníka aj z človeka pevného charakteru. Toto je zásadný argument proti krutým vyšetrovacím metódam smerovaným proti telesnej integrite. Oveľa efektívnejšie funguje psychický nátlak, o úspechu však rozhoduje najmä skúsenosť vyšetrovateľa a jeho schopnosť zachovať si profesionálny odstup od situácie. Ak ju stratí a začne solidarizovať s plačúcim podozrivým, prudko sa zvyšuje riziko, že podľahne manipulácii. Klamári používajú silné zbrane a nie je jednoduché im odolať.
.definícia lži
Zatiaľ čo pravdu možno definovať relatívne jednoducho, s definíciou lži to také jednoduché nie je. Lož má množstvo podôb, množstvo foriem, je často neuchopiteľná a ak vôbec niekedy, príde sa na ňu často príliš neskoro. Klamári majú zlú povesť a ak sú odhalení, strácajú úctu a rešpekt okolia. Klamstvo je často synonymom zla a mnohí muži viery v ňom videli tvár a dielo samotného diabla. Je zaujímavé, že zatiaľ čo v časoch prosperity Rímskej ríše bola lož považovaná za istý druh umenia a odsudzovali ju iba beznádejní romantici typu Aristotela, v ranom kresťanstve k nej mala prudký odpor absolútna väčšina vtedajších lídrov.
Ešte v časoch Tomáša Akvinského bolo dominantným presvedčenie, že akékoľvek klamstvo je nemorálne. Názor Sv. Jána Zlatoústeho, že klamstvo, ktorým sa usilujeme pomôcť blížnemu, asi nie je zlé, bol, a je dodnes pre mnohých veriacich za hranicou prijateľnosti. V banálnych situáciách tak dokážu správne konať mnohí. Ale čo robiť v okamihu, keď na dvere vášho domu klope gestapo a pýta sa, či ukrývate židov? Pravda by ich zabila, lož by im zachránila život. Ak poviete pravdu a pošlete ich na smrť, ostanete dobrým kresťanom? A ostanete dobrým kresťanom, ak budete klamať v nádeji, že im tým zachránite život? Kňaz Miroslav Lettrich k tomu hovorí: „Treba si uvedomiť, že nevypovedanie pravdy nie je nevyhnutne lžou. Teda ak neklamal, len nepovedal pravdu, o hriechu sa hovoriť nedá v žiadnom prípade. Ak klamal, tak áno, porušil Boží zákon. Ale či je toto porušenie Desatora hriechom, je otázne, v spomenutom prípade je to skôr vylúčené.“
Kňaz Lettrich tvrdí, že hriechom je iba vedomé a dobrovoľné porušenie Božieho zákona. Ide pritom o ľahký, všedný hriech, ktorý sa ťažkým stáva v okamihu, keď je lžou inému spôsobená veľká škoda, alebo páchateľa viedol zlý úmysel. Iba ťažký hriech pritom bráni prístupu do neba.
V katechéze sa však uvádza, že klamstvo je hriechom samo osebe a nie na základe následkov. Že nemožno posudzovať moralitu skutkov na základe toho, či spôsobia dobrý, alebo zlý účinok. Zdôrazňuje sa tam, že žiadny, ani dobrý cieľ nesvätí prostriedky, a teda nikdy sa nemožno skutkom, ktorý je zlý, usilovať o dobré výsledky. Evanjelickí učenci sa pokúsili s týmto neriešiteľným rozporom vyrovnať vytvorením teórie falošného prejavu. Kalvínsky teológ Grotius hovorí o obmedzenom práve na pravdu tvrdiac, že nie každý má právo počuť veci tak, ako naozaj sú a opisuje aj konkrétne príklady – ak by sa vypovedanou pravdou porušilo právo, alebo bol ohrozený život tretích osôb. Pri definovaní tohto obmedzeného práva vychádza z premisy, ktorá upiera právo na život nespravodlivému agresorovi: ak je možné bez hriechu zabiť v sebaobrane útočníka, tak je možné klamať toho, koho vedie k otázkam zlý úmysel. Katolícki teológovia však túto teóriu pred stáročiami opakovane spochybnili, odkazujúc na fakt, že vychádza z neprirodzeného, vymysleného práva a ako schodnú alternatívu ponúkajú mlčanie. Ani to však nerieši situácie, v ktorých ticho znamená priznanie. Mlčať tvárou v tvár zvedavému gestapákovi jednoducho nepomôže. A kresťan opäť stojí pred otázkou – som dobrý kresťan, ak v tejto situácii mlčím?
