Azda najzaujímavejšia diskusia našej doby sa týka vzťahu kapitalizmu a demokracie. Vedie ju najmä ľavica a ľavý stred, najdôležitejšie impulzy dodáva akademická sféra, u nás sa o nej píše tragicky málo. Je to diskusia o ohrození, úpadku a budúcnosti strednej triedy. V širšom zmysle slova ide o dôsledky ekonomickej recesie, dramaticky rastúcej príjmovej nerovnosti a krízy kapitalizmu, ale najmä politických dôsledkov z toho plynúcich, teda krízy demokracie. Medzi posledné príspevky tejto fascinujúcej debaty patrí kniha Francisa Fukuyamu Political Order and Political Decay (Profile Books, 2014) a tiež esej Wiliama Galstona, bývalého poradcu prezidenta Billa Clintona a analytika Brookings Institution, s názvom New Challenge to Market Democracies: The Political and Social Costs of Economic Stagnation (Brookings, 2014). Ako príspevok do tejto debaty treba počítať aj knihu Thomasa Pikettyho Capital in the Twenty-First Century (Harvard University Press 2014) a tiež Fourth Revolution. Global Race to Reinvent the State od Johna Micklethwaita a Adriana Wooldridgea (Allen Lane, 2014), o ktorých sme už v .týždni písali, ale aj staršia esej Rise of Post-Familialism: Humanity’s Future? (Civil Service College, 2012) od Joela Kotkina. Vážne príspevky prišli v posledním čase aj od Jürgena Habermasa a Wolfganga Streecka. Habermas napísal text Im Sog der Technokratie a Streeck Gekaufte Zeit, pričom v ich diskusii nejde o nič menej, než o koniec demokracie, ako sme ju doteraz poznali.
.koniec liberálnej zmluvy
Najnovší zo spomínaných textov je z druhej polovice októbra a napísal ho Wiliam Galston z americkej Brookings Institution. Galston píše, že „liberálno-demokratický barter,“ pod čím myslí vzájomnú dohodu v pozadí demokratického kapitalizmu a schopnosť demokraticky volených vlád prerozdeľovať ekonomickú prosperitu v záujme strednej triedy, sa končí. A keďže jedinou funkčnou alternatívou k tomuto modelu je dnes vo svete štátny kapitalizmus, ktorý je otvorene nedemokratický, „Západ stráca istotu o svojej budúcnosti“.
Galston nie je pri hodnotení demokracie ani apokalyptický, ani utopický: pre väčšinu spoločnosti demokracia nikdy nebola ideálom sama osebe, skôr úspešným prostriedkom, ktorý zabezpečoval mier a pokrok, bol to „strom, ktorý bolo poznať po ovocí“. Demokratický kapitalizmus čelí problémom zvnútra aj zvonku. Zvonku preto, že nové ekonomiky v globalizovanom svete znížili schopnosť západných ekonomík udržiavať vysokú úroveň rastu a zamestnanosti. A zvnútra preto, že náklady na sociálny štát pôsobia antisociálne: „Napríklad krajiny, ktoré sťažujú schopnosť rýchlo prepustiť zamestnancov z práce, spôsobujú, že mladí zamestnanci takmer nemajú šancu nájsť si prácu.“ Týka sa to vyše 50 percent mladých v Grécku a Španielsku, 43 percent mladých v Taliansku a 23,5 percenta mladých v eurozóne ako celku. Galston, ako mnohí pred ním, varuje pred japonskou cestou: kombináciou protekcionizmu, demografického vymierania a ekonomickej stagnácie.
Hoci je americká ekonomika na tom podľa čísel lepšie ako európska, zdanie klame. Dôkazom sú čísla, ktoré predstavil ekonóm Nicholas Eberstadt z konzervatívneho American Enterprise Institute: „Za posledných 60 rokov sa pomer zamestnanosti dospelých mužov prepadol asi o 20 percentných bodov. Dnes pracuje približne 76 miliónov amerických mužov. To znamená, že ak by sme mali dosiahnuť úroveň zamestnanosti mužov z éry prezidenta Eisenhowera, muselo by pracovať o vyše 20 miliónov mužov viac,“ píše Eberstadt v svojej analýze z minulého roka. V aktuálnom texte pre Real Clear Markets všetko ilustruje na grafoch. Pointa je nemilosrdná: výška nezamestnanosti nám už nehovorí o tom, koľko ľudí nepracuje. Až priveľa potenciálne pracujúcich (najmä mužov) je totiž vyradených mimo tejto štatistiky. A nie je to len starnúcou populáciou. „Na začiatku 50. rokov prakticky všetci muži vo vekovej kategórii 25- až 54-ročných mužov pracovali alebo si hľadali prácu. Iba traja zo sto boli mimo pracovného trhu. Dnes je ich mimo trhu práce 11 zo 100. Práve to vysvetľuje hlavný zdroj nárastu nepracujúcich mužov,“ píše Eberstadt.
Frustrácia však stúpa aj medzi pracujúcimi. Ako píše Galston, od vypuknutia recesie rastú mzdy iba o infláciu, reálny príjem rodín pri rastúcich cenách klesá. „Podiel národného príjmu, ktorý ide na mzdy a výplaty, je na najnižšej úrovni za obdobie takmer polstoročia, navyše biznismeni našli spôsob, minimálne v USA, ako zvyšovať produkciu bez prijímania ďalších pracovných síl.“ To, čo znie na jednej strane ako dôkaz pokroku, že firmy sú schopné presúvať výrobu do cudziny a šetriť tým náklady, prípadne nahradiť ľudskú silu technológiami, má svoje sociálne dôsledky. A vôbec to nie je také banálne, ako to na prvý pohľad vyzerá. Celé desaťročia platilo, že ekonomický rast a širšie zdieľaná prosperita sú synonymá. Ako vravel Charles Wilson, „to, čo je dobré pre krajinu, je dobré aj pre General Motors, a naopak.“ Lenže dnes to už neplatí. Postindustriálne ekonomiky sú schopné vykazovať ekonomický rast, ale nie širšie zdieľanú prosperitu – a príslušníci strednej triedy dnes už neveria, že ich deti sa budú mať lepšie ako oni. Po druhé, spolu s tým padla ďalšia istota povojnovej ekonomiky – ani „vzdelanie a odborné školenie už viac nie sú garanciou zvyšujúceho sa životného štandardu“. A do tretice, dostatočným stimulom už nie sú ani verejné investície. Sú síce masívne, ale nestačia, píše Galston.
Znie to šokujúco, ale americká ekonomika zaznamenáva rekordné výšky ziskov z pohľadu dejín, ale profit sa týka iba úzkej skupiny ľudí, slávneho jedného percenta. Naposledy príjem viacerých skupín obyvateľstva rástol podobným alebo rovnakým tempom v druhej polovici 90. rokov. Odvtedy sa ekonomická nerovnosť v USA prudko zvyšuje. Dôsledkom je rozklad spoločenského tkaniva, ako ho chápal Edmund Burke, teda ako partnerstva tých, čo žili v minulosti, žijú dnes a budú žiť v budúcnosti. Celkom konkrétne sa to týka najmä demografie: dieťa bolo ešte pred pár desaťročiami súkromným úžitkom, dnes – v dôsledku tejto krízy – sa stáva verejným dobrom. Výpočet toho, čo všetko znamená úpadok rodiny pre spoločnosť, ponúka esej Joela Kotkina Rise of Post-Familialism, ktorú napísal so štyrmi ďalšími spoluautormi. Deti sú u manželov čoraz menej považované za faktor, ktorý robí manželstvo lepším (myslí si to až 48 percent nemeckých žien), čoraz viac žien sa vedome rozhoduje zostať bezdetnými. Mení sa tým nielen demografia, ale aj pracovný étos, architektúra a vzhľad centier miest. Bezdetná spoločnosť stráca vzťah k niektorým životným motiváciam a väčšie byty nahrádzajú v mestách byty úsporné. Až 70 percent žien žijúcich vo Washingtone žije bez detí, je len logické, že to vplýva na ponuku služieb a zábavy v mestách, ale aj zmenu hodnôt. Japonsko, ktoré je na tejto ceste už dávnejšie, je varovným príkladom toho, že stagnácia populácie preukázateľne spomaľuje ekonomický rast. „Dlhodobo sme všetci mŕtvi,“ povedal svojho času Keynes. „A táto veta môže znieť ako rozumné krédo toho, kto žije a zomrie bez detí. Ale pre spoločnosť ako celok je to recept na pomalú samovraždu,“ dodáva k tomu Galston. Ak teda máme zachrániť demokraciu, potrebujeme oživiť strednú triedu a vrátiť sa k odvážnejšej spoločenskej redistribúcii zisku. Galston navrhuje, aby sa nová daňová legislatíva na rôzne príjmy pozerala rôznym spôsobom. Mzda má byť zdanená menej, ako renta. Inak nám hrozí, že sa nevyhneme ďalšiemu nárastu populizmu a demagógie. Napokon, samotný Aristoteles opísal evolúciu demokracie veľmi podobne.