Tento problém sa zdanlivo týka iba veriacich a ateisti tomu radi veria. Zvyčajne majú k pravde a lži utilitárnejší postoj a dokážu prekračovať hranice klamstva bez zbytočných pochybností o Božích zámeroch. Riadi ich základná spoločenská etika, utkaná z pravidiel a noriem, ktoré majú svoj základ v judeokresťanskej tradícii, no nevyhýba sa ani barbarským zdrojom. V rozhodovaní je prítomná výrazne vyššia tolerancia k ľahším formám lži, dokážu akceptovať a neodsudzovať zjavne klamlivú reklamu či propagandu, pokiaľ majú pocit kontroly nad situáciou a cítia sa dostatočne zrelí, aby ju vedeli rozoznať od skutočnosti. Tolerancia voči podvodu sa u takého človeka končí v okamihu, keď zistí, že sa sám stal jeho obeťou. Kým sa to nestane, niekedy dokonca obdivuje schopnosť politika manipulovať s davom a považuje ju za šikovnosť či schopnosť presadiť sa. Problém nastáva, keď sa sám stane oklamaným, pretože na rozdiel od veriaceho má k dispozícii oveľa menšie zdroje sebapodpory. V takýchto situáciách sa ukazuje, že silná a autentická náboženská viera, ktorá je neveriacim často na smiech, môže byť v konfrontácii s klamstvom oveľa efektívnejšou stratégiou prežitia. Zatiaľ čo veriaci môže stavať na svojom apriórnom odmietaní lži, neveriaceho dobehli práve tie pravidlá, ktoré sám toleroval, podporoval a tvoril. Veriaci z konfliktu s následkami klamstva vychádza ako víťaz plný sebaistoty, ateista musí k znovuzískaniu pevnej pôdy pod nohami absolvovať oveľa dlhšiu cestu.
.klamstvo zvierat
Okrem veriacich a ateistov však existuje ešte jedna kategória možných klamárov: zvieratá. Možno však hovoriť o mravnom zlyhaní vtáka, ktorý predstiera zranenie, aby odviedol pozornosť dravca od hniezda plného mláďat? Prežitie celej živočíšnej ríše je závislé práve od schopnosti klamať, alebo aspoň vzbudzovať falošný dojem. Zvieratá teda klamú, aby prežili. Čím dielom je však táto lož? Uviazli zvieratá, ktoré klamú, v osídlach diabla? Farár Lettrich sa smeje: „Pes síce vie, čo je preňho dobré, ponúknite mu kosť alebo ďatelinu a uvidíte, ale určite si neláme hlavu nad dobrom a zlom ako morálnymi kategóriami.“
Veriaci teda s podfukmi zvierat problém nemajú. Je pravda, že na rozdiel od rôznofarebných jednobunkovcov je klamstvo opice či vrany do istej miery vecou rozhodnutia a kognície. Psychiater Michal Patarák hovorí o troch rozdielnych úrovniach lži: „Najzaujímavejšie na klamstve je to, že vôbec nemusí byť výsledkom psychických mechanizmov. Mimikry, kvety v tvare hmyzu, odstrašujúce farby a znaky na tele živočíchov, zmeny sfarbenia chameleóna, to všetko je to, čo priliehavo označujeme ako klamanie telom.” Vyššou formou je napríklad tzv. totstellreflex, teda simulovanie smrti, ktorý sa často vyskytuje u zvierat. Nejde o vedomé rozhodnutie, ale o reakciu na ohrozenie – šelmy sa zvyčajne mŕtvolám vyhýbajú a zabíjajú vlastnú, pohybujúcu sa korisť.