.návrat Malthusa
Francis Fukuyama sa síce stal svetoznámym vďaka svojej eufórii z konca dejín, v skutočnosti je však takmer každá jeho ďalšia kniha podstatne lepšia, ako tá, ktorou sa v roku 1992 preslávil. Platí to aj pre jeho opus magnum – po prvom dieli s názvom Origins of Political Order (2011), ktorý sa venoval vývoju politického usporiadania od počiatkov po Francúzsku revolúciu, prichádza druhý diel Political Order and Political Decay, podľa viacerých kritikov najlepšia kniha, akú napísal. Fukuyama v tejto knihe ďaleko presahuje tematický okruh tohto textu, ale časť knihy venuje aj problému strednej triedy a jej budúcnosti.
Kľúčovým momentom novoveku bola premena proletariátu na strednú triedu, ktorá získala politickú moc. Strednej triede pomohlo, že zbohatla a začala si užívať buržoázne statky, čím bohatšia a početnejšia bola, tým menej tendovala k politickému extrémizmu a preferovala politický stred. Hoci tento proces dynamicky prebiehal už v dobe Karla Marxa, ten si ho nevšimol a ani ho nepredpokladal. Vnútorný vývoj industrálnych a postindustriálnych spoločností sa tým však nezastavil. V polovici dvadsiateho storočia stredná trieda prestala rásť (počtom, aj podielom), pričom vznikla nová trieda chudobných a podprivilegovaných. Tieto marginalizované skupiny, nezamestnaní, nezamestnateľní, imigranti či sezónni pracovníci, sa stali tiedou závislou od štátnej podpory. Na rozdiel od proletariátu spred sto rokov ich však nemá kto zastupovať – politická ľavica je fragmentovaná a namiesto strany práce sa stala stranou menšín (feministických, homosexuálnych a pod.), a teda nereprezentuje spoločenskú triedu, ale menšinové identity.
Fukuyama na dejinách Európy devätnásteho storočia ukazuje, že stredná trieda nie vždy a nevyhnutne podporuje práve demokraciu, celkom osobitne to platí v prípade, že stredná trieda tvorí menšinu v danej spoločnosti. Vo všeobecnosti platí, že čím silnejšia je stredná trieda, tým je vyšší ekonomický rast, úroveň vzdelania, zdravia či politickej stability. Rozhodujúce je podľa Fukuyamu najmä kvantitatívne kritérium – ak tvorí stredná trieda 20-30 percent populácie, môže sa spájať s podporou protidemokratických síl, ak je to viac, takéto riziko klesá. Dôvod je logický: z demokracie sama totiž profituje, najmä z rôznych dávok sociálneho štátu. Integrácia strednej triedy pritom nemá vždy ideálnu podobu: „klientelizmus je ranou podobou demokracie,“ píše Fukuyama. Masy chudobných a nevzdelaných voličov totiž vďaka klientelizmu možno mobilizovať a integrovať do systému, čo sa – predpokladá Fukuyama – postupne s rastúcim blahobytom bude znižovať.
Lenže, čo ak sa začne stredná trieda zmenšovať? Na Západe sa to podľa Fukuyamu už od konca 80. rokov deje. V roku 1970 malo jedno percento najbohatších Američanov príjem 9 percent HDP, zatiaľ čo v roku 2007 to už bolo 23,5 percenta HDP. Ekonomická moc, ale aj nástup rodinných dynastií v americkej politike, svedčia o postupnej kumulácii ekonomickej a politickej moci v rukách menšiny. Stredná trieda si to istý čas neuvedomovala, keďže jej bohatsto rástlo v súvislosti so zapojením žien do pracovného trhu, čo zvyšovalo rodinný príjem, aj keď mnohí muži zarábali relatívne čoraz menej. Aj Fukuyama opisuje všetky problémy, ktoré sme už spomínali vyššie: nízkokvalifikovaných pozícií je na trhu čoraz menej a technologický pokrok a globalizácia prispievajú k vzniku typu spoločnosti „víťaz berie všetko“. Keď elita dokáže zarábať čoraz viac, postupne sa dostávame do stavu, ktorý opísal Thomas Malthus – jednotlivci vnímajú spoločnosť ako hru s nulovým súčtom, zisk jedného znamená stratu pre druhého. Štáty preto musia podľa Fukuyamu nájsť spôsob, ako riešiť úpadok strednej triedy a podnietiť jej záujem o spoločnosť a politiku, iba tak možno zachrániť aj demokraciu.
Lenže, ako to dosiahnuť? Pikettyho návrh na globálnu daň bol právom vysmiaty. Aj Fukuyama je na tomto mieste až prekvapivo opatrný. Prekáža mu vetokracia v americkej politike, masívny lobizmus a fungovanie hlavných politických strán, volá po väčšom vzdelávaní, ale napokon sa obmedzuje len na poznámku, že úpadok patrí k prirodzenému procesu a vývoju každej spoločnosti, aj tej demokratickej. „Skutočnou otázkou je však schopnosť adaptovať sa a prípadne problémy vyriešiť,“ dodáva na záver americký vedec.
.nástup oligarchie?
Jedným z notoricky známych príkladov súčasnej krízy je Grécko. Podľa Pavlosa Eleftheriadisa, profesora práva na univerzite v Oxforde, ktorý svoju analýzu gréckej krízy opísal v článku Misrule of the Few. How the Oligarchs Ruined Greece v aktuálnom čísle časopisu Foreign Affairs, sme doteraz nedoceňovali jeden rozmer krízy: vplyv oligarchie.
Eleftheriadis ponúka novú tézu, prečo sa Grécko ocitlo tam, kde je: „Najväčšou bariérou Karamanlisových reforiem (premiér Kostas Karamanlis kandidoval v roku 2004 a 2007 ako reformný kandidát, reformy však nepresadil, pozn. red.) bola opozícia, ktorá prichádzala z médií.“ Grécku verejnú mienku formujú najmä televízie, osobitne osem súkromných televíznych kanálov, a tie kontroluje grécka oligarchia, vďaka čomu má pod kontrolou 90 percent trhu. Oligarchovia, ako napríklad Yiannis Alafouzos, ktorý založil Skai Media Group, alebo Vardis Vardinoyannis, ktorý kontroluje najväčšiu grécku televíziu Mega, a samozrejme, najmä iné oblasti podnikania, osobitne banky, petrochemický priemysel či stavbárske konzorciá, ktorých vplyv a postavenie vzrástlo osobitne v roku 2004, keď sa v Grécku konali olympijské hry. Televízia Mega, podobne ako takmer všetky ostatné mediálne domy, televízie aj noviny, pritom vykazovala stratu. Únik z americkej spravodajskej pošty v roku 2006, píše Eleftheriadis, ukázal, že majiteľom na týchto stratách nezáleží, pretože médiá vlastnia „primárne na vykonávanie politického a ekonomického vplyvu,“ aby si zabezpečili „že budú naďalej profitovať zo štátnych zdrojov“. Keď napríklad Reuters v roku 2012 zverejnil obvinenia proti Michalisovi Sallasovi, šéfovi banky najväčšej gréckej banky Piraeus (kde má významný majetkový podiel práve oligarcha Vardinoyannis), ktorý využíval zvýhodnené pôžičky banky na podporu svojho rodinného biznisu, médiá v ruckách oligarchov chránili jeho povesť a informovali najmä o jeho obrane, podstatne menej o obvineniach proti nemu. Dôsledkom „kontrolovanej demokracie“ na grécky spôsob je masívna nezamestnanosť, najmä mladých, a úpadok strednej triedy.