Najvyšším levelom klamstva je však vedomá lož, ktorá je výsledkom racionálneho zhodnotenia situácie. Do hry vstupujú vývojovo najmladšie štruktúry mozgu a až v tomto prípade možno hovoriť o úmyselnom konaní. Zároveň však existuje množstvo mechanizmov, ktoré dávajú iným šancu odhaliť nepravdu. Psychiater Michal Patarák vysvetľuje: „Prejavy správania už nemusia byť pri klamstve hladko a flexibilne modulované z podkôrových štruktúr, lebo sa objavuje aj vpád kôrovej činnosti, ktorá má nejaký podružný zámer. A tá môže prirodzené regulácie mikropohybov narušiť. Často ide o drobné prejavy v mimike, ktoré si človek, ktorému klameme, má šancu všimnúť. Z evolučného hľadiska sa nám totiž okrem schopnosti dôvery vyvinul aj akýsi detekčný systém monitorujúci prípadné zneužitie.”
.klamstvo a detektor
Na odhaľovaní a vyhodnocovaní fyziologických zmien dychu, telesnej teploty a srdcového rytmu je postavený aj smutne preslávený detektor lži. Vychádza z predpokladu, že klamstvo vyvoláva odlišnú telesnú reakciu, no je extrémne závislý od schopnosti examinátora správne interpretovať výsledky, klásť otázky a viesť sedenie tak, aby boli rušivé vplyvy obmedzené na minimum. Zdanlivo je teda schopnosť odhaliť klamára vyhradená len úzkej skupine odborníkov. Michal Patarák však bližšie opisuje spomínaný detekčný systém nazývaný aj intuíciou: „Jung hovorí o intuícii ako o funkcii nevedomého vnímania. Jedinec sa v nej nerozhoduje podľa najsilnejších podnetov, ktoré na neho pôsobia, ale podľa nevedomého zamerania sa na istý podnet, ktorý mu do celku akosi nesedí alebo sa niečím vymyká. Preto by som odhalenie klamstva na základe drobných mimických poryvov pokojne označil za intuíciu.”
Táto schopnosť je pritom súčasťou mentálnej výbavy každého zdravého jedinca. Je možné ju trénovať a efektívne zvyšovať svoj výkon. Personalisti, obchodníci, makléri a vyšetrovatelia bývajú úspešní v prípade, že túto schopnosť dokážu účinne využívať. Ide však o mimoriadne nespoľahlivú metódu, pretože je úplne subjektívna a často pri nej hrozí, že na základe minulých skúseností a nezvládnutého ega začnú svoju detekčnú schopnosť preceňovať. Jednoducho uveria, že keď v minulosti úspešne odhalili niekoľko klamárov, odhalia v budúcnosti aj ďalších a že majú nadpriemerné schopnosti. Začnú sa príliš spoliehať na skúsenosti, začnú konať rutinne a podvedome posudzovať nových ľudí podľa správania tých predchádzajúcich. Časom je prakticky nemožné ubrániť sa vzniku heuristík a predsudkov, ktoré negatívne skresľujú celkový výsledok. Tie majú podobu hlbokých presvedčení zdanlivo podporovaných skúsenosťou: ak v minulosti klamal, bude vždy znova klamať, ak osem žien klamalo o mimomanželskom vzťahu, bude určite klamať aj deviata. Inými slovami, podľahnú tomu, proti čomu tak odvážne bojovali. Podľahnú jednej z najzaujímavejších foriem lži – sebaklamu.