V demokratických štátoch celkom prirodzene existuje isté napätie medzi vládou práva, štátom a demokraciou, tieto napätia majú v jednotlivých štátoch svoje vlastné tradície a špecifiká. Problém však nastáva, keď štát nedokáže čeliť organizovaným záujmom a ustupuje im napriek záujmom celku. V minulosti sme toho boli svedkami pri odboroch, dnes najmä pri presadzovaní záujmov superbohatej oligarchie. Tá totiž, povedané liberálnym jazykom, z princípu nepresadzuje požiadavky trhu, ale požiadavky svojho konkrétneho biznisu. A tým dochádza k deformácii celého prostredia. Mimochodom, antická kritika demokracie hovorila presne o tom istom – demokracia nedokáže presadovať záujmy celku, len záujmy väčšiny.
Otázkou je, kam dnešné problémy demokratických štátov, kohabitácia volených elít s ekonomickou oligarchiou, povedú. Aristoteles bol v tomto smere skeptický. Osobitným problémom našej doby je, že stredná trieda nie je len obeťou, ale do veľkej miery aj vinníkom súčasného stavu.
.koniec liberálnej zmluvy
Najnovší zo spomínaných textov je z druhej polovice októbra a napísal ho Wiliam Galston z americkej Brookings Institution. Galston píše, že „liberálno-demokratický barter,“ pod čím myslí vzájomnú dohodu v pozadí demokratického kapitalizmu a schopnosť demokraticky volených vlád prerozdeľovať ekonomickú prosperitu v záujme strednej triedy, sa končí. A keďže jedinou funkčnou alternatívou k tomuto modelu je dnes vo svete štátny kapitalizmus, ktorý je otvorene nedemokratický, „Západ stráca istotu o svojej budúcnosti“.
Galston nie je pri hodnotení demokracie ani apokalyptický, ani utopický: pre väčšinu spoločnosti demokracia nikdy nebola ideálom sama osebe, skôr úspešným prostriedkom, ktorý zabezpečoval mier a pokrok, bol to „strom, ktorý bolo poznať po ovocí“. Demokratický kapitalizmus čelí problémom zvnútra aj zvonku. Zvonku preto, že nové ekonomiky v globalizovanom svete znížili schopnosť západných ekonomík udržiavať vysokú úroveň rastu a zamestnanosti. A zvnútra preto, že náklady na sociálny štát pôsobia antisociálne: „Napríklad krajiny, ktoré sťažujú schopnosť rýchlo prepustiť zamestnancov z práce, spôsobujú, že mladí zamestnanci takmer nemajú šancu nájsť si prácu.“ Týka sa to vyše 50 percent mladých v Grécku a Španielsku, 43 percent mladých v Taliansku a 23,5 percenta mladých v eurozóne ako celku. Galston, ako mnohí pred ním, varuje pred japonskou cestou: kombináciou protekcionizmu, demografického vymierania a ekonomickej stagnácie.
Hoci je americká ekonomika na tom podľa čísel lepšie ako európska, zdanie klame. Dôkazom sú čísla, ktoré predstavil ekonóm Nicholas Eberstadt z konzervatívneho American Enterprise Institute: „Za posledných 60 rokov sa pomer zamestnanosti dospelých mužov prepadol asi o 20 percentných bodov. Dnes pracuje približne 76 miliónov amerických mužov. To znamená, že ak by sme mali dosiahnuť úroveň zamestnanosti mužov z éry prezidenta Eisenhowera, muselo by pracovať o vyše 20 miliónov mužov viac,“ píše Eberstadt v svojej analýze z minulého roka. V aktuálnom texte pre Real Clear Markets všetko ilustruje na grafoch. Pointa je nemilosrdná: výška nezamestnanosti nám už nehovorí o tom, koľko ľudí nepracuje. Až priveľa potenciálne pracujúcich (najmä mužov) je totiž vyradených mimo tejto štatistiky. A nie je to len starnúcou populáciou. „Na začiatku 50. rokov prakticky všetci muži vo vekovej kategórii 25- až 54-ročných mužov pracovali alebo si hľadali prácu. Iba traja zo sto boli mimo pracovného trhu. Dnes je ich mimo trhu práce 11 zo 100. Práve to vysvetľuje hlavný zdroj nárastu nepracujúcich mužov,“ píše Eberstadt.
Frustrácia však stúpa aj medzi pracujúcimi. Ako píše Galston, od vypuknutia recesie rastú mzdy iba o infláciu, reálny príjem rodín pri rastúcich cenách klesá. „Podiel národného príjmu, ktorý ide na mzdy a výplaty, je na najnižšej úrovni za obdobie takmer polstoročia, navyše biznismeni našli spôsob, minimálne v USA, ako zvyšovať produkciu bez prijímania ďalších pracovných síl.“ To, čo znie na jednej strane ako dôkaz pokroku, že firmy sú schopné presúvať výrobu do cudziny a šetriť tým náklady, prípadne nahradiť ľudskú silu technológiami, má svoje sociálne dôsledky. A vôbec to nie je také banálne, ako to na prvý pohľad vyzerá. Celé desaťročia platilo, že ekonomický rast a širšie zdieľaná prosperita sú synonymá. Ako vravel Charles Wilson, „to, čo je dobré pre krajinu, je dobré aj pre General Motors, a naopak.“ Lenže dnes to už neplatí. Postindustriálne ekonomiky sú schopné vykazovať ekonomický rast, ale nie širšie zdieľanú prosperitu – a príslušníci strednej triedy dnes už neveria, že ich deti sa budú mať lepšie ako oni. Po druhé, spolu s tým padla ďalšia istota povojnovej ekonomiky – ani „vzdelanie a odborné školenie už viac nie sú garanciou zvyšujúceho sa životného štandardu“. A do tretice, dostatočným stimulom už nie sú ani verejné investície. Sú síce masívne, ale nestačia, píše Galston.
Znie to šokujúco, ale americká ekonomika zaznamenáva rekordné výšky ziskov z pohľadu dejín, ale profit sa týka iba úzkej skupiny ľudí, slávneho jedného percenta. Naposledy príjem viacerých skupín obyvateľstva rástol podobným alebo rovnakým tempom v druhej polovici 90. rokov. Odvtedy sa ekonomická nerovnosť v USA prudko zvyšuje. Dôsledkom je rozklad spoločenského tkaniva, ako ho chápal Edmund Burke, teda ako partnerstva tých, čo žili v minulosti, žijú dnes a budú žiť v budúcnosti. Celkom konkrétne sa to týka najmä demografie: dieťa bolo ešte pred pár desaťročiami súkromným úžitkom, dnes – v dôsledku tejto krízy – sa stáva verejným dobrom. Výpočet toho, čo všetko znamená úpadok rodiny pre spoločnosť, ponúka esej Joela Kotkina Rise of Post-Familialism, ktorú napísal so štyrmi ďalšími spoluautormi. Deti sú u manželov čoraz menej považované za faktor, ktorý robí manželstvo lepším (myslí si to až 48 percent nemeckých žien), čoraz viac žien sa vedome rozhoduje zostať bezdetnými. Mení sa tým nielen demografia, ale aj pracovný étos, architektúra a vzhľad centier miest. Bezdetná spoločnosť stráca vzťah k niektorým životným motiváciam a väčšie byty nahrádzajú v mestách byty úsporné. Až 70 percent žien žijúcich vo Washingtone žije bez detí, je len logické, že to vplýva na ponuku služieb a zábavy v mestách, ale aj zmenu hodnôt. Japonsko, ktoré je na tejto ceste už dávnejšie, je varovným príkladom toho, že stagnácia populácie preukázateľne spomaľuje ekonomický rast. „Dlhodobo sme všetci mŕtvi,“ povedal svojho času Keynes. „A táto veta môže znieť ako rozumné krédo toho, kto žije a zomrie bez detí. Ale pre spoločnosť ako celok je to recept na pomalú samovraždu,“ dodáva k tomu Galston. Ak teda máme zachrániť demokraciu, potrebujeme oživiť strednú triedu a vrátiť sa k odvážnejšej spoločenskej redistribúcii zisku. Galston navrhuje, aby sa nová daňová legislatíva na rôzne príjmy pozerala rôznym spôsobom. Mzda má byť zdanená menej, ako renta. Inak nám hrozí, že sa nevyhneme ďalšiemu nárastu populizmu a demagógie. Napokon, samotný Aristoteles opísal evolúciu demokracie veľmi podobne.