.fenomén sebaklamu
Sebaklam je fenomén, s ktorým sa stretol asi každý, no na rozdiel od klamstva určeného iným je jednoduchšie odhaliteľný. Možno dokonca povedať, že ak niekto skutočne uverí sebaklamu do dôsledkov, ide už o stav závažnej poruchy či psychického ochorenia a jeho obeť je mimo rámca normality. Efektívne klamať okolie dokáže aj psychicky úplne zdravý človek, klamať sám seba však nie. Existuje niekoľko spôsobov, akými sa klameme a namýšľame si, no v podvedomí aj tak máme nezmazateľne uložený aj odtlačok zažitej a videnej reality, ktorý nám znemožní dokonať dielo skazy.
Sami pred sebou sme teda v bezpečí. Ide však naozaj iba o relatívne bezpečie, pretože lož si vyberá svoju daň. Môže mať podobu neodkloniteľných pocitov viny, zvýšeného psychického napätia či postupnej zmeny charakteru. Hoci lož primárne slúži na získanie okamžitej výhody, z dlhodobého hľadiska skôr škodí a ubližuje. Ojedinelé klamstvo zvyčajne rýchlo odznie, no čím častejšie klameme, tým sú výhody menšie, ako očakávané. V prípadoch takzvaných chronických klamárov dochádza až k strate kontroly nad situáciou, už neklamú vedome s predstavou zisku, ale akoby mimovoľne a nechtiac. Zdanlivo úplne bezdôvodne. Lož sa stáva žalárom, vnútorným peklom, ktoré navonok nevidno a klamár nedokáže už ani len prezradiť jeho existenciu. Simuluje navonok neprítomnosť utrpenia, ktoré mu neschopnosť hovoriť pravdu spôsobuje a radšej znesie, keď ho okolie považuje za chladného prospechára, než by pripustil, že roky existuje na samom pokraji zrútenia. V extrémnych prípadoch dochádza k postupnej strate kontaktu s realitou a nevratným zmenám charakteru. V ešte extrémnejších sa takýto vývoj končí psychickým ochorením vyžadujúcim si starostlivosť psychiatra. V psychiatrii je pritom lož samostatnou témou a zohráva pri niektorých ochoreniach kľúčovú úlohu. Psychiater Michal Patarák dodáva: „Klamstvo je univerzálnym ľudským fenoménom. Niet človeka, ktorý by ho sám na sebe nepoznal. Niektoré duševné poruchy sú klamaním doslova typické.“ Podľa neho je napríklad schizofrénia akousi ucelenou sústavou bludov, ktoré chorý človek nedokáže odlíšiť od reality a bezvýhradne im verí. Pacienti s Korsakovovým syndrómom trpia výpadkami pamäti a aby dokázali existovať, dopĺňajú prázdne miesta prvým, čo im napadne, bez ohľadu na realitu.
.klamú obe strany
Originálny pohľad na problematiku klamstva v pracovnom prostredí prináša Zuzana Boorová, personálna šéfka veľkého strojárenského podniku. Pripúšťa, že pracovný pohovor je stretnutím dvoch klamárov, z ktorých sa jeden pokúša čo najlepšie kúpiť a druhý čo najlepšie predať. O podvádzaní uchádzačov o pracovné miesta koluje množstvo legiend, o klamstve na druhej strane barikády sú informácie zvyčajne dostupné len ťažko. Boorová otvorene hovorí: „Radi používame nádej poskytujúce odpovede na typické otázky. Platový postup? Áno, je samozrejme možný, dôležité je, aby ste ukázali, čo je vo vás. O rok sa o tom môžeme pozhovárať. V tej chvíli to však vôbec nedokážeme garantovať. Robíme všetko preto, aby sme získali najvhodnejšieho kandidáta. Je to klamstvo? Niekedy sa to k tomu približuje.“
Ani druhá strana pri pohovoroch – v snahe vylepšiť realitu – nezaostáva. Uchádzači sa snažia maximalizovať zisk aj tým, že úspechy iných vydávajú za svoje vlastné. Personalistka rozumie tomu, že sa každý snaží predať a nevidí v tom problém. Ten prichádza až v okamihu, keď sa záujemca o pracovnú pozíciu ani po odhalení neprestane zapletať do pavučiny lží. “Ak dokáže povedať, že tak veľmi chce tú prácu, až začal trochu prifarbovať, je to v poriadku.” V opačnom prípade bol pohovor tým posledným, čo vo firme zažil.
Za najťažšie personalistka Zuzana Boorová označuje obsadzovanie niektorých manažérskych funkcií. Neraz sa stretla so skúsenými manažérmi, presvedčenými o svojej pravde do tej miery, že bolo takmer nemožné ich odhaliť. V takom prípade ide pre firmu o veľkú stratu, lebo z neschopnosti ich usvedčila až každodenná konfrontácia s realitou. „Pri pohovore však nevykazovali žiadne známky toxicity,” spomína Zuzana Boorová. Opisuje klamstvo ako integrálnu súčasť podnikovej kultúry: „Zažila som situácie, v ktorých si ľudia pravdu upravovali vo svoj prospech. Mne samej sa stalo, že som ju nemohla povedať celú. Tiež, že som svoju verziu povýšila nad verziu iného človeka. Zažila som situácie, keď sa takto upevňovala pozícia a získavala moc a prevaha.” Istá miera lži je podľa nej nevyhnutná, lebo v pracovnom živote je extrémne dôležité nepodliehať ilúziám. „Viem, že s tým musím rátať, nečakám absolútnu úprimnosť, s rôznymi verziami pravdy počítam vopred. Je to súčasť biznisu. Takéto správanie nemá vyššie ciele, slúži iba na presadenie sa. Často na úkor iných.”
Za istých okolností môže podľa Zuzany Boorovej dokonca lož pomôcť udržať systém v chode, no ak sa nezvládne, ak začne príliš negatívne ovplyvňovať vzťahy vo firme, stáva sa nebezpečnou. Keď sa pravda príliš pokrúti, keď sa zamlčí, čo nesmie ostať zamlčané, ide aj o život. To sa týka hlavne oblasti bezpečnostných opatrení a zanedbávania povinností. Mäkké lži sú vraj často nevyhnutné pre chod firmy: „Keď musíme hromadne prepúšťať, holé pravdy by zdecimovali aj zvyšok tímu, ktorý zostal. Cieľom predsa nie je odrovnať ľudí holou pravdou, ale aby firma ďalej fungovala. Cieľom takto upravenej pravdy či zamlčania je stabilizácia tímu, aby mohli ľudia pokojne ďalej pracovať. Komu pomôže, ak budú stáť pri strojoch plní čiernych scenárov?” S pravdou je to podľa Zuzany Boorovej ako so spravodlivosťou či s bohmi. Človek si z nich vyberá podľa potreby.
Podľa psychiatra Michala Pataráka je tu však základný problém: „Evolúcia nebola len zápasom o prežitie jednotlivca. Bol to zápas o prežitie skupiny. Schopnosť porozumieť signálom, ochota zriecť sa výhod v prospech iných a schopnosť veriť im mali počas vývoja kľúčový význam. O tom je dôvera, s ktorou zverujeme úlohy inému s presvedčením, že ich zvládne. Dôvera je schopnosť hodnotiť emocionálne, mimické a verbálne signály bez filtra zbytočnej podozrievavosti. Bez tohto by nefungovala žiadna skupina.” Názor utvorený na základe dôkazov nemá nič s dôverou. Dôverou je ochota veriť bez dôkazov aj s prijatím rizika, že sa nie vždy dozvieme čistú pravdu. Neveriť nie je riešenie, hoci ľudia až príliš často klamú.
.autor je stály spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.