.návrat Malthusa
Francis Fukuyama sa síce stal svetoznámym vďaka svojej eufórii z konca dejín, v skutočnosti je však takmer každá jeho ďalšia kniha podstatne lepšia, ako tá, ktorou sa v roku 1992 preslávil. Platí to aj pre jeho opus magnum – po prvom dieli s názvom Origins of Political Order (2011), ktorý sa venoval vývoju politického usporiadania od počiatkov po Francúzsku revolúciu, prichádza druhý diel Political Order and Political Decay, podľa viacerých kritikov najlepšia kniha, akú napísal. Fukuyama v tejto knihe ďaleko presahuje tematický okruh tohto textu, ale časť knihy venuje aj problému strednej triedy a jej budúcnosti.
Kľúčovým momentom novoveku bola premena proletariátu na strednú triedu, ktorá získala politickú moc. Strednej triede pomohlo, že zbohatla a začala si užívať buržoázne statky, čím bohatšia a početnejšia bola, tým menej tendovala k politickému extrémizmu a preferovala politický stred. Hoci tento proces dynamicky prebiehal už v dobe Karla Marxa, ten si ho nevšimol a ani ho nepredpokladal. Vnútorný vývoj industrálnych a postindustriálnych spoločností sa tým však nezastavil. V polovici dvadsiateho storočia stredná trieda prestala rásť (počtom, aj podielom), pričom vznikla nová trieda chudobných a podprivilegovaných. Tieto marginalizované skupiny, nezamestnaní, nezamestnateľní, imigranti či sezónni pracovníci, sa stali tiedou závislou od štátnej podpory. Na rozdiel od proletariátu spred sto rokov ich však nemá kto zastupovať – politická ľavica je fragmentovaná a namiesto strany práce sa stala stranou menšín (feministických, homosexuálnych a pod.), a teda nereprezentuje spoločenskú triedu, ale menšinové identity.
Fukuyama na dejinách Európy devätnásteho storočia ukazuje, že stredná trieda nie vždy a nevyhnutne podporuje práve demokraciu, celkom osobitne to platí v prípade, že stredná trieda tvorí menšinu v danej spoločnosti. Vo všeobecnosti platí, že čím silnejšia je stredná trieda, tým je vyšší ekonomický rast, úroveň vzdelania, zdravia či politickej stability. Rozhodujúce je podľa Fukuyamu najmä kvantitatívne kritérium – ak tvorí stredná trieda 20-30 percent populácie, môže sa spájať s podporou protidemokratických síl, ak je to viac, takéto riziko klesá. Dôvod je logický: z demokracie sama totiž profituje, najmä z rôznych dávok sociálneho štátu. Integrácia strednej triedy pritom nemá vždy ideálnu podobu: „klientelizmus je ranou podobou demokracie,“ píše Fukuyama. Masy chudobných a nevzdelaných voličov totiž vďaka klientelizmu možno mobilizovať a integrovať do systému, čo sa – predpokladá Fukuyama – postupne s rastúcim blahobytom bude znižovať.
Lenže, čo ak sa začne stredná trieda zmenšovať? Na Západe sa to podľa Fukuyamu už od konca 80. rokov deje. V roku 1970 malo jedno percento najbohatších Američanov príjem 9 percent HDP, zatiaľ čo v roku 2007 to už bolo 23,5 percenta HDP. Ekonomická moc, ale aj nástup rodinných dynastií v americkej politike, svedčia o postupnej kumulácii ekonomickej a politickej moci v rukách menšiny. Stredná trieda si to istý čas neuvedomovala, keďže jej bohatsto rástlo v súvislosti so zapojením žien do pracovného trhu, čo zvyšovalo rodinný príjem, aj keď mnohí muži zarábali relatívne čoraz menej. Aj Fukuyama opisuje všetky problémy, ktoré sme už spomínali vyššie: nízkokvalifikovaných pozícií je na trhu čoraz menej a technologický pokrok a globalizácia prispievajú k vzniku typu spoločnosti „víťaz berie všetko“. Keď elita dokáže zarábať čoraz viac, postupne sa dostávame do stavu, ktorý opísal Thomas Malthus – jednotlivci vnímajú spoločnosť ako hru s nulovým súčtom, zisk jedného znamená stratu pre druhého. Štáty preto musia podľa Fukuyamu nájsť spôsob, ako riešiť úpadok strednej triedy a podnietiť jej záujem o spoločnosť a politiku, iba tak možno zachrániť aj demokraciu.
Lenže, ako to dosiahnuť? Pikettyho návrh na globálnu daň bol právom vysmiaty. Aj Fukuyama je na tomto mieste až prekvapivo opatrný. Prekáža mu vetokracia v americkej politike, masívny lobizmus a fungovanie hlavných politických strán, volá po väčšom vzdelávaní, ale napokon sa obmedzuje len na poznámku, že úpadok patrí k prirodzenému procesu a vývoju každej spoločnosti, aj tej demokratickej. „Skutočnou otázkou je však schopnosť adaptovať sa a prípadne problémy vyriešiť,“ dodáva na záver americký vedec.
.nástup oligarchie?
Jedným z notoricky známych príkladov súčasnej krízy je Grécko. Podľa Pavlosa Eleftheriadisa, profesora práva na univerzite v Oxforde, ktorý svoju analýzu gréckej krízy opísal v článku Misrule of the Few. How the Oligarchs Ruined Greece v aktuálnom čísle časopisu Foreign Affairs, sme doteraz nedoceňovali jeden rozmer krízy: vplyv oligarchie.
Eleftheriadis ponúka novú tézu, prečo sa Grécko ocitlo tam, kde je: „Najväčšou bariérou Karamanlisových reforiem (premiér Kostas Karamanlis kandidoval v roku 2004 a 2007 ako reformný kandidát, reformy však nepresadil, pozn. red.) bola opozícia, ktorá prichádzala z médií.“ Grécku verejnú mienku formujú najmä televízie, osobitne osem súkromných televíznych kanálov, a tie kontroluje grécka oligarchia, vďaka čomu má pod kontrolou 90 percent trhu. Oligarchovia, ako napríklad Yiannis Alafouzos, ktorý založil Skai Media Group, alebo Vardis Vardinoyannis, ktorý kontroluje najväčšiu grécku televíziu Mega, a samozrejme, najmä iné oblasti podnikania, osobitne banky, petrochemický priemysel či stavbárske konzorciá, ktorých vplyv a postavenie vzrástlo osobitne v roku 2004, keď sa v Grécku konali olympijské hry. Televízia Mega, podobne ako takmer všetky ostatné mediálne domy, televízie aj noviny, pritom vykazovala stratu. Únik z americkej spravodajskej pošty v roku 2006, píše Eleftheriadis, ukázal, že majiteľom na týchto stratách nezáleží, pretože médiá vlastnia „primárne na vykonávanie politického a ekonomického vplyvu,“ aby si zabezpečili „že budú naďalej profitovať zo štátnych zdrojov“. Keď napríklad Reuters v roku 2012 zverejnil obvinenia proti Michalisovi Sallasovi, šéfovi banky najväčšej gréckej banky Piraeus (kde má významný majetkový podiel práve oligarcha Vardinoyannis), ktorý využíval zvýhodnené pôžičky banky na podporu svojho rodinného biznisu, médiá v ruckách oligarchov chránili jeho povesť a informovali najmä o jeho obrane, podstatne menej o obvineniach proti nemu. Dôsledkom „kontrolovanej demokracie“ na grécky spôsob je masívna nezamestnanosť, najmä mladých, a úpadok strednej triedy.
V demokratických štátoch celkom prirodzene existuje isté napätie medzi vládou práva, štátom a demokraciou, tieto napätia majú v jednotlivých štátoch svoje vlastné tradície a špecifiká. Problém však nastáva, keď štát nedokáže čeliť organizovaným záujmom a ustupuje im napriek záujmom celku. V minulosti sme toho boli svedkami pri odboroch, dnes najmä pri presadzovaní záujmov superbohatej oligarchie. Tá totiž, povedané liberálnym jazykom, z princípu nepresadzuje požiadavky trhu, ale požiadavky svojho konkrétneho biznisu. A tým dochádza k deformácii celého prostredia. Mimochodom, antická kritika demokracie hovorila presne o tom istom – demokracia nedokáže presadovať záujmy celku, len záujmy väčšiny.
Otázkou je, kam dnešné problémy demokratických štátov, kohabitácia volených elít s ekonomickou oligarchiou, povedú. Aristoteles bol v tomto smere skeptický. Osobitným problémom našej doby je, že stredná trieda nie je len obeťou, ale do veľkej miery aj vinníkom súčasného stavu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